Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 23. kapitola

17.10.2012 (19:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 54× • zobrazeno 8714×

Sníval sa mi zvláštny sen. Niesla som sa na vlnách a nepoznala svoj smer. Spočívala som v niekoho bezpečnej náruči a cítila sa úplná. Doliehala ku mne známa vôňa, ktorú som však nedokázala identifikovať. Zvoľna sa jemný opar začal rozplývať a ja som sa prebúdzala do reality. A nebolo to nič príjemné.

Tupá bolesť sa mi rozlievala pomaly celom tele. Nohy boli stŕpnuté a v hlave mi dunel hádam celý orchester. Bojovala som so svojimi oťaženými viečkami a opatrne ich otvorila.

Pohľad mi padol na vyrezávané mahagónové kreslo potiahnuté svetlým ornamentovým čalúnením. Začudovane som zvraštila čelo. Toto miesto bolo zvláštne.

Slabo som sa nadvihla na lakťoch a poobzerala po miestnosti. Bola však ponorená do tmy a ja som mohla rozoznávať iba obrysy. Naklonila som hlavu nabok.

Úplne som sa podoprela, aby som sa mohla posadiť. Ležala som na hodvábnom prestieraní, na posteli s nebesiami, ktoré boli prehodené jemným mušelínovým závesom. Opatrne som sa postavila a poobzerala sa okolo seba. Bola som v nejakej miestnosti zariadenej starožitným, vyrezávaným nábytkom. Oproti posteli bol okrúhli toaletný stolík, na ktorom boli položené moje veci.

Dočerta, čo sa vlastne stalo?

Nedokázala som si spomenúť, čo bolo posledná vec, ktorú som mohla s určitosťou priradiť realite. Zaklonila som hlavu. Rukou som si vošla do vlasov a prižmúrila oči.

Kde to, dočerta, som? Určite nie som v hoteli.

Zamrzla som. Ruky mi bezvládne klesli pozdĺž tela. Séria spomienok sa spustila ako na povel.

Hotel. Marion. Samozrejme.

Spomienky sa mi na minulú noc rýchlo vracali a ja som mala zrazu pred očami Marioninu tvár plnú viny. Niekto jej dal peniaze. Aby ma uspala a...

O môj Bože!

S očami rozšírenými od hrôzy som sa poobzerala ešte raz po izbe, či nájdem niekde svojho únoscu. Ústa som si prikryla rukou, aby som nevykríkla. Srdce sa mi rozbúchalo ako splašené a ja som sa sťažka posadila naspäť na posteľ.

Nemohla som sa hnevať na Marion, bola v zúfalej situácií, ale... Ako to mohla len urobiť?! Zapredať človeka za peniaze? Bože, toto bolo choré? V akom zvrátenom svete to žijem?

A čo vlastne odo mňa chcú? Nemôžem tu len tak sedieť a čakať na to, čo bude.

Srdce mi stále uháňalo a hoci som stále mala strach, podoprela som sa rukami a postavila sa na roztrasené nohy. Znova som sa obzrela okolo seba.

Ťažké závesy zakrývali staré drevené okná. S neistým váhavým krokom som k nim prešla a roztiahla tmavý záves. Vonku bola čierno čierna tma. Prižmúrila som oči a snažila sa rozpoznať, kde sa asi práve nachádzam. Videla som však len jazero a z oboch strán hustý les.

Oprela som sa o stenu a snažila sa sústrediť, no najmä trochu upokojiť. Nedokázala som v tú chvíľu racionálne uvažovať. Zavrela som oči a snažila sa zhlboka párkrát nadýchnuť. Nenechám sa tu chytiť. Nevzdám sa.

Odhodlane som otvorila oči. Srdce mi rozháňalo adrenalín do žíl. Mala som zrazu pocit, akoby moje zmysly boli vybičované na maximum.

Ešte raz som sa pozrela von oknom a skúsila čo najviac potichu pohnúť kľučkou. Okno však bolo zaseknuté. No vzdialenosť od zeme som odhadovala na také tretie poschodie. Tadiaľto cesta nevedie.

Zamyslela som sa. Určite už nie som v Paríži. Takáto stavba skôr zodpovedá nejakej odľahlej usadlosti mimo hlavného mesta. Podľa rýms a celkového zariadenia by som to tipla na zámok alebo inú historickú rekvizitu. Nebyť danej situácie, pobyt v takejto izbe by sa mi jednoznačne pozdával.

Začala som horúčkovito premýšľať. Ak by sa mi aj podarilo dostať k nejakému komunikačnému prostriedku, nemala som potuchy, kde som. Keby som aspoň vedela, aký deň je a mohla tak odhadnúť aspoň približný rádius možného miesta. Ale nemala som o tom ani potuchy. Nevedela som, ako dlho som bola mimo a aké silné prášky mi nasypali do čaju. Ale ak zoberiem do úvahy rôzne možnosti prepravy a ich rýchlosť, aj tak by mi to bolo zbytočné.

Bezmocnosť, ktorá ma zaplavila sa by ma určite paralyzovala. Ale ja som si to nemohla dovoliť. Nie! Nemôžem podľahnúť panike a strachu. Nemôžem to vzdať bez boja. Aj keď sú moje vyhliadky biedne, možno sa mi podarí prekĺznuť a utiecť.

Otočila som sa od okna a pozrela na toaletný stolík. Oči si úplne privykli na tmu a cítila som sa ako nočný živočích. Opatrne našľapujúc len na špičky som podišla bližšie. Rozopla som svoju tašku a prehľadala ju. Nič nechýbalo.

Rýchlo som skontrolovala aj veci, ktoré som mala oblečené. Mala som na sebe stále svoje veci, v ktorých som sa vrátila do hotela. Opatrne som si košeľu na spodku rozopla a vytiahla z nohavíc. Tajná taštička, ktorú som mala obopnutú okolo bedier tam stále bola. Potiahla som zips a uvidela pas a ostatné zložené doklady.

Rukou som si vošla do vlasov a vydýchla si. Opäť som ju zapla a košeľu si zastrčila do jeansov. Tak, je na čase odtiaľto vypadnúť.

Rozhliadla som sa okolo a zbadala lúč svetla, ktorý vychádzal spopod dverí pravdepodobne vedľajšej izby. Ticho a čo najopatrnejšie som sa k nim prikradla. Huňatý koberec však dokonale tlmil moje kroky. Priložila som ucho k dverám a započúvala som sa.

Srdce mi bilo až v krku a môj vlastný dych mi znel ako parná lokomotíva. Priložila som si ruku na ústa, akoby som sa bála, že ho započujú aj ostatní. Keď sa mi podarilo trochu utíšiť, opäť som nastražila uši. Z druhej miestnosti ale vychádzali len nepatrné zvuky šramotu. Nič som však nedokázala rozoznať.

Po chvíli, keď som nadobudla istotu, že tam nikto nie je, opatrne som sa chytila kľučky. Zatlačila som zľahka, ale dvere sa vôbec nepohli. Skúsila som to ešte raz silnejšie no dvere zostali stále zavreté.

Zamknuté.

Buchla som nehlučne hlavou o rám.

Dočerta!

Zrazu som začula kroky a okamžite som spozornela. Toto je moja šanca. Rozhliadla som sa okolo seba a hľadala niečo, čo by som mohla použiť. Na malom okrúhlom stolíku bola položená váza. Bez dlhšieho uvažovania som ju chytila a priložila k hrudi. Nervózne som si oblizla pery. Rozkročila som sa na šírku ramien a zhlboka sa nadýchla. V pozícií baseballového hráča na pálke som sa pritlačila k stene a oboma rukami pevne chytila vázu. Srdce mi bilo ako zvon a mala som pocit, že toto je ten najbláznivejší nápad, aký ma mohol napadnúť. Prsty som kŕčovito zovrela okolo hrdla vázy a zadržala dych.

Očami som hypnotizovala kľučku a videla ako sa pomaly hýbe. Dvere slabo zaprotestovali ale nehlučne sa otvorili. Privrela som oči a snažila sa nedýchať príliš hlasno.

Postava vstúpila dnu a bez toho aby za sebou zavrela, vykročila smerom k posteli kde som ešte pred pár minútami ležala. Teraz alebo nikdy. Z celej sily som sa napriahla a váza sa zniesla na hlavu toho nešťastníka.

V poslednej chvíli sa neznámi uhol a váza sa roztrieskala o podlahu na márne kúsky. Zrazu sa rozsvietilo a ja som zažmúrila. Plán môjho úteku sa síce prezradil, nehodlala som ho však vzdať. Rýchlo som sa chcela pretiahnuť popri dverách a zmiznúť, keď ma zastavil niečí hlas.

„Uvedomujete si, slečna Swanová, že ste práve rozbili vázu, ktorá patrila ešte francúzskej kráľovnej, Márií Antoinette?“

Nohy mi vzrástli do zeme. Zostala som stáť ako obarená. Zdvihla som pohľad a stretla sa s jeho pobaveným úsmevom. Váza Márie Antoinetty mu bola evidentne úplne ukradnutá. Nakoniec, tak ako mne.

„Ty?“ vyjachtala som ledva počuteľne. Otvorila som ústa ale opäť som ich zavrela. Nemala som na to slov. „Ako? Kedy?“

„Musíme sa porozprávať,“ povedal Edward a pristúpil ku mne bližšie.

Sledovala som ho očami rozšírenými od šoku. Naklonil hlavu na bok akoby premýšľal. Potom jednou rukou ma chytil za pás a druhú mi vplietol do vlasov. Jeho dotyk mal pre mňa účinok defibrilátora. Konečne som sa prebrala.

„Ale ja sa s tebou nechcem rozprávať,“ odvrkla som podráždene a vykrútila sa z jeho zovretia.

Mohlo ma napadnúť, že keď som na akomsi hrade, tak za tým bude určite Edward. Únoscovia neväznia predsa svoje obete v luxusných starodávnych apartmánoch. Aj keď ktovie. Nemala som s tým skúsenosť. Ovládla som však svoj výraz tváre a všimla som si, že si ma dôkladne prezerá.

„Ušla si,“ povedal vyčítavo a odpstúpil odo mňa. Len som doširoka otvorila ústa.

„Neušla. Vzala som si dovolenku.“ Bojovne som vystrčila bradu. „To sa hádam môže, či nie? Alebo zmenili zákonník práce za ten týždeň, čo som nebola v štátoch?“

„Bolo to riadne hlúpe, Bella,“ povedal unavene a nalial si do kryštálového pohára whisky. Pri mojej netopierej prehliadke som si vôbec nevšimla barový stolík.

Ticho som si odfrkla. Hlúpe. Samozrejme. „Hlúpe? A to mi hovorí ten, kto podplatí moju domácu, aby ma uspala?“ hnev lomcoval celým mojím vnútrom. Zovrela som obe ruky v päsť.

„Bella, spamätaj sa. Máš vôbec potuchy aké to mohlo byť nebezpečné?“ hlas sa mu triasol od potlačovanej zlosti. Takto som ho nepoznala. Nehodlala som sa však podrobiť.

„Čo sa mohlo stať?“ dala som si ruku na spánky, akoby som premýšľala. Robí si snáď zo mňa žarty. „Žeby ma niekto uniesol? Ah áno, to máš pravdu. Stalo sa. Som o skúsenosť bohatšia vďaka tebe.“

Odpil si a prižmúril oči. Pozeral na mňa uprene, akoby sa snažil nájsť odpovede na nevyslovené otázky. Vôbec ale nereagoval na moje obvinenie. Bielu košeľu mal vykasanú a horné gombíky rozopnuté. Nasucho som prehltla. Rýchlo som uhľa pohľadom.

„Kde to vlastne sme?“ Nevšímaví môžeme byť dvaja.

„Dofrasa, Bella,“ s treskotom položil pohár na starodávny stolík, až som mala pocit, že sa mu jedna noha zakolísala, „vieš, že som sa skoro zbláznil, keď mi Larry povedal, že si zmizla?“

Spozornela som.

„Kto je Larry?“ zvraštila som čelo a pozrela mu rovno do očí. Podľa jeho výrazu, toto nebola otázka, na ktorú chcel odpovedať. „No tak!“

Prešiel k oknu a dlhú chvíľu nič nevravel. Potom len akoby mimochodom šepol, „Tvoj ochrankár.“

„Čo?“ zarazila som sa, čo toto malo dočerta znamenať. „Ale ja nemám ochrankára.“

Pomaly som spravila krok k nemu a sledovala každý jeho pohyb. Bol však otočený chrbtom.

„Máš a už riadne dlhú dobu, ale ešte ani raz si mu neušla,“ povedal vyčítavo a oprel sa rukou o rám okna. Nestihla som sa ešte spamätať z prvotného šoku, keď mi to došlo.

„Ten muž v čiernom aute pred mojím vchodom?“ bola to skôr rečnícka otázka.

„Tak si si ho všimla...“ obrátil sa a zdvihol obočie.

„No ani sa veľmi nesnažil byť nenápadný. Preto som nechala taxík pristaviť k zadnému vchodu,“ Oprela som sa o stĺp na posteli a zrazu som bola na seba hrdá, že som si to všimla a neboli to len moje paranoje.

Edward sa zrazu krásne usmial. „Ty si moje dievča.“

Pri tých jeho slovách mi prebehol po chrbte príjemný mráz. Z jeho úst znelo tak krásne, že som skoro zabudla, prečo som vlastne odišla.

„Tak ako...“

„No tak, Bella, nechajme to tak.“ prerušil ma a podišiel ku mne. „Vysvetlím ti to ráno, teraz, prosím, dovoľ mi vychutnať ten pocit, že ťa mám opäť v bezpečí pri sebe.“

Jeho hlasu sa nedalo odolať. Jeho zelené oči ma celú vťahovali do svojich hlbín a ja som nedokázala protestovať. Srdce mi vynechalo úder a zabudla som sa nadýchnuť. Omámene som ho sledovala, ako jednou rukou opäť vošiel do mojich vlasov.

Mala by som protestovať. Mala by som ho poslať do horúcich pekiel.

Zhlboka som sa nadýchla a dostalo sa mi do pľúc koncentrovanej Edwardovej kolínskej. Hlava sa mi zatočila. Oblizla som si pery a zdvihla pohľad k nemu. Posledná snaha o rozvážne činy.

„Edward, ale to nemôžeš, nie potom ako si...“ nenechal dokončiť.

„Psst,“ položil mi svoj dlhý ukazovák na pery, „Bella, ver mi. Muselo to tak byť, ale prisahám, nič som s nimi nemal.“

Srdce sa mi rozbehlo od radosti šialenou rýchlosťou. Dobre som si však uvedomovala, že toto nestačí. Nie. Potrebujem vysvetlenie.

„Vysvetlíš mi to?“

„Potom,“ šepol a sklonil svoju hlavu k mojím perám.

Oboma rukami som sa však oprela o jeho hruď, aby som ho odtlačila. Ako som sa ho však dotkla, moje vnútro sa roztriaslo. Musela som vedieť ešte jednu vec.

„Prečo si ma uniesol? Pomiatol si sa?“ vyčítavo som zdvyhla obočie, no on mi druhú ruku položil na bok. Vôbec som sa nedokázala sústrediť.

„Zúfalá situácia si vyžaduje zúfalé riešenia,“ šepol zastretým hlasom. Nejavil ani náznak ľútosti.

„No a nenapadlo ťa, že by sme sa mohli stretnúť v meste, nejakej kaviarni a porozprávať sa?“ riešenie normálnych ľudí. 

„Nepočúvala by si a pravdepodobne by si ušla len, čo by si ma zbadala.“ Šibalsky sa usmial. Pravdepodobne...

„Máš pravdu,“ šepla som rezignovane, ale už som sa nedokázala sústrediť. Jeho horúci dych som cítila na svojom krku.

„Tak, ako vždy.“ Nahol sa ku mne a tentokrát som ho nezastavila.

Jemne sa perami obtrel o moje a ja som privrela oči. Ruky som si prekrížila na jeho krku a jemne mu prechádzala po šíji. Jazykom okrúžil líniu mojej spodnej pery a pritiahol si ma bližšie. Oboma rukami ma pevne chytil za zadok a pritiahol bližšie. Ušiel mi tichý vzdych. Dotyk jeho tela s mojím vyvolal vo mne len väčšiu potrebu sa ho dotýkať. Potrebovala som ho.

Bez toho, aby rozdelil naše pery nás presunul k posteli. Uvedomila som si to až v tedy, keď som dopadla do  hodvábnych perín. 

Láska je slepá. A to riadne. Rútim sa k svojej vlastnej záhube a namiesto brzdy som stlačila ešte plyn.

Ďakujem všetkým za nádherné komentáre - úplne ste mi vyrazili dych! Ďakujem! :-*

Ako ste viacerí uhádhli, bol za tým Edward, ale hádam vás to nesklamalo. A ani Bellina reakcia. Dúfam, že sa vám kapitolka páčila.

Mcfan: Ten obrázok bol úžasný, perfektne som sa na ňom nasmiala! :D

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 23. kapitola: