Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alec Volturi 9. kapitola

09.06.2010 (16:15) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1637×

„Alec,“ zašepkala. Skočil som a ona sa na moje prekvapenie uhla. „Myslel si si, že ma zmätieš vo svojich myšlienkach, miláčik?“ zaškerila sa.

„Si neuveriteľná! Vypadáš, ako keby si bojovala dlhšie než Demetri a Felix dohromady...“

„Môžem ísť teda na ten boj?“

„Môžeš,“ žmurkol som na ňu.

„Ďakujem!“

„To bolo ale rýchle,“ poznamenala moja sestrička. Vzal som Lucy za ruku a rozbehol sa s ňou ku Arovi. Už by mala prísť Heidy, takže si tu pekne počkáme.

***

Znova som sa držal za ruku s Lucy – ako vždy. Je to jej prvý boj, tak má divnú náladu. Za jej ľudský život pri tejto situácii pomáhala čokoláda...

„Alec, čo sa stane, ak niekto neprežije?“ spýtala sa s bolesťou v hlase.

„Lucy, prosím, už na takéto veci ani nepomysli! Si v boji dobrá, ja mám tiež už pár storočí za sebou...“ Snažil som sa čo najlepšie kryť moje myšlienky, v ktorých som furt myslel na to isté. Snažil som sa ju však nejako rozptýliť, tak som jej ruky položil na ramená. Trošku sa zachvela, no tvár jej zdobil jej krásny úsmev. Pomaly som jej prechádzal po jej dokonalých a hebkých rukách. Preplietli sme si spolu prsty a Lucy si zložila hlavu na moju hruď. Polo počuť len pravidelné dýchanie. Chýbal mi však jej tlkot srdca.

Spomenul som si na svoj prvý boj. S Felixom sme si spolu dosť pomáhali, Jane – nebyť Demetriho – by istotne zahynula. Vtedy ešte nevedela celkom dobre používať svoju schopnosť. Lucy ju nemá nejakú extra výnimočnú... Ale predsa je dobrá!

„Ehm, ehm, ja som to počula,“ ozvala sa Lucy a popritom pozdvihla svoju hlavu aby sa na mňa pozrela. Jedným prstom som ju nadvihol ešte viac. Po “raňajkách“ jej oči nabrali krvavo červený odtieň. Predtým ich mala do oranžovej farby.

„Čo by si rada, zlatíčko?“ opýtal som sa zo smiechom. Chrbtom dlane som jej prechádzal po líci. Nenechal som ju však odpovedať, ale prisal som sa na jej pery. Zrazu som pocítil, ako si uvoľnila ruku. Objala ma nimi okolo krku a trošku sa podvihla, aby vyrovnala náš výškový rozdiel. Ja som ju tými mojimi voľnými objal okolo pása a pritisol tak bližšie k sebe.

„Už sme tu všetci,“ oznámila Jane.

„Tak teda poďme,“ vyhlásil Aro, na tvári nemal ten svoj úsmev. Lucy sa odo mňa kúsoček vzdialila. Hneď som ju potiahol späť. Usmiala sa a znova našla moju ruku.

Vyrazili sme. Cesta by mala dokopy s našou rýchlosťou trvať polhodinku.

Všetko bude dobé, všetko bude dobré...

Tie slová som si v mysli opakoval celý čas.

„Alec, jasné, že bude všetko v poriadku!“ povedala Lucy.

„Ale keď to je tvoj prvý boj! Viem, že krď sme trénovali, bola si lepšia než všetci dokopy...“
“No vidíš! Ja si na seba už dám pozor,“ usmiala sa.

„Verím ti,“ zašepkal som.

„Tak vidíš,“ zasmiala sa. „Budem mať pre čo bojovať!“

„Stále budem pri tebe,“ povedal som.

„Alec, ona si poradí aj sama. Veď si videl, ako ma za chvíľu zložila,“ dodal Demetri.

„Keď sa bude držať našich rád, prežije,“ doplnil ho Felix.

„Nemôžeš sa nechať chytiť novorodeným. Ak by ťa oblapil, nemáš šancu na prežitie,“ mykol plecom Demetri.

„Dem, ty si choď strašiť niekoho iného,“ zazrel som na neho naštvaným pohľadom.

„Dobre,“ odvetil. A podišiel ku Jane.

„Je to jednoduché. Ja budem stále pri tebe,“ usmial som sa.

„Spolu nám to pôjde lepšie,“ povedala.

„To hej. Felix, pamätáš na môj prvý boj? Boli sme dobrí!“

„Na to si pamätám. Šlo nám to výborne.“

Postavili sme sa na lúku, kde oproti nám stáli novorodení. Rýchlo som sa postavil pred Lucy.

„Hej!“ zašepkala.

„Prepáč, reflex,“ zaškeril som sa a zostal tam. Len nad tým pokrútila hlavou.

„Prišli sme, aby sme vám niečo navrhli,“ začal Aro. „Nechceme bojovať.“ Bola to lož. Aro len chce nejakých upírov do gardy.

„A čo ak chceme bojovať a nie počúvať tie sprosté reči?“ provokačne sa spýtal ich... vodca? Toto sme očakávali. Mladí a neskúsení, ktorí radi provokujú a ešte radšej bojujú.

Podišiel som čo najbližšie ku Lucy. Tuho ma objala.

„Alec, mám strach,“ pošepkala mi do ucha.

„Aj ja, ale neboj sa, mi to spolu zvládneme. Každý si tým musel prejsť.“ Lucy mi zobrala moju tvár so rúk a pobozkala ma.

„Ako chcete,“ povedal nakoniec Aro a dal nám pokyn na súboj. To isté urobili aj v druhej skupine.

Všetci sme sa rozbehli oproti sebe. Boli úplne neskúsení, takže likvidovanie šlo ako po masle. Po pár sekundách sa ich počet zredukoval na polovicu.

Postavil som sa oproti jednému chlapcovi. Mohol mať asi tak desať rokov. Chcel som ho obrať o zmysly, no len sa mi posmešne usmieval do tváre. to má byť akože čo?! Pristúpil ku mne. Teraz som sa ja nemohol hýbať! Nech som sa pohol akokoľvek, ako keby som do niečoho narazil. Do kelu!

Prišiel ku mne a odhodil ma asi tridsať metrov do vzduchu. Potom do mňa zas niekto vrazil, no odskákal si to strom. Plášť som mal prehodený cez hlavu, takže som  počul len kroky blížiace sa ku mne ale aj...

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alec Volturi 9. kapitola: