Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 37. kapitola

10.08.2014 (14:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 4480×

Bella:

Keď na mňa Alice navliekla vlnené nohavice s vysokým pásom, aké hádam nosili len farmárske dievčence, cítila som sa strašne. Nikdy som na sebe nemala nič podobné a prišlo mi to priam šialené, mať na sebe pánsky odev. Nasledovala bavlnená košeľa a vlnený sveter. Vrcholom boli kožušinové čižmy. Protestovala som, ale miernejšie, než inokedy, s ohľadom na rešpekt, ktorý vo mne vyvolávala celá táto nadprirodzená rodina, do ktorej som sa v nevedomosti vydala. Poslednou kvapkou bol Edward, ktorý sa do mrazu vybral len v tenkých nohaviciach a mierne porozopínanej košeli. Krútila som hlavou a zapierala sa mu chrbtom do hrude, keď ma pred sebou tlačil na verandu sídla. Krajina bola nádherne biela a ak by som mala v srdci a duši viac pokoja, ocenila by som tu krásu kvetnatejšie. Edward ma zozadu objal a položil hlavu na moje rameno.

„Nie je ti zima?“ zašepkal.

„Nie. Je mi skôr dosť teplo,“ šepla som späť.

„To je dobré.“ Opatrne ma pretočil k sebe a vzal ma do náručia. Celkom som nechápala, prečo to robí, ale nechala som sa zodvihnúť a omotala mu ruky okolo krku. Edward sa nahol k mojim vlasom a zhlboka sa nadýchol. Spokojne sa usmial a potom urobil niečo nepredstaviteľné. Priamo z verandy domu sa odrazil a vymrštil sa do vzduchu. Vypískla som a zovrela jeho krk tak pevne, že ak by bol len obyčajným človek, padne k zemi mŕtvy. Zdalo sa mi, že sa vzniesol do vzduchu. Proste vzlietol so mnou v náručí. Vyrazilo mi to dych. Ladne zas dopadol na zem, hádam tridsať metrov od miesta, kde stál. Sneh okolo jeho nôh sa zaprášil a zmáčal mi trocha tvár.

„Ako si to!“ skríkla som v panike a driapala sa z jeho náručia preč, no on ma k sebe silno a nekompromisne pritisol.

„To je len malá ukážka. Si pripravená na viac?“ opýtal sa rozjarene, ako dieťa.

„To teda nie som!“ zapišťala som a urobila ešte jeden márny pokus o útek z jeho rúk.

„Bella, nebojuj s upírom. Je to márne,“ zapriadol sladko a ja som sa mu pozrela do tváre.

Jeho výraz ma odzbrojil. Jeho tvár žiarila šťastím a ja som v túto chvíľu nevedela ani odhadnúť, čo tú radosť spôsobilo. Prestala som sa mykať a nechala sa uniesť jeho radosťou. Aj keď som sa nepredstaviteľne bála, nechcela som mu to pokaziť. Urobil pár dlhých krokov, potom krátko pobehol a odrazu sa svet zbláznil a my sme leteli zasneženou pláňou smerom k lesu. Sprvu som pritisla tvár k jeho pleci a snažila sa nevdýchnuť ten ľadový vzduch. Po asi pol minúte zastal.

„Čo povieš?“ opýtal sa radostne.

„Že budem vracať,“ zakňučala som a on ma rýchlo postavil na zem a otočil ma chrbtom k sebe, aby mi dal priestor. V skutočnosti mi nebolo tak zle, skôr som bola len šokovaná.

„Vydýchaj sa a vrátime sa. Asi to nebol najlepší nápad.“ Nevidela som mu do tváre, ale podľa tónu hlasu som vedela odhadnúť, že jeho radosť zmizla.

„Nie. Nemusíme sa vrátiť, len musíte bežať pomalšie.“ Pomaly som sa otočila a chcela sa vrátiť späť do jeho náručia, no neobjal ma, ale šikovným pohybom si ma dosť nepríhodne vyhodil na chrbát. Pevne zovrel moje stehná a som silno obopla jeho krk.

„Skúsime to takto. Čo povieš?“ Pripadala som si hrozne divne, sedieť mu takto na chrbte. Hlavou sa mi hnalo dokola to isté a prišlo mi to smiešne, zvláštne, priam absurdné. „Na čo myslíš, Bella?“ opýtal sa neisto.

„Myslím na to, že je to poriadne šialené, že sa veziem na upírovi. Obkročmo som nesedela ešte ani na koni,“ povedala som popravde. Edward sa začal smiať, potom si podskočil, ako ozajstný kôň a rozbehol sa. Pritisla som sa k nemu a keď som po pár sekundách nabrala odvahu otvoriť oči, začala som si plne užívať tú krásu. Položila som si hlavu na jeho rameno a aj keď som si nos a tvár pritláčala do jeho košele, oči som mala doširoka otvorené a plné snehu. Keď bežal popod strom, vyskočil a stiahol jeden konár. Zaprášilo sa a za nami spadlo z vetiev množstvo snehu. Otočila som hlavu a nad tou krásou nadšene vypískla. Edward sa zasmial a od tej chvíle sa smial celý čas. Po asi dvadsiatich minútach mi ale začalo byť dosť zima a tak som sa len schovala na jeho chrbte. Zastal a pomaly si ma celú skrehnutú vzal zas do náručia. „Vrátime, sa. Chcel som ti len ukázať, aký dokážem byť rýchly.“ Usmial sa na mňa a ja som mu ten úsmev vrátila.

„Keď bude teplejšie, myslím, že toto bude moja obľúbená aktivita,“ povedala som polohlasom.

„Takže sa ti to páčilo,“ skonštatoval a ja som prikývla. Nespäť bežal rýchlejšie. Mal ma v náručí a ja som mala tvár pritisnutú na jeho hrudi. Bola som ochotná vydržať ešte pár minút chladu, aby ma zas obklopilo príjemné teplo domu. Trvalo to chvíľu a pokladal ma na zem v predsieni. Stiahol zo mňa kabát a kožušinové čižmy. Svetra som nebola ochotná vzdať sa, no keď som zbadala Alice s obrovskou vlnenou dekou, dobrovoľne som jej vbehla do objatia a nechala sa zababušiť až po uši. Edward si ma okamžite vzal na ruky a šiel k veľkému kreslu pred krb, kde sa spolu so mnou uložil. Nohy som rýchlo vystrela smerom k plameňom a zabudnúc na celý svet som zavrela oči a nechala sa rytmickým hladením rúk ukolísať do spánku.

Zobudilo ma teplo. Sprvu som sa len z polospánku snažila vymaniť z hrubej deky, no keď to nešlo, precitla som. Okamžite som dostala studený bozk na rozhorúčené čelo. Podvedome som sa usmiala.

„Ahoj,“ pípla som.

„Ahoj,“ naznačil perami Edward.

„Dlho som spala?“ opýtala som sa ešte trocha neprítomne.

„Hodinu.“

„Hmmm...“ zavzdychala som a trocha som sa natiahla. Deku som uvoľnila a položila si hlavu na Edwardovo rameno. „Dnes sa mi ten beh naozaj páčil. Čo ešte dokážete?“ opýtala som sa trocha laškovne, lebo som sa práve teraz cítila oddýchnuto, pohodlne a jeho som sa už nebála ani trocha. Bola som za to na seba hrdá. Prstom som akože náhodou zavadila o jeho porozopínanú košeľu. Edward mi nosom prebehol po spánku a tak som odvážnejšie pohladila jeho krk a chcela som ho naň aj pobozkať, keď som si všimla, kto sedí za nami na ostatných kreslách a pohovkách. Rýchlo som sa vzpriamila a v ústach mi bleskovo vyschlo. Edward sa tiež narovnal a chlácholivo ma pohladil po chrbte. Ako malé, vystrašené decko som sa zas ukryla za operadlo kresla, na jeho širokú hruď.

„Bella, predstavím ti rodinu,“ šepol mi Edward. Bolo mi jasné, že počujú aj každý môj nádych, čiže musím veľmi opatrne voliť slová.

„Ja... To nejde,“ pípla som a pokrútila vydesene hlavou.

„Bude to rýchle a hneď ťa vezmem hore a môžeme pokračovať,“ šepol mi do ucha a jemne ma naň pobozkal. Razom som celá očervenela. Mala som na sebe vlnený sveter a nohavice a to bola ďalšia rana. Edward sa spolu so mnou postavil a viedol ma za ruku doprostred izby. Cupkala som za ním a zatiaľ sa ešte úspešne skrývala. Edward ma však nekompromisne postavil pred seba a ja som rozpačito zodvihla pohľad. Tisla som sa na neho tak silno, až som cítila jednotlivé svaly jeho tela.

„Isabella, toto je moja matka Esme. Alice a Rosalie už poznáš. S mojim bratom Emmettom si už tiež mala dočinenia. Jasper, Alicin manžel, a môj otec Carlisle zostal v Greenway. Všetci sme upíri.“

Chvíľu mi trvalo nabrať odvahu a prehovoriť. Prebehla som vystrašeným pohľadom po všetkých. „Teší ma,“ šepla som a priali si len to, aby ma odtiaľto bleskurýchle odniesol. To mi ale nebolo súdené, lebo Esme, ktorú som donedávna mala za Emu, prešla ku mne a natiahla pred seba ruku. Chcela som to mať rýchlo za sebou a tak som v rýchlom geste tiež natiahla ruku. Esme ma chytila a pritiahla k sebe. Objala ma a ja som zmeravela. Krvi by sa vo mne nedozerali, aj keď toto prirovnanie v dome upírov nie je vhodné.

„Esme!“ okríkol ju Edward, no ona sa nedala.

„Konečne vie pravdu a konečne ju môžem objať a privítať v rodine. Nesnaž sa mi nič upierať, Edward Cullen!“ Vyslovila jeho meno dosť tvrdo a celkom sa mi páčilo, ako s rešpektom ustúpil, aj keď som sa jej trocha bála. Pustila ma a pozrela mi do tváre. „Všetci sa budeme snažiť, aby si sa s touto situáciou vyrovnala čo najpohodlnejšie. Nie sme strašidlá. Pre nás je to celé tiež novou situáciou, Isabella. Plne chápem tvoje pocity.“ Široko sa usmiala a pôsobila naozaj milo. Teda oproti Rosalie, ktorá sa mračila tak, že aj keď bola nepochybne tým najkrajším stvorením, aké som kedy videla, teraz bola priam odporná. Alice vzala za ruku svojho manžela a ťahala ho smerom k nám. Edward však zakročil a postavil sa pred nich.

„Prestaň, Edward. Jasper je v poriadku,“ šepla, ale ja som to počula. Esme ustúpila, no Edward nie. Jasper sa na Edwarda zadíval a potom uvoľnil postoj. Ustúpil. Keď ten blondín zastal predo mnou, ucítila som niečo veľmi príjemné. Cítila som sa zrazu dobre a vyrovnane, akoby všetku tú nervozitu niekto vzal, zaviazal do vreca a zahodil. Dokonca aj pocit strachu takmer vymizol. Zhlboka som sa nadýchla a usmiala. Jasper len kývol hlavou, no v tvári nemal emócie.

„To je ten dar, že? Cítim sa zrazu tak dobre,“ povedala som polohlasom a týmto postrehom som si vyslúžila krátky úsmev na jeho kamennej tvári. Alice sa rozžiarila.

„S Jasperom si budete neskôr naozaj rozumieť, Bella.“ Zazubila sa, no jej manžel pretočil oči a ustúpil zas dozadu.

„My sme už mali tú česť, ale pre poriadok ešte raz,“ zaburácal Emmett a podišiel bližšie. „Vítam ťa v rodine upírov, človiečik. Musíš byť z toho poriadne vydesená,“ zasmial sa a ja som doširoka otvorila ústa. Nie len že bol dosť netaktný, tikal mi a hovoril ako dedinčan, ale nebral ani ohľad na môj šialený strach.

„Emmett, prosím ťa,“ napomenul ho Edward.

„Na nič sa už predsa nehráme. Nech len vidí, akú má podarenú rodinku. Chcel si, aby sme ju prijali a boli prirodzení. Ja som prirodzený ako sa len dá. Aj by som ju objal, ale to by si asi neprežil, braček.“ Nemohla som si pomôcť. Ten obor ma pobavil. Mohol si dovoliť pri svojej veľkosti a pri tom, kým je, aby bol impertinentný a na moje prekvapenie, nevadilo mi to. Skôr mi prišiel nesmierne uvoľnený. Nesmierne sa mi páčilo aj to, akým štýlom sa zhovára s Edwardom. Nebál sa ho, bol mu rovný a aj keď Edward a jeho blízky neboli ľuďmi, prišiel mi môj manžel zrazu úplne obyčajne, ľudsky.

„Rosalie...“ Emmett oslovil svoju manželku, no tá si založila ruky na hrudi a vystrčila bradu.

„Nechcite odo mňa ďalšie divadlo! Mám byť prirodzená? Je tu, trpím ju, ale nič viac odo mňa nechcite. Prišla som už o kožuch a nohavice,“ precedila cez zuby a premerala si ma. Najprv ma zarazilo, že ten nevkus, čo mám na sebe, je z útrob jej šatníka a potom tá jej zanovitosť. Očividne ma neznášala a myslím, že to súvisí s dňom, keď som ju stretla prvýkrát. Spustila som ramená a chcela sa stratiť z tohto sveta. Vyvolávala vo mne stiesnené pocity. Cúvla som a pritisla sa chrbtom o Edwardovu hruď.

„Rosalie, drahá, aj ty si tu, trpím ťa, ustúpil som tebe a Emmettovi úplne vo všetkom, nejaký čas som hral aj slušné divadlo a prišiel som o viac, než o kožuch a nohavice.“ Edward to preniesol úplne chladne, takmer bez intonácie, čiže som si zrazu nebola istá, či ide o výčitku, napomenutie, alebo hádam ešte o niečo zložitejšie. Rosalie zadržala dych a pokorne sklopila zrak, ako malé dieťa, ak ho niekto právom pokarhá. Esme okamžite rozhodila rukami, a tým na seba pritiahla všetku pozornosť.

„Chcem aby si mala v tomto dome maximálne pohodlie, Isabella. Čokoľvek budeš potrebovať, stačí povedať. Zabezpečíme ti všetko, čo človek potrebuje,“ povedala milo a široko sa usmiala. Sprvu som zdvorilo, ďakovne kývla hlavou, no potom mi mysľou prebehla spomienka na otca.

„Ja sa ale musím vrátiť do Greenway. Som vďačná za pohostinnosť a vážim si, ako sa kvôli mne uskromňujete, ale naozaj chcem ísť za otcom,“ šepla som.

„Bella, o tom sme už predsa hovorili,“ šepol mi do ucha Edward. Pootočila som sa, aby som mu videla do tváre. Nikdy by som ho neponižovala tým, aby som sa s ním hádala pred jeho rodinou, no na druhej strane, môžeme byť aj desať metrov pod zemou, a budú to počuť.

„Objasnil si mi nebezpečenstvo, ale rovnaké hrozí aj môjmu otcovi a s tým sa nezmierim. Tvoj otec nemôže ostať v Greenway večne a môjho predsa nemôžeme priviesť sem. Chcem sa tam vrátiť,“ povedala som prosebne. Edward pokrútil hlavou a povzdychol si. „Je ešte veľa vecí, ktoré musíme prebrať a ktoré musíme zvládnuť. Ja som len obyčajným človekom. Nemám večnosť a nezraniteľnosť. Pre mňa je nebezpečné aj opustiť dom, či chodiť po schodoch.“ Edward nesúhlasne krútil hlavou ale aj keby to nerobil, z výrazu jeho tváre som presne vedela, čo si myslí. Tento muž je schopný zamknúť ma a nepustiť z domu, ak bude presvedčený, že mi niečo hrozí. Nemusí ma ani zamykať. Vie presne, ako ma udržať pod kontrolou. „Prosím...“ šepla som, keď som videla ten nesúhlas.

„Pokiaľ nenájdeme Tanyu, tak nie!“ preniesol tvrdo. Doširoka som otvorila oči a neveriacky zakrútila hlavou.

„Myslím, že Tanya nie je môj problém, ale váš, pán Cullen. Ja sa vrátim za otcom a vy...“ Uprostred vety som zamrzla, lebo som vôbec netušila, čo očakávam od neho. Chcela som, aby sa to s Tanyou vyriešilo, nechcela som však jej smrť a na druhej strane, triasla som sa pri predstave, že sa jej Edward postaví. Moje sebecké ja a detská naivita v mojom vnútri sa ozvali v ohlušujúcom reve. Ak Tanya zmizne z tejto zeme, budem voľná. Môj manžel bude pri mne a všetko sa vráti do starých koľají, presne tam, kde som bola šťastná. Budem paňou sídla Greenway, manželkou Edwarda Cullena, budem znova tou rozmaznávanou lady a pri tej predstave som sa na sekundu šťastím zachvela. Potom však prehovoril rozum. Už nikdy nič nebude ako pred tým. NIKDY.

Točila sa mi hlava a v ušiach mi zvonilo. Všetko na mňa doľahlo. Edward mi nikdy nepovie celú pravdu a ak by mi ju aj povedal, asi by som ju nepochopila. Nie som ako oni a plne som si to uvedomovala. Naozaj sa budem schopná zmieriť s tým, že moje bezpečie, šťastie a budúcnosť závisí od smrti ženy, upírky, ktorá urobila jedinú chybu a tou bolo, že sa zamilovala do muža, ktorý nemiloval ju. V jej očiach som musela byť netvorom. Takéto nič, ako ja, taká absolútna nula jej zničila jej tajné sny a túžby. To, čo som povedala, že Tanya nie je mojim problémom, je hlúposť. Oprela som sa zmorene o Edwardovu hruď.

„Si v poriadku?“ opýtal sa trocha neisto.

„Že Tanyu nezabijete,“ šepla som a po lícach sa mi skotúľala prvá slza. Najskôr som im pripadala ako blázon, ale nemohli tušiť, čo sa vo mne odohráva, ako som ja netušila, čo sa odohráva v ich kamenných telách. Pozrela som sa do očí môjho manžela. „Nešlo by to inak?“ opýtala som sa pridusene.

„Isabella, ak by to šlo inak, tak...“ Odmlčal sa a zamračil. Hlasno zavrčal na niekoho za mnou a ja som sebou trhla a prudko sa obzrela. Na Alicinej tvári zahral ospravedlňujúci úsmev a mykla ramenami.

„Na čo si myslela?“ opýtala som sa rýchlo. Alice zvážnela a poznateľne znervóznela.

„Mlč, Alice!“ zasyčal Edward.

„Prečo? Je tu aj tá možnosť, tak prečo nevyložiť karty na stôl.“ Bojovne zodvihla bradu. „V tejto rodine nie je nikto, koho by to nenapadlo,“ dodala trucovito.

„O čo ide?“ opýtala som sa Alice, no neodpovedala mi ona.

„Alice si myslí, že ak by si bola silnejšia, menej zraniteľná, bolo by to jednoduchšie,“ povedal rozmrzene môj manžel. Pokrútila som hlavou, lebo som vôbec nerozumela tomu, čo hovorí. „Ak by si bola ako my,“ precedil cez zuby.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 37. kapitola: