Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 15. kapitola

Áno, milujem ho. Šialene a neodvolateľne. Ale nemôžem mu tu povedať. Nie, ak chcem vypadnúť z Forks, od svojej matky a minulosti. Nie, ak chcem niekde inde začať úplne nový život. Edward je úžasný, dokonalý, ale priveľmi familiárny. Jednoducho nie je pre mňa.

Povzdychla som si a ďalej si sušila vlasy v uteráku. Lámalo mi to srdce a len sťažka som dokázala svoje city zabaliť do oceľovej škatuľky a postaviť ich do tmavého kúta.

„Ide len o sex,“ pripomenula som si. Pozerala som na svoj odraz v zrkadle a vedela, že klamem samú seba. Ale nemala som na výber.

Dvere sa odrazu rozleteli a ja som sa preľaknuto otočila. Stála v nich Dorothy. Alebo aspoň to, čo sa na ňu podobalo. Vlasy mala strapaté a zlepené od vlastných zvratkov. Tvár bielu ako stena, mala na niektorých miestach žltú a z úst jej tiekli sliny.

Nestihla som sa ani nadýchnuť, keď ma zdrapila za vlasy a hodila na zem. Tvrdo som dopadla na studené kachličky a keby ma nedržala stále za vlasy, udrela by som si hlavu. Zasyčala som od bolesti a ruky mi okamžite vystrelili k vlasom.

„Ty nevďačná fľandra!“ skríkla. Do nosa sa mi dostal alkoholový závan a smrad. Prudko vykročila na chodbu a ťahala ma po zemi za sebou. Kričala som, neschopná oslobodiť sa. Hlava mi išla vybuchnúť od bolesti a po chvíli som mala pocit, že ma oskalpuje. Snažila som sa zachytávať nábytku, ako ma ťahala do svojej izby, nohami som sa dvíhala, aby to tak nebolelo. Zrazu ma pustila a ja som pocítila otupujúcu bolesť, ktorá mi otriasala celým telom.

„Vieš, čo je toto?!“ skríkla. Strčila mi pred oči papier, na ktorom som si cez zaslzené oči stačila všimnúť len slovo „predvolanie“. A sakra, napadlo ma v momente, keď sa napriamila a z celej sily mi kopla do boku. Zaskučala som ako zviera. Nová bolesť prehlušila starú a ja som sa okamžite schúlila do embrya.

„Tak vieš, čo to je?“ spýtala sa ešte raz. Teraz skôr chrapčala.

„Áno. Prestaň!“ Snažila som sa, aby môj hlas znel pevne a nebojácne, no zlyhal.

Dorothea zúrivo vykríkla a následne mi uštedrila ešte jeden poriadny kopanec do chrbta. Prevalila som sa na druhú stranu izby. Zdvihla som sa na lakte a tak rýchlo ako som len vládala, sa začala plaziť. Nasledovala ma na chodbu, kde sa nezdržala ďalších kopancov. Plieskala ma po hlave päsťami, kopala ma do nôh a brucha, a ja som sa to snažila vydržať. Už som skoro necítila vlastné telo, keď som sa dostala do svojej izby. Hlasno som lapala po dychu a chcela sa zvaliť na zem aspoň na chvíľu, aby som si oddýchla. Lenže ona bola neúnavná. Pretočila som sa na chrbát, aby som na ňu lepšie videla, a z celej sily ju kopla do píšťale. Zavila. Zatackala sa dozadu, pridržiavajúc si nohu a skotúľala sa k zemi. Nahromadený adrenalín ma donútil zodvihnúť sa do polo sedu a zabuchnúť dvere. Zamkla som ich na kľúč a následne sa zrútila k zemi.

Prerývane som dýchla, chytala sa za boľavé rebrá a čumela do starého stropu. Dorothy na chodbe sa už pozviechala. Kopala a búchala do dverí, kričala na mňa a nadávala mi, ale ja som ju plne ignorovala. Jej škrekľavý hlas zanikal v mojich ušných bubienkoch, kde naplno pulzovala moja vlastná krv. Ani neviem, koľko času ubehlo, kým som bola schopná postaviť sa. Asi nie veľa, pretože Dorothea – aj keď už nestála pri dverách – stále nadávala. Ohmatala som si telo, aby som zhodnotila následky. S potešením som zistila, že okrem pár rebier a vlasov ma nič iné nebolí.

Ľahla som si na posteľ a zavrela oči. Šialená ženská, zhodnotila som. Keď som bola malá, Dorothy ma veľmi rada bila. Aj napriek tomu, že bola vždy opitá, mala dostatok sily spôsobiť mi pár modrín a podliatin. No už dlho sa na to neodvážila, pretože som sa bránila. Od mojich štrnástich sa ma nedotkla, až doteraz.

Zavzdychala som a zrazu sa rozkašľala. Zaštípali ma oči. Posadila som sa na posteli a s nemým úžasom sledovala biely dym, ako stúpa spod dvier. Naplňoval mi izbu a bral všetok vzduch.

„Sviňu treba vydymiť,“ skríkla Dorothea šialene.

Moje telo sa samé rozpohybovalo. Zhodila som zo seba župan a obliekla sa v rekordnom čase. Na ústa a nos si pritlačila šatku, aby som aspoň ako-tak vyfiltrovala zadymený vzduch. V hrdle ma nepríjemne škrabalo, keď som vyhrabala spod postele starý batoh. Kedysi mi ho darovala Andrea, keď sme išli stanovať a ja som si nemala do čoho zbaliť veci. Na niektorých miestach bol už zaplátaný, ale ešte stále bol pevný.

Zhrabla som všetky školské učebnice zo stola a hodila ich dnu. Potom som zo skine vybrala pár lepších kusov oblečenia a starú plechovú škatuľku, kde už dávno neboli sušienky, ale celé moje bohatstvo. Prudko som kašľala a cez stenu dymu som už nevidela ani na dvere. Vedela som však, čo je za nimi. Praskajúci oheň, ktorý sa snažil dobyť dnu, a šialene smejúca sa Dorothy. Pristúpila som k oknu a pomaly ho otvorila. Príliš často som sa dívala na seriál Okresný hasiči a o ohni som už čosi vedela. A tou najzákladnejšou vecou bolo, že čím viac vzduchu, tým väčší oheň.

Sledovala som dvere a čakala na vysoké červeno-žlté plamene. Objavili sa skoro okamžite. Šľahali a pálili, až sa mi na čele vytvorili kropaje potu, a boli čoraz väčšie. Lenivo naťahovali svoje ruky ku mne. Prestrčila som batoh z okna a postavila sa na okraj stolíka. Šťastie, že bývame v takej diere, pomyslela som si, keď som pretlačila svoje chudé telo cez okno a vzápätí dopadla na zem. 

Nadýchla som sa. Prudko a zhlboka. Čerstvý vzduch ma pálil v hrdle a pľúcach. Chladil ma a zároveň privádzal k životu. Nemal som v úmysle zostávať tu dlhšie, než bolo potrebné. Bežala som k autu a nasadla.

„Kľúče,“ zarazila som sa, keď som rukou chmatla na prázdno k zapaťovaniu. Zalovila som v pamäti a okamžite zanadávala. Po príchode som ich hodila do misky pri dverách. „Hlúpa, hlúpa...“ nadávala som si a vybehla z auta. Rozbehla som sa k dverám, keď som sa zarazila. Dorothea mohla kedykoľvek vybehnúť z dverí a stretnúť sa s ňou  tvárou v tvár bolo naozaj to posledné, čo som v tomto okamihu chcela. Pomaly som teda pristúpila k dverám, pripravená kedykoľvek ujsť. Pootvorila som ich a okamžite ma ovalil kúdoľ dymu. Zaštípali ma oči a v hrdle som sotva dokázala zadržať kašeľ. Cez šedú clonu som videla Dorothy, ako si prikladá poloprázdnu fľašku k ústam a tancuje okolo mojich dverí so šialeným úsmevom na tvári. Čosi si pospevovala, ale oheň praskal príliš hlasno na to, aby som počula slová.

„Sviňu treba vydymiť,“ prebehlo mi hlavou. Schmatla som kľúče a už sa viac neobzrela. 

***

Smrkla som. Chcelo sa mi plakať. Možno to bolo spôsobené dymom, ktorý som ešte stále cítila všade okolo seba, alebo udalosťami, ktoré som práve prekonala. Až príliš dobre som si uvedomovala, že som nemala ďaleko od smrti. V tichu, v ktorom som sa zrazu ocitla, sa ešte stále odrážal pukot ohňa a jej výkriky. Toto som naozaj nečakala. Už odmalička som vedela, že Dorothy je alkoholička, ktorá je pre chľast ochotná urobiť čokoľvek, ale nikdy by som o nej nepovedala, že dokáže byť aj násilníckou sviňou. Ešte stále som sa celá chvela z toho šoku.

Nadvihla som hlavu od kormánu a pozrela na červené dvere naproti cez ulicu. Pred nimi postávali dvaja tlstý chlapi a fajčili cigarety. Zvnútra ku mne doliehal slabý zvuk hudby a závan alkoholu.

Vystúpila som a zamkla auto. Pritiahla som si bundu viac k telu a na hlavu navliekla kapucňu, keď som vchádzala dnu. Ako vždy, aj teraz bolo v najvychytanejšom striptízovom bare široko ďaleko, plno. Predrala som sa cez skupinku mladých businessmanov k pultu a rukou mávla na barmanku.

„Čo vám môžem ponúknuť?“ opýtala sa zvonivým i keď nedôverčivým hlasom. Angela si ma premeriavala od hlavy po päty a keď som si zložila kapucňu, prekvapene zhíkla. „Preboha, Bella, to si ty? Páni, čo sa ti... Smrdíš.“ Nakrčila nos a mne sa skrútili kútiky úst, pretože som to cítila aj ja.

„Nič zlé. Nemáš pauzu? Potrebovala by som sa s tebou rozprávať.“ Kývla som hlavou na zadnú uličku, ktorá videla ku skladu a zadnému vchodu. Angela čosi šepla barmanovi vedľa seba – ktorého som vôbec nepoznala – a kývla na mňa. Prešli sme zadným vchodom do chladnej noci. Angela sa na mňa okamžite otočila.

„Tak, hovor!“ prikázala. Z vrecka starých nohavíc si vytiahla cigarety a jednu si zapálila.

„Moja poručníčka mi podpálila dvere do izby. Tak som sa zbalila a ušla,“ zreferovala som v skratke a pokrčila ramenami. Angela ohromene otvorila ústa a cigareta jej skoro vypadla spomedzi prstov.

„Kecáš.“

„Nie,“ pokrútila som hlavou. Zobrala som jej cigaretu a potiahla jeden plný dúšok. „Nechcela som tam ostávať a čakať, kedy ma príde pridusiť vankúšom. V podstate som teraz bezdomovec, tak mi napadlo... Mohla by som dnes ostať u teba?“ Zahryzla som si do pery a dúfala, že nepovie nie.

„Samozrejme,“ vykríkla skoro okamžite. Ani som sa nenazdala a už ma stláčala vo svojej náruči.

„Ďakujem. Vieš, je to iba na jednu noc, potom si niečo nájdem,“ uistila som ju rýchlo vediac, že aj Angela má svoje problémy. Nechcela som jej preto ostávať na krku dlhšie, než bolo nutné. A ak by boli Cullenovci doma, ani by som ju o pomoc nežiadala.

„To je v poriadku. Ostaň tak dlho, ako budeš chcieť,“ odvetila a pohodila rukou, akoby o nič nešlo. „Robím ešte tri hodiny, ale dám ti kľúče. Potrebuješ sa osprchovať a ustlať si môžeš na gauči. Nie je to veľa, ale vieš, motel je motel.“ Prevrátila očami a podala mi zväzok kľúčov. Vďačne som ich prijala a chcela jej opäť vysvetliť, ako si to nesmierne cením, keď ma stiahla za ruku, až sme skoro narazili hlavami k sebe.

„Ale daj si pozor,“ šepla. „Nech ťa nevidí šéfka. Tá mrcha má dnes zlú náladu a od obeda sa ma vypytuje, kde si a prečo nechodíš do práce. Volala som ti, vieš o tom?“

„Prepáč, mám rozbitý mobil. Zajtra si musím zohnať nový, A ešte raz ďakujem, Angie. Ani nevieš, že si ma dnes ušetrila od prespávania pod mostom.“ Zachechtla som sa, aby som uvoľnila situáciu. Angela ma napodobnila a znovu si potiahla z cigarety.

Ešte som s ňou chvíľu stála za barom a rozprávali sme sa o svojich posratých životoch. Pýtala som sa na jej malého syna, ktorý práve prekonal angínu a Angela sa kvôli drahým liekom ešte viac ponorila do dlhov. Už dlžila banke viac ako päťdesiat tisíc dolárov. Z tej sumy sa mi zatočila hlava, no nezmohla som sa na viac, ako ďalšie objatie.

O hodinu som už parkovala pred motelom. Bola to dvojposchodová budova v tvare písmena C s veľkým červeno-neónovým nápisom Motel Glen Star. Parkovisko pred motelom osvetľovala len jedna lampa a nočné svetlá motela.

Vystúpila som z auta a tašku si prehodila cez plece. Chladný vzduch ochladzoval studený vietor a do uší sa mi dostával spev cvrčkov. Ale inak tu bol pokoj. Ticho.

Vykročila som smerom k plechovým schodom a pohľadom hľadala číslo 75. Pritiahla som si bundu a zastavila pred modrými, ošúchanými dverami. Zalovila som vo vrecku po kľúče, no tie sa mi prešuchli cez skrehnuté prsty a spadli s cinkaním na zem.

„Dočerta,“ šepla som. Zohla som sa, keď som pohľadom zavadila o pár bosých špinavých nôh. Rýchlo som uskočila, akoby ma bodla včela a pohľadom šibla po krásnej brunetke. Naklonila hlavu a rozšírila tmavé oči, v ktorých sa jej odrážali svetlá a vytvárali malé iskričky. Pozerala sa na mňa a obzerala si ma ako výstavný kus na bitúnku, a ja som robila to isté. Ešte nikdy som nevidela krajšie dievča. Dokonca aj samotná Rosalie sa mohla proti tejto Afrodite schovať pod posteľ. Pokožku mala hladkú a bledú ako porcelán. Vlasy jej vo vlnách padali na prsia, štíhli pás ešte viac vynikal v krátkych tmavých šatách, ktoré sotva skrývali jej intímne partie.

Zavadila som pohľadom o jej a ona sa ako na povel priblížila. Prekonala ten meter medzi nami jediným ladným krokom a odrazu som cítila jej sladký dych na svojich perách. Dostala som nekontrolovateľnú potrebu oliznúť si ich a zistiť, ako chutí jej dych. V poslednej sekunde som sa však zastavila.

„Elijah!“ skríkol ktosi. Ten hlas sa mi zdal známi a predsa som ho hneď nespoznala. Až keď sa dotyčný objavil vedľa dievčaťa a ja som ohromene otvorila ústa.

„Bella,“ vydýchol on, zjavne tiež ohromený mojou prítomnosťou.

„Ahoj, Dárius,“ pozdravila som ho a celým telom mi šklblo. Na pár sekúnd som si nebola istá, či to bola reakcia na Dáriusove sexy telo, ktoré sa objavilo predo mnou len v motelovom uteráku okolo pása, alebo to bol strach, ktorý z neho vyžaroval.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa ma skôr, ako som si to stihla ujasniť a potiahol Elijah za seba. Pokrčila som ramenami, ignorujúc jej čudné zavrčanie.

„Som tu u priateľky. A ty? Nečakala som, že ťa ešte uvidím. A hlavne nie tak skoro,“ šepla som skôr sebe než jemu. Dnes toho bolo na mňa priveľa, nepotrebovala som ešte raz stretnúť čudného stopára.

„Takže to ona je tým dievčaťom z poobedia?!“ zamiešala sa do toho Elijah so zvonivým hlasom. Vyšla spoza Dáriusa a postavila sa mi tvárou v tvár. Skenovala ma pohľadom, v ktorom sa odrážalo viac, ako len pohŕdanie. Po chvíli to vyzeralo, že ma dokonca chce postaviť na hranicu a upáliť. „Veď je úplne obyčajná. A smrdí!“ vyšplechla tú urážku. Prekvapene mi spadla sánka.

„Daj jej pokoj, Elijah. Mala by si radšej ísť, Bella,“ znelo to ako varovanie. A ja som rýchlo poslúchla. Bokom som sa otočila k dverám a vopchala do nich kľúč bez toho, aby som spustila zrak z brunetky. Čosi ma nútilo sledovať jej pohyby a neotočiť sa jej chrbtom. A vtedy sa to stalo.

Elijah ku mne vyskočila a v jednom rýchlom pohybe, ktorý som neustriehla, ma chytila pod krkom, a prirazila k stene motela. Hlas sa mi zadrhol v hrdle a spomedzi úst mi unikol ston. Ruky mi vystrelili k hrdlu, ktoré zvierala ako krk handrovej bábiky. Jej nechty sa mi zarývali do mäsa a pod nohami som prestávala cítiť pevnú zem. Nadvihla ma a ja som nezmyselne kopala do steny.

„Elijah, prestaň,“ skríkol Dárius. V jeho hlase znela obava. Chytil Elijah za rameno a tá ho v jednom neskutočne silnom pohybe odstrčila. Dárius pristál na štyroch niekoľko metrov od nás. Viac sa ma nepokúšal oslobodiť z jej oceľového zovretia, aj keď som ho prosila očami.

Došiel mi vzduch. Na prázdno som otvárala ústa a snažila sa zachytiť aspoň jeden dúšok života. Hlava mi išla vybuchnúť z nahrnutej krvi, na spánkoch mi bubnovalo srdce. Chmatla som rukou po jej tvári, ale nemala som v nej dosť sily. Elijah ma odtiahla od steny akoby som naozaj nič nevážila a z celej sily ma tresla späť. Hlavou som narazila do tvrdého múru a zosunula sa k zemi. Len letmo som si uvedomovala, že jej stisk povolil a ja sa môžem nadýchnuť. Pred očami sa mi zahmlilo a telo mi zrazu zaplavila bázeň ľadového pokoja.

Táto kapitola mi dala naozaj zabrať a dlhé dni som uvažovala, či nenapísať kapitolu z Edwardovho pohľadu, ale nevedela som sa tou stranou nijako pohnúť, preto som to nakoniec nechala na Belle. Tá zase skočila z blata rovno do kaluže. Teraz je v bezvedomí s dvomi upírmi, z ktorých minimálne jeden rozhodne túži po jej krvi. Tak, ako to celé dopadne, čo myslíte?