Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 12. kapitola

Na čele so pocítila chladnú ruku. Bolo to príjemné, aj keď ma to zobudilo. Chcela som otvoriť oči a pozrieť sa, čo ma tak príjemne chladí, no nepodarilo sa mi to. Zodvihla som ruku, že si ich trochu pretriem, ale ten pohyb bol bolestivý. Zabolelo ma celé tlo, každučký jeden sval, na čo som zastonala. Niekto vedľa mňa sa prudko nadýchol.

„Ako ti je, miláčik?“ Ten hlas mi bol povedomí. Musela som však trochu viac zaloviť v pamäti, aby som ho priradila k tvári.

Konečne sa mi podarilo rozlepiť oči a zaostriť na Edwarda. Sedel vedľa mňa na posteli a s úsmevom  sa na mňa pozeral. „Čo tu robíš?“ chcela som vedieť. Naposledy sme sa predsa pohádali, bola som si tým takmer istá, aj keď som presne nevedela prečo sme sa hádali.

Neodpovedal. Len ma pohladil po tvári a skontroloval mi teplotu. Takže to bola jeho ruka, ktorá ma tak príjemne chladila.   

„Bolí ma celé telo,“ zamrmlala som a nebola si istá, či ma počul.

„To preto, že sme sa spolu milovali,“ odvetil krátko a ja som nadvihla obočie. Čakala som, pretože toto rozhodne nebola odpoveď na moju bolesť. „Päťkrát,“ dodal nakoniec.

Otvorila som ústa. „Päťkrát?“ Chcela som skríknuť, ale hlas mi zamrel v hrdle a miesto neho sa ozval len šepot. Áno, už som si na to spomínala, aj keď veľmi matne. Chcela som sa milovať s Thobiasom, vypila som nejaké to pivo a keď som sa konečne rozhodla ísť do baru, Edward ma stiahol do izby. Veľmi som ho chcela v sebe. Z tej túžby ma bolelo celé telo. A potom išlo už všetko totálne z kopca. Pri tej predstave mi zružoveli líca. 

„Bola si neukojiteľná,“ povedal, akoby si nevšimol, že už teraz mi je z toho všetkého dosť trápne. „Chcela si ísť do baru a tancovať pre tých opilcov. Dokonca si mi povedala, že potrebuješ sex. Zaspala si vyčerpaním až po piatom vrchole.“ Pery sa mu ešte viac rozšírili do úsmevu a ja som už celá horela od rozpakov.

Aby som to zakryla, poznamenala som: „Možno si mi to mal dovoliť.“

Zvážnel. „Chcela by si, aby som ťa nechal ísť do baru?“

Nie. „Áno,“ šepla som dívajúc sa mu priamo do očí.

„Klameš,“ vyhlásil, ale nie veľmi presvedčivo. Nahol sa ku mne a sladko ma pobozkal. Je možné, že po niekoľkých hodinách s ním v jeho náručí, prisatá na jeho pery, sa mi stále zdali neodolateľné? Úplne som pod jeho bozkom zmäkla a všetky myšlienky ma opustili. Zaklipkala som očami. Edward sa odtiahol a teraz ma skúmavo sledoval s neskrývaným pobavením. Chvíľu mi trvalo, kým som našla svoju niť myšlienok.

„Ešte stále by si menila tých opilcov za mňa?“ spýtal sa pobavený mojou reakciou. Pokrútila som hlavou skôr, než som si to stihla uvedomiť a on mi za to vtisol ďalší bozk na špičku nosa, potom na líce a oddiaľ až na spánky. Jemne sa mi zahryzol do ušného lalôčiku, pričom mi ušlo zachvenie. Bola som naštvaná na vlastné telo za to, ako rýchlo ma zrádza a nahráva Edwardovi, ktorý sa mi smial priamo na pokožke. Nebyť taká unavená, odtisnem ho.

„Som rád, že sme sa tak pekne uzmierili. Celibát mi nesvedčí,“ skonštatoval. Zodvihol hlavu a uškrnul sa na mňa. Bolo to čudné, ale jeho oči mali zlatistý odtieň – a to by som ešte pred hodinou prisahala, že sú černejšie než noc. Blýskala mu v nich hravá iskierka a jeho strapaté vlasy naznačujúce – noc bola búrlivá – mu len pridávali na chlapčenskosti. Musela som si zahryznúť do pery, aby som mohla potlačiť úsmev a neodtrhla sa od témy.  

„Uzmierili?“ zopakovala som prekvapene. „Nespomínam si, že by si sa mi bol ospravedlnil.“

Prevrátil oči v strop. „Bella, týmto sme si prešli už ráno. Tak mi to prepáč, nemal som v pláne ublížiť ti,“ dostal zo seba pomedzi zuby. Príšerne ho štvalo, že sa mi musí ospravedlňovať, no jasné. Je to predsa chlap a tí nemajú v popise práce ospravedlňovať sa. Úsmev mi skoro pretrhol tvár na dve časti. Dokonca som ním nakazila aj jeho a musel sa usmiať. Sklonil sa ku mne, aby ma pobozkal a jednu ruku obmotal okolo môjho pásu. Pritiahol si ma bližšie. Jeho telo ma chladilo zvonku a jeho bozky zas roztápali horúčavosťou zvnútra. Bolo to neznesiteľné.

Odtrhol sa a obaja sme prerývane dýchali. Položil si hlavu vedľa mňa a stiahol ma k sebe tesnejšie, až som bola nakoniec polovicou tela na ňom. Hladil ma po chrbte, pričom mi hlasno vydychoval do vlasov.

„Ešte nikdy som nič podobné nezažila. Bola to neuveriteľná výdrž,“ poznamenala som po chvíli ticha a bola rada, že mi nemôže vidieť tvár, lebo líca mi horeli na červeno.

„To tie drogy,“ vzdychol.  

„Nie, toto bolo skutočné. Poznám, ako fungujú drogy,“ zasekla som sa. To nebola práve informácia, o ktorú som sa s ním chcela deliť. Cítila som, ako  jeho hruď podo mnou zadržuje nádych.

„Poznáš, ako fungujú a?“ nabádal ma hrubým hlasom.

„No, ja len že,“ hľadala som tie správne slová, ako sa z toho vyvliecť. Nakoniec som si povzdychla. „Neviem, čo som to vzala, ale som si istá, že ty si nič nemal. A popritom si bol neskutočný. Akoby si bol nesmrteľným superhrdinom s nevyčerpateľnou silou.“ Musela som to povedať. Edward si naozaj zaslúžil môj obdiv a zároveň som dúfala, že mi to všetko nejako vysvetlí. Čo bol v minulom živote bežcom na dlhé trate?

Edward sa znechutene usmial. Aspoň sa mi to zdalo. Pohladil ma po vlasoch. „Som dobrý. To je všetko,“ odvetil nepriamo. Chcela som sa nadvihnúť, aby som sa ho spýtala, keď sa v tom otvorili dvere. Zhíkla som. Edward na mňa v žmiku stiahol perinu a zakryl mi celé telo. Bola to však len Andrea. Plakala. Spozornela som.

„Bella,“ smrkla. „Prepáč. Nechcela som. Vás. Rušiť,“ nadychovala sa uprostred slov. Bola zničená. Takúto som ju ešte nikdy nevidela. Tvár mala mokrú od sĺz a sotva si uvedomovala, že stojí vo dverách len v spodnom prádle.

Posadila som sa s Edwardom na posteli v rovnakej chvíli. Rýchlo som schmatla svoje tričko a prevliekla si ho cez hlavu. Priskočila som k nej. „Andy, čo sa stalo?“ chcela som vedieť. Veľmi som sa bála odpovede. Za chvíľu som sa triasla už rovnako, ako Andrea.

„Donn. To dievča. Thobiasova,“ zafňukala.

„Kamarátka,“ dokončila som miesto nej. Z úst jej vyšiel ešte srdcervúcejší plač. Zviezla sa k zemi a mňa potiahla so sebou. Keby tam nestál Edward, bolestivo by sme obe dopadli na kolená. Pridržal nás.

„Bella,“ oslovil ma nepokojne, oči nespúšťajúc z Andrei, „Donn sa niečo stalo. Ostaň tu s Andreou, dobre? Za chvíľu som späť.“ Už sa dvíhal, ale ja som ho potiahla za nohavice. Ani som si nevšimla, ekdy sa stihol obliecť.

„Andy,“ obrátila som sa na svoju priateľku. „Čo sa stalo Donn?“

„Ona. Ona. Je mŕtva,“ zašepkala. Prudko som nasala vzduch a ten mi akosi uviazol v hrdle. Celkom som nechápala jej slovám. Nie, chápala som im, len môj mozog ich nedokázal prijať. Na chvíľu som sa chcela bláznivo rozrehotať a označiť to za klamstvo. Ale ten devastačný výraz, aký mala na tvári Andrea, ma donútil uveriť.

„Ako?“ zapišťala som.

Pokrčila ramenami. „Zjedla nejaké tabletky. Miešala to s alkoholom, ja neviem. Len som ju...“ Už nemusela dokončiť. Vtiahla som si ju do náruče a snažila sa upokojiť jej vzlyky. Hľadela som na Edwarda a hľadala nejaký náznak, že toto nie je pravda. Očami som sa ho pýtala, čo teraz. Donn som veľmi nepoznala, vlastne sme prehodili spolu len pár slov, ale aj to stačilo, aby sa mi páčila jej uvoľnená osobnosť. Chcela som sa rozplakať. Nechať sa vtiahnuť do prúdu žiaľu ako Andrea, no veľmi dobre som vedela, že by som tým nejako nikomu nepomohla. Hladkala som Andy po chrbte a šepkala jej, že všetko bude v poriadku. Tými slovami som sa snažila upokojiť aj seba a s veľkým potešeným som zistila, že táto lož zaberá.

Keď prestala chrapčať a hltať vzduch, zodvihla som ju na nohy. Edward mi s ňou pomohol a nakoniec ju podoprel svojím telom. Unavene som vydýchla – nebola práve najľahšia.

„Andrea, povieš nám, kde si ju našla?“ spýtal sa Edward upokojujúcim jemným hlasom. Jej oči uväznil vo svojich. Niečo šepla. Nerozumela som, no Edward zjavne áno. Pomaly ju odniesol k posteli a uložil ju na ňu. Prikázal jej, aby tam na nás počkala. Prikývla a spak ruky si utrela slzy z tváre. Nemala som tušenie, ako to urobil a bola som rozhodnutá, že sa ho na to v najbližšej dobre opýtam. Vlastne sa s ním budem musieť porozprávať o všetkých tých zvláštnostiach, ktoré sa okolo neho dejú.

Čosi po mne hodil – moje nohavičky. Rýchlo som si ich navliekla a on ma potiahol za ruku von z izby. „Zavoláme policajtov?“ spýtala som sa okamžite.

„Nie. Neviem,“ odvetil neisto. Viac nepovedal už nič. Len ma ťahal za sebou dole schodmi von z domu. Zháčila som sa. Nebola som si istá, či chcem vidieť mŕtvolu. Nie, rozhodne som ju nechcela vidieť. Rýchlo som šklbla rukou dozadu a donútila Edwarda zastaviť. Nahnevane sa ku mne otočil, ale potom mu výraz zmäkol. Pustil mi ruku a rýchlo mi vzal tvár do dlaní. Naše nosy sa skoro dotýkali.

„Prepáč. Nemusíš ju vidieť. Počkaj tu, ani sa nepohni, dobre?“

„Dobre.“ Vtisol mi vlhký bozk na čelo. V tme som videla, ako sa mu rozširujú nosné dierky a má zaťaté zuby. V očiach mal neistotu. A veľkú dávku strachu. Zrazu som ho chcela poprosiť, aby tam nechodil. Aby zostal so mnou, no hlas ma zradil. Edward ma pustil a ja som sa ocitla sama v mrazivom objatí tmy. Štípala ma do nahých nôh, bledých líc a dostávala sa mi až pod kožu. Prekrížila som si ruky na prsiach a rozhliadla sa do tmy. Bola priveľká tma na to, že bolo ráno. Vlastne som aspoň myslela, že bola sobota ráno. Viac ma trápila myšlienka, čo bude ďalej. S Donn. A s nami všetkými. Väčšina prítomných má pod osemnásť a aj keby boli už dospelý, drogy sú v štáte Washington zakázané. Boli sme v riti tak či tak. A čo Donn? Čo sa jej vlastne stalo? Mala som pocit, že sa dokáže kontrolovať. Tým som myslela nepredávkovať. Kurva, venovala sa tomuto všetkému určite dlhšie než ja, tak ako je možné, že si nedávala pozor?

„Bella?“ Vyskočila som, akoby ma oslovila samotná smrť. Vypleštila som oči na Thobiasa pri dverách, ktorý si šúchal hlavu. Pod okom mal fialovú modrinu a na lícnej kosti zaschnutú krv. „Čo tu robíš?“ chcel vedieť.

Pozrela som do tmy kde sa stratil Edward a potom späť na Thobiasa. Mala som mu to povedať? Určite o tom ešte nevedel, keď sa tváril tak, ako keby sa práve prebral z bezvedomia. Skusla som si spodnú peru. Donn bola jeho kamarátka. Určite veľmi blízka. V takýchto veciach som nemala žiadnu prax.

Prešľapla som z nohy na nohu. „Thobias, Donn je,“ urobila som pauzu na nádych. Potrebovala som ho, aby som to slovo vôbec dokázala vysloviť. „Mŕtva.“

„Čože?“ skríkol. Nechápavo roztvoril oči. Pribehol ku mne a silno ma chytil za lakte. Až to bolelo. Skrivila som tvár. „Robíš si srandu? Zobrala si si niečo? Bella! Kde je Donn?!“ kričal. Vykoľajená jeho zúrivosťou som nebola schopná slova. Zrazu ma dve oceľové paže vytrhli z jeho zovretia a ja som na chrbte pocítila Edwardovu chladnú hruď. Objal ma okolo drieku nepúšťajúc moje ruky.

„Donn je mŕtva. Predávkovala sa. Ne ruke má niekoľko vpichov od ihiel. Dva z nich sú veľmi čerstvé,“ oznámil nám. Striaslo ma. Ihlám som nikdy veľmi nefandila a v duchu som bola rada, že som to s nimi ani nikdy neskúsila.

„Kde je?“ prudko proti nám vyskočil Thobias. Edward kývol hlavou na miesto odkiaľ vyšiel. Thobias sledoval jeho pohľad a o chvíľu nám zmizol zo zorného poľa.

„Naozaj je mŕtva?“

„Áno. Skontroloval som jej pulz, ale jej telo je priveľmi chladné. Musela tam ležať už niekoľko hodín.“ Striaslo ma. Predstava, že väčšina sa vo vnútri zabávala a ja som s Edwardom pokojne spala, keď Donn vonku umierala, bola desivá. Edward si ma pritisol bližšie. Dával mi najavo, že je tu so mnou a nikam nejde.

„Zavoláme políciu?“ skúsila som to znovu. Dlho bol ticho, kým mi odpovedal.

„Nemôžeme. Všetkých by nás poslali do basy. A kvôli tebe nemôžeme už dvojnásobne.“ To ma zarazilo. Otočila som sa tvárou k nemu a zdvihla obočie. Výraz mal nečitateľný. „Ak ťa náhodou neusvedčia z požívania alkoholu a iných omamných látok, na súde by tvoje zhoršené správanie mohli chápať ako jasnú reakciu na príchod tvojej mami do mesta. Esme by ťa nikdy nemusela dostať do opatrovníctva a všetko by to hodili aj na mňa, pretože som tu bol a nezabránil tomu.“ Zaklipkala som očami. Bolo neuveriteľné, že na takéto niečo mohol myslieť práve v tejto chvíli. Začínala som mať podozrenie, že jeho celoživotnou úlohou je postarať sa o to, aby ma Esme dostala do opatrovníctva.

„To je šialené!“ protestovala som. „Čo teda chceš robiť? Nechať ju tu zhniť? Alebo ju pochovať niekde v lese, aby jej telo nikdy nenašli?“ skríkal som hystericky. Bolo toho na mňa priveľa. Prudko som dýchla a snažila sa znovu upokojiť. Takto nikomu nepomôžem. Zaborila som si tvár do jeho hrudi a silno ho objala. Priala som si, aby som sa dnes ani neprebudila. 

„Nie, jej telo musia nájsť,“ šepol mi Edward rozhodne po chvíli. Samú seba som presvedčila o tom, že som to nepočula.

Z tmy vyšiel Thobias. Tvár mal popoľavú a ja som tiež o pár odtieňov okamžite zbledla.

„Nemôžeme zavolať políciu,“ oznámil mu hneď Edward. Thobias sa díval na zem, zdalo sa, že nevníma, ale kývnutím hlavy súhlasil. „Ostatný v dome o tom nesmú vedieť. Spanikárili by.“

„Čo chceš teda robiť?“ Konečne sa na nás pozrel. Takto nejako podobne som sa musela tváriť aj ja – všetkými možnými silami sa snažiť nezrútiť.

„Už ma niečo napadlo. Bude dobré, keď mi s tým pomôžeš.“ Thobias znovu súhlasil a ja som sa práve bila sama so sebou či sa opýtam, o čo presne ide, keď mi palcom zdvihol tvár. „Mala by si sa vrátiť k Andrei a zavolať jej priateľa? Toho Mikea. Teraz ho bude potrebovať. A jemne všetkých vyhoď z domu, dobre?“ Zúfalo som stiahla obočie. Prečo to všetko odo mňa žiadal? Čo nevidel, že už teraz sa ledva držím na nohách? Tak počkať, on ma tu chcel nechať samú a chcel sa ísť zbaviť Donninho tela? Och, tak toto nezvládnem. Viečka sa mi zatvárali a nohy som mala zrazu slabé. Edward mnou drsne zatriasol.

„Teraz mi tu neodpadávaj, Bella. Urob, čo som ti povedal, áno? Zatiaľ sa držíš perfektne, miláčik,“ pochválil ma. Slabo som sa usmiala a nadýchla sa, aby som sa dokázala udržať na nohách. Odprevadil ma späť k dverám a počkal, kým vojdem dnu. Vybehla som hore po schodoch a odolala pokušeniu zrútiť sa k zemi. Na pamäti som mala Edwardove slová, ktorými ma akoby posilnil.

Vošla som do hosťovskej izby. Andrea sedela na posteli stále na tom istom mieste bez pohnutia. Hľadela niekam do zeme, ruky stisnuté medzi kolenami. Potichu som k nej prišla a sadla si vedľa nej. Až vtedy sa na mňa pozrela. Prázdne oči mala červené a napuchnuté.

„Ako sa cítiš?“ chcela som vedieť. Mala som o ňu strach. Prečo už neplakala? Žeby s tým mal niečo spoločné Edward?

„Neviem. Nijako,“ povedala chrapľavo a pokrčila ramenami. Rýchlo som sa nadýchla a objala ju. „Videla si ju?“ spýtala sa šepotom. Opäť bez jedinej dávky akéhokoľvek pocitu. Pokrútila som hlavou.

Objímala som Andreu, aby som ju utešila, aj keď neplakala. Trvalo to niekoľko desiatok minút. Potom som sa odtiahla a ona znovu ustrnula. Zavolala som Mikovi. Do telefónu som mu nechcela hovoriť, čo sa stalo. Bol práve u Narcis, ale keďže bývala skoro v tej istej ulici, bol tu za chvíľu. Správu o Donninej smrti prijal šokom. Väčším, než ja, ale menším, než Andrea. Nasadila som Edwardov hlas a presvedčila ho, že musí byť silný, aby sa postaral o Andreu. Stále sedela rovnako.

„Možno je to zo šoku. Aspoň dúfam,“ povedala som skôr sebe, než Mikeovi. Sadol si k nej a stiahol si ju na seba. Silno ju objímal, ale ona to nevnímala. Ani ho nepozdravila, keď prišiel. Povzdychla som si. „Bude to v poriadku. Musí byť.“

Zbehla som dole po schodoch a postupne vyhnala všetkým hosťov. Prešla som všetky izby na prízemní aj na poschodí, aby som mala istotu, že v dome naozaj nikto nezostal a potom sa pustila do upratovania. Bola to jediná možnosť, ako oddialiť slzy.

Drhla som podlahu, keď sa dvere otvoril a následne hneď zavreli. Unavene som si sadla na päty a pozrela do obývačky. Vo dverách sa objavil Edward.

„Čo to robíš?“ zdvihol obočie.

„Upratujem.“ Rozhodila som rukami okolo seba, akoby to nebolo hneď jasné. „Musím niečo robiť, inak sa zrútim a budem ako Andrea.“

„Ako jej je?“

Pokrčila som ramenami. „Ja neviem. Ani ona to nevie. Len sedí a nič nehovorí... a neplače.“

„A ty by si chcela plakať, Bella?“ spýtal sa opatrne.

„Mala by som. Nemyslíš?“ šepla som. Zrazu som si tým nebola istá. Nechcela som dopadnúť ako Andy a úplne bez pocitov sa pozerať na situáciu. Na druhú stranu som sa bála, že už sa potom nezastavím. Toto sa nemala stať. Takto párty dopadnúť nemala. Zrazu sa to stalo. Slzy sa mi rozliali po tvári a celá som zničene padla dozadu. Hlavou som pristála na Edwardovom ramene. Netušila som, ako sa tam tak rýchlo stihol premiestiť, ale v tej chvíli mi to bolo jedno. Chcela som sa len vyplakať. Objať ho okolo krku a zaboriť si tvár do jeho hrude.

„Ššš,“ tíšil ma. Hladil ma po chrbte a vlasoch a šepkal mi do ucha, že všetko bude v poriadku. Nebude. Vedela som to, no nechcela som sa s ním hádať. Tá smiešna lož na mňa už neplatila. Donn bola mŕtva a na tom sa už nikdy nič nezmení.

Keď som skončila, ešte viac si ma pritúlil k sebe. „Páčiš sa mi, Bella a mám ťa rád. Veľmi. Už si bez teba nedokážem predstaviť svoj život,“ šepkal mi.

„Ani ja nie.“ Pobozkal ma do vlasov a hlasno vydýchol. Akoby sa mu bolo uľavilo.

„Vezmem ťa domov, áno?“

„Áno,“ súhlasila som. Pomohol mi na nohy. Chytil mi tvár do dlaní a letmo ma pobozkal na pery.

„Pozriem sa ešte na Mikea a Andreu, dobre? Počkaj ma tu, miláčik. Za chvíľu som späť.“ Usmial sa a ja som sa mu ten úsmev snažila opätovať. Vybehol hore po schodoch a ja som sa zatiaľ oprela o vchodové dvere. Už som chcela byť doma. Edwardovi to trvalo akosi pridlho. Prešliapla som z nohy na nohu a pozrela na hodiny. Naozaj tam bol akosi pridlho. Už sa mi nechcelo čakať, otvorila som dvere a vyšla pred dom. Oprela som sa o svoje auto, keď sa pri dome čosi pohlo. Prižmúrila som oči do čiernych tieňov. Akoby sa niekto opieral o stenu. Spravila som pár krokov dopredu. Chcela som zakričať v domnení, že je to Edward. Ale tie tiene mali červené oči ako krv.

„Bella, zlato?“ otočila som sa za hlasom. Edward stál na verande. Okamžite som otočila hlavou naspäť, ale už tam nič nebolo. Zaklipkala som očami. „Deje sa niečo?“ Už stál vedľa mňa. Objímal ma okolo pása a očami skenoval miesto, kam som sa dívala.

„Nie. Asi sa mi len niečo zdalo. Pôjdeme?“ navrhla som. Dnes toho na mňa bolo naozaj priveľa.

„Samozrejme,“ povedal, ale ešte raz si obzrel celý terén okolo, akoby mohol vidieť niečo viac než ja v takej tme.  

„A zostaneš do rána so mnou?“ Konečne sa otočil. Prekvapený.

„Ak si to praješ, veľmi rád. Zajtra je škola a ty musíš prísť na to blbé stretnutie s právnikom. Zase sa na teba budem môcť celý deň dívať, ale nebudem sa ťa môcť dotknúť,“ ťažko si vzdychol.

„Zajtra je pondelok?“ To sme v tej posteli strávili taký dlhý čas?

„Áno. Ale to je jedno. Poď.“ Chytil ma za ruku a ťahal k môjmu autu. Nechcelo sa mi veriť, že celý víkend prebehol tak rýchlo. No, s Edwardom sa človek teda rozhodne nenudí.