Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Aroma lucis - 3. kapitola

17.10.2011 (17:15) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1582×

3. kapitola

«zvýrazneným je talinačina»

Alice zaťukala a otvorila dvere. Na bielej sedačke sedel ten najkrajší chlapec, ktorého som kedy videla…

Chlapec s krásnymi rozcuchanými bronzovými vlasmi pozeral na nejaké časopisy a usmieval sa. Čakala som kedy zdvihne hlavu, no nejako to neprichádzalo. Alice si odkašľala a vtedy Edward zdvihol hlavu. Jeho krása ma znova očarila. Krásne, aj keď ostrejšie, črty tváre s určite jemnými perami prispôsobenými na bozkávanie. Na čo to myslím?!

Zavrtela som hlavou a pozrela sa mu do karamelových očí, v ktorých sa každý pohľad topí. Lenže mňa zaujíma, prečo sú si všetci tak podobní tou bielou pokožkou. Očarujúca rodina.

„Toto je Bella. Prišla ťa doučovať tú taliančinu,“ prehovorila Alice a potom odišla. Predtým mu ešte niečo povedala, no nerozumela som. Nervózne som stála pri zatvorených dverách a pozerala sa na tašku. Takto sa strápňujem. To môžem len ja. Och.

„Veď si sadni sem.“ Ukázal na stoličku pri stole. Prikývla som a opatrne si sadla. Vyložila som papiere a moje obľúbené knihy, ktoré sú po taliansky. Napríklad Búrlivé výšiny, Angelika, Heathcliffov návrat na Búrlivé výšiny, to je ich pokračovanie. A v neposlednej rade, Rómeo a Júlia.

Edward sa postavil a odsunul stoličku vedľa mňa.

„Som Edward a nepotrebujem doučovanie. To moja rodina vymýšľa!“ povedal nahnevane.

„Tak to ja posúdim. Keď vieš tak dobre taliančinu, poďme sa porozprávať. Ak to budeš vedieť, odídem a už sa nevrátim. Ale ak nie, budem ťa doučovať,“ začala som. Nemám rada ľudí, ktorí sa správajú ako nevychovaní spratkovia.

„To sa mi zdá ako férový kompromis,“ súhlasil.

„Takže. Volám sa Isabella Maria Bellezza Swan a bývala som v Taliansku, v meste Firenze, čiže Florencia. Ak si mi rozumel. Povedz mi čo som povedala. Nie len po anglicky ale aj taliansky,“ začala som a pozerala mu do očí. Zamračil sa a skúmavo mi hľadel do očí, akoby chcel niečo z nich vyčítať.

„Takže. Volám sa Isabella Maria Bellezza Swan a bývala som v Taliansku, meste Firence, čiže Florencia. Ďalej si povedala, aby som to zopakoval aj po taliansky či anglicky,“ odpovedal so zmenenou verziou.

„Povedala som to inak, ale tak keď nedáš...“ začala som. „Zopakuj to aj po taliansky.“

Zopakoval to s malými chybičkami.

„Mýli sa ti...“ nevedela som to povedať po anglicky. „Mýliš sa v osloveniach, predložkách a chybuješ aj vo výslovnosti či vymeníš slová. Nie si taký perfektný ako si myslíš,“ pokračovala som v taliančine a ostro mu hľadela do očí.

„Najprv sa nauč po anglicky a potom do mňa...“ Prerušila som ho v jeho urážaní.

„Ja som sa sem neprišla doučovať angličtinu. To ty potrebuješ vedieť po taliansky.“

Postavil sa, knihy mi poskladal na hŕbu a vložil ich do tašky.

„Tak si myslím, že hodina skončila. Dovi, Bella.“

Zamračila som sa naňho, zobrala tašku a postavila sa. Z tašky som vytiahla moju obľúbenú knihu Búrlivé výšiny a položila mu na stôl.

„Pokús sa... aspoň... prečítať,“ povedala som zamotane a vyšla z jeho izby. Zbehla som po schodoch a chcela odísť, ale zastavila ma Esme.

„Ako prebiehalo doučovanie?“ spýtala sa milo a medové vlasy si stiahla za ucho.

„Esme,“ oslovil ju Edward, ktorý schádzal z poschodia. „Príde aj nabudúce,“ pokračoval a pri tom sa usmieval. Neviem o čo mu šlo.

„Esme. V stredu. Zatiaľ dovidenia,“ otočila som sa a chcela už konečne vyjsť von, no Esme ma znova zastavila.

„Tu je za doučovanie,“ podala mi do rúk 20 dolárov. Zdvihla som obočie. „Na začiatok. Tak dovi, Bella,“ pozdravila sa.

„Ďakujem.“ Konečne som sa otočila a odkráčala k autu. Nasadla som doňho a smerovala domov. Ale čo tak pozrieť otca? Tak som zabočila o jednu odbočku skôr a išla k otcovi.

Zastala som pred jeho bielym domom a vystúpila. Pomalými krokmi som vyšla na verandu a zaklopala na dvere. Chvíľku som čakala až sa ozvali ľahké kroky. Otvorila dvere krásna žena. Hnedé, husté a kučeravé vlasy s fialovým tieňom, menším noštekom, oválnou tvárou a nezvyčajne krásnymi očami. Jej oči boli farby medi, ako Cullenovci len tieto viac oranžové. A bola hrozne biela. Hádam je to len upratovačka. Ale žiadny náznak upratovania tu nevidím. Zasekla som sa v otázke a obzerala si ju. Nie je až príliš mladá? A vlastne načo? Možno tu otec už ani nebýva a ja si tu domýšľam, žeby táto prekrásna žena by mohla byť otcovou priateľkou.

„Ehm. Dobrý, býva tu ešte Charlie Swan?“ spýtala som sa potichu. Naraz... nevedela som nič povedať. Len som tam stála a pozerala na jej pery ako sa hýbu. Kto je to? Bože, ona mi asi odpovedala.

„Prosím?“ spýtala som sa znova. Tá žena sa usmiala a pokračovala.

„Býva tu, prečo? Kto sa pýta?“

„Som jeho dcéra. Chcela som ho navštíviť,“ odpovedala som. Žene sa rozžiarili oči, chytila ma za ruku a ťahala dnu. Veľmi chladná ruka. Učite je jej zima, ale prečo potom má oblečené len tričko s krátkym rukávom a sukňu?

„Rada ťa spoznávam. Som Chelsee. Charlieho priateľka,“ predstavila sa krásnym zvonivým hlasom.

„Čože?“ skríkla som. Ona a jeho priateľka?! V žiadnom prípade! Veď teraz mama zomrela a on si užíva určite s o desať rokov mladšou ženou?

„Koľko máte rokov?“ spýtala som sa roztrasene.

„Tridsaťpäť,“ odpovedala a uprene mi hľadela do očí. Zahryzla som si do pery, aby som nevyriekla niečo, čo by ma trápilo.

„Tvoj otec už ide,“ šepla a pozerala sa na dvere. Šťastne som sa otočila a zazrela ocka.

„Ocko?“ spýtala som sa ho nedôverčivo. Bol iný. Mal oči ako ona a... bol celý biely a krásny. Niežeby ocko nebol aj predtým pekný, ale teraz som nevidela žiadnu vrásku, len čistú, hladkú tvár.

„To som ja.“ Usmial sa na mňa srdečne.

„To nie si ty! Čo sa to tu deje?! Vieš vôbec, že matka je mŕtva? Ani si sa neuráčil zavolať ako sa majú tvoje dcéry. Jedna ťažko chorá a druhá zničená zo straty mami a choroby sestry. A kto je ona? A kto si ty? Možno sa voláš Charlie, no môj ocko vyzeral inak. Nikdy nevyzeral takto.“ Oči som spúšťala po jeho dokonalom tele, ktoré sa vlnilo ako nejaký model. Z očí sa mi spúšťali slzy a neubránila som sa vzlykom. Rýchlo som sa otočila a utekala do auta. Naštartovala som motor a uháňala za sestrou. Musím jej to povedať a musím vyriešiť túto záhadu. Kde je môj ocko, ktorý keď sa na mňa usmieval, vystúpili mu menšie vrásky po tvári. Kde sú jeho krásne čierne oči, ktoré prekypovali šťastím vždy keď ma uvidel. Čo s ním tá harpya urobila?!

‹To je tá žena.›

2. kapitola «»  Zhrnutie «» 4. kapitola

Tak čo poviete na túto kapitolu? Budem veľmi rada, ak pridáte nejaký komentár.

Autor: Nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Aroma lucis - 3. kapitola: