Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » All I need is U - 14. Návrat a stretnutie

17.09.2009 (07:00) • niktoska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1199×

VERONICA

Sedela som v lietadle. Nádych, výdych. Vraciam sa domov. I keď z úplne iných dôvodov, ako je milá a zdvorilostná návšteva príbuzných. Vraciam sa tam, aby som dostala odpoveď na otázku, ktorá ma trápila už dlho. „Prečo?“ Žena, čo sedela vedľa mňa sa otočila. „Chceli ste niečo slečna?“ opýtala sa. Ani som si neuvedomila, že som tú otázku vyslovila nahlas. Pokrútila som hlavou a ona sa ďalej venovala svojmu časopisu.

Snažila som sa nemyslieť na to, čo urobím alebo čo sa stane. Jednoducho prídem, nájdem ho a spýtam sa ho. Na ňom záleží či ostanem alebo sa vrátim sama či s ním. Existovalo milión možností, čo mi povie a milión možností ako zareagujem ja.

Zrazu zaznelo oznámenie, že pristávame a máme sa pripútať. Chvalabohu som letela priamo do Seattlu, takže som nemusela prestupovať. Keď som vystúpila z lietadla, zhlboka som sa nadýchla.

A čo teraz? Buď si prenajmem auto alebo pôjdem pešo. Sama pre seba som sa usmiala. Voľba bola jasná. Pôjdem pešo. Prešla som pomalým krokom cez celé mesto. Nikam som sa neponáhľala. Žalúdok mi nepríjemne stiahlo. Mala som presne ten pocit, keď niečo musíte urobiť, no máte strach, lebo po tom sa váš život zmení. Keď som došla k lesu, obzrela som sa okolo seba, či tam náhodou niekto nie je, ale všetko bolo pusté a tiché. Tak som sa rozbehla lesom. Užívala som si pohyb a tešila sa, že uvidím známe miesta. Na Matta som odmietala myslieť. Zrazu som zastala. Ocitla som sa na čistinke. Bola mi povedomá. Ach, áno už si spomínam. Presne tu som sa naposledy stretla s Jacobom. Pri tej myšlienke som sa usmiala, kedysi znamenal pre mňa celý život, teraz je to len smutná spomienka. Zrazu som zacítila zvláštnu vôňu. Vlastne to nebola ani vôňa, ale príšerný smrad. Bol mi nejaký známy. Aha už viem, cítila som ho vtedy keď som tu bola naposledy. Poobzerala som sa dookola a hľadala zdroj toho smradu. No nič som nevidela. Ten pach silnel až ma nútil, aby som sa naň vrčala, bolo to dosť absurdné. Zrazu som videla medzi stromami pohyb.

MATTHEW

Sedel som na okraji útesu a rozmýšľal čo so svojím životom urobím ďalej. Bolo tu fajn. Mal som tu priateľov. No vedel som, že dlho tu nemôžem zostať. Niečo ma ťahalo preč. Čím dlhšie som zostával, tým bol ten pocit silnejší. No bolo tu aj niečo iné. Cítil som sa sám. Síce tu boli chalani, ale oni vždy boli mojimi podriadenými. Viem, že za to nemohli. Bolo to spôsobené, tým čím som ja a tým čím sú v skutočnosti oni. Jednoducho musím odísť. Rozhodnutie už padlo. Teraz je len otázkou času, kedy to urobím.

„Heej. Zas premýšľaš?“ ozval sa hlas môjho brata. Otočil som hlavu za jeho hlasom, zazrel som ho ako sa škriabe hore útesom ku mne. Počkal som ku príde ku mne. Vyškieral sa od ucha k uchu.

„Len to toľko nepreháňaj, lebo sa ti prehreje mozog. Pozor, aby ti nevypol.“

„Aspoň budeme na rovnakej úrovni.“ vrátil som mu to. Takáto komunikácia bola medzi nami úplne bežná. Vytratil sa aj ten pocit závisti, čo sme k sebe cítili. ( On mi závidel otca, ktorého som vlastne nemal a ja jemu, že vždy vedel čo v skutočnosti je a poznal svoju podstatu aj keď s ňou nebol celkom zmierený)
Prisadal si ku mne a zahľadel sa na obzor. Slnko žiarilo nad oceánom a slnečné lúče sa odrážali od hladiny. Bola to veľmi zaujímavá scéna.

„Odchádzam“ oznámil mi „Už to bez nej vydržím. Nechcem ju presvedčiť, aby ma ľúbila. Len chcem byť pri nej. Už chápem, čo ťahalo Samuela, vlastne môjho otca k tvojej mame.“ počúval som ho, vlastni mi to ani nemusel hovoriť. Vedel som, že k tomu dôjde. Ten otisk sa nedal, len tak ľahko ignorovať.

Ešte stále mi robilo problémy myslieť na otisk ako na niečo nezvratné. No videl ako som ako to funguje a bolo to také definitívne až som mal toho strach. Vedel som, že sa to niekedy prihodí aj mne. A toho som sa desil. Veronicu som uzamkol do tajnej skrýše v mojom srdci a kľúč som zahodil ďaleko, no vždy som si našiel spôsob ako vykopnúť dvere a v snoch sa s ňou stretnúť. Bolo to absurdné a bolestné, ale držalo ma to pri živote a pri zdravom rozume. Potreboval som ju a zároveň som vedel, že je to nezmyslené.

„Nejaká reakcia by bola veľmi vhodná“ ozval sa sarkasticky niečí hlas a ja som si uvedomil, že nie som sám a že môj brat čaká na nejakú odozvu.

„Aha, prepáč trochu som sa zamyslel. A čo sa týka tvojho odchodu, predpokladal som to, len som čakal, kedy mi to povieš. No mám jednu otázku.“ spýtal som sa ho. Neodpovedal mi, len prikývol hlavou.

„Mohol by som ísť s tebou? Tu ma nič nedrží a domov (hmmm, domov???) sa nevrátim. Ak nechceš tak to pochopím. Len som chcel vidieť ako a kde žiješ.“ vyhŕkol som.

„Uvedomuješ si, aké to bude nebezpečné pre teba“ povedal. Chcel som namietať, že čo tým myslí, no on zdvihol ruku, aby ma umlčal a pokračoval.„Nemyslím tým nebezpečenstvo, také ako myslíš ty. Ide o tvoje srdce. Londýn je len pár desiatok kilometrov od Veronici. Viem, že si to ešte neprekonal, ale keď s ňou budeš v kontakte bude to ešte horšie.“

„Aha, tak to ma vôbec nenapadlo“ klamal som mu. Myslel som na to od chvíle ako som vedel, že Max raz odíde. Bola to alternatíva, ktorá riešila všetky moje problémy. Takmer. Chcel som odtiaľto odísť, chcel som byť s Maxom a chcel som byť aj s Veronicou.

Za ten čas čo som strávil v La Push sme sa s Maxom spriatelili natoľko, že sme konečne obaja našli to čo sme hľadali: RODINU (Aj keď pravdupovediac aj s Veronicou som mal pocit, že niekam patrím, ale toto by som Maxovi nikdy nepovedal)

„Neklam, jasné. Mal si to už dávno premyslené.“ povedal a ja som sa chcel ohradiť aj keď som vedel, že hovorí pravdu, ale on pokračoval. „Odpoveď je áno, môžeš ísť so mnou, aj keď si myslím, že nerobíš správnu vec, ale ako správny starší brat dám na teba pozor.“ uškrnul sa a bratsky ma ťapol po chrbte.

„Díky“ povedal som úprimne a už som to ďalej nechcel riešiť. Postavil som sa a otočil sa smerom k lesu.

„Poďme sa prebehnúť. Dáme si závod na hranicu a späť. Uvidíme, či ma dokážeš predbehnúť, ty starec.“ Zasmial som sa, rozbehol a v skoku som sa premenil na veľkého čierneho vlka. V behu som sa otočil a videl som ako sa Max tiež premenil. Kútikom oka som zazrel čierneho vlka, ktorého srsť sa na slnku leskla do červena. Aj v tejto podobe sme boli takmer rovnaký. Mali sme identickú veľkosť aj farbu. Rozdiel bo iba v tom, že zatiaľ čo moja srsť bola tmavo čierna, Maxova srsť sa leskla do červena a dodávala mu priateľskejší výzor. Ja som vyzerala ako symbol nebezpečenstva smrti.

Beh bol pre mňa symbolom slobody a voľnosti. Spomenul som si ako sme s Veronicou behávali lesom. Zjavil sa mi jej obraz pred očami, ako predo mnou uteká. Jej krásne dlhé hnedé vlasy za ňou viali ako zástava, lákali ma bližšie a bližšie. Keď sa otočila takmer som počul jej smiech, jej radosť nad tým ako nado mnou vyhráva. Takéto myšlienky ma prenasledovali stále. Ešte šťastie, že ostaní nečítali moju myseľ, lebo by si zo mňa uťahovali a v prípade Jacoba, tak ten by zúril, no v podstate by to nebolo nič nové. Zúril stále. Zrazu sa mi v mysli objavil obraz Veronici, ale nie ako hnedovlasej víly ako pred chvíľou, ale ako vysokej blondínky s nádhernými fialovým očami. Stále niekde uprostred čistinky a obzerala sa dookola. Neusmievala sa, na tvári mala výraz opatrnosti a zvedavosti. Bolo to čudné. Vždy som si ju predstavoval v skutočnej podobe a nie ako Ange.

Keď ten obraz začal silnieť a znásobovať sa uvedomil som si, že sa nachádza nielen v mojej hlave, ale aj v hlave chalanov, ktorí mali pravdepodobne hliadku. Bol som z toho zmätený. Ako to, že vedeli ako vyzerá v tejto podobe. Nikdy som o jej schopnostiach nehovoril a oni mi nevedia čítať myšlienky. 
Zrazu mi to miesto bolo veľmi povedomé. Je to neďaleko, tesne pri hranici a na území La Push. Vtom mi svitlo v hlave. Veronica a poobzerala do okolo seba a prikrčila sa v obrannom postoji. Obaja sme naraz vyslovili len jedno slovo.

VERONICA

„Sakra“ vyšlo mi z úst úplne mimovoľne. Poobzerala som sa okolo seba a videla som ako sa z lesa vynorilo asi šesť obrovských vlkolakov, ktorí na mňa zúrivo vrčali.

Otáčala som sa dookola a v hlave sa mi vytváralo milión možností ako z tejto situácie vyviaznuť. Ani jedna však neskončila mojím úspechom, teda prežitím. Kruh okolo mňa sa zužoval a ja som stále nevedela čo urobím. Vlci na mňa stále nepriateľsky vrčali. Tak veľmi sa líšil ich mrazivý pohľad od láskavých očí, ktoré ma prenasledovali v mojich bláznivých predstavách.

Zrazu sa vlci otočili jedným smerom. Z lesa sa vynoril tmavohnedý obrovský vlk, ktorého pohľad a vycerené zuby hovorili jasne: „Si mŕtva!“

NASLEDUJÚCA KAPITOLA

Autor: niktoska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek All I need is U - 14. Návrat a stretnutie: