Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 26. kapitola

12.07.2015 (07:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2309×

26. kapitola 

Ostré svetielko mi vypaľovalo zrenicu. Až ho Carlisle konečne odložil, pretrela som si oči a zažmurkala. V jeho pracovni boli nehromadení všetci Cullenovci, dokonca nechýbal ani Edward. Carlisle si povzdychol.

„Vyzerá to, že je všetko v poriadku. Tvoj záchvat mohol byť pozostatok z tvojej autonehody. Aby sme si však boli na istom a mohli vylúčiť astmatický záchvat, mala by si prísť na vyšetrenie do nemocnice.“

„A ak to nebola astma, čo sa stalo?“ počastoval ho otázkou Edward. Ruky mal prepletené na hrudi a ležérne sa opieral o nábytok, akoby sa ho nič z toho netýkalo. No jeho zachmúrená tvár prezrádzala jeho pravé pocity a ja som vedela, že sa zľakol.

Carlisle pokrčil ramenami. „Mohlo ísť o panický záchvat, ale neviem čo by Bellu mohlo vydesiť v kabínke v obchode s oblečením.“

Ja by som aj vedela, pomyslela som si v duchu. Elijah a jej vyhrážky. Len pri tej spomienke som sa chcela zachvieť. Ale o nej ani o jej pláne urobiť mi zo života peklo som nikomu nepovedala. Rozhodla som sa, že Cullenovci o tom nemusia vedieť a už tobôž nie Edward. Alebo aspoň zatiaľ nie.

„Takže som v poriadku,“ skonštatovala som a zošuchla sa z pracovného stola. Stiahla som si rukáv, kde mi Carlisle meral tep.

„V podstate. Ale ak by sa to opakovalo, okamžite mi povedz.“ Súhlasila som

***

V nedeľu ráno som nedočkavo zhltla raňajky a čakala na Esme. Celú noc som sa z pevnej linky snažila dovolať Andrei i Mikeovi, no po oboch akoby sa zľahla zem. Prepadali ma tie najčernejšie predstavy, ktoré som až do rána nemohla dostať z hlavy, takže som sa ráno prebudila unavená akoby som nespala už pár dní. Bdelosť mi však pomohla vymyslieť plán, ako zachrániť moju najlepšiu priateľku.

„Dobré ráno, Bella,“ pozdravil ma Emmett. Trochu ma vyľakal, kvôli čomu som nadskočila na stoličke.

„Ahoj,“ usmiala som sa na neho. Bol to prvý človek/upír, ktorého som dnes ráno videla. „Kde sú všetci? Väčšinou je tento dom preplnený skôr než vstanem.“

„Esme musela ísť do mesta a Carlisleho volali k akútnemu prípadu skoro ráno. A ostatný...“ Pokrčil ramenami.

„Takže si tu len ty?“

„Presne tak, sestrička. Niekto na teba predsa musí dávať pozor,“ usmial sa doširoka. Prevrátila som oči a zahmýrila sa na stoličke.

„Emm, niečo by som od teba potrebovala,“ začala som a upriamila na neho pohľad. Bola som predsa jeho malá sestra, nemohol mi nič odoprieť – alebo aspoň v to som dúfala. „Potrebujem skočiť za Andy domov, pretože mi nedvíha telefón. Máme robiť na jednom projekte do školy a ja sa potrebujem poradiť ohľadom zadania. Mohla by som si požičať tvoje auto?“

„Moje? Bella, neviem, či je práve najlepšie, aby si teraz niekam išla. Ak sa to Esme dozvie...“

„Do hodiny budem späť, prisahám. A ak by sa to Esme dozvedela, neboj sa, vybavím to u nej. Tak môžem?“ zaprosila som s veľkými psími očami. Emm si povzdychol a vyzval ma, aby som vstala. Keď ma zaviedol do garáže, v duchu som si zatlieskala. Upíri z tejto rodiny boli tak ľahko ovplyvniteľní a dali sa oklamať. Teda, aspoň väčšina z nich.

„Myslela som, že Edward išiel preč na svojom aute,“ zamyslela som sa nahlas, keď som v garáži videla to jeho žihadlo. Išla som v ňom len párkrát a v autách som sa aj tak veľmi nevyznala, ale vedela som, že je to auto, ktoré by som aj ja raz chcela vlastniť.

Emmett zakašľal. „No, nie. On... Išiel s Alice,“ odvetil. Znovu som si obzrela garáž a uvidela Alicino auto. Zamračila som sa ešte viac. Emmett mi klamal a vôbec mu to nešlo. Ale ak tu boli obe ich autá, kam a ako teda išli?

„Bella, na.“ Otočila som sa späť na Emmetta, ktorý mi podával kľúče od svojho namakaného Jeepu. Pozrela som sa na skrinku za ním, kde boli kľúče. Obišla som ho a podišla bližšie. Vzala som si odtiaľ zväzok, ktorý som už párkrát videla hompáľať sa v zapaľovaní.

„Vezmem si Edwardovo, keď tu nie je. Ty by si svoje mohol potrebovať.“

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ protestoval. Vážne som sa na neho pozrela.

„Neboj sa, určite by mu to nevadilo. Idem si po veci.“ Zaštrkotala som kľúčmi a vbehla späť do domu. Samozrejme, že by to Edwardovi vadilo. A bude mu to vadiť, keď sa to dozvie. Ale túžila som ho trochu pohnevať. Veď predsa o nič nešlo, bolo to len auto.

Pred odchodom som sa ešte raz pokúsila dovolať Andrei domov aj na mobil. Oboje bolo však bezvýsledné a ozval sa len záznamník. O polhodinu som zaparkovala pred domom Andrei a vypla motor. Všade vládlo hrobové ticho a vchodové dvere boli pootvorené. Na hrudi som zacítila nepríjemný tlak, ktorý naberal na sile.

Vystúpila som z auta a podišla ku kufru. Chvíľu som sa v ňom prehrabovala, kým som našla štvorramenný kľúč na kolesá. Pevnejšie som ho zovrela a podišla k domu so zatajeným dychom.

„Andy?“ zavolala som ešte pred vchodom. Odpoveďou mi bolo ticho.

Poodchýlila som dvere a vošla do predsiene. Pozorne som prezrela schodisko a prešla ďalej do jedálne. Všade bolo ticho, len z horných poschodí sa občas ozvalo práskanie dreva. Síce som často televízor u Dorothy nepozerávala, pretože väčšinou pred ním bola zvalená ona aj s pivovou fľaškou v ruke, ale videla som dosť hororov a mala som pocit, že tento je jednej z nich. Už len čakať, kedy sa zo skrine alebo iného temného zákutia vyhrnie zabijak s maskou podobný Freddymu Krugrovi. Striasla som sa a pokračovala do kuchyne. Prízemie bolo prázdne, tak som sa vrátila späť ku vchodovým dverám a pozrela na schody. Sťažka som prehltla. V mysli som sa pohrávala s myšlienkou znovu zavolať, ale myslela som, že to by sa mi už ozvali.

Vyšla som pomaly jeden schod za druhým na druhé poschodie a pri prezeraní izieb som našľapovala opatrnejšie, než kedykoľvek predtým. V ruke som pevne zovrela kľúč z auta a dúfala, že pri napadnutí mi bude dobrou obrannou zbraňou. Dostala som sa až na koniec chodby, kde mala izbu Andrea. Pootvorila som dvere a zašepkala jej meno, keď som stupila do niečoho lepkavého. Zarazila som sa a uskočila dozadu. V slabom svetle som videla lesknúcu sa kaluž krvi. Zadržala som dych a vyvalila oči. Svet akoby sa mi spomalil pred očami a ja som znovu sedela v kresle diváka.

Vrazila som do dverí a tie sa prudko rozleteli. Jedna mláka krvi bol môj najmenší problém. Izba, ktorá sa kedysi podobala na izbu tínedžera teraz vyzerala ako miesto činu sériového vraha. Po stenách boli striekance krvi, hrubé aj tenké pásiky, ktoré stekali so nábytku až pokým sa nedostali na podlahu alebo nezaschli. Všade bolo toľko krvi a vzduchom sa niesol ťažký zápach hŕdze, až som nedokázala uveriť, že to všetko pochádza z jedného človeka.

Zosunula som sa k zemi k bezvládnemu telu. Telu doráňanému snáď na každom centimetri. Šaty boli dotrhané na kúsky, držali pokope len vďaka tenkým nitkám. Rany boli na rukách, nohách i na hrudi. Jedny boli povrchové, druhé boli hlboké, až na niektorých miestach odhalili svalstvo a kosti. Naplo ma. Odvrátila som tvár a vyvrátila raňajky do smetného koša pri dverách. Vtom sa ozvalo zamrnkanie.

Švihla som pohľadom po tele. Tvár doteraz vyvrátená na druhú stranu sa pomaly otočila s bolestnou grimasou. Úľava a ešte väčší šok prišli naraz. Uľavilo sa mi, pretože to nebola Andy. Bola to však Angela, čašníčka z práce v nočnom klube v Seattli. Jej zjav vo mne vyvolal otázky, ale nebolo kedy pýtať sa. Angela bola ešte živá!

„Angela?“ skríkla som a zatriasla ňou. Pootvorila jedno oko, to druhé mala obalené vrstvou krvi, ktorá jej stekala z rany na čele. „Počkaj, zavolám pomoc.“ Vystrelila som po schodoch späť na prízemie a našla telefón. Vytočila som 911 a privolala sanitku. Potom som sa vrátila späť k Angele.

Držala som ju za ruku a dúfala, že kým prídu, neumrie mi. Nemala som ani tušenie, ako taký útok mohla prežiť, bolo mi však jasné, kto je za to všetko zodpovedný. Elijah. Konala som príliš pomaly. Mala som všetkých varovať už včera večer, keď sme sa vrátili domov. Toto by sa inak nikdy nestalo. Bola to moja vina. A Elijah mala pravdu, vlna obviňovania, ktorá sa dostavila, bola obrovská. A to išlo zatiaľ len o Angelu. Čo by som urobila, ak by teraz predo mnou ležala Andrea? Mike? Alebo nebodaj niekto z Cullenovcov? Mohli vôbec upíri krvácať? To však vytváralo ďalšie otázky a jednou z nich bolo, kde je, dočerta, Andrea s jej rodičmi? A ako Elijah vedela o Angele?

„Ustúp,“ vyzval ma jeden zo saniťákov, keď dorazili. Poslúchla som a celá roztrasená vstala a usúpila na chodbu. Ruky som mala od krvi, rovnako aj kolená. Znovu na mňa išla tá vec s dýchaním, no potom okolo previezli Angelu na nosidlách a moje telo si uvedomilo, že na niečo také ako je panický záchvat nie je čas. Rozbehla som sa za nimi.

„Bude v poriadku?“

„Stratila veľa krvi, musí ísť na operáciu. Doktor Carlisle dnes bude mať čo robiť,“ odvetil jeden z mužov, keď pomaly schádzali dole schodmi.

„Carlisle?“ zopakovala som sama pre seba. Keď ju vzali do sanitky, prišli policajti. Chcela som sa rozbehnúť do auta a ísť za sanitkou až do nemocnice, no potom som sa zarazila. Bola som prvá na mieste činu, určite budú chcieť vysvetlenie.

Posadila som sa na schody vedúce do domu a snažila sa netriasť. Policajti chodili hore dole s foťákmi a priesvitnými vreckami, kým som podávala výpoveď. Zdalo sa mi, že to trvá celú večnosť. Povedala som im všetko okrem toho, že ju poznám a tej veci s Elijah. oboje by sa totiž ťažko vysvetľovalo. Dúfala som, že mi Angela odpustí, že na teraz bola pre mňa neznáma, ktorú som našla u svojej najlepšej priateľky.

 „Máme zavolať tvojim rodičom?“ opýtal sa ma strážnik.

„Nemám rodičov,“ vystrelilo zo mňa automaticky. Nadvihol obočie a ja som spravila grimasu. „Teda, žijem u biologickej matky a jej novej rodiny, ale oficiálne nie som ešte ich dcéra. Som v skúšobnej dobe.“

„Chápem.“

Nemyslela som si, že to pochopil. Aj na mňa to bolo niekedy až príliš komplikované. „Nemusíte nikomu volať. Pôjdem teraz rovno domov.“

„Dobre. Budeme ťa kontaktovať, ak by sme ešte niečo potrebovali.“

Prikývla som a nasadla do auta. Keď som ruky položila na volant už boli čisté. Jeden z policajtov mi ich odfotil ako dôkaz a potom umyl. Bola som príliš mimo, aby som to zvládla sama. Kolená som však stále mala špinavé.

Preradila som a so šmykom vyrazila preč od domu hrôzy. Nešla som však domov, ale do nemocnice. Potrebovala som zistiť, či je Angela v poriadku. Alebo či kvôli mne umrela.

„Dobrý deň, hľadám doktora Carlislea Cullena.“

Sestrička za pultom si ma prezrie spod okuliarov. „Doktor je na sále. Operuje.“

Srdce mi vynechá úder. „Som jeho príbuzná, mohli by ste mi povedať, kde na neho môžem počkať? Kde je operačka?“

„Tretie poschodie, vľavo. Ale bude to trvať ešte pár hodín.“

„Počkám,“ odvetím a poďakujem. Vyrazím k výťahom a ignorujem pohľady niektorých pacientov i doktorov, ktorí si obzerajú moje krvavé oblečenie. Vo výťahu si vydýchnem úľavou. Takže Angela ešte stále žije.

„Bella?“

Otočím sa za známym hlasom. Na druhej strane výťahu medzi tromi sestričkami stojí Andrea. V ruke nesie pohár kávy a vyzerá úplne v poriadku. Žiadne škrabance, ktoré by krvácali. Iba pod očami má fialové kruhy.

Výťah cinkne a obe vystúpime na druhom. Až tam sa na ňu vrhnem a silno ju objímem. „Si v poriadku,“ vydýchnem úľavou.

„Samozrejme. Ale prečo si tu? Volali ti?“

Zarazím sa a odtiahnem. „Volali?“ zopakujem.

„Leží tu predsa Thobias. Ideš za ním, nie?“

„Thobias?“ Nadvihnem obočie a v mysli sa mi objaví tvár s dlhými tmavými vlasmi. Usmievavá tvár a sexy tvár nášho drogového dílera.

„Dnes nadránom ho našli na ceste pred jeho domom. Skoro vykrvácal, toľko mal zranení. Na operačke strávil tri hodiny. Volal mi Taylor, ktorý s ním býva. Je tu s nami aj Rebecca a Mike. Thobias nikoho iného nemá, tak čakáme, kým sa preberie.“

Svet sa mi zatočil pred očami. Zapotácala som sa a musela sa posadiť. Oči mi naplnili slzy. Takže najskôr to bol Thobias, potom Angela. Dvaja ľudia, ktorí ma poznali. Aj keď som s nimi nebola veľmi veľká priateľka, Elijah na nich nejakým spôsobom prišla. A skoro ich oboch zabila.

„Bells, si v poriadku?“

„Nie.“ Zavrtela som hlavou. „Je to moja vina, Andy. To, čo sa im stalo, je moja vina.“

Andrea mi chcela odporovať, no ja som jej cez slzy v očiach povedala o všetkom, čo sa stalo s Elijah. Niečo už vedela a teraz som jej doplnila zvyšok. Po tých slovách sa zhrozila a zbledla.

„Elijah sa chce pomstiť. Kruto pomstiť. Povedala, že ublíži mojim priateľom, aby ma videla trpieť. Je mi to ľúto, Andrea. Kvôli mne je tvoj život v ohrození. Aj život Mikea a možno aj Taylora. Prepáč mi to.“

Andy vydýchla. „Neboj sa. Moji rodičia sú teraz v Illinois, kvôli babičke. Nie je na tom dobre, takže sa tak skoro nevrátia domov. Dnes pôjdem s Mikeom na políciu a potom odídeme k mojej tete do Bendu. Je to dosť ďaleko, takže pochybujem, že nás tam tá mrcha nájde. A ty by si mala ísť tiež s nami.“

„Nemôžem. Nechcem si ani len predstaviť, aké peklo by nastalo, ak by som odišla z Forks. Čo povieš Mikeovi?“

„Mike nevie o upíroch. Celkom sme sa tešili na ten ples, ale nejako to už vyriešim.“

Hodila som sa jej okolo krku a zavzlykala. Ani vo sne by ma nenapadlo, že v mojom posranom živote sa objaví také úžasné dievča ako Andrea. Nemohla som uveriť, s akou ľahkosťou zvládala tie veci okolo upírov. Kiež by som aj ja bola taká.

„Povieš o tom Edwardovi?“ spýtala sa, keď som sa odtiahla.

„Ešte som sa nerozhodla. Naštval by sa, asi by ma niekde odpratal, aby ma ochránil a sám by sa vrhol proti nej. Nechcem ho ohroziť ešte viac. Najlepšie by bolo, keby všetci Cullenovci odídu na pár dní preč, aby to ostalo len medzi mnou a Elijah.“

„Lenže Elijah ťa zabije, to vieš Bella, však?“

Prinútila som sa k úsmevu. „Nič také sa nestane. Niečo už vymyslím.“

Boli to kecy. Akú asi tak šancu mal úbohý človek ako ja proti krvilačnému upírovi ako Elijah? Vedela som to ja a vedela to aj Andrea. Ale ani jedna z nás sa to neodvážila povedať nahlas. Nejaká nádej bola vždy, aj keď len veľmi malá. Či som bola pripravenú umrieť, to určite nie. Ale umrieť, aby som zachránila svojich priateľov, novú rodinu a lásku svojho života, to už bolo iné.

„Poďme sa pozrieť na Thobiasa,“ vyzvala ma. Poslúchla som. 

Na chodbe sedel Mike, Taylor aj Rebecca. To dievča som videla len raz a preto som si ju veľmi dobre nepamätala. Thobias ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti. Sestrička nám oznámila, že je pod sedatívami. Ak by sa teraz prebudil, mohol by dostať šok, takže bude trvať ešte pár dní, kým sa prebudí. O chvíľu na to prišli policajti. Nenápadne som zmizla schodiskom na tretie poschodie. Mohli totiž vzniknúť nežiaduce otázky, ako napríklad, či som poznala prvú obeť. Vyšla som na chodbu a našla operačnú miestnosť. Jedna zo sestier ma uistila, že Carlisle ešte operuje a tak som sa posadila na nepohodlnú lavičku. Oprela som si hlavu o stenu a zavrela oči.

***

 „...neskôr, keď sa pacientka preberie. Dovtedy musíme monitorovať jej stav.“

Vystrelila som na nohy, keď sa dvere operačnej sály otvorili a vyšiel Carlisle v doprovode s niekoľkými ďalšími doktormi. Až sa nám stretli pohľady, okamžite podišiel ku mne.

„Bella, si v poriadku? Mala si ďalší záchvat? Čo tu robíš?“ prevalcoval ma otázkami.

„To ja som tú ženu našla. Bola u Andrei doma. Len som chcela vedieť, ako sa má,“ objasnila som.

Carlisle si ma prezrel. „Si zranená?“

„Nie. To je jej...“ nedokončila som. Bolo to príliš ťažké. „Ako sa má? Prežije to?“

„Prežije. Našťastie nemala žiadne vnútorné krvácanie. Všetko to boli len povrchové zranenia. Tie sme zašili a o pár dní, až sa preberie, by mala byť v poriadku.“

Vydýchla som si a usmiala sa. „To je dobre. Som rada.“ Zosunula som sa späť na lavičku. Carlisle si kľakol predo mňa a chytil mi zápästie. Meral mi pulz.

„Ako si sem prišla? Doviezol ťa Emmett?“ chcel vedieť.

„Nie. Požičala som si Edwardovo auto. Chcela som sa poradiť s Andreou ohľadom jedného projektu do školy. Mala to byť len chvíľa, ale...“

„Neboj sa. Zavolám domov, nech po teba prídu. V takomto stave by si nemala šoférovať.“

Prikývla som. Potrebovala som ísť domov, zmyť zo seba krv a trochu si odpočinúť. Nie, počkať. Teraz nebol čas na odpočinok. Musela som vymyslieť plán na záchranu všetkých okolo seba. Aj keby ma to malo zabiť. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako skrotiť ženu za 10 dní - 26. kapitola: