Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Aj ľad sa raz roztopí 8. kapitolka

25.07.2010 (21:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 784×

Takže chcela by som sa za krásne komentáre poďakovať hlavne týmto ľudom. Ste naozaj skvelí a ja Vám strašne moc ďakujem: MirushQke, NoemiVolturiCullen, anonim1235877, lejama, lucka244. Ešte raz veľké ďakujem.

8. kapitola "Skús byť mojou sviecou a sfúknuť môj strach."

hudba

Položil ma na posteľ a jemne ma pohladil po tvári, nadýchol sa a povedal mi niečo, čo som nečakala...

„Myslím, že to nechceš. Dobrú noc...“ Pobozkal ma na nos a odišiel. Pozerala som sa na dvere a pripadala som si ako najväčší debil. Potom som si nadurdene vzdychla a poskočila si na posteli. Hlupák, nechápem, načo ma najprv namotáva na hlúpe kecy... aj keď síce nič také nehovoril, ale aj tak. Zavrela som oči a oprela sa o studenú stenu. Príjemne mi chladila tvár, ani neviem ako, ale ocitla som sa v snení. Konečne preč, niekedy čas od času je dobré len tak vypnúť.

Ráno bolo krásne. Vonku snežilo... pomaličky sa blížili Vianoce a ja nemusím premýšľať nad tým, komu aké darčeky kúpim. Od toho incidentu Demetriho bravúrne ignorujem, nevenujem mu ani jeden zbytočný pohľad, však načo! Usmiala som sa popod fúzy a vstúpila do sály. Aro práve o niečom diskutoval s bratmi. Myslím, že ďalšie pre mňa nepodstatné veci. Veď, ako inak... mňa už snáď nič nezaujíma, okrem smrti. Smrť je pre mňa niečo ako živel. Niečo ako voda, oheň, vietor a zem. Je to neskutočné, ako ľahko sa dá vziať. Ako ľahko sa o ten dar dá prísť. Tak, ako sem prídeme... užijeme si život, ktorý nám osud nadelil a potom, pápá večné peklo alebo, no dobre nebo, ale myslím si, že na tomto skazenom svete je väčšine duší domovom peklo miesto neba, teda ak si tam niekto nerezervoval miesto. Možno sa medzi peklom a nebom sedí ako v čakárni. Vytiahnete si čakárenský lístoček s čísielkom a čakáte, kam sa váš druhý život poberie, ak teda neskončíte vo večnom živote, v živote zatratenia. Ja predsa nemám dušu, možno iba polovičku z nej. Sama o sebe som taká miešaná zrúdička, pokus človeka a upíra. Cítim sa ako pokusný králik, nový druh, štvrtý druh! Prvý druh sú ľudia, druhý mimozemšťania, tretí druh sú mýtické bytosti a, na koniec, štvrtý druh som ja. Nepodarené zrúdičky, kombinácie vytvorené z ošiaľu lásky. Zakrútila som hlavou a vrátila sa do prítomnosti.

„Tak čo dnes?“ usmiala som sa na pána a tleskla si rukami.

„S Caiusom sme preberali pár vecí. Dnešok ti nepriniesol nič zaujímavé?“ Natiahol ku mne ruku s presladeným úsmevom. Priložila som na ňu tú svoju a on sa usmieval nad mojimi myšlienkami, nad mojimi zbytočnými vidinami, vždy som krok dopredu a tak to má byť!

„Demetri!“ zakričal na toho parchanta a ten vedľa nás hneď stál.

„Pane?“

„Dnes pôjdeš s Lussie na lov. Potrebujeme s bratmi prebrať pár dôležitých udalostí a naša Lussie potrebuje lov.“ Pozrel sa mi do očí, viem, ako som musela vyzerať. Zhnusene? Odpudivo? Vražedne? Určite niečo z toho, lebo to som cítila, mala som chuť Demetrimu odtrhnúť aspoň nohu!

„Poďme!“ zavelila som a vybehla z hradu ako tichá voda. Bežala som čo najrýchlejšie, no ten pupák som mala stále za riťou. Och, prečo je on tak dotieravý? Nenávidím ho. Rukami som lámala stromy okolo seba a snažila sa mu kaziť príjemnú cestu. Zrazu som pred očami mala náš hrad. Stál pred ním ocko a mama, za ňou celá moja rodina a nechýbal ani Jake. Stáli tam a v očiach mali nádej, ústa zvlnené do úsmevu. Vtedy opona padla a ja som nič nevidela. Neviem ani kedy to má byť! Prudko som zastavila a oprela sa o strom. Zavrela som oči a snažila sa. Aspoň ďalší útržok, musím vedieť určiť čas... aspoň kúsoček, malú nitku niečoho, čo mi pomôže určiť dátum. No nič sa nedialo, ako keby moja schopnosť šla do dôchodku. Do prčic, vždy sa mi toto musí stať v tej najnevhodnejšej chvíli! Do prdele s takýmto svetom...

„Stalo sa niečo?“

„Daj mi pokoj a všetko bude dobre!“ vyštekla som a on sa iba lišiacky usmial. Obkľúčil ma svojimi veľkými pahýľmi a ja som mala chuť zakusnúť sa mu do jednej. Nasupila som oči a pripravovala si koleno na útok, smerom k spodným partiám jeho tela.

„Tak pokoj ti nedám, to je prvá vec a...“

„Ešte je aj druhá? Strácaš mi môj drahocenný čas, Demetri.“

„Žiješ večne!“ zasmial sa a ja som sa osopila.

„Nikdy nevieš. Nevieš, kedy príde smrť, každý má svoj osud!“ Usmiala som sa a potľapkala mu po ramene. Vykulene na mňa pozeral a konečne mi drahý pán uvoľnil cestu. Lovila som snáď celý deň. Snažila som sa zabudnúť na vidinu a Demetri sa mi už ani neukazoval na oči. Nevyzeral, že by sa bál, ale skôr rozmýšľal nad mojimi slovami. Preboha, veď ja nie som nejaký samovrah, teda aspoň myslím, že nie. Niekedy mám chúťky niečo si spraviť, ale myslím, že sú to len moje pubertálne a mučednícke sklony.

Domov sme sa vrátili, až keď začalo zapadať slnko. Hneď ako sme sa vrátili, som šla do izby dať si ľadovú sprchu. Prezliekla som sa a šla sa túlať po hrade. Veď načo mi je takýto večný život? Decká v pätnástich prosia, aby mali konečne osemnásť, ale načo im to bude? Aby nerozumne míňali peniaze? Veď to sa nedá celý život. Ľudský život je strašne krátky, nehovorím, že netreba všetko vyskúšať, ale netreba sa do ničoho hnať. Bezhlavo sa do niečoho púšťať, len aby som to mala za sebou. Bože, o čom to tu táram? Správam sa ako nejaká mamička, čo práve kočíkuje svoje druhé dieťa a pri tom vysvetľuje svojej dospievajúcej dcére nástrahy a túžby života. Nechcem, nechcem, nechcem! Mala by som začať so sebou niečo robiť, lebo sa to nejako odráža na mojich myšlienkach, za chvíľku si aj Aro bude myslieť, že mi šibe a to je čo povedať, keď on sám o sebe je neuveriteľne a neskrotiteľne veľký blázon. Vzdychla som si a rozhodla sa niečo zistiť o návšteve tých parazitov, ktorých aj tak milujem z celého srdca.

„Aro, môžeš na chvíľku?“

„Áno, zlatko?“

„Vieš... alebo sa na to pozri.“ Zasmiala som sa a dotkla sa priateľsky jeho ramena.

„No vieš, zlatko. Ja som ich pozval.“

„P-prosím?“ Odstúpila som a cítila, ako sa ma zmocňoval hnev, lomcoval mojim telom. Tak, tak to je... predsa som mu povedala, že nemám záujem. Som šťastná tu, kde som... tu bez neho, bez nich! Pozrela som sa von oknom, kde stromy lámal silný vietor, vietor môjho hnevu. Vybehla som von z hradu a postavila sa do stredu veľkej záhrady. Pozrela som sa do neba a rozpažila ruky. Nad mojou hlavou sa na oblohe vytvoril veľký čierny mrak. Pomaličky na moju tvár dopadali kvapky... studené i vrelé hnevom, ktorý ovládal moje telo. Nebol tam však iba hnev, v tých kvapkách sa nachádzalo i moje zúfalstvo. Prečo sa vždy každá kapitola dňa musí skončiť napínavo a zle? Nechcem si premietať svoj život a myslieť vždy na ten zlý koniec. Raz... jediný raz chcem pretočiť stranu a nájsť happy end. Tak prosím, Bože, nemotaj mi toľko môj osud. Chcem si ho písať sama... úplne do bodky, do poslednej strany. Tak ako horí sviečka, tak ako ju môžem ľahko sfúknuť, chcem tak ľahko sfúknuť aj tento zlý sen. Túto bolesť... ja som predsa ušla, dala som im zbohom. Nech sa mi znovu nepletú do života! Na oblohe sa vytvoril blesk a ja som padla na kolená. Kričala som z plných pľúc a okolo mňa padali blesk na čistú zem. Počula som len krik Demetriho. A pocity? Tých bolo veľa...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Aj ľad sa raz roztopí 8. kapitolka: