Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako som sa dostala na začiatok? - 3. kapitola

21.11.2012 (07:45) • Lola16 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1497×

Ako som sa dostala na začiatok? - 3. kapitola

Sedela som za školskou lavicou a roztúžene spomínala na dnešný sen, ktorý vo mne vyvolával túžbu po jeho dotykoch, tele, perách. Nevedela som sa dočkať, kedy ho konečne uvidím. Pozriem sa do jeho zlatých očí a začnem sa v nich topiť. Ten jeho pohľad mal nado mnou takú moc. Tak strašne ho milujem a nemôžem mu to povedať. Nevedela som sa dočkať okamihu, keď to budem môcť rozkričať do celého sveta, ale ešte musím vydržať.

Sedeli sme na pláží na ostrove Esme, kde sme oslavovali svoje sté výročie. Nemohla som uveriť, že už sto rokov sme manželia. Pozerali sme si navzájom do očí. Odtiahla som svoj štít, lebo slovami som nevedela vyjadriť všetky pocity, ktoré k nemu cítim. Netrvalo dlho a vrhol sa na moje pery.

„Milujem ťa,“ povedal medzi bozkami.

To bolo naposledy, čo sme sa milovali. Pozrela som sa na tie prekliate dvere a už po tých nekonečných týždňoch prahla po tom, aby sa konečne objavil. Dvere sa otvorili. Stiahla som ruky v päsť a s bijúcim srdcom čakala, že sa tam objaví on, ale ako stále ma čakalo sklamanie a bolesť. Pokračovalo to ešte niekoľko dní až som sa nakoniec dočkala.

Konečne ho vidím. Približoval sa ku mne a s každým jeho krokom sa moje srdce viac rozbúšilo. Sadol si ku mne a konečne sa netváril, ako keby som mu zjedla večeru a to myslím tu jeho. Raz sa mi to podarilo a od vtedy sa z celej sily tomu snažím vyhnúť. Niežeby som sa ho bála, ale ten jeho zmučený pohľad plný bolesti, keď si uvedomil, čo robí, že leží na mne, vrčí a k tomu, že sa mi pokúsil zahryznúť do krku. Viem, že by to neurobil, ale on sa obviňoval a trpel kvôli tomu. No, ale keď si potom spomeniem na to udobrovanie. Ach, hneď by som sa naňho vrhla.

„Ahoj,“ povedal medovým hlasom.

„Volám sa Edward Cullen," pokračoval. „Minulý týždeň som nemal šancu sa predstaviť. Ty musíš byť Bella Swanová.“

Tak toto mi veľmi nepomohlo k tomu, aby som naňho neskočila. Našťastie nie som upír, lebo inak by som sa naňho vrhla. Pocity človeka nemôžu konkurovať tým upírim, ale jedno viem ani ľudská podstata mi nezabráni Edwarda milovať, tak ako upír len môže, ba dokonca viac.

„Ahoj,“ odpovedala som oneskorene.

Mala som pocit, ako keby nastala trápna chvíľa. Nevedel, čo má povedať. Ja by som vedela toľko toho mu rozprávať, ale musím sa krotiť.

„Prší,“ povedala som znechutene.

Nikdy som nemala rada dážď. Dokonca ani ako upírka, ale hlavným dôvodom, prečo som to vyslovila bolo, aby som počula jeho hlas. Vedela som, že nevydrží a spýta sa ma na to.

„Nemáš rada dážď?“ Prikývla som.

Vedela som to. Za tých sto rokov ho poznám lepšie ako sama seba. Neviem prečo, ale mala som ho chuť trošku potrápiť. Pravdepodobne preto, lebo ma tu nechal tak dlho samu. Vyhľadala som jeho oči a začala sa v nich topiť, tak veľmi mi to chýbalo. Do triedy vošiel učiteľ a začal rozdávať mikroskopy a potrebné veci a tým nás aj vyrušil. Povedal nám, že máme pretriediť sklíčka s koreňovými bunkami. Nechcela som s tým strácať čas a asi za päť minút som to mala spravené. Edward sa na mňa prekvapene pozeral. Pokrčila som plecami a žiarivo sa naňho usmiala.

„Keď chceš, tak to môžeš skontrolovať,“ snažila som sa o nezaujatý tón.

Prikývol, tak som mi podala všetko potrebné, aj keď neviem načo mu je ten mikroskop.

„Všetko je správne,“ povedal, keď to skontroloval.

„Ja viem,“ zdvihla som ruku a zastrčila som prameň vlasov za ucho.

„Prečo si sa tu potom presťahovala?“ pokračoval v otázkach.

„To je na dlho,“ povzdychla som si.

Bolo to kvôli tomu, aby som to prikorenila. Bavilo ma sa s ním hrať.

„Ale ja mám času dosť,“ netrpezlivo podotkol.

„Tak ti to možno poviem nabudúce,“ usmiala som sa naňho.

Pokrčil čelom a pri tom ako rozmýšľal vyzeral na zjedenie. Ja ho snáď samou láskou zjem.

„Prečo mi to nepovieš teraz?“ Pokrčila som plecami.

„Nepochopil by si to,“ vzdychla som.

Začalo ma to nesmierne baviť. Snažila som sa nesmiať, ale bolo to veľmi ťažké. Neviem, ako by som mu to potom vysvetľovala.

„Nemyslím si to,“ povedal ako majster sveta.

 „Moja mamina si našla nového priateľa.“

„Takže sa rozhodla, že ťa pošle za otcom?“ skočil mi do reči.

„Nie, ale keď mi budeš skákať do rečí, tak ti nič nepoviem,“ podotkla som.

Chcela som pokračovať, ale postavil sa za nás učiteľ. Pozrel sa na laboratórnu prácu a pokrčil čelom.

„No tak, Edward, nemyslíte si, že aj Isabella mala dostať svoju šancu pri mikroskope?“ opýtal sa.

„Ja som nič neurobil, ale všetko to spracovala Bella,“ vyslovil moje meno a mne sa rozbušilo srdce.

„Už ste to niekedy robila?“ Otočil sa ku mne pán Banner.

„Áno, bola som v pokročilom ročníku,“ odpovedala som.

„Tak to je potom dobre, že som vás dal sadnúť spolu,“ podotkol a odkráčal skontrolovať ostatných.

„Kde sme to skončili?“ spýtal sa a nahodil nevinný pohľad.

„Takže, moja mamina si našla nového priateľa, ktorý veľa cestuje kvôli tomu, že je športovcom. Nechcela som, aby sa trápila kvôli tomu, že musí so mnou ostať doma, tak som sa rozhodla presťahovať k otcovi,“ vzdychla som.

„A teraz si smutná,“ zadíval sa mi do očí.

„Nie, to nie som,“ usmiala som sa.

„Ako to?“ Zodvihol obočie.

„To je tajomstvo,“ tajomne som povedala.

Chcel ešte niečo povedať, ale práve zazvonilo. Hodina skončila a ja som vedela, že zas budem bez Edwarda, ale on vyštartoval z triedy ako minule.

Prišiel ku mne Mike a zo stola mi vzal učebnice.

„To bola strašná hodina. Vôbec som netušil, čo je čo,“ povzdychol si.

Chcel ešte niečo dodať, ale predbehla som ho.

„Ideme?“ Len prikývol.

Po ceste na telocvik som rozmýšľala, komu čo urobím pri mojich schopnostiach. Svojho spolužiaka som veľmi nevnímala. Niekedy som mala pocit, že je horší ako Jessica, ktorá sa mi vyhýbala od toho výstupu v jedálni. Veľmi sa jej ani nedivím. Mohla som sa aspoň trošku krotiť, ale nezvládla som to, že rovno predo mnou ohovára moju rodinu.

Rozlúčila som sa s ním aspoň pokiaľ sa neprezlečiem do úboru, lebo telesnú máme teraz s chlapcami. Nemýlila som sa, keď som si myslela, že mi ostal talent pri telocviku niekoho prizabiť a prinajlepšom aj seba.

Vydýchla som si, keď hodina konečne skončila. Prezliekla som sa, vyšla na parkovisko a nasadla do svojho autíčka. Pozrela som sa okolo seba a zbadala som Edwarda, ako sa opiera o svoje Volvo. Pozrel na mňa a ja som uhla pohľadom. Začervenala som sa, aj keď ho poznám lepšie ako sama seba, tak tomuto neviem zabrániť. Ach, tie ľudské reakcie.

Ležala som na svojej posteli a rozmýšľala nad svojim dievčatkom. Tak veľmi mi chýba. Kde len môže byť? Chytila som si bruško a cítila som slzy, ktoré začali zmáčať moju tvár. Musím to už zvládnuť len kvôli nej. Bojím sa, že nie som dosť silná, že niečo pokazím. Nezvládnem žiť bez nej. Pri týchto myšlienkach som aj zaspávala, keď som si spomenula, že Edward dnes večer príde. Povedal mi, že sem chodieval od okamihu, keď sa vrátil z Aljašky. Kvôli tej myšlienke mi ešte hodnú chvíľu nepodarilo zaspať, ale nakoniec som to zvládla. Hlavne som sa modlila, aby som nič nepovedala zo sna, lebo v tom vynikám.

Veľmi som sa nevyspala, ale s tým už nič nenarobím. Obliekla som sa, najedla a rýchlo utekala do školy.

Zaparkovala som a vystúpila z auta. Poobzerala som sa po parkovisku a zbadala som Edwarda na druhom konci. Chcela som sa k nemu rozbehnúť, ale ako vždy som to neurobila, aj keď ma to stálo nesmierne veľa síl. Zrazu sa Edward na mňa pozeral so strachom v očiach. Tmavo modrá dodávka mierila práve na mňa a ja som sa preklínala, že som na to zabudla, ale hold som len človek. Nemala som ani silu zavrieť oči, ale vedela som, že Edward ma zachráni. Netrvalo dlho a držal ma vo svojom objatí. Automaticky som sa k nemu pritisla ešte viac. Tak dlho som necítila jeho telo. Pripadalo mi to ako večnosť. Edward vystrel ruku a tým zastavil auto, ktoré ma rozpučilo nebyť jeho. Počula som ako sa okolo mňa rozmáha panika.

„Bella? Si v poriadku?“ opýtal sa so strachom v hlase.

„Áno, som. Ďakujem za záchranu, aj keď nechápem, ako si sa mohol dostať ku mne tak rýchlo,“ chcela som pokračovať, ale skočil mi do reči.

„Myslím si, že si si poriadne udrela hlavu. Mala by si ísť do nemocnice,“ podotkol.

„Au.“ Cítila som bolesť.

Pri slove nemocnica som si hneď spomenula na Caslislea. Ešte som ho nevidela a ani Esme. Za tie desaťročia, čo sme spolu strávili som ich začala brať ako rodičov, tak veľmi mi chýbali.

„Nehovoril som,“ nervózne sa zasmial.

Cítila som, že je celý strnutý a nervózny. Chcela som sa z ním ešte rozprávať, ale vyrušil nás dav ľudí. Nechcela som s ním preberať, že ako je možné, že sa ku mne dostal tak rýchlo a podobne. O tom sa porozprávame v súkromí. Nechcem, aby to náhodou niekto začul.

Neovládla som sa a viac sa natlačila na Edwarda a na rameno mu položila hlavu, v ktorej mi trieštilo. Edward ešte viac stuhol, ale nenamietal. Viem, že som strašná, ale potrebovala som to. Zavrela som oči a vdychovala jeho vôňu. Až kým nás nevyrušili učitelia a hlavne sanitári. Edward povedal, že mu nič nie je a plánovala som to isté, ale on povedal pravý opak toho, čo som chcela ja. Nezabudol podotknúť, že mám možno otras mozgu, tak to si chlapec vypije. Začali mi fixovať krk a ja som myslela, že odpadnem. Nechcem si ani predstaviť, ako v tom vyzerám. Radšej som sa naňho ani nepozrela, lebo by som ho poslala dakde do horúcich pekiel, len myšlienka na pomstu ma upokojovala. Začali ma nakladať do sanitky a Edward si sadol vedľa šoféra.

„Bella,“ zakričal na mňa otec.

Ešte toto mi teraz chýbalo. Stihol prísť skôr, ako ma odviezli do nemocnice.

„Som úplne v poriadku. Nič mi nie je,“ ešte pokojne som povedala.

Prestala som radšej vnímať všetko naokolo a zavrela oči. Usmiala som sa, keď som na pokožke cítila Edwardovo telo. Chcela som ho objať znovu, ale to ešte potrvá.

Sedela som v nemocnici a čakala Carlislea, ktorý by sa tu mal objaviť každú chvíľu. Vedľa mňa sedel Tyler, ktorý sa mi celý čas ospravedlňoval a už len z toho ma začala bolieť hlava.

„Je to v poriadku,“ povedala som už asi miliónty krát.

„A ako je tebe?“ opýtala som sa.

„Je mi fajn, len by ma zaujímalo, ako sa ti podarilo sa mi vyhnúť. Ja som si naozaj myslel, že to do teba napálim,“ povzdychol si.

„Ani neviem, to bude asi reflexom a pomohol mi aj Edward, ktorý stal vedľa a strhol ma na stranu“ automaticky som povedala.

„Cullen? A je v poriadku?“ spýtal sa.

„Určite je, keď jeho nevláčili po nosidlách,“ trpko som odpovedala.

Zavrela som oči a tým naznačila Tylerovi nech už je ticho. Našťastie to pochopil.

„Spí?“ opýtal sa hlas, ktorý milujem a hlavne jeho majiteľa.

Otvorila som oči a chcela niečo povedať, keď ma predbehol Tyler.

„Naozaj sa ospravedlňujem,“ povedal.

Edward len zdvihol ruku a tým ho zastavil.

„Žiadna krv sa nepreliala,“ prekrútila som nad ním oči.

Stále som sa naňho hnevala.

„Ako ti je,“ opýtal sa.

Ja som sa otočila na druhý bok, ale stalo ma to viac síl, ako som si myslela.

„Spravil som niečo?“ prekvapene sa opýtal.

„Nič, len kvôli tebe tu musím ležať. Je to tak nespravodlivé,“ urazene som podotkla.

„Kvôli mne? Čo som také urobil?“ Čakal, čo odpoviem.

„No, neviem, kto sanitárom tak veľavýznamne hovoril, že je tu možnosť, že mám otras mozgu!“ Prstom som zaťukala po čele.

Začula som, ako sa zasmial, tak som pokrčila čelom a nasala čo najviac vzduchu a nafúkla hruď.

Zase som ho chcel poslať do horúcich pekiel, keď ma vyrušil Carlisleov hlas. Otočila som sa a už sa usmievala. Tešila som sa, že ho vidím.

„Tak, slečna Swanová, ako sa cítite?“ formálne sa opýtal.

Bolo mi ľúto, že ho nemôžem objať, ale nič s tým nenarobím.

„Je mi výborne a najlepšie mi bude doma,“ žiarivo som sa usmiala.

Pozeral sa na stenu, ktorú osvietil a položil tam moje snímky.

„Nebolí vás hlava? Edward hovoril, že ste si ju narazila,“ stále pozeral na snímky.

Ja som otočila hlavu na Edwarda, ktorého som prepaľovala pohľadom, ale on sa na mňa usmieval ako mesiačik na hnoji.

„Nič mi nie je,“ pokrčila som perou.

Carlisle prišiel ku mne a začal mi kontrolovať hlavu. Stavím sa, že keby tu bol Emmett, tak podotkne niečo v tom štýle, či mi tam náhodou nehľadá vší. Keď skončil, tak som zoskočila, ale pozabudla som na to, že moja rovnováha je na bode mrazu a čakala som, kedy pristanem na nose. No, namiesto toho ma Carlisle zachytil.

„Ďakujem,“ začervenala som sa.

„No, ako pozerám, tak sa nevidíme poslednýkrát,“ pustil ma.

Počula som ako sa smeje Edward, ba dokonca Tyler. Pozrela som sa na Carlislea, ktorý zadržoval smiech.

„Takže môžem ísť domov?“ vydvihla som obočie.

„Áno, ale dávajte na seba pozor,“ povedal.

Pozrela som mu do očí a usmiala som sa naňho. Úsmev mi opätoval a ja som sa otočila na Edwarda.

„Musíme sa porozprávať,“ chcela som mu naznačiť, tak ako minule, že niečo tuším.

Autor: Lola16 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako som sa dostala na začiatok? - 3. kapitola: