Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ab Aeterno 10. kapitola

20.10.2010 (20:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 841×

Táto kapitola je venovaná mojej MirushQke, lebo ma do nej hnala tým svojim psycho spôsobom. :)

"Si to naozaj ty?"

10. kapitola

hudba

Alicina vízia sa splnila. Do triedy vošlo to zázračné dievča a mne sa nejako začalo robiť nevoľno. A to je čo povedať, predsa som neživé stvorenie, do pekla! Trochu som sa zavrtel na stoličke a odsunul sa čo najďalej. To dievča sa rozhliadlo po triede a jej oči zastali na mne, teda na voľnom mieste vedľa mňa, zas si namýšľam. Nadýchlo sa a vykročilo ku mne, moje mŕtve bunky v tele sa začali nemotorne hmýriť a ja som zadržal dych a stlačil päste. Sadla si ku mne a vlasy si prehodila tak, aby medzi nami tvorila clonu. Nevidel som jej do tváre, ale bol som si istý, že nebola celkom pokojná, srdce jej bušilo do hrude a ja som mal strach, že jej z hrude za chvíľku vyskočí.

Odkašlal som si a prisunul sa k stolu trochu bližšie. Do triedy vošiel profesor a začal niečo mrmlať o projektoch a že ich zabudol v učebni matiky a podobne.

„Ahoj, ja som Edward Cullen. Ty si na tejto škole... nová však?“ spýtal som sa a ona sa na mňa začudovane pozrela. Kývla hlavou a nadýchla sa pre slovo.

„Iba Bella,“ šepla a mňa omámil jej sladký dych, voňala božsky priam celá, stop Edward! Stopol som sa v tej správnej chvíli, lebo by sa asi mojim spolužiakom nepáčilo, keby som im pred očami cucal nový objekt.

„Prečo si sem prišla?“

„A prečo ty?“ vrátila mi to a ja som sa zasekol. Prečo ja? No, preto lebo moja rodina nie je až tak normálna, ako ostatné. Sme upíri a na minulom mieste sme už boli dlho a ľudia si začali všímať, že nestarneme, asi toľko.

„No, rodičia sa rozhodli, že bol čas na zmenu,“ odpovedal som a čakal na tú jej odpoveď.

„Prišla som za otcom, pretože moja mama má nového priateľa a nechcela som jej prekážať. Veľa cestujú,“ šepla a zahľadela sa do stola. Akoby skúmala každú jeho ryhu.

„Páči sa ti tu?“ spýtal som sa a v tom nás učiteľ prerušil. Otázkami na naše mená, rozdal nám knihy a povedal, čo si budeme musieť dobrať. Mal som to tak trochu na háku, pretože všetko z toho som už vedel naspamäť.

Zazvonilo a všetci sme sa zdvihli a chceli ujsť z tejto najnudnejšej hodiny aká mohla byť, no v tom Bella zakopla a ja som ju už držal v náručí. Všetci sa na nás pozerali, ako na nový pár roku a Bella sa chvela pod mojim dotykom. To vám poviem... so mnou to tiež nebolo nejako v poriadku.

„Prepáč,“ šepla a rýchlo sa zdvíhala. Myslel som, že taká nemotorná bola iba Destiny. Bum, rana sa otvorila a ja som ju pustil. Obišiel som ju a rýchlo sa stratil z jej blízkosti. Nemôžem to spraviť. Nedokážem ukončiť ani jednu spomienku, či myšlienku na Destiny. Tak veľmi mi chýba, i keď to už je niekoľko rokov. Stále ju chcem mať pri sebe. Vždy, keď zavriem oči, je so mnou, tak prečo by som sa mal teraz zaujímať o nejaké... dievča?

„No, chlapče!“ zasmial sa Emmett a treskol mi do ramena.

„Čo je, smrad?“ šepol som. Zamračil sa, ale jeho pohľad hneď padol na dievča, čo šlo okolo nás, malo totiž výstrih väčší ako Londýn. Na to ho Rosalie capla po hlave a zavrčala tak, že to asi počuli traja ľudia, čo šli okolo nás, samozrejme, všetci do seba narazili. My sme sa smiali a šli na ďalšiu hodinu. Celý deň som sa snažil vyhýbať sa pohľadom Belly a vyhýbať sa otravným myšlienkam dievčat. Ešte je tu jedna vec, neviem jej čítať myšlienky. Je možné, že práve to ma k nej ťahá, ale pochybujem. Teda dúfam, že je to len o tom. Alebo sakra, vôbec na ňu nemyslím, nie. Iba na každej hodine, či prestávke. Zakrútil som hlavou a chystal sa na obed za mojou rodinou. Všetci už sedeli okolo guľatého stola a ticho debatovali.

„No čo, ako ste to prežili?“ Hodil som sa do stoličky a oni sa na mňa utrápene pozreli.

„Asi ako!“ zavrčala Rosalie a prepaľovala Emmetta pohľadom.

„Bolo to super... vidieť tých ľudí. Skoro som sa počúral,“ smial sa Emmett a ja som prevrátil oči.

„To som sa mal čo pýtať,“ vzdychol som si.

„A čo ty?“ šepla Alice. Ja som si vzdychol a otočil sa za známou vôňou. Práve vchádzala Bella a v rukách zvierala učebnice.

„Nijak zvláštne.“

„Neklam, cítim to!“ šepol Jasper a v rukách drvil stôl.

„Snáď to nie je až také zlé,“ zasmial som sa a on po mne hodil zúrivý pohľad.

„Nie, iba trošku,“ zasmial sa a hodil po  mne servítky.

„Chlapci, kľud. Nechcete, aby ste boli prví deň v riaditeľni, však?“ sykla Alice a my sme sa na seba s Jasperom čertovsky usmiali a začali sme servítky hádzať do Alice. Tá zúrila a streľbu nám vracal. Takto sme sa zabávali celú prestávku, a potom sme sa všetci odobrali na poslednú hodinu.

Čakal som ich pri autách a pozoroval ľudí okolo mňa. Niekedy ma aj zamrzí, že nemôžem mať ľudských priateľov, cítiť z nich to teplo a presne tú ľudskosť. Viete, ono to ide pocítiť, z nás buď cítite chlad alebo strach. Je to vcelku otrava. Na začiatku som sa snažil s ľuďmi nadviazať kontakt, ale nikdy to nebolo o naozajstnom priateľstve, a to ma štvalo.

Moja rodina vyšla zo školy a ja som si sadol za volant. O pár sekúnd už sedeli na sedadlách za mnou a ja som zapol motor.

Znovu sedím na lúke a pozorujem zastreté nebo. Fu, kiež by mala moja hlava konečne pokoj.

„Zasa si tu?“ šepol som a Alice si sadla vedľa mňa.

„Edward, mám s niečím problém,“ šepla a ja som ju pohladila po ruke.

„Hovor,“ usmial som sa povzbudivo a ona na mňa pozrela.

„Vidím ju, už dlho ju vidím, že je tu v lese, Edward,“ šepla a sklonila hlavu.

„Koho vidíš?“

„Destiny,“ šepla a ja som ostal v pomykove.

„To nie je možné, je mŕtva,“ zasmial som sa a pokúšal sa, aby zo mňa prekvapenie opadlo.

„Ale je to tak.“ Zavrela oči a ukázala mi všetko, čo doposiaľ videla. Bola to moja Destiny. No však bola upír, bola ešte krajšia, ako som ju poznal, no jej tvár bola nešťastná a stratená. Bolo mi z toho na nič. Ale stále som nechcel veriť, akoby mohlo byť možné, že tu znovu je? Veď som ju na vlastné oči videl mŕtvu. Jej srdce, jej telo sa nehýbalo. Nie je možné, aby prežívala premenu práve, keď som tam bol pri nej.

Vstal som a pozeral sa zhora na Alice. Tá stále sedela v tráve a tvár mala sklonenú.

„Prečo si mi to nepovedala, Alice?“

„Chcela som si to overiť, nechcela som ti robiť falošnú nádej.“

„Už sa stalo,“ šepol som a pozrel sa do lesa. Koruny stromov sa hýbali v povevoch vetra a ja som nevedel, čo si mám myslieť, čo mám cítiť.

Niekde tam je možno moja láska a ja neverím, najradšej by som ju už mal pri sebe a cítil ju.

Takto to chodilo už niekoľko mesiacov. Ja som strácal nádej a Bella sa stále viac približovala k môjmu srdcu. Dávala mi najavo svoju náklonnosť a ja som ju nedokázal odmietnuť.

O niekoľko dní sme spolu začali chodiť, a tým za aj začali moje najkrajšie dni. Prežíval som znovu to isté, čo s Destiny. A Alicine vidiny sme uzavreli ako poblúznenie. No, to nikto z nás nečakal, že sa naše poblúznenie stane pravdou, a že znovu uvidím svoju lásku stáť predo mnou.

A vtedy nastal ten deň, tá hodina i sekunda, kedy som ju videl, mohol pokúsiť znovu cítiť a vidieť jej krásne hlboké očí. Dokonca počuť jej hlas.

„Edward?“ šepla a ja som ostal nehybný stáť. Je to skutočne ona?

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ab Aeterno 10. kapitola: