Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Алкоголь ублюдок, alebo alkohol je sviňa - 1. kapitola

09.03.2014 (15:00) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 2709×

1. kapitola

Bol pondelok a ja som práve vchádzala do našej ruštinárskej triedy. Išla som neskoro a to po prvýkrát. Keď som dobehla ku dverám, bolo už pätnásť minúť po zvonení. Vtrhla som do dverí bez zaklopania a hneď ich za sebou zavrela. Všetky pohľady v triede sa na mňa upriamili. Niektoré boli zvedavé - kto si dovolil prísť neskoro na hodinu pani Smirnovovej - , niektoré boli nahnevané  - vtedy som nevedela prečo -, a niektoré škodoradostné, lebo čakali, že ma profesorka zoderie z kože. Mňa však najviac zaujímal jeden pohľad a to pohľad pani profesorky Smirnovej.

Inna Smirnová, Ruska, ktorá vyrastala v Kyjeve a po svadbe sa s manželom presťahovali sem do Forks. Vyučovala ruský jazyk a konverzáciu v ruskom jazyku. Žila v Spojených Štátoch už asi desať rokov, ale stále mala veľmi silný ruský prízvuk. Keď hovorila na hodinách po anglicky, bolo to väčšinou veľmi smiešne a preto sa tomu snažila vyhýbať. Vyzerala ako pravá ruská panička. Mala blond kučeravé vlasy, ktoré stále nosila rovnako upravené, veľkú robustnú hornú sánku a tak jej ústa vyzerali ako konská papuľa. V zime nosila kožušinové kabáty a ruskú baranicu. Mala veľmi milé oči, ale keď bola nahnevaná, jej pohľad sa nedal vydržať a práve teraz ho zabodávala do mňa.

Sklonila som hlavu, zamumlala ospravedlnenie, samozrejme po rusky, a vydala sa k jedinej voľnej lavici. Sadla som si a poobzerala som sa po triede. Všetci znovu vzrušene pozerali na učiteľku, ktorá teraz niečo zapisovala do jej notesa a triedu si nevšímala, a mňa si už, našťastie, tiež nikto nevšímal. Pohľadom som hľadala svoju kamarátku Angelu, nevedela som ju nájsť, ale nakoniec som ju uvidela sedieť vedľa Erika v úplne poslednej lavici pri okne. Premerala som si ostatných študentov, aby som zistila, prečo sedím sama. Ak sme v plnom počte, nie je voľné ani jedno miesto. Táto hádanka sa však vyriešila hneď, ako sa znovu otvorili dvere.

Do triedy nevošiel nikto iný ako hviezda strednej školy vo Forks - Edward Cullen. Nikdy nechodil neskoro a okrem toho, že bol hviezda školy, patril aj k výborným študentom. To ma teraz však trápilo najmenej. Prišiel neskoro, takisto ako ja, čo znamenalo, že sme si ani jeden nemohli vybrať miesto na sedenie. On má ešte menší vyber ako ja, jediné voľné miesto v miestnosti bolo práve to vedľa mňa.

Krásny Edward Cullen. Adoptovaný syn doktora Carlislea Cullena a jeho ženy Esme, ktorí majú okrem neho aj ďalších dvoch synov, Emmetta a Jaspera, a dve dcéry, Alice a Rosalie. Všetci sú dokonalo krásni so spoločnými črtami tváre, rovnakou farbou očí, len farba vlasov sa líši, teda, samozrejme, až na blonďavé dvojčatá - Rosalie a Jaspera. Človek až nemôže uveriť, že naozaj nie sú rodina.

Edward Cullen sa však od rodiny trošičku líši. Ostatní sa držia spolu a nesnažia sa začleniť do kolektívu, s nikým sa nerozprávaju, nemajú tu žiadnych priateľov. Musím však povedať, že to je len ich chyba, oni nechcú priateľov. Keď sa sem nasťahovali, ľudia sa snažili s nimi spriateliť, ale oni o to nestáli, teda, samozrejme, až na jedného ich člena, Edwarda.

Edward si za veľmi krátky čas získal povesť sukničkára. Nikdy nemal žiadnu babu dvakrát. Bol to šťastný človek. Nie že by som mu závidela jeho úlety, to vážne nie, bolo mi to odporné, ale ten chlapec mal neuveriteľnú krásu, ktorú vedel dobre využívať a ešte k tomu aj mozog. Bronzové vlasy mu smerovali na všetky strany v nedbalom účese, v jeho zlatých očiach mu vždy hrali iskričky, keď zbadal dáku obeť na nočné hrádky, ktorú ešte nemal. Bol neskutočne bledý, čo bolo v meste, kde slnko svieti len párkrát do roka, časté, ale nikto v meste nebol takto bledý, ani ja čo mám v žilách krv albína.

Ktorákoľvek iná študentka tejto školy by bola šťastím bez seba, že môže sedieť vedľa Edwarda Cullena, ale ja som medzi ne rozhodne nepatrila. Nemala som ho rada, doslova sa mi protivil. Nemala som rada takéto typy chlapcov, ktorí si myslia, že stred vesmíru je v ich nohaviciach. Veľa dievčat sa mi čudovalo, ako to, že som neprijala jeho ponuku ísť s ním na rande.

Áno, pozval ma von minulý rok, keď sme boli nútení sedieť spolu v jednej lavici. Hneď na druhej hodine ma pozval von. Ja som ho, samozrejme, odmietla a povedala som mu, čo si o ňom myslím. Chcela som sa presadiť, bohužiaľ, profesorka Houseová nemala rada presádzanie, a tak sme takto sedeli ďalšie dva týždne. Celý ten čas sa snažil založiť medzi nami dáky rozhovor, ale to sa mu nepodarilo, ja som bola rozhodnutá, že okrem nutnosti s ním neprehovorím, nech sa deje čokoľvek, nech si o mne myslí, čo chce. Keď ubehli dva týždne a on sa stále pokúšal o rozhovor, nevydržala som to.  Povedala som mu niečo, čo rozhodne nebolo slušné. Nasledujúci deň, keď som prišla do školy, ma zastavila Jessica, či už viem novinky o pánovi božskom. Deň predtým, keď sme všetci odchádzali domov, Edward išiel na recepciu, aby si mohol vymeniť hodiny a to sa mu nepodarilo. Dôvod vraj neuviedol, ale ja som hneď vedela prečo to bolo, aspoň som si myslela, že mám pravdu. Všetci o tom ešte týždeň hovorili, ale nakoniec to nechali tak. V ten týždeň sa predsa len niečo zmenilo, Edward sa konečne prestal snažiť o rozhovor medzi nami, podarilo sa mu vymeniť si miesto a tak som už nebola nútená sedieť vedľa neho a posledná vec, Edward mával čoraz menej stretávok. Vtedy som si to vysvetlila tak, že mu došiel materiál.

A teraz by mal zase sedieť vedľa mňa. Našťastie iba jednu hodinu.

Keď vošiel do miestnosti a ospravedlnil sa profesorke perfektnou ruštinou, zdvihol hlavu a jeho pohľad zamieril ku mne. Neviem, či som si to namýšľala, ale zdalo sa mi, že v jeho očiach sa mihla radosť, bohužiaľ, neviem či to nebola škodoradosť.

Prešiel cez celú miestnosť a po celý čas zo mňa nespúšťal pohľad. Prišiel ku mne, odsunul si stoličku a posadil sa vedľa mňa.

„Isabella,“ pozdravil ma zdvorilým hlasom s náznakom niečoho, čo som nevedela identifikovať. Nemala som rada, ak mi hovorili Isabella, ale hovoriť s ním som neznášala ešte viac, a preto som ho nikdy neopravila, aby mi hovoril Bella. Ako odpoveď som hlavu natočila mierne na jeho stranu a prikývla som. Myslela som si, že to bude brať ako dostatočný náznak a nebude ma trápiť ďalším rozhovorom, ale on to asi nepochopil.

„Stále sa som mnou nebavíš?“ opýtal sa žartovným tónom a bolo mi jasné, že má na tvári úsmev, ale neotočila som hlavu jeho smerom, aby som sa o tom presvedčila. Jeho otázku som prešla mlčaním a ďalej upierala pohľad na profesorku, ktorá práve dopísala a opäť sa postavila pred triedu.

„Tak, už sme konečne všetci. Keďže ste ma tak nehorázne prerušili, tak zopakujem znovu čo som povedala pre tých, čo sa neuráčili prísť na čas,“ odmlčala sa a prebodla mňa a môjho suseda nenávistným pohľadom a ja som sa bála, či nás tým pohľadom neusmaží. Išiel z nej strach, no ja som sa snažila nedať nič najavo.

„Začiatkom júna naša škola usporadúva študijné pobyty. Tí, čo sa učia španielsky, môžu ísť na mesiac do Madridu, tí, čo sa učia francúzsky, môžu ísť do Paríža, no a vy, čo sa učíte po rusky, môžete ísť na mesiac do Moskvy. Je to neopakovateľná príležitosť. Pôjde sa tam presne na tri týždne. Máte možnosť vidieť krásy hlavného mesta ruskej federácie. Prejsť sa po červenom námestí, priniesť si prekrásne suveníry, vyskúšať si ruštinu v praxi a študovať na ruskej vysokej škole. Cena zájazdu je 1500 dolárov. Hradené budete mať ubytovanie, letenky a štúdium. Jedlo si budete musieť kupovať a variť sami, alebo sa stravovať v jedálni. Budete bývať na internáte, budete mať možnosť spoznať iné národnosti. Tak a teraz vás poprosím, aby zdvihli ruky tí, čo majú predbežný záujem,“ dokončila svoj monológ, vzala zo stola zošit a pero a zdvihla zrak na úplne prekvapenú triedu. Nikto nič nehovoril, v miestnosti bolo hrobové ticho, no po pár minútach sa začal ozývať šepot, ako sa študenti dohovárajú. Pomaly sa začali zdvíhať ruky a ja som sledovala, ako väčšina triedy zdvihla ruky. Mne to v hlave šrotovalo a nakoniec sa moja ruka tiež pridala k ostatným. Na moje počudovanie a zdesenie, sa ruka vedľa mňa zdvihla tiež.

Profesorka si nás zapisovala jedného po druhom a keď jeho meno napísala, vyslovila ho a dotyčný ruku stiahol. Všimla som si, že to bola celá trieda. Keď pani profesorka zapísala posledné meno, zvonček na chodbe oznámil koniec prvej hodiny. Ja som sa postavila a vyletela z miestnosti, a v hlave sa mi už rodil plán ako to poviem mame a Charliemu.

***

Dni ubiehali, stávali sa z nich týždne a z týždňov zase mesiace. Pomaly, veľmi pomaly sa blížil deň nášho odletu. Všetko išlo tak ako malo. V škole sme mali veľmi veľa učenia a dostávali sme hromady domácich úloh, aby sme si vynahradili ten pobyt. Neviem, či som si to nechcela uvedomovať, alebo som si to nestihla všimnúť, ale Edwarda Cullena som začala stretávať čoraz častejšie. Či to boli náhodné stretnutia na chodbách, alebo sme sa zase stretli v jednej lavici, pretože niekto si chcel vymeniť miesto na poslednú chvíľu. Dokonca sme do seba niekoľkokrát narazili a učebnice sa nám rozsypali po zemi. Pri ich zdvíhaní sa nám občas dotkli ruky, ale ja som sa len znechutene odvrátila. Nekomentovala som to, nemala som ani čas nad tým všetkým premýšľať, mala som toho až nad hlavu. Brávala som si dvojité zmeny v obchode Mikea Newtona, aby som pomohla našim nazbierať peniaze na pobyt. Ak som nebola v škole, tak som bola buď v obchode, alebo v školskej knižnici, kde som sa učila až pokiaľ ma pani Potterová, milá ale veľmi prísna knihovníčka ochotná pomôcť pri pátraní po knihe, ktorú potrebujete, nevyháňala, že už som tam hodinu po zatváracej dobe. Znelo to síce veľmi nepríjemne a aj bolo, ale užívala som si to a bola som rada, že za to všetko úsilie budem mať prekrásnu odmenu. Moju vidinu výletu nekazila ani predstava, že Edward ide tiež. Brala som to len ako nutné zlo.

Okrem toho, že som šetrila na zájazd, musela som si nakúpiť aj veľa vecí. Podľa toho, čo vravela pani profesorka, sa väčšina mojich vecí nehodila práve do počasia, aké nás tam malo čakať. Všetko, čo som tu mala, bolo do dažďa a do chladného počasia. Oblečenie do teplého počasia som nechala v Phoenixe. Mama mi ho postupne posielala a ja som si dopisovala alebo zaškrtávala veci na zozname.

Nechcela som si to priznať, ale čím viac sa čas krátil a čím bližšie som bola k odchodu, tým viac som bola nervózna.

***

Tak a je to tu. Zajtra sa odlieta.

Všetko mám pobalené. Prebehla som pohľadom zoznam a skontrolovala, či je všetko na svojom mieste. Kozmetika v kufri, nabíjačka na mobil v príručnej aj s laptopom. Peňaženka v kabelke, náhradná hotovosť v kufri, mobil v kabelke. Všetko je na svojom mieste, som pripravená, teda aspoň dúfam. Ako sa môže človek pobaliť na tri týždne do tridsiatich kíl? Nikdy som nemala veľa vecí, ale toto je nemožné!

Zavrela som kufor a vstala z postele. Kufor aj s príručnou batožinou som postavila k dverám. Otec ho ráno odnesie dolu a dá do kufra auta. Porozhliadla som sa po izbe. Prechádzala som očami po mojich veciach a uvedomila som si, že toto je prvýkrát, čo tu mám takýto poriadok. Keď  som sa dívala na všetky tie drobnosti, ktoré som mala rozhádzané po celej  izbe, doľahol na mňa zvláštny pocit. Akoby som zrazu cítila, že mi to bude všetko chýbať, ako by som to už nikdy nemala vidieť. Bol tu hlúpy pocit, veď idem preč iba na tri týždne, nesťahujem sa natrvalo. Opakovala som si to stále dookola, no aj tak som to tak stále cítila. Bolo to divné.

Zobrala som si preto do ruky pyžamo a vybrala sa do kúpeľne. Možno to je len únava a stres zo zajtrajška. Neviem, čo môžem čakať. Vliezla som do vane a nechala na seba tiecť horúcu vodu. Po tele mi tiekli prúdy horúcej vody a uvoľňovali jeden sval za druhým. Myšlienky na zajtrajšok som nechala odtiecť spolu s vodou. Nechcela som teraz na to myslieť, nevedela by som sa potom uvoľniť. Vyprázdnila som si hlavu a pomaly ju zapĺňala príjemným pocitom z teplej vody na mojom tele a príjemnej voňavej pary okolo mňa.

Keď už teplá voda tečúca zo sprchovej hlavice začala chladnúť, bol čas ísť von. Neochotne som otočila kohútikom a vypla vodu. Omotala som okolo seba osušku a vyšla von z vane. Postavila som sa na koberček pred vaňou a otočila sa k umývadlu a zrkadlu nad ním. Pretrela som ho rukou a zotrela tak z neho paru. Zadívala som sa na svoj obraz v zrkadle.

Vyzerala som strašne unavene. Bola som unavená, no vyzerala som, akoby som nespala roky. Mala som veľké kruhy pod očami a strašne bledú pleť. Bola som bledá ako stena, vyzerala som ako duch.

„Som bledá ako Cullenovci,“ zašeptala som bez rozmyslu. Neviem, čo mi to napadlo. Keď som sa nad tým zamyslela, mala som pravdu, bola som skoro rovnako bledá ako oni a ešte k tomu som mala aj rovnaké kruhy pod očami.

Naraz som si spomenula na svoje nočné mory, ktoré ma mátajú posledné dni. Celé noci sa prehadzujem, ale ráno si nemôžem spomenúť, čo sa mi snívalo. Otec mi povedal, že ma často počul hovoriť zo sna, ale ničomu nerozumel. Jediné, čo som vedela, je, že tie sny majú niečo spoločné s Cullenovcami, teda iba s jedným. S Edwardom. Nevedela som, o čom v tom sne ide, a ani som to radšej nechcela vedieť. Ráno sa vždy zobudím unavená, ale pohľad na neho v škole ma vždy preberie.

Povzdychla som si a odvrátila som sa od zrkadla. Nechcela som sa už na seba viac pozerať. Rýchlo som sa usušila a prezliekla sa do svojho pyžama. Vlasy som si poriadne vyfénovala a učesala, nech s nimi ráno nemám žiadne problémy. Dávala som si pozor, aby som sa vyhla pohľadu do zrkadla.

Vyšla som z kúpeľne a zbehla po schodoch dolu. Počula som, že dole ide televízor. Zišla som do obývačky a presne ako som predpokladala, otec bol rozvalený v kresle, nohy vyložené na stolíku, jedno pivo v ruke, ďalšie na stolíku a v telke išiel baseball. Keď som prišla bližšie, začula som cez hluk z telky aj tiché chrápanie. Prešla som k otcovi a presvedčila som sa, že naozaj spí. Rýchlo som vzala obe plechovky od piva a odniesla ich do kuchyne. Vrátila som sa naspäť k otcovi a veľmi jemne som ho prebudila.

„Oci, vstávaj! Musíš si ísť ľahnúť do postele.“ Triasla som ním hodnú chvíľu, kým sa mi ho podarilo končene prebudiť. Keď otvoril oči, bolo na ňom vidieť, že nevedel, kde je, no to trvalo len chvíľku, žmurkol očami a nevedomosť bola preč. Upriamil rozospatý pohľad na mňa.

„Bella, stalo sa niečo?“ hlas mal chrapľavý a tak si párkrát odkašľal. Začal sa dvíhať z kresla a tak som mu pomohla a podoprela som ho. Máš už predsa svoj vek.

„Nie, len si zaspal v kresle. Chcela som ťa zobudiť, aby si si išiel ľahnúť  do postele. Ráno skoro vstávaš.“ Pomaly som ho viedla hore po schodoch. Nebola som si istá, či by to zvládol sám. Prešli sme až k jeho izbe, kde sa vyvliekol z môjho zovretia.

„Chod už spať, ďalej to zvládnem aj sám. Dobrú noc,“ pobozkal ma na čelo, otočil sa a vošiel do svojej spálne. Počkala som pred jeho dverami, kým som nezačula vrzgot postele.

Otočila som sa a išla do svojej izby. Predtým, než som zaľahla do svojej postele, som ešte skontrolovala budík, či je správne nastavený. Zo zajtrajška som bola strašne nervózna a potrebovala som sa vyspať, nechcela som dnes žiadne zlé sny, a tak som sa rozhodla urobiť niečo, čo som ešte nikdy neurobila. Z nočného stolíka som si vzala plát liekov na spanie. Vytlačila som si jeden do dlane a potom ho rozlomila na polovicu. Jednu som vrátila naspäť do pláta a vrátila ho do nočného stolíka. Druhý som si nechala v dlani a išla do kúpeľne. Z poličky som si vzala pohár a naplnila ho vodou. Liek som poriadne zapila a potom, s plným pohárom, som sa vrátila do svojej izby. Zhasla som svetlo, prešla k oknu a otvorila ho. Bolo tu dosť teplo a ja radšej spím v chladnejšom prostredí. Chvíľu som sa pozerala von oknom a sledovala mesiac. Dnes nebolo zamračené a boli vidieť hviezdy. Už dlho som nezažila, aby bolo celý deň pekne. Nebolo zamračené, ale nesvietilo slnko. Bol príjemný deň, bol cítiť, že sa blíži leto.

Chvíľu som stála pri okne, no oči sa mi začali krížiť. Dnes bol veľmi náročný deň, bola som unavená a tabletka konečne začínala pôsobiť. Okno som nechala otvorené a odšuchtala som sa k posteli. Pekne som sa tam uvelebila a zavrela oči. Snažila som sa nechať svoju myseľ prázdnu, no nedalo sa. Presne ako každú noc za posledných pár dní som si želala, aby som mala bezsennú noc. Nikdy to nepohlo, ale keďže zajtra musím byť vyspatá, siahla som po núdzovom riešení, po tabletke.

Netrvalo dlho a ja som pocítila ako sa prepadám do ríše snov.

Úpenlivo žiadam o vaše komentáre a názory. Prosím, napíšte mi, či si želáte pokračovanie. Príbeh je inšpirovaný mojím študijným pobytom.    

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Алкоголь ублюдок, alebo alkohol je sviňa - 1. kapitola: