Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri alebo blázni? - 11. kapitola

23.06.2012 (18:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1739×

11. kapitola

Pohľad Edwarda:

Cítil som sa ako Prometheus. Ležal som na chladnej zemi a telo mi horelo. Mozog mi išiel vybuchnúť od náporu bolesti, žily sa mi trhali. Nevedel som, či kričím. Azda som mal aj otvorené ústa, no nepočul som žiadne slová. V ušiach mi pišťalo, rozoznával som len slabý šepot. Zatvárali sa mi oči. Chcel som sa nechať unášať tou pokojnou tmou, ktorá ma k sebe volala. Stratil som vedomie.

Drganie. To bolo to, čo ma prebudilo z kalnej vody a prinútilo ma zhlboka sa nadýchnuť. Nasal som čerstvý vzduch, ktorý moje telo zalial chladom.

„Žije,“ vzdychol si vedľa mňa ktosi. Roztvoril som oči. Jasné biele svetlo ma na okamih pálilo, ale potom to ustalo. Po chvíli som konečne rozoznal známe tváre.

Angela stála vedľa mňa so širokým úsmevom, no trochu smutnými krvavými očami, pod ktorými mala jasné fialové kruhy. Prišlo mi jej ľúto, ale vzhľadom k tomu, čo sa stalo, som ju nemusel utešovať. Na to tu mala Christiana. Preplietol si s ňou prsty, akoby spolu chodili, ale tomu som veľmi nechcel veriť. Nemohol som tomu uveriť. Preboha, veď sa skoro ani nepoznajú. Nemohli sa dať dokopy tak rýchlo, nahováral som si.

„Edward,“ oslovila ma žena, kvôli ktorej som bol ochotný vojsť do domu upírov. „Je mi veľmi ľúto, čo som ti spôsobila. Ale keď voniaš tak dobre. Nemohla som si proste pomôcť. Neubránila som sa. Ešte raz prepáč.“ Trochu chabé ospravedlnenie od upíra, ale čo viac čakať? Sadol som si a poobzeral sa. Toto nevyzeralo ako pracovňa. Nie, sedel som na širokej posteli v priestrannej izbe. Pri stenách boli police s knihami a CD-čkami. Väčšina skladieb bola stará, skôr z minulého storočia. Zaujalo ma to, pretože aj ja som mal pár obľúbencov zo...

Zakašľanie ma prinútilo otočiť sa. V kúte miestnosti stál muž. Ale musel som zaloviť v pamäti, aby som si spomenul na jeho meno. „Doktor Carlisle?“ opýtal som sa nakoniec. Prikývol. Pristúpil ku mne bližšie a pozorne si ma premeral.

„Ako sa cítiš?“

„Celkom fajn,“ klamal som. Nebolo mi vôbec fajn. Možno som nemal žiadne fyzické znaky bolesti, ale niečo ma bolelo priamo pri srdci. Nedokázal by som slovami, ani rukami popísať tú bolesť. Bolo to zvláštne. Bolo to niečo, čo som doposiaľ nezažil. Akoby mi niečo chýbalo, ale netušil som čo.

„Nemal si sem chodiť,“ začal mi vyčítať doktor. Vedel som, že to príde. Mal to vpísané do tváre a oči mu len tak blčali hnevom. „Bol si idiot. A to poriadny. Ak by tu nebola moja žena, prišiel by si o život.“

„Nepremenil som sa?“ Bola to trochu hlúpa otázka a v duchu som si poriadne vynadal. No vyslovené sa už nedá vrátiť späť.

Všetci traja sa schuti zasmiali, kým ja som očervenel ako paprika. „Nie, jasné, že nie,“ objasnila mi prichádzajúca Alice. „Nebuď hlúpy. Sme možno upíri, ale nepremieňame ľudí len tak na počkanie. To by bolo proti všetkým pravidlám. Radšej by si sa mal ísť poďakovať Isabelle. To ona ti zachránila dušu. Len vďaka nej nemusíš žiť polovičným životom.“

Isabella. Pri tom mene sa mi zježili chĺpky a srdce vynechalo jeden úder. Ale prečo? Bolo to snáď zo strachu?

„Áno, lenže kebyže ho neprivedie, nemusí ho zachraňovať. Bola naivná, keď si myslela, že pohľadom na živú Angelu zapchá tomuto človeku ústa. Zbytočne to ešte viac skomplikovala,“ odporoval jej pán Cullen. Malá elfka odfrkla a pokrútila hlavou. Nesprávala sa k nemu ako k otcovi. Skôr ako k seberovnému. Postavil som sa. Rozhodol som sa zastaviť vojnu ešte predtým, než vypukne.

„Mohol by som teda odovzdať poďakovanie Isabelle a vašej žene?“ Nastalo ticho. Všetci sa na mňa pozreli, akoby som bol mimozemšťan. Obzrel som sa, nevedel som, čo som zase povedal zle. Keď Alice odrazu vystúpila z „kruhu“ a prišla bližšie s nesmelým úsmevom.

„Nie, Edward. Asi si to nepochopil. Carlisleova žena a Bella sú jedna a tá istá osoba.“

Šok. Asi takto by sa dal popísať môj stav. Teda, ak sa za šok počítajú otvorené ústa kdesi až k podlahe, vypúlené oči a zarastený do zeme ako strom. Nebol som schopný slova. Trvalo to sekundy, minúty, kým som sa pohol a odkašľal si.

„Čože?“

„To stačí! Už žiadne ďalšie detaily. Idem po našu svätuškárku. Odvezie ťa naspäť domov.“ Doktor sa vyparil za dverami a môj pohľad padol na Alice. Tá si však priložila prst na ústa a následne si poklepkala po uchu. Bolo to snáď znamenie, že upíri počujú aj na väčšie vzdialenosti?

Kým sme čakali na doktora, nepovedali sme ani slovo. Alice prešľapovala na mieste, zatiaľ čo ja som si ďalej prezeral  miestnosť. Alebo to malo aspoň tak vyzerať. V skutočnosti som sledoval Angelu, ktorá sa priveľmi priateľsky správala ku Christianovi. Popri tom som pochopil dve veci: Po prvé - aj keď som si to prvýkrát nechcel priznať - teraz som musel uznať, aká je Angie krásna. Bola doslova neodolateľná. Jej postava, vlasy, tvár, pery, dokonca aj tie jej vražedné karmínové oči. A tie ladné pohyby, ktorými sa obkrúcala okolo Christiana. Najradšej by som ju vzal a pobozkal; ale potom tu bola ešte druhá vec. Uvedomil som si, že som ju už nadobro stratil. Angela už viac nebola človekom, aj keď to tomu iba dopomohlo. No všimol som si, ako sa pozerala na Christiana. Tá iskra v jej očiach... Nikdy predtým som ju tam nevidel. Milovala ho. Našla toho pravého, o tom nebolo pochýb.  

Zdola sa ozval ohlušujúci buchot. Okná cinkali a zem podo mnou sa triasla. Zemetrasenie, zišlo mi na um, no okamžite som to zavrhol. Možno som žil v Amerike, ale vo  Forks zemetrasenia neboli. Za okamih trasenie ustalo. Ostatný sa bežali pozrieť, čo sa to deje a ja som ich nasledoval. Aj keď obyčajným, ľudským behom.

„Ešte raz ma udri a bude ťa to bolieť ešte viac.“ Isabella vchádzala do domu, lenže nie cez dvere, lež cez obriu dieru v stene. Zhadzovala zo seba trávu a malé konáriky. „Uvedom si,  že nie som Esmé. Proste to nefunguje. Skúsili sme to, ale bola to chyba.“ Doktor Cullen sa postavil zo zeme a oprášil sa z omietky. Nevyzeral, že by mal niečo zlomené. Takže chýr o tom, že upíri sú nesmrteľní, bol pravdivý.

„Nie, to nie si. Esmé je lepšia,“ vzdychol a odišiel. Isabellu to trochu zamrzelo. Videl som, ako sa jej stiahli kútiky úst a mal som sto chutí ju objať. Je to upírka, pripomenul som si však a ostal stáť na schodoch.

„Edward? Tak poď, zaveziem ťa naspäť do školy.“ Na to som reagoval ako poslušný psíček a pribehl som k nej. Vonku už bola skoro tma, keď sme sa vracali po hlavnej ceste späť do Forks. V Bellinom aute vládlo napäté ticho.

„Nechceš sa ma náhodou na niečo spýtať?“ ozvala sa odrazu, skoro ma vyhodilo zo sedadla. Podozrievavo som na ňu mrkol kútikom oka.

„Nebodaj vieš čítať aj myšlienky?“ chcel som vedieť. Pri tej myšlienke som sa v duchu striasol.

„Nie. Ale vidím to na tebe. Tak?“

„Ty, doktor Carlisle a Esmé. Doteraz som si myslel, že doktor je tvoj otec-“

„A Alice s Christianom sú moji súrodenci. Ako vidíš, tak nie. Len s nimi žijem a v ľudskom svete sa hráme na to, že sú moji nevlastní súrodenci a Carlisle náš otec. V skutočnosti je to však oveľa komplikovanejšie.“ Zovrela volant a koža pod tlakom zaprotestovala.

„Nepovieš mi to?“ chcel som vedieť.

Pokrútila hlavou. „Už aj tak toho vieš priveľa. Radšej by si mal na to čo najskôr zabudnúť a vrátiť sa do normálneho života.“

„To nemôžem. Dievča, ktoré sa mi páčilo, je upírom a môj najlepší priateľ je mŕtvy. Skoro som umrel, otec mi po prehliadke vášho domu nedôveruje a venuje sa len tomuto prípadu. Od Jamesovej smrti ledva spáva. Bella, ja viem, že nemám žiadne právo pýtať sa ťa na to, ale nemyslíš, že si to po tom všetkom zaslúžim?“ Snažil som sa ju vyprovokovať, aby sa mi zverila s tajomstvom svojej rodiny. Nenávidel som tajomstvá.  

„Tak dobre. Ale len v skratke.“ Súhlasil som a s napätím čakal na objasnenie. „Ja nepatrím ku Cullenovcom. Teda, aspoň pokrvne nie. Narodila som sa pred tisíckami rokov a premenila sa s bratmi na upírov. Sme asi najstarší na svete, no pravdupovediac, nie je to žiadna sláva.“

„Prečo?“ skočil som jej do reči.

„Keď prežiješ tritisíc rokov, už ťa nemôže nič prekvapiť a život sa stáva zaužívaným stereotypom. Tak sme s bratmi išli spať. Keďže sme patrili medzi prvých, sme iní upíri ako ostatní – my môžeme spať, jesť, cítiť bolesť, tečie nám krv a nie sme úplne tak nesmrteľní. A tak asi pred tristo rokmi som sa zobudila, lenže moji bratia v hroboch neboli. Neskôr som zistila, že si vybudovali celkom slušné impérium v Taliansku, čo ma poriadne nahnevalo. Odvtedy sa s nimi nerozprávam, asi ani nevedia, že som už hore.“ Dala si krátku pauzu. Asi premýšľala o svojich bratoch, ale nevedel som to na isto, jej tvár bola nečitateľná. Potom pokračovala:

„Začala som sa túlať. Žiť životom upíra bez rodiny. Chodila som od mesta k mestu, od krajiny ku krajine, kým som nenašla Alice. Bola nová, podobne ako teraz Angela. Ale ona sa nechcela živiť ľudskou krvou. Hovorila mi o Carlisleovi, ktorý sa vraj živil krvou zvierat a tak sme sa ho vybrali hľadať. Hovorím, že to bolo na začiatku dvadsiateho storočia a vtedy bola vojna v Mexiku. No tú by si v dejepise nenašiel. Bola to vojna upírov. Tam sme našli Christiana. Bol to vojak, ktorého premenili na upíra kvôli jeho schopnostiam. Videli v ňom potenciál a keď sme sa s ním stretli, už bol unavený z boja upírov a chcel sa vzbúriť proti svojej stvoriteľke. To však nedopadlo práve najlepšie a ledva sme ho dostali spred „šibenice“. Pridal sa k nám a ďalej sme hľadali Carlislea. Našli sme ho, keď už bol s Esmé, ktorá bola a stále je to jeho manželka. Požiadali sme ho o pomoc a on nás prijal.“ Pozrela na mňa. „To bolo vtedy, keď sme sa presťahovali do Forks. Prvé mesiace to bolo dobré, lenže potom sa to všetko zvrtlo. Nezvládli sme odvikačku. Prvá ľudskej krvi podľahla Esmé, ktorá bola novorodená. Hneď za ňou som išla ja a potom Christian. Jedine Alice mala pevnú vôľu a dokázala sa ubrániť tomu lákadlu. Po čase na nás zaútočili vlkolaci, ale tvoj priateľ ti o tom isto už hovoril. O veľkej dohode, ktorú sme s nimi uzavreli. A práve kvôli nej Esmé odišla. Keďže sa nemohla kŕmiť v meste ani v okolí, bolo pre ňu zbytočné zostávať tu. Carlisle chcel ísť s ňou, lenže ona raz išla do obchodu a už sa nevrátila. O pár týždňov som odišla aj ja. Nedokázala som prežiť na ľudskom jedle. Trvalo mi to pár rokov, kým som sa vrátila a uvedomila si, že už viac nechcem byť sama. U Cullenovcov som totiž videla skutočnú rodinu. Našla som ich vďaka odkazu. Esmé s nimi nebola a Carlisle bol na tom zle. Trávila som s ním veľa času, utešovala som ho, postupne sme sa ešte viac zbližovali. No začal byť na mne závislý. Dali sme sa dokopy. A aj keď ja som sa stále živila ľudskou krvou a nie vždy som mu bola verná, na čo začal byť paranoidný, náš vzťah vydržal až do dnešného dňa. Rozumieš?“

Prikývol som. Bol som ohromený, že už toľko veľa prežila a aj z toho, čo prežila. A na druhú stranu som jej bol neskutočne vďačný, že mi povedala celý svoj príbeh. Celú svoju púť až sem. Bol som spokojný. Vedel som, že dnes budem zaspávať s hrejivým pocitom, že Angela je v dobrých rukách.

„Edward? Ale sľúb mi, že to nikomu nepovieš.“

„Neboj sa. Ak by som to aj niekomu povedal, neveril by mi a nebudem predsa riskovať Angelin život. Len mi prisahaj, že nikto ďalší v meste už nezomrie.“ Chcel som, aby prisahala, pretože som mal z toho všetkého stále zlý pocit. Veľmi dobre som vedel, že Angela a James neboli koncom tohto príbehu, práve naopak. Boli jeho začiatkom... 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri alebo blázni? - 11. kapitola: