Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 22. kapitola

11.10.2012 (10:45) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 55× • zobrazeno 8951×

Nasledujúci deň som z izby nevyšla. Ležala som na posteli a pozerala do stropu. Bez myšlienok. Bez emócií. Myslela som, že vzdialenosť mi pomôže nájsť rovnováhu. Pozrieť sa na vec s odstupom. Zatiaľ sa mi to nedarilo.

Nech som bola od neho akokoľvek vzdialená, bol priamo v mojom srdci. Nechcel sa toho miesta vzdať a ja som sa zrazu začala cítiť zúfalo. Bála som sa toho, čo ma čaká tam vonku.

Áno. Ešte v lietadle som začala pochybovať, či som si vybrala správne miesto. Láska na každom kroku. Masochistické jatrenie rán, kamkoľvek sa pozriem. Napadlo ma, či ma to nepohltí oveľa bolestivejšie, ako som bola schopná zniesť. Zamilované páry a dôkazy lásky, ktoré by len viacej zvýraznili moju vlastnú opustenosť. Dvojice, ktoré sa držia za ruky, smejúce sa na rohoch kaviarní, ako ostrý protiklad mojej samoty.

Môj strach ma držal v tejto izbe. Vytvorila som si vlastné vezenie a vyslobodiť som sa mohla len ja sama. 

Toto ale nebola tá Bella, ktorá sa odvážne vybrala do Paríža, aby si oddýchla, zabudla na problémy. 

A dosť! Preto to som cestovala niečo okolo tritisíc štyristo míľ, aby som sa aj tak zavrela medzi štyri steny v hotelovej izbe? Musím sa tomu postaviť čelom. Nemôžem sa skrývať pred svetom a pred sebou večne! Mýlila som sa. Musím sa vzoprieť sebe a svojmu strachu, nie Edwardovi. On má nado mnou len takú moc, akú som mu dala sama.

Otvorila som oči do nového rána a mala strach. Strach z toho, že ma všetko, pred čím som sa snažila skryť, doženie. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila a dodala si odvahy. Opatrne som spustila nohy z postele a pomaly prešla k stoličke, na ktorú som si zložila oblečenie.

 Kusla som si do pery a rýchlo na seba natiahla jeansy a košeľu. Pre prípad chladného počasia, som si hnedý sveter prehodila cez plecia. Keby ma tak teraz videla Alice... Zarazila som sa.

Od toho preklatého večera som ju nevidela. Vytratila sa chvíľu na to, keď sa objavil Edward. Zamyslene som sa postavila k oknu a pozrela sa na ruch ulice podo mnou. Alice sa správala veľmi zvláštne. Hovorila niečo o zvláštnych schopnostiach... Preboha! To sme museli byť obe už poriadne naliate. Budem sa jej musieť ozvať, hneď ako sa vrátim do štátov.

Pretrela som si unavene rukami tvár a odvrátila sa od okna. Prešla som do kúpeľne a spustila vodu do umývadla. Poriadne som sa vydrhla v studenej vode, aby som zahnala všetky myšlienky. Nechcela som myslieť na nikoho. Utrela som sa a prešla späť do izby. Schytila som do ruky malú tašku a vyšla z dverí.

Na chodbe som sa minula s mladým párom, ktorý mi vôbec nevenoval pozornosť. Môj hrudník obopli dve kovové obruče. Srdce mi začalo biť ako na poplach. Dýchaj, Bella. To bude dobré.

Zhlboka som sa nadýchla a prinútila nohy k pohybu. Krok za krokom som sa od ich bezstarostného smiechu vzďaľovala. Opäť som sa uvoľnila, až keď som zišla na prízemie.

„Bon jour!“ privítala ma veselým hlasom Marion, len čo ma uvidela schádzať zo schodov.

„Bon jour!“ nesmelo som sa usmiala a podišla k nej. Na pult som položila kľúč od mojej izby. „Prosím vás, v kúpeľni mám zalomenú hadicu v sprche, mohol by sa na to váš manžel pozrieť?“

Snažila som sa nadviazať neškodnú konverzáciu, ale Marion len sklopila oči. „Som tu len ja, ale o všetko sa postarám. Večer by mala byť sprcha funkčná.“ Hlas sa jej jemne triasol, akoby sa ospravedlňovala. Od rozpakov som očervenela ako rak. Ako ma to mohlo napadnúť?

„Samozrejme, prepáčte,“ koktala som a rýchlo premýšľala ako sa z tejto trápnej situácie dostanem, „kde sa podávajú raňajky?“

„Za rohom v salóniku sú stoly. Hneď som pri vás.“ Na nič ďalšie som nečakala a rýchlo som sa vydala ukazovaným smerom.

Salónik bol v skutočnosti len malá miestnosť s oknom do ulice. V miestnosti bolo rozložených päť malých okrúhlych stolov s drevenými stoličkami. Sadla som si k tomu najbližšiemu k oknu a sledovala rytmus prebúdzajúceho sa mesta.

O chvíľu ku mne pristúpila Marion aj s raňajkami. Položila predo mňa croissant, jahodový džem a hrnček kávy.

„Bon appétit,“ zašepkala ako to všetko predo mňa položila a hneď sa išla venovať ďalším hosťom.

Zamyslene som si odkusla z pečiva a pozorovala ju. Sledovala som, ako sa s úsmevom obsluhuje hostí a prináša im raňajky. Obaja, Marion aj Matheo, sa museli poriadne snažiť, aby udržali hotel v plynulom chode. Matheo privádzal zákazníkov a Marion ich ubytovávala, upratovala izby a chystala raňajky, ako som zistila.

Žili z ruky do úst a pritom nikdy nestrácali láskavý prístup k svojím zákazníkom. Možno to bol aj ten dôvod, prečo Marion bola ochotná so mnou hovoriť po anglicky, aj napriek povestnej francúzskej hrdosti.

Mala jemné črty a unavené oči. Ale vždy, keď som sa na ňu obrátila, usmievala sa. Jej osud sa ma zvláštne dotkol. Ako to všetko sama zvládala? Bez muža, s dieťaťom a hotelom? Nevedela som, či jej manžel zomrel, opustil ju alebo to bol len záhadný cudzinec, ktorého nikdy potom už nestretla. Ja sa pomaly zložím, keď ma chlap, od ktorého som to vlastne mala čakať, odkopol. Čo by som robila na jej mieste? Zastrelila sa? Na svete sú ženy, ktoré sú na to oveľa horšie ako ja, ktoré musia zápasiť oveľa tvrdšie.

To poznanie ma zrazu celú pohltilo. Viem, nie je to žiadny filozofický prerod, ale... V plnej váhe to na mňa doľahlo. Nemohla si byť dovoliť slabá. Poznala som ju tak krátko, a predsa sa pre mňa stala symbolom odhodlania a úsilia nepoddať sa. Tá žena vo mne vzbudzovala rešpekt a úctu.

Dojedla som a odpila si z kávy. Položila šálku na stôl, keď vtom som opäť pritiahla pozornosť Marion.

„Chutili vám tradičné francúzske raňajky?“ milo sa usmiala.

„Na vašich croissantoch sa stávam závislá, Marion. Čo budem robiť, keď sa vrátim naspäť do štátov?“ jednoznačne, Marion piekla úžasné pečivo a jeho maslová chuť sa rozplývala na jazyku.

„Budem vám ich posielať zásielkou.“ Žmurkla dobromyseľné a ja som sa musela zasmiať. Kompliment ju evidentne potešil.

„To by som uvítala, ale čerstvá sú najlepšie.“ Na potvrdenie svojich slov, som si opäť uždibla kúsok.

„Tak v tom prípade budete musieť chodiť na návštevu do nášho hotelu pravidelne.“

„Tak to určite.“ Nevedela som, či sa ešte niekedy dostanem naspäť, ale človek nikdy nevie.

„Kam máte dnes namierené?“ spýtala sa so záujmom, kým brala môj použitý riad.

„Ešte neviem,“ zamyslene som sa pozrela von oknom. Nemala som chuť sa niekde tlačiť v dave a čakať na lístok. „Pravdepodobne Champs Elysees.“

„To je naozaj skvelý výber, ale dnes by malo pršať,“ povedala mimochodom.

Zamračila som sa a trochu sa naklonila, aby som lepšie videla na oblohu, na ktorej nebol zatiaľ ani jediný mráčik. „Vážne?“

„Verte mi. V Paríži sa počasie môže rýchlo zmeniť. Odporúčala by som vám skôr nejaké múzeum.“ Skvelé tomu som sa práve chcela vyhnúť. „Louve je veľmi krásne miesto a bývalé sídlo francúzskych kráľov.“

Ticho som si povzdychla. „Uvidím ako sa počasie vyvinie, ale ďakujem vám za radu.“

Vstala som od stola a tašku si vyložila na plecia. „Au revoir.“

„Au revoir.“ Usmiala sa a zmizla v malej kuchynke.

Vyšla som na ulicu a opäť sa pozrela na oblohu. Vôbec to nevyzeralo, žeby malo pršať. Zastávka metra na šťastie nebola ďaleko. Našla som ju hravo. Ale jeho štrnásť možných liniek si vyžadovalo už vyššie znalosti kombinatoriky. Chvíľu som pozerala na ten spletenec farebných čiar, ktorý mal predstavovať plán metra, a potom som sa rozhodla, že sa zveziem tri zastávky linkou deväť. Našťastie bez prestupu, takže to by som mala zvládnuť.

V New Yorku už žijem najmenej desať rokov, napriek tomu som tam metro ešte nikdy nepoužila. Kým som bola na strednej, prešla som sa peši tri bloky a bola som v škole. Teraz, keď som pracovala pre Edwarda, som mala vždy k dispozícií auto a šoféra. Nemohlo to byť ale náročné. Keď to dokážu všetci normálny ľudia, prečo by to mal byť problém pre mňa.

Bolo to zvláštne. Prišla som z veľkého mesta a predsa som sa cítila, akoby som prišla úplne z iného vesmíru.

Mohlo byť tak asi desať hodín a metro bolo poloprázdne. Vo vozni bolo len zopár ľudí. O sedadlo vedľa mňa sa opieral starší pár a krížom oproti sedela černoška s dvoma neposednými chlapcami. Jeden na mňa ukázal prstom tomu druhému a vyceril na mňa svoje štrbavé zúbky. Neodolala som, a tiež sa usmiala, načo som si vyslúžila zakývanie toho druhého. Matka im hneď čosi povedala a zahriakla ich. Oni sa len previnilo zaškerili a rýchlo sa posadili po jej oboch stranách. Žmurkli na mňa ešte skôr ako som stihla vystúpiť. Cítila som sa ako zvieratko vo vitríne. Mám vari na čele napísané, že som turista? Neveriacky som pokrútila hlavou. Deti.

Vystúpila som z metra skôr, akoby som sa nazdala. Spleťou podzemných chodieb a bludísk som sa dostala k východu a po schodoch vyšla priamo pri Champs Elysees. Jemne som sa usmiala. Mala som pocit, akoby som sa nachádzala v nejakom malom provinčnom meste a nie v metropole s viac k dvoma miliónmi ľudí. Stromy lemovali z oboch strán cestu a vytvárali tak pomyselnú hranicu medzi jednotlivými pamiatkami.

Prechádzala som pomaly alejou a vnímala atmosféru. Ako suchá zem som vpíjala všadeprítomnú energiu tohto miesta. Nadýchla som sa zhlboka a kochala sa okolitou krásou.

Prešla som k jednej lavičke a pomaly si sadla. Ruky som si zložila do lona a sledovala dianie okolo seba. Čakala by som viacej ľudí, ale vyzeralo to, že turisti si za obeť vybrali inú časť Paríža. Videla som len malé hlúčiky ľudí sediacich na trávniku ponorených do vlastných rozhovorov.

Na druhej strane prechádzali autá oboma smermi. Nebolo to vôbec ako v New Yorku, kde je dopravná zápcha každodennou záležitosťou. Tu autá pomaly plynuli a presúvali sa na svoje miesto určenia bez zastavenia a zbytočného trúbenia.

Oprela som sa o opierku na lavičke a pritiahla nohy bližšie k sebe. V myšlienkach som sa opäť vrátila k Marion. Obdivovala som, ako to všetko sama zvládala. Bojovala s každým dňom a nevzdávala to napriek tomu, čo pred ňu postavil.

Toto mohol byť aj môj osud. Nebyť Edwarda Cullena, ktorý mi dal prácu, keď som nemohla nastúpiť na školu, a strechu nad hlavou. Bolo hlúpe utiecť. Čo som od neho čakala? Nikdy sa nedokázal postaviť ohrdnutej žene čelom. Niežeby nevedel, on to nepovažoval za dôležité. Za všetko, čo mám, vďačím jemu. Aj keď je to mizerný chlap, šéf je to skvelý. To, že som sa doňho zamilovala, je len moja chyba. Odolať jeho čaru je skoro nemožné, ale nedal mi zámienku si niečo nahovárať. Postaral sa o mňa.

Srdce sa mi rozbúchalo a hlasno bilo, až som mala pocit, že mi vyskočí z hrude. Edward. Bolo zvláštne myslieť naňho týmto spôsobom. Ale ak nechcem skončiť ako zatrpknutá, odvrhnutá milenka, musím zmeniť svoj postoj.

Privrela som oči a snažila sa upokojiť. Neviem, ako sa dokážem postaviť Edwardovej blízkosti, či budem schopná ďalej preňho pracovať.

Možno by som sa mohla vrátiť do školy. Teraz som mala dosť prostriedkov na to, aby som si to mohla dovoliť. V Cullen Industries som zarábala rozprávkovo a skoro nič som neminula. Navyše, táto práca by mi mohla pomôcť pri absolvovaní niektorých skúšok. Mala som na mnohé veci oveľa praktickejší pohľad, ako keď som dokončila strednú.

Bolo by to správne. Odísť. Nechať to všetko za sebou. Netrápiť seba ani jeho.

Tá predstava, mi vyvolala slabú triašku. Rozhliadla som sa po okolí. Žiť v cudzom meste, nestretnúť ho. Nájsť si muža, ktorý by ma miloval... Bola som schopná vzdať sa posledného kúsku Edwardovej prítomnosti, ktorou som mohla disponovať?

Kusla som si do pery a potlačila tak tichý vzlyk. Nie. Nedokázala. Nie hneď. Ale aj tak som vlastne možnosť prihlášky a začiatok semestra premeškala. Možno od budúceho roku.

 Nebude to útek, ale uvážené rozhodnutie. Vždy som chcela študovať, aj keď teraz som už o svojich túžbach radšej neuvažovala.

Zrazu mi spadla na nos kvapka. Zamyslene som vyvrátila hlavu smerom k oblohe. Nepostrehnuteľne sa zatiahlo a pomaly začal na zem padať jemný dážď.

Mala by som vyraziť, kým sa naozaj rozprší. Postavila som sa a medzi kvapkami kráčala k vchodu do metra. Namierila si to do Louvru, tak ako mi to odporúčala ráno Marion.

Metrom som sa previezla na koniec Champs Elysees, na ktorom sa nachádzalo jedno z najväčších múzeí umenia na svete – Louvre. Bývalý zámok mal tri krídla a okrem suterénu ešte tri ďalšie poschodia plné umeleckých exponátov, pamiatok a rekvizít. Človek by tu mohol stráviť celého hodiny a napriek tomu nevidieť ani zďaleka všetko.

 „Puis-je vous aider?“ spýtala sa monotónnym hlasom staršia pani pri okienku. Verila som tomu, že denne tadeto prejde tisíce návštevníkom a úsmev by už bol nad štandard, ktorý v pracovnej náplní zrejme nemá.

„Un billet, s'il vous plaît,“ povedala som trochu vyplašene. Jeden lístok, prosím. To ma naučila Marion. Pre istotu. Nie všetci sú práve taký ústretový ako ona.

„Quinze euro.“ Prístroj vytlačil lístok a ona nadstavila ruku. Vôbec som jej nerozumela, ale našťastie na monitory svietilo numerické vyčíslenie sumy.

Vtom ma to napadlo. Dočerta. Ja som si vôbec nezamenila doláre. Ako som na toto mohla zabudnúť? Na letisku som si síce vzala taxík, ale ten chlapík doláre vďačne prijal. A v hoteli som zatiaľ neplatila. Naposledy bol kurz tuším 0,77. Dokelu, nie som finančný analytik, ale na toto som mala myslieť.

Neisto som vytiahla z peňaženky dvadsaťdolárovú bankovku, načo tá žena nekompromisne zavrtela hlavou.

„Vous n'avez pas compris? Euro, et non le dollar!“ Samozrejme, ja vlastne hovorím po francúzsky, iba len tak z pasie sa hrám na idiota. Tá ženská ma neskutočne iritovala. Vonku sa poriadne rozpršalo a táto ochotná pani mi nechcela vziať peniaze.

Rozmrzelo som vytiahla kreditu a podala jej ju. Ona prikývla a vzala ju odo mňa. Toto mi naozaj malo napadnúť. Vždy myslím na všetko a zrazu mi niečo také hlúpe unikne. Platba prebehla rýchlo a bez problémov. Kartu mi vrátila spolu s lístkom.

„Agréable visite.“ Usmiala sa a otočila sa na ďalšieho zákazníka.

Striga jedna.

Louvre raz a stačí. Celý deň v prehliadke medzi Chamurapiho zákonníkom, francúzskou revolúciou, Monou Lízou a mám toho na celý život dosť. Ale musím jednoznačne uznať, že antický umelci boli jednoznačne všetci teplí. Toľko vytesaných sôch z kameňa, nahých atlétov týčiacich sa v celej svojej paráde. Mala som skôr pocit, že som zabočila na prehliadku penisov, ako oddelenia gréckeho umenia na prelome štvrtého a tretieho storočia pred naším letopočtom.

Prechádzala som poschodie za poschodím, krídlo za krídlom. Najskôr Sully, Richelieu a nakoniec Denon. Kde mal na mňa čakať obraz, ktorý musí každý vidieť aspoň raz za život na vlastné oči.

„Čo na tej Mone Lise všetci vidia,“ zafrflala som si popod nos a naklonila hlavu na stranu. V sieni, kde visel slávny obraz Leonarda da Vinciho bolo plno. Každý sa tlačil, aby aspoň na chvíľku mohol uzrieť slávnu maľbu. Chcela som sa nenápadne vytratiť, keď vtom ma vyrušil, niečí hlas.

„No prepáčte, ale je to významné dielo! Veď sa len pozrite na jej oči. Jej pohľad vás bude vás sledovať, kamkoľvek sa pohnete,“ ozval sa ženský hlas so silným francúzskym prízvukom niekde vedľa mňa.

Obzrela som sa a zbadala pani v stredných rokoch. Sledovala ma s pohoršene stiahnutím obočím. Hm, takže zrazu tu vie niekto po anglicky.

„Prepáčte, ale je tu aj veľa iných zaujímavejších obrazov,“ povedala som, aby som sa trochu ubránila, ale tá pani si len pohrdlivo odfrkla.

„Zaujímavejších? Na celom svete nie je krajšieho obrazu a Paríž má tú česť ho chrániť.“ Napäla hrdo hruď.

Áno, ešte toto mi chýbalo. Dostať sa do sporu s nejakým oduševneným národovcom.

„Samozrejme. Je to len môj názor,“ povedala som a chcela som tak celú vec uzavrieť a už odtiaľto zmiznúť.

„Názor? Ale to potom asi toho o umení veľa neviete.“ Zdvihla obočie, skôr, ako som stihla niečo namietať, spustila. „Jej ruky sú zložené v netradičnej pozícií, keď sa pozriete...“

No tak toto bolo príliš. Moje krehké sebaovládanie mohlo byť veľmi ľahko narušené. Zdvihla som obe ruky a s tichým prepáčte, už musím ísť som sa otočila a vytratila.

Už som bola unavená. Celý deň na nohách strávených prehliadkou umenia. Účel to ale splnilo. Moja myseľ bola úplne zamestnaná, pohltená zmesou farieb, novými zážitkami a podnetmi. No teda. Len dúfam, že o tých penisoch sa mi nebude dnes aj snívať.

♦ ♦ ♦ ♦ ♦

Dni sa míňali. Každé ráno ma budili slnečné lúče, ktoré sa do izby hravo predrali. V tejto štvrti Paríža neboli výškové budovy, ktoré by tomu zabránili.

Každé ráno som vstala, vychutnala si čerstvý croissant s jahodovou marmeládou od Marion a cafe au lait. Malého Mathea som vídavala len zriedka. Väčšinou iba, keď priviedol nejakých hostí, tak ako pred pár dňami mňa.

Paríž mál zvláštne čaro, ktoré ma vtiahlo do svojho vlastného sveta a nedovolilo mi viac myslieť na problémy, ktoré som nechala na druhom brehu Atlantiku.

Možno som naozaj vstupom do hotela Beauté prekročila nejakú bránu do inej, paralelnej dimenzie. Veď podľa teórie multiverza rozpracovanej doktorom DeWittom, pri rozpade vlnovej funkcie častice a jej rozštiepení dochádza k vzniku paralelných vesmírov... Rozštiepenie geometrie časopriestoru som však nezaznamenala, takže zmena sa musela odohrať čisto v mojej mysli. Našla som tu pokoj, ktorý som potrebovala. Dôležité bolo, aby som si ho dokázala udržať.

Po raňajkách som si cez plece prevesila malú tašku a vyrazila do víru mesta. S mapou metra som si to namierila do rôznych častí Paríža. Nič neplánovala, a riadila sa vlastnou náladou.

Sacré Coeur, Notre Dame, Moulin Rouge, Víťazný oblúk, Eiffelovka.

Pomaly som si srkala večerné café a vychutnávala si krásnu atmosféru.  Rytmus mesta bol úplne iný, na aký som bola doteraz zvyknutá. Čas plynul inak. Nehral tu žiadnu rolu. Nikto sa neponáhľal. Vstávalo sa na deviatu do práce, raňajkovalo sa v kaviarničkách a všade bolo plno ľudí. Ale nie tak ako v New Yorku, kde sa každý hnal na schôdzku, alebo na nejaké stretnutie.

Tu keď mal niekto chuť, sadol si na lavičku v parku a len tak premýšľal pod stromami, z ktorých lístie pomaly začalo žltnúť a opadávať. Pohľad ako z rozprávky. Túžila som tu zostať. Nemusieť sa vrátiť tam, kde ma to všetko len čakalo. Teraz mi to však prišlo ako niečo neskutočné. Akoby to bol len zlý sen, z ktorého som sa prebrala. Akoby tie dve reality nemohli existovať v rovnakom svete.

Vracala som sa pomaly cestou k hotelu. Už som sa tu celkom zorientovala. Poznala som tunajšie malé obchodíky a skratky.

Do hotela som prišla tesne pred polnocou. Marion ako vždy bola pri pulte a niečo zapisovala do knihy. Keď si ma všimla, zvláštne sa usmiala.

„Bonsoir,“ pozdravila som veselo, „prepáčte, že sa vraciam tak neskoro. Neodolala som prechádzke popri Seine.“

„To je v poriadku. Vždy počkám na hostí.“ Usmiala sa a zrazu vyzerala byť taká unavená. „Nech sa páči, tu je váš kľúč.“

„Hm, ďakujem,“ zašepkala som, chcela sa otočiť a ísť preč, keď ma v tom zastavil jej hlas.

„Nemali by ste chuť na čaj? Mohli by sme sa porozprávať.“ Sama som sa s ňou už dlhšie túžila porozprávať, takže tento pokus som uvítala.

„Samozrejme.“ Vrátila som sa späť a sadla si k nej pri pulte. Usmiala sa a odišla smerom ku kuchyni.

Zamyslene som sa pozrela von oknom a videla, ako v kavierni na rohu, ešte stále sedí dosť ľudí. Francúzsky spoločenský život mal určité podmanivé čaro. Sedieť pri poháry vína s priateľmi bez toho, aby mali potrebu sa opil do nemoty.  

„Uvoľňujúci čaj, aby sa dobre spalo,“ povedala a prisunula tanierik so šálkou bližšie ku mne.

„Ďakujem.“ Prijala som ho a pritiahla bližšie k sebe. Prsty skrehnuté nočným chladom som si okolo teplej šálky obtočila a slastne sa pousmiala, keď do nich začalo prúdiť teplo.

Chvíľu sme mlčky na seba pozerali. Na jazyku ma pálilo niečo, čo ma už pár dní stále sprevádzalo. Chcela som jej to povedať. Musela som.

„Viete, Marion,“ odmlčala som sa a hľadala správne slová, „veľmi vás obdivujem.“

„Obdivujete?“ prekvapene sa spýtala a trochu sa napäla.

„Áno, viete je to naozaj úžasné, ako to zvládate,“ odpila som si z čaju, ktorý bol síce horúci, ale naozaj vynikajúci. „o všetko sa staráte sama. Ste môj vzor.“

Marion sa na mňa vyjavene pozrela. „Vzor?“

„Netvárte sa tak, veď nehovorím nič nemorálne,“ povedala som pobavene a odpila som si ďalší dúšok. „Viete, ja taká neviem byť. Vlastne, táto dovolenka je pre mňa preto veľmi dôležitá. Je to prvýkrát, čo som sa sama na niečo také odhodlala. Snažím sa naučiť samostatnosti.“

Marion na mňa chvíľu neprítomne pozerala a potom si zrazu zložila tvár do dlaní. „Mne je to tak ľúto,“ šepla zhrozene.

Začudovane som zdvihla obočie, obe ruky som mala pevne ovinuté okolo horúcej šálky, ktorá mi ich zohrievala. Nikdy som nepila síce tento čaj, ale do tela sa mi pomaly vlievalo uvolnenie. Znova som si odpila.

„Čo vám je ľúto?“ povedala som chabo.

„Povedal, že mi dá peniaze a budem môcť byť tak zabezpečená,“ zamračila som sa, nerozumela som tomu, „že budem mať dosť prostriedkov, aby Matheo mohol ísť do školy a nemusel viac pracovať.“

„To je v poriadku. Ste jeho matka.“ Chcela som ju upokojiť, ale mala som zrazu problém sústrediť myšlienky.

„Nie je, prosím, odpustite. Mňa to tak mrzí,“ povedala horúčkovito a chytila ma za ruky.

Jej tvár som však začala vidieť rozmazane. Niečo bolo zle. Uvedomenie reality sa dostavilo krátko na to. Oči mi oťaželi, nemohla som sa ani pohnúť. Sťažka som sa zošmykla zo stoličky. Niekto ma však zachytil skôr, ako som stihla spadnúť na zem a stratiť vedomie.

Ďakujem vám, za veľmi krásne komentáre, ktorými ma povzbudzujete. 

Snažila som sa v tejto kapitolke reagovať na niektoré otázky, ktoré sa objavili. Dúfam, že v dostatočnej miere - keby nie, tak doplním vysvetlenie.

Odkaz pre Pinkrose: Ďakujem za pochvalu. Veľmi si ma potešila. Asistentka je ale moje prvé dielo, takže nič iné zatiaľ neexistuje (jedine tak 120 stranová diplomovka, ale to by som ti naozaj neodporúčala :D).  

Na záver dodám len, že táto kapitolka bola písaná trochu inak - snažila som sa posunúť v deji bez toho, aby sme to prežili deň za dňom, takže sa v jednej kapitole skrýva viac dní, čo som doteraz vlastne ešte neskúsila napísať. Mám z toho trochu zmiešané pocity, ale... Dúfam, že aj napriek tomu sa vám bude kapitola páčiť. :)

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 22. kapitola: