„Edward, zastav mi. Vystúpim,“ povedala som mu rázne a odopla si pás, aby som svojim slovám pridala na váhe.
„Na to zabudni. Na Alicinu oslavu pôjdeš a prídeme tam spolu, či sa ti to páči alebo nie.“
„Nie! S tebou už nepôjdem ani za roh. Zastav, inak vyskočím.“ Siahla som na kľuku...
04.04.2012 (16:00) • VictoriaCullen, makulka • FanFiction na pokračování • komentováno 40× • zobrazeno 5040×
1.kapitola
Keď sa dvere otvorili, okamžite som spozornela. Dych sa mi zastavil a jediný zvuk, ktorý prerušoval to ťaživé ticho, bol tlkot môjho srdca. V kuchyni na prízemí sa ozvalo cinknutie porcelánu a o malú chvíľu už bolo počuť dupot po schodoch. Privrela som oči a po líci sa mi okamžite skotúľala slza. Dopadla mi na zápästie a hneď potom na deku. Veľmi dobre som poznala ten dupot zo schodov. Ozýval sa domom vždy, keď bol môj manžel v opojení ľudskej krvi. Vtedy bol ako opilec, ktorý nedokáže prejsť po rovnej čiare a ukazovákom sa nevie dotknúť špičky nosa. Stiahla som si kolená bližšie k brade a nechala slzy ďalej padať k nohám, až kým sa dvere neotvorili a neozval sa jeho hlas.
„Čo ti je?“ Ten hlas bol taký ľahostajný, až sa mi lámalo srdce. Neodpovedala som mu, len som počúvala, ako sa otvorili dvere na kúpeľni a pustila sa voda v kohútiku. Vzdych pritiahol ďalší nával sĺz.
„Prečo zase rumázgaš, Isabella?“ opýtal sa ma znovu, keď sa vrátil späť do izby.
Spoza mihalníc som videla jeho svalnaté nohy ako stoja na prahu kúpeľne. Veľmi dobre vedel, prečo plačem. Vždy to vedel, keď sme sa ocitli v takejto situácií, ale nikdy nič nepovedal. Ani ja nie. Nemohla by som aj napriek veľkému hnevu, ktorý mnou otriasal. Nevedela by som, čo povedať.
Edward znovu odišiel a nechal ma ďalej plakať v izbe. Bol to už taký naučený scenár, až to liezlo na nervy. Zakaždým totiž odišiel do obývačky, kde si zapol telku alebo hral na piano. Keď hral, to boli tie jeho svetlejšie chvíľky a vtedy som sa mohla spoľahnúť, že sa vráti po chvíli späť do izby, ľahne si ku mne do postele, objíme ma a povie, že všetko bude v poriadku a mrzí ho to. Lenže to sa už dávno nestalo. Už dávno nemal svetlú chvíľku, ktorá by ho zastavila v ničení nášho manželstva. Naposledy to bolo pred niečo vyše tromi mesiacmi, keď mi povedal milujem ťa. Bože, tie slová mi teraz pripadajú také cudzie a neviem, čo by som dala za to, aby som ich znova mohla počuť z jeho úst.
Nikdy som si nemyslela, že takto raz dopadne naša veľká láska. Možno som očakávala hádky, nezhody, ale nie po necelom roku manželstva. A už vôbec som od nášho manželského sľubu neočakávala, že sa v ňom budem cítiť ako menejcenná, ako obyčajný človek, ktorý nemá na upíra. Ale presne to mi dával v poslednej dobe Edward najavo. Že mu nemôžem dať nič viac okrem slabého sexu a jednorazového nasýtenia mojej krvi. Cítila som sa ako vo zveráku, ktorý mi pomaly a bolestivo lámal kosti a trhal svalstvo. Už som sa viac nedokázala nadýchnuť. Dusila som sa. Musela som vypadnúť.
Vstala som a utrela si slzy. Bola som pevne rozhodnutá vypadnúť odtiaľto, z krajiny príšer, ktoré ma zvnútra rozožierali. Pretiahla som si cez hlavu sveter a vybehla som z izby. Bolo mi jasné, že ma bude Edward počuť, ale bolo mi to jedno.
Zbehla som dole schodmi a zastavila pri vchode, kým som si na nohy natiahla tenisky. V jednej sekunde som bola veľmi rada, že som sa predtým nešla umyť a neprezliekla som sa do pyžama. Namiesto toho som v rifliach a košeli sedela na posteli, čo mi teraz pomohlo k úniku.
„Kam si myslíš, že ideš?“ Jeho mrazivý hlas ma donútil nadskočiť. Konečne som sa obrátila, aby som videla jeho tvár. Mramorová a krásna ako keď sme sa prvý raz stretli. Vlasy mal o čosi tmavšie v tme, no slabé svetlo z kuchyne prezrádzalo ich medovú farbu. A tie oči, ktoré mali kedysi takú krásnu farbu roztaveného zlata, tie oči, do ktorých som sa kedysi zamilovala, žiarili teraz jasnou krvavou farbou, ktorá mi naháňala strach.
„Preč. Nedokážem tu viac len tak sedieť a tváriť sa, že je všetko v pohode.“ Napriamila som sa a ruku položila na kľučku. Čakala som, čo povie. Dlho nezvažoval slová.
„Je neskoro. Nikam nejdeš,“ pokrútil hlavou, pristúpil ku mne a ruku položil na dvere. Vedela som, že keby sa ich teraz pokúsim otvoriť, nepohnú sa. No nechcela som sa s ním dostať do slovnej hádky, ktorá by znamenala len ďalšie slzy. Milovala som ho. Aj napriek tomu všetkému som ho stále milovala.
„Potrebujem sa vyvetrať, Edward. Dusím sa tu.“ Môj hlas znel pevne, no zároveň aj akosi falošne. Odrážali sa v ňom posledné stopy plaču.
„Tak si otvor okno. Teraz ťa nikam nepustím.“ Jeho zamračenej tvári sa nadalo odporovať. A skoro sa mi zasekli slová v hrdle, no pozbierala som zvyšky odvahy. Bola to moja posledná šanca protestovať.
„Ty si si dnes svoje užil a mne nedovolíš ani čerstvý vzduch? Povedz, bola tá štetka taká zlá, že si sa rozhodol napiť dnes aj z mojej krvi a...“ Nedopovedala som. Pocítila som len ostrú bolesť na líci, ktorá mi podlomila kolená a ja som sa skotúľala k zemi. Polovica tváre mi zmeravela, pred očami sa mi zahmlilo a v hlave mi zatrešťalo. Zdvihla som ruku k lícu a opatrne sa ho dotkla.
Tvár sa mi zrazu ocitla ako v ohni a už som sa neubránila ďalším slzám. Chcela som omdlieť, alebo lepšie aj zomrieť, len aby som nemusela cítiť bolesť, ktorá mi spútala telo. Čakala som, že sa rozpadnem na márne kúsky, ale nestalo sa tak. Znovu som pocítila bolesť. Edward sa ku mne sklonil a vzal mi do ruky bradu. Jeho dotyk pálil ako obliznutie plameňa.
„To už nikdy viac nepovedz. A teraz choď naspäť hore. Zajtra ideme na Alicinu oslavu a nechcem kvôli tebe prísť neskoro len preto, že si bola zase tvrdohlavá.“ Pustil ma a vrátil sa späť pred telku. Ani neviem ako dlho mi trvalo, kým som sa pozbierala a vyšplhala po schodoch späť do izby, kde som sa zamkla. V slzách som sa zvalila opatrne na posteľ a nechala, nech sa mi srdce rozpadne na prach.
***
Búchanie na dvere ma vytrhlo zo spánku. Rozospatými očami som zablúdila k budíku, ktorý ukazoval pol dvanástej. Už dávno som tak veľa nespala, ale doposiaľ som ani nepreplakala celú noc.
„Isabella, o hodinu odchádzame. Priprav sa,“ ozval sa Edwardov hlas spoza dverí a zase to dupanie dole schodmi. Prevrátila som očami a odšuchtala som sa do kúpeľne. Odraz v zrkadle ma ohromil.
Namiesto ešte včera peknej tváre tu už dnes bolo opuchnuté líce, ktoré do rána nabralo fialové farby. Pera sa v rohu vytáčala dole a bola rovnako napuchnutá. A pod čokoládovými očami boli kruhy veľké ako ementál. V tom momente sa mi nechcelo ísť na Alicinu oslavu narodenín, chcela som si len ľahnúť späť do postele a znova zaspať.
Lenže to nemôžeš, ozvalo sa moje druhé ja. Ak by si to spravila, Edward by vylomil dvere a asi by ťa rovno prizabil.
„Hm, to nie je taký zlý nápad,“ bolestivo som sa usmiala.
Nepreháňaj. Radšej sa poponáhľaj, aby si zakryla všetky stopy po bitke. Nechceš predsa, aby sa to niekto z Cullenovcov dozvedel. Veď vieš, ako by to dopadlo. Pohádali by sa s Edwardom a nakoniec by to aj tak skončilo ďalšou bitkou. Môj druhý hlas mal pravdu. Musela som zakryť tie stopy, inak by to mohlo dopadnúť ešte horšie.
Opláchla som si tvár aj napriek veľkej bolesti. Učesala som sa a obliekla si krátke letné šaty. Potom som sa vrátila späť do kúpeľne, aby som si naniesla tonu make-upu na tvár. Trvalo mi to polhodinu, keď som mala pocit, že viac to už zakryť nejde. Vzdychla som si a odomkla som izbu. Za dverami stál už opäť netrpezlivý Edward a pri pohľade na mňa skrivil tvár.
„Čo si sa prvýkrát hrala s líčidlami alebo čo?“ Zhnusene pokrčil nos a obišiel ma. Do očí sa mi opäť nahrnuli slzy, no potlačila som ich. Už ma to nebavilo. Stačilo.
„Nie,“ otočila som sa k nemu. „Ale nemusela by som vyzerať tak vyumelkovane, kebyže ma neudrieš. Snažila som sa to zakryť, ale ako vidíš, neviem robiť zázraky.“ Rozhodila som rukami a čakala na jeho reakciu. Tá na seba dlho nenechala čakať.
„Takže odrazu je to všetko kvôli mne? Nepamätáš sa, kto ma včera vytočil?“
„Keby si sa neflákal po nociach s kurvami, nemuseli sme takto dopadnúť.“ Použil svoju silu a pritlačil ma k stene. Cítila som, ako sa mi omietka lepí na chrbát. Zodvihla som bradu. „Tak čo, chceš ma znovu udrieť? Len si poslúž, ani mne sa nechce ísť na Alicine narodeniny.“
„Neprovokuj ma, Isabella, inak to naozaj spravím.“ Pustil ma a ja som nohami dopadla na pevnú zem. Ani som si neuvedomila, že ma drží niekoľko centimetrov vo vzduchu, taká som bola rozčúlená. Otočila som sa na opätku a zatresla som dverami izby.
Počkala som ho v aute, snažiac sa aspoň trochu upokojiť. Trvalo mu len pár minút, keď prišiel a sadol si na miesto vodiča. Nepozrel sa na mňa, len naštartoval a šialenou rýchlosťou sa začal rútiť po ceste. Mala som čudný pocit a žalúdok mi zvieral strach. Edward bol možno upír a vedel, ako šoférovať aj pri rýchlosti stopäťdesiat kilometrov za hodinu, no ja som mu už istý čas neverila. A nemohla som sa ubrániť napomenúť ho, aby spomalil.
„Spomaľ!“ rázne som mu prikázala. Zazrel na mňa, no nohu z plynu nestiahol. Sledovala som, ako na prístrojovej doske stúpa ručička.
„Dočerta, Edward, chceš ma zabiť? Až tak ti leziem na nervy, že si sa rozhodol pre takéto radikálne riešenie?“
„Sklapni, Isabella! Som upír, viem, čo robím.“
„Asi nie. Ak by si to vedel, nikdy sa nevezmeme,“ vykríkla som a zavrela oči, aby som nemusela pozorovať mihavú krajinu okolo, z ktorej sa mi dvíhal žalúdok.
„Zase provokuješ?“
„Ja?“ Prudko som otvorila oči. „Ty riadiš auto ako šialenec. Možno máš rád túto rýchlosť, ale ja nie som nesmrteľná a takéhoto adrenalínu mám dosť.“
„Tak buď ticho. Nechcem si kvôli tebe oškrieť svoje auto.“ Pozrela som na neho ako na mimozemšťana z inej galaxie. Nemohla som uveriť, čo povedal. Nasala som čerstvý vzduch zmiešaný s jeho sladkou vôňou.
„Edward, zastav mi. Vystúpim,“ povedala som mu rázne a odopla si pás, aby som svojim slovám pridala na váhe.
„Na to zabudni. Na Alicinu oslavu pôjdeš a prídeme tam spolu, či sa ti to páči alebo nie.“
„Nie! S tebou už nepôjdem ani za roh. Zastav, inak vyskočím.“ Siahla som na kľuku.
„Tak to chcem vidieť,“ zachechtal sa. Pootvorila som dvere, no pri veľkej rýchlosti som ich sotva dokázala udržať. Potom sa to zbehlo ako v zrýchlenom filme.
Edward vykríkol moje meno. To bolo posledné, čo som počula, keď sa mi do uší dostalo prudké pískanie bŕzd. Telom mi prebehol tlak akoby mi chcel niekto vytrhnúť polovicu tela a potom čudné trhnutie, ktoré ma vyhodilo zo sedačky. Hlavou som prerazila predné sklo. Stovky malých kúskov skla cinkli na kapotu. Ten zvuk som vnímala každým pórom na pokožke. Znel mi v hlave ešte dlho po tom, čo sa mi pred očami ocitla tma a telo som mala na pár sekúnd ako v ohni. Ale potom, potom prišlo to blahosklonné ticho a bolesť ustala. Všetko zrazu zmizlo spolu s mojím vedomím. Cítila som sa ako v raji. Konečne, znela moja posledná myšlienka.
Následující díl »
Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), makulka, v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek The Vow - 1. kapitola:
Krása. Ja som film The Vow videla, ale toto je oveľa lepšia verzia
wow.. to bylo neco.. nemuzu se dockat dalsi kapitoly..
Super poviedka... Šup,šup pokračovanie...
Wow krásna poviedka už sa neviem dočkať dalšej kapitoly
úžasné
NO teda to je NAPROSTÁ BOMBA TĚŠÍM SE NA DALŠÍ DÍL
Ták toto je skvelá poviedka. :)
ja som ten film nevidela a neviem ho stiahnuť no tak k tvoje poviedke.. páči sa mi to.. je to zaujímavé a páči sa mi, že to nie je také sladké na začiatku... teším sa na ďalšiu kapitolu
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!