Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rio de Janeiro - 10. kapitola

21.08.2012 (16:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2293×

10. kapitola

„Edward, sľúb mi, že nech na teba povedia čokoľvek, nebudeš sa hnevať a zostaneš so mnou,“ povedala som do ticha auta.

Nedokázala som sa na neho pozrieť a len som nemo čakala na jeho odpoveď. Bála som sa. Ako sme zastavili pred domom mojich rodičov, pochytil ma neuveriteľný strach. Čo ak mi ho zamietnu? Čo ak ho naštvú a on odíde? To by som neprežila. Náš vzťah sa ešte len začal, no ja som už teraz vedela, že ho milujem. Nechcela som o neho prísť.

„Bells, sľubujem, že nech sa stane čokoľvek, nikdy ťa neopustím,“ šepol mi rozhodne. Pozrela som sa na neho cez priesvitný závoj vlastných sĺz. Chcela som mu veriť. Naozaj chcela, ale stále som bola nepokojná.

Edward ma poľahky stiahol na svoje kolená  a ja som ruky spojila za jeho krkom. „Veľmi ťa milujem, Isabella. A možno to bude znieť sebecky, ale nikdy by som ťa nedokázal opustiť. Nemám také veľké sebaovládanie, aby som to dokázal.“ Z očí mu sršala láska.

Pery sa mi rozšírili do obrovského úsmevu a spojila som naše pery do bozku. Brala som si jeho pery útokom. Teraz som bola polovičným upírom a chcela som to využiť vo svoj prospech. Slastne som mu vzdychla do úst a rukou mu prechádzala po hrudi. Bol samý sval a šľacha a to ma neuveriteľne vzrušovalo. Stiahla som ruku k jeho nohaviciam a nedočkavo ich rozopla. Zavrčal. Chytil moju tvár do dlaní a odtiahol ju.

„Nie, tu nie,“ protestoval pridusene. Nemusela som sa pozerať do jeho tváre, aby som vedela, že aj on ma chce. Túžil po mne. Tak prečo nie.

„Chceš si ma len poistiť, aby som ti nezdrhol, keď na mňa tvoj tatko vytiahne poľovnícku pištoľ, ale ja nemôžem. Nemôžem to s tebou robiť a o pár minút si potriasť s rukou tvojej mamy, akoby sa nič nestalo. A na druhú stranu, aspoň sa máme obaja na čo tešiť, keď odtiaľ vyjdeme živí a zdraví.“ Zasmial sa. Vedela som, že má pravdu, ale vôbec sa mi nepáčilo, že nedostanem to, čo chcem. Hrala som sa s perami a lačne pozrela pod svoje brucho na vypuklinu, na jeho nohaviciach. Po chvíľke som si vzdychla. Prudko mu zapla zips, až zaskučal.

„Myslel som, že sa so mnou chceš milovať, nie ma pripraviť o moju mužnosť,“ sykol bolesťou. Celá som sčervenela a ospravedlňujúco sa na neho pozrela.

„Prepáč,“ šepla som a pobozkala ho. „Prepáč, nechcela som. Sľubujem, že ti to potom vynahradím,“ šepkala som medzi bozkami. Usmial sa a odvetil:

„Tak to by som ti radil. Inak môže na teba môj kamarát zanevrieť.“ Nemohla som sa ubrániť smiechu. A aj jemu zmizol z tváre bolestný výraz. Edward otvoril dvere a obaja sme vystúpili. Upravila som si šaty a Edward mi pomohol s vlasmi.

„Si nádherná,“ vzdal mi poklonu a odhrnul mi posledný neposlušný vlas z tváre. Nasal moju vôňu a mne samej sa zrýchlil tlkot srdca.

Vzdychla som. „Tak poďme. Nech to máme čo najskôr za sebou.“

Ťahala som ho k dverám a on ochotne šiel. Všetky kufre sme nechali v aute pre prípad, že by som sa musela sťahovať z domu. Postavili sme sa pred dvere a Edward stlačil zvonček. Pevnejšie som ho chytila za ruku a ako socha čakala, kým niekto otvorí.

Prvá sa vo dverách objavila mama. Nesmelo som sa usmiala do jej nechápavej tváre zatiaľ, čo sa Edward so slušnou výchovou pozdravil.

„Bella? Čo sa deje? Kde je Jake?“ hovorila na mňa, no oči z neho nespustila. Ostražito si ho prezerala a zdalo sa mi, že aj trochu uznanlivo. Čože?

„Volám sa Edward. Edward Masen, pani Swanová. Som Isabellin nový priateľ,“ ujal sa slova môj miláčik. René sa na mňa zhrozene pozrela, ako na mimozemšťana a ja som sa nezmohla ani na prikývnutie. V obave som sa krčila, vyzeralo to, že za chvíľu omdlie. Alebo nám zabuchne dvere pred nosom a pri ceste do postele si bude opakovať, že to bol len zlý sen.

„Charlie?“ zvolala však do domu trochu hystericky. Z obývačky okamžite pribehol môj otec a prekvapene sa na nás pozrel.

„Čo sa deje? Isabella? Kto to je?“ Bolo načase, aby som sa aj ja postavila za našu lásku s Edwardom. Vošla som do domu a jeho potiahla za sebou. Zatvorila som dvere a nadýchal sa.

„Oci, toto je Edward. Môj nový priateľ.“

Nastalo hrobové  ticho. Rodičia sa na mňa pozeral a nechápali. Otec preskakoval pohľadom zo mňa na Edwarda a ja som si pripadla ako v nejakej komédií. Aj keď to vôbec nebolo smiešne.

„A čo Jake? Čo sa mu stalo? Vy ste sa rozišli?“ opýtala sa ma matka.

Pozrela som na ňu s ľútosťou. Veľmi dobre som vedela, ako veľmi ho mali obaja radi. Veď mu dokonca pomáhali zorganizovať aj našu dovolenku. Možno očakávali, že pri našom návrate už presne určíme náš dátum svadby a ja som im sem miesto toho doviedla úplne cudzieho muža a tvrdila som, že je to môj nový priateľ. Veľmi dobre som ich chápala. Bol to odo mňa úder pod pás, cítili sa zradený. Ale bol to môj život a oni proste museli pochopiť, že Jake je už históriou.

„Jake ma podviedol. Nie, teda... Ale vlastne áno, podviedol ma, no potom som si uvedomila, že ho beriem ako samozrejmosť. Že ho beriem niečo také ako obchodného partnera na celý život. Obaja sme si uvedomili, že sa vlastne nemilujeme a našli sme si nových priateľov,“ vysvetlila som.

„Pán Swan, ja mám vašu dcéru naozaj rád a chcem s ňou byť až naveky,“ pripojil sa Edward a ja som zmäkla ako mäkkýš. Hovoril to tak úprimne, až sa mi v srdci rozlievala láska a šťastie.

„Isabella, môžeme s tebou hovoriť? Osamote?“ opýtal sa ma otec, ale bol to skôr príkaz. Tón jeho hlasu odmietal odpor. A aj ako poloupír som sa musela podvoliť. Pozrela som na Edwarda, šepla mu že za chvíľku som späť a nasledovala otca a mamu do obývačky. Zavrela som za sebou dvere, aby sme mali „súkromie“, ale bolo mi jasné, že Edward si všetko vypočuje.

„Ako si to predstavuješ, Isabella? Kde je Jake? Čo sa vlastne stalo? A ako je možné, že si si domov za tak krátky čas doviedla nového?“ zasypával ma otázkami.

Myklo mnou, keď povedal nového, akoby Edward nemal meno. Akoby jeho meno nemalo žiadnu hodnotu. Akoby on nemal žiadnu hodnotu a bol len prechodným štádiom. To ma nahnevalo. Rodičov som mala síce rada, ale tak ako ja, aj oni museli pochopiť, že v stereotype sa nedá žiť celý život.

„Oci,“ milo som oslovila toho starého pána a chytila ho za ruku. V tvári mu hnev trochu poľavil. „Jake je proste stratený. Mala som ho rada, keď som bola ešte na strednej. Bol pre mňa dokonalý. Ale niekto dokonalý neexistuje. Už pred predsvadobnou cestou som si uvedomila, že s ním nechcem stráviť zvyšok života. Išla som s ním len preto, lebo ste to mali už všetko naplánované. Mysleli ste si, že si ho tento rok vezmem a budeme mať šťastný život.“ Matka krútila hlavou, ale otec prikývol. Bolo zbytočné zatĺkať. Tak som pokračovala:

„Lenže nejde plánovať dopredu. Nikdy neviete, čo sa stane a mne sa stalo, že som stretla Edwarda. A zamilovala sa do neho. Bože, som do neho po uši zamilovaná. A viem, že aj on do mňa a neklame mi ako Jacob. Viem, že mu môžem bezvýhradne vo všetkom dôverovať, aj keď sa poznáme len krátko. Ale láska nepozná časové obmedzenie.“ Usmiala som sa. Moja reč začínala byť trochu presladená a do očí mi vybehli slzy, no mne to bolo jedno. Hovorila som to od srdca a dúfala, že to pochopia. Keď boli ticho, začínala som sa obávať.

Vtedy sa dvere otvorili a dnu vošiel Edward. Neotočila som sa, stále som sa pozerala do Charlieho tváre. Jednou rukou ma objal okolo pásu a majetnícky si ma stiahol bližšie k sebe. „Vašu dcéru milujem. Chcel som počkať na správny okamih, ale...“ zasekol sa. Pošmátral vo vrecku nohavíc a skoro som onemela. Edward vytiahol strieborný prsteň s diamantom veľkým ako ementál. Sánka mi padla k podlahe a nohy sa mi podlomili. Ledva som dokázala udržať pevnú pôdu pod nohami.

„Chcel by som vašu dcéru požiadať o ruku. S vaším dovolením,“ hovoril, akoby sa nechumelilo. Akoby si pýtal syr v obchode.

Navliekol mi prsteň na ruku a ja som ostala stáť ako skala. Nevedela som, či ho ubiť k smrti, že ma tak veľmi rozrušil, alebo od šťastia po ňom skočiť a vybozkávať ho. Môj otec na seba upútal pozornosť.

„Ak to teda beriete takto vážne, tak ja nemám námietky,“ chabo sa usmial. Mamka ku mne pribehla a vyobjímala ma. Požiadala som ju, aby nás nechali chvíľu samých a už-už pratala Charlieho preč z obývačky. Počkala som, kým zavrú dvere, a hodila po Edwardovi vražedný pohľad.

„Ako dlho ho už máš?“ chcela som vedieť. Neverila som, že by nosil len tak vo vrecku taký nádherný prsteň.

„Keď som išiel za tebou do New Orleansu. Rýchlo som sa prezliekol vo svojej izbe na ostrove a padla mi do oka malá škatuľka v stolíku. Bol v nej schovaný tento prsteň po mojej ľudskej mamke. Dostal som nápad, že keď ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť, tak ťa unesiem do Las Vegas a ožením sa s tebou. Potom by si už bola bezbranná.“ Zase raz tým pokojným hlasom kupoval syr. Toto chcel naozaj spraviť? Wow. Ohúrene som krútila hlavou. Rozhodne by to bolo romantické, ale vtedy by som ho asi prizabila.

„Ale ak sa ti nepáči, tak ho môžem vymeniť,“ povedal rýchlo, keď som nič nehovorila. Pozrela som sa na prsteň, ktorý sa jagal na mojej ľavej ruke a odrážal tváre nás oboch. Doširoka som sa usmiala a skočila po Edwardovi. Prevalili sme sa na podlahu a ja som ho svojim objatím skoro zadusila.

„Len pomaly,“ lapal po dychu. „Tvoji rodičia by asi neboli najšťastnejší, keby ma tu našli polomŕtveho,“ smial sa. Našpúlila som pery a pozrela na dvere, kadiaľ odchádzali.

„Vieš, čo je divné? Im je vlastne jedno, koho si vezmem. Pripadalo mi to, akoby boli radi, že som vôbec zasnúbená a konečne sa ma zbavia. Počkať, veď ty čítaš myšlienky. Tak na čo mysleli?“ otočila som sa k nemu čakajúc na odpoveď.

„Tvoja mamka myslela na to, aký som úžasný. Akú mám dobrú postavu a tvoj tatko mi chcel preraziť hlavu pálkou,“ žartoval. Alebo nie? Na tvári mal lišiacky úsmev. Zhíkla som pri tej predstave a odtiahla sa. „Bella? To, čo si im hovorila o mne... Je to pravda? Dôveruješ mi?“ pýtal sa ma, akoby to nebolo jasné. Sklonila som sa k jeho tvári a zastavila len kúsok od jeho pier.

„Samozrejme. Dôverujem ti a milujem ťa,“ priznala som. Už ma nemusel nútiť ako v minulú noc. Zahanbila som sa pri tej spomienke a on sa usmial. Zdalo sa, že už sme boli spojený aj mysľami. Vzal moju tvár do rúk. Jeho dotyk ma príjemne chladil a naplno som nasala jeho sladkú vôňu.

„Vieš, čo si mi sľúbila v aute?“ opýtal sa šibalsky. Obzrela som sa. Moji rodičia boli v kuchyni a mamka sa už rozplývala nad plánovaním svadby. Letmo som pobozkala Edwarda na pery a postavila ho na nohy. Nehlučne ako myška som ho viedla hore schodmi do svojej izby s cieľom splniť svoj sľub. A ešte oveľa viac...

Tak a toto je koniec. Dúfam, že som to ku koncu veľmi nepresladila, ale takto je to podľa mňa dobre. :)

Veľmi sa chcem poďakovať vám všetkým za komentáre, ktoré ma podporovali, ale aj za to, že ste len tak náhodou zavadili o túto poviedku a rozhodli ste sa ju prečítať.

Ale hlavne sa chcem poďakovať všetkým porotcom, ktorí mi dovolili písať v tejto súťaži, aj keď som vždy všetko robila na poslednú chvíľu. :) Za to vám odo mňa patrí veľké ďakujem.

Ku koncu už len dúfam, že sa stretneme pri niektorej inej z mojich poviedok a bude vás baviť aspoň tak, ako táto. :) 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rio de Janeiro - 10. kapitola: