Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Full Moon - 1. kapitola: Maria Rachel Venturi

30.08.2015 (15:00) • MariaRachelVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2291×

Maria Rachel Venturi 

1. kapitola

Snažila som sa sústrediť na prácu, no oči sa mi mimovoľne zatvárali. Ako som sa pozerala na text v lekárskej správe malej pacientky Susie Monteriovej, začali sa mi písmená pliesť a vytvárať nezmysly. Pretrela som si oči a dala si ďalší glg kávy, už tretej za tento deň. Mala by som s tým prestať, nemôžem predsa celý deň byť len na káve. Zatvorila som správu a založila ju do registračnej skrinky. Na chodbe za dverami pracovne sa občas ozývali čiesi osamotené kroky.

Hodiny na pracovnom stole mi oznamovali blížiacu sa deviatu hodinu a s ňou aj koniec druhej pracovnej zmeny. Dnes bol v celku pokojný deň. Čo je dosť nezvyčajné v takom veľkom meste, akým je Florencia, stráviť na pohotovosti štrnásť hodín bez toho, aby každú chvíľu húkali sirény rýchlej pomoci.

Dnes sme vlastne museli zasahovať len dvakrát a v obidvoch prípadoch to nebolo nič vážnejšie. 

Po zvyšok dňa sme tu mali pokoj. Tak sme sa venovali tým pacientom, ktorí tu už boli. Ale aj tí nám dávali poriadne zabrať. Ošetrovali sme rôzne prípady domácich nehôd, porezania, popáleniny... ale všetky prípady sme po ošetrení poslali do domácej liečby.

Ozval sa vyzváňací tón mobilu. Dopila som zvyšky kávy a šálku postavila na stôl. Zdvihla som mobil. Z displeja sa na mňa vyškierala fotka môjho dlhoročného najlepšieho priateľa. Tá fotka mi pripomínala vtipnú príhodu spred rokov a ja som sa pri pohľade na ňu zakaždým musela usmiať.

Bolo to po maturite. Vyrazili sme si spolu s ďalšími deckami do Florencie, aby sme oslávili koniec školského roka a úspešné zmaturovanie. Po krátkom dohadovaní sme si nakoniec vybrali malú pizzeriu v centre mesta.

Vo vnútri bolo príjemné prostredie a panovala oslavná atmosféra. Stretli sa tu študenti z rôznych škôl, aby tiež oslávili koniec školského roka. Ja som práve dokončila zdravotnú a Max si urobil psychológiu, a ďalej plánoval pokračovať na policajnej akadémii. Aj ja som sa chystala na výšku. Chcela som sa stať lekárkou a pomáhať ľuďom, tak ako moji rodičia. 

Sara, Natalie a ja sme si objednali pizzu Margherita. Kvôli Sare, ktorá mala alergiu na morské živočíchy, hoci ja spolu s Natalie sme ich mali rady. Ale neprotestovali sme. Max, Samuel aj Peter uprednostňovali niečo ostrejšie, tak si objednali Pizzu Messicana.

Kým sme čakali na objednanú pizzu, bavili sme sa a plánovali si program na večer. Povedali sme si, že by bolo super, keby sme si urobili párty na pláži. Peter sa hneď ospravedlnil, že nemôže prísť, keďže sa s rodičmi hneď zajtra chystajú na dovolenku do Francúzka. No to nás sotva zastavilo v plánovaní podujatia.

Čašníčka nám priniesla objednané jedlo. Všimla som si, ako sa na ňu Max obdivne pozrel. Bolo mi do smiechu, no mlčala som. Potom sa pozrel na pizzu na stole a okamžite zabudol na krásnu čašníčku, a do slova a do písmena sa na ňu vrhol. Lačne si odhryzol veľký kus pizze s krásnou červenou chili papričkou. Po chvíli sa však farba jeho pleti začala meniť ako u chameleóna z normálnej na červenú až fialovú.

V tom momente mi to nepripadalo také vtipné. Už som sa chystala zakročiť, keď sa jeho farba začala opäť vracať do normálu. Všetci sa na tom smiali, dokonca aj ja som mala čo robiť, aby som sa nezačala usmievať. Radšej som mu dala niečo na zmiernenie pálivého pocitu v ústach.

Ešteže Sare napadlo vziať si so sebou fotoaparát, inak by táto momentka vôbec nevznikla.

S úsmevom na perách som stlačila tlačidlo telefónu označujúce prijatie hovoru.

„Ciao, Max. Máš niečo nové?” povedala som ešte stále veselo. Z druhej strany sa ozval unavený Maxov hlas.

„Ciao, Maria, ako vždy si plná elánu! Nie, je tu ticho ako pred búrkou. Ale ty povedz, stalo sa snáď niečo zábavne pri čom som mal byť?” V jeho hlase bolo počuť, že má za sebou dlhý a nudný deň.

„Práve, že nie. Len som spomínala na ten večer po maturite. Ešte cestou domov si bol celý červený!” Zo slúchadla sa ozvalo mumlanie a kaďže som Maxa dobre poznala, radšej som zmenila tému: „No zdá sa, že tebe by sa trochu dobrej nálady celkom hodilo.”

„Máš úplnu pravdu. Trochu dobrej zábavy by sa mi teraz naozaj zišlo. Kedy končíš v práci? Nešla by si so mnou niekam na také malé priateľské posedenie?” Bolo počuť, že sa naozaj teší. Tak som mu nechcela kaziť radosť svojim nesúhlasom. Vlastne aj ja som sa tešila na večer strávený v spoločnosti Maxa, hoci som bola naozaj unavená.

„Súhlasím s tebou, ochranca upírov,” pri spomienke na starú prezývku z detstva sa z mobilu ozval ohlušujúci smiech, až som musela odtiahnuť mobil ďalej, „stretneme sa v tom kaffé vedľa kina alebo máš lepší nápad?”

„Samozrejme, že mám, upíria sestra! Čo keby som po teba prišiel?” navrhol.

Po chodbe sa znova nieslo klopkanie krokov. Prešli od konca, až celkom blízko k pracovni v ktorej som práve bola. Po chvíli kroky utíchli.

„Nemusíš, už sa aj tak chystám na odchod. Prídem za tebou na stanicu.” Kým som rozprávala, vzala som si kabelku prehodenú na operadle stoličky a chystala som sa upratať pred odchodom pracovňu. Z mobilu sa však ozval Maxov hlas a jeho nasledujúce slová mi prekazili plány. 

„No to je škoda,” povedal a bolo jasne počuť, ako sa usmieva, „ale obávam sa, že by si ma tam nenašla.” Zarazila som sa. Až teraz som si uvedomila, že neviem, kde vlastne je.

„Aha. Tak, kde vlastne si?” opýtala som sa ho. Odpovedal mi Maxov veselý hlas. 

„Práve teraz stojím pred dverami Tvojej pracovne.” Čože? On je tu?! Nasledujúce kroky som urobila úplne automaticky. Prešla som ku dverám a otvorila ich. Stál tam a usmieval sa na mňa ako taký magor. V tom momente mi na um neprišlo iné prirovnanie. Keď však uvidel ako sa tvárim, v momente mu zmizol úsmev z tváre.

Odstúpila som od dverí, bez slova som ho vpustila dnu a pritom zrušila hovor. Na tvári som stále mala masku šoku, tak som sa snažila aspoň trochu usmiať. Keďže som sa už v detstve naučila ovládať svoje emócie, išlo to veľmi ľahko. Nasadila som svoj profesionálny prívetivý úsmev a otočila sa k nemu.

Stál neďaleko umývadla a pozorne si ma prezeral. Myslel si, že je nenápadný, no opak je pravdou. Max nikdy nevedel byť nenápadný a vždy sa niečim prezradil. Ale zato mu to páli a príde aj na to, na čo iní ani nepomyslia.

Jeho bojazlivá ostražitosť ma tak pobavila, že som sa aj zabudla hnevať.

S Maxom Viscontim sa poznáme od škôlky a od prvej triedy sme najlepší priatelia. Sme ako súrodenci. Aj keď sa niekedy nezhodneme alebo sa pohneváme, nakoniec sa vždy udobríme a tak tomu bolo aj teraz. Jednoducho som sa na neho nedokázala hnevať. Je mi ako môj starší a silnejší brat, ktorého som nikdy nemala. Proste za tie roky som si už mohla zvyknúť na jeho výstrelky...

Ešte stále bol oblečený v policajnej uniforme. Služobnú zbraň nosil bezpečne uloženú v puzdre a skrytú pod sakom. Na opasku mal pripnutý policajný odznak.

„To si mi nemohol rovno povedať, že prídeš?” Znelo to o trošku vyčítavejšie, ako som chcela. Pokračovala som už zmierlivejším tónom: „Dobre vieš, ako neznášam prekvapenia. Hlavne také, na ktoré sa nemôžem pripraviť.” Tvárila som sa pri tom akoby mi ponúkol citrón. Max sa okamžite začal brániť.

„Noo, vieš. Pointa prekvapenia je práve v tom, že o ňom nevieš,” vysvetľoval mi ako keby som bola malé dieťa. Sám sa pri tom tváril tak nevinne, ako dieťa, ktoré vyviedlo nejakú hlúposť a snažilo sa všetkým vysvetliť, že to bola len nehoda.

„Ale aj tak som rada, že si tu,” dodala som. Už som sa na neho naozaj nedokázala hnevať a tvár mi rozžiaril nefalšovaný úsmev.

Max sa na mňa usmial tým svojim svojským širokým úsmevom od ucha k uchu. Jeho telo, doteraz kŕčovito napriamené sa trochu uvoľnilo. V očiach mu zahrali iskričky, ktoré som na ňom tak milovala.

„To znamená, že sa nehneváš? Čakal som ako budeš vyvádzať a tak...” Pozeral sa na mňa pri tom tak, akoby som bola odistený granát, ktorý čochvíľa vybuchne a ja som naozaj vybuchla.

Vybuchla som v záchvate smiechu! Jedine v Maxovej spoločnosti som sa dokázala úplne uvoľnene zasmiať a na chvíľu zabudnúť na všetky starosti, ktoré mi život priniesol. Neviem čo by som robila, keby ho nemám...

Asi by som sa z toho všetkého, z tak veľkého tlaku a zodpovednosti, ktorá na mne je už dávno zbláznila. A to do slova a do písmena! Hoci je pravda, že niekedy si už pripadám ako blázon.

„Ach, Max,” povedala som s úsmevom, keď som sa konečne upokojila. „Akoby si nevedel, že sa na teba nedokážem dlho hnevať.” Odrazu som mala vynikajúcu náladu a aj únava ma prešla. Usmievala som sa ako slniečko v lete. Moja očividná dobrá nálada nakazila aj Maxa, konečne sa uvoľnil a na tvári vyčaril svoj krásny úsmev.

„To som rád. Už som premýšľal čo urobím, aby som si ťa udobril.” Viditeľne si vydýchol.

Na chvíľu som znovu nahodila nahnevaný výraz a spustila: „No nepleť si dojmy s pojmami,” prižmúrila som na neho oči, „za tento husársky kúsok si ešte odpykáš trest. Ty by si mal najlepšie vedieť, čo znamenajú pojmy ako zločin a trest, a zákon a poriadok. Budem požadovať odškodné!” doberala som si ho a on to dobre vedel, no aj tak hral so mnou túto hru. Preto nahodil kajúcny výraz a pozeral sa na mňa psími očami. 

„Ja viem, Mary R.. Je mi to ľúto. Som vinný v plnom rozsahu obvinenia a čakám na váš rozsudok. Priznávam sa a prijímam trest.” Bol taký rozkošný, ale udržala som si výraz pocker face. 

„Hmm...” Dobre som si premyslela čo poviem a nakoniec som vyslovila ortieľ: „Max Visconti, za vaše previnenie vám ukladám trest dva týždne tréningov u Majstra z Nefritového údolia.” 

„Čože!? To snáď nemyslíš vážne... Až dva týždne?”

„Mhm...” prikývla som s plnou vážnosťou.

„Ale, Mary R., veď vieš ako nerád tam chodím,” začal sa vykrúcať.

„Ja viem...” pokrútila som hlavou a unavene zvesila plecia. „Ale poďme už, lebo ti tu zaspím na mieste.” A poriadne si zívla.

„Tak to teda nie!” vyhlásil Max, schytil ma za ruku a ťahal von z pracovne do ľudoprázdnych chodieb nemocnice.

To be continued...

Ahoj. Ak ste sa dočítali až sem, naozaj vám ďakujem, že ste sa cez túto kapitolu „prehrýzli”. :D Ja viem, že sa tu nič moc zaujímavé nedeje a sú to len kecy okolo...

Ale môžem vám zaručiť, že ak to so mnou vydržíte, čaká vás mnoho dobrodružstva a nebezpečných situácii plných napätia a vzrušenia... ;-)

Inak čo poviete...? Zaujalo vás niečo? Dostali ste nápad, ako túto poviedeku vylepšíť? ...

Budem rada, ak svoje pripomienky a nápady napíšete v komentároch aby som vedela v čom sa mám zlepšiť.

Srdečne ďakujem za pozornosť <3

Vaša MariaRachelVolturi

Autor: MariaRachelVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Full Moon - 1. kapitola: Maria Rachel Venturi: