Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 28. kapitola

10.12.2012 (15:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 44× • zobrazeno 8143×

Edward: 

Mal som pocit, akoby do môjho tela prúdil elektrický prúd rádovo niekoľko tisíc voltov. Každý nerv sa bolestivo rozvibroval. Videl som všetko ako v tmavom opare.

V hlave mi trešťalo ako keby sa sklenená budova One York na rozhraní štvrti Tribecy a Soho zrútila k zemi v dôsledku mohutnej explózie. Na spánkoch mi pulzovala žila a ja som cítil každý úder svojho srdca so zkurvenou presnosťou. Mikro pohyby mi robili nepredstaviteľné muky. Mal som pocit, že mi niekto vytiahol centrál, ktorý riadi pohyb tela – mozog, srdce. Prívodové káble zostali odblankované visieť z mojej hlavy.

Skrat. Odpojenie systému. Totálny error.

Hlava sa mi točila a telo protestovalo.

Ale moja myseľ ho ďalej hnala dopredu. Tu nejde o pridrbnutý šok. Neschopný ani len žmurknúť som svoje telo nútil k pohybu. Krok za krokom. Napriek tomu, že sa chcelo zrútiť k zemi a nikdy sa nepostaviť.

Telo sa mi triaslo a ja som chcel, aby to bola len nočná mora, z ktorej by som sa celý spotený a preľaknutý prebudil. Bella by sa ku mne rozospato naklonila a povedala, že všetko je v poriadku a stiahla ma naspäť k sebe do postele.

Ruky som zdvihol k tvári a chcel som si prehrabnúť vlasy. Na sekundu som zaváhal a prinútil sa na ne zaostriť. Triasli sa ako notorickému alkoholikovi alebo feťákovi bez možnosti ďalšej dávky. Teraz by som v nich neudržal žiadnu zbraň, ani automat. Nebol by som schopný ani toho hajzla presne trafil.

Kurva. Správam sa ako hysterická ženská. Musím sa upokojiť.

Potrebujem mozog, a to hneď.

Privrel som oči. Trhane som sa nadýchol cez ústa. Myšlienky sa mi v hlave chaoticky prelínali, ale napriek tomu sa sústredili okolo jedného centra. Jednej bytosti, ktorá sa tak nečakane stala centrom môjho života v súmraku. Bola mojím svetlom, ktoré dávalo zmysel. A teraz neviem, či je vôbec ešte na žive...

Lebo nejaký zasratý bastard...

Vpálim mu guľku medzi oči. Rovno celý zásobník.

Ale najskôr ho musím z tej jeho nory vyduriť. Potkany vždy zaliezajú do dier.

Sústredil som sa na dýchanie. Panika ešte nikomu nepomohla. A rozhodne nikoho nevytiahla zo srabu.

Nesmiem tomu podľahnúť.

Nohy ma samé priniesli tam, kam som sa potreboval dostať.

Vletel som do firmy a prekvapený vrátnik mi odskočil z cesty. Zapotácal sa, ale nevenoval som mu ani pohľad. Niečo zahabkal, no nehodlal som sa mu ospravedlňovať. Veď mi tá posratá budova patrí. Prebehol som vstupnou halou ako tornádo a udrel dlaňou do výťahu. Okamžite sa otvoril.

Nastúpil som a sledoval ako sa dvere s cinknutím zavreli. Nachvíľu sa mi poskytol pohľad na halu, kde stál stále nechápavý vrátnik. Nevidel som ho. Mal som iné déjà-vu. Úzky priestor a pípanie oznamujúce poschodia mi prišli ako z iného sveta. Stav hypnózy. Každé ráno sa vozím tým výťahom bezmyšlienkovite. Koľko krát aj s Bellou.

Dokázal som si ju úplne predstaviť, ako s vlasmi vyčesanými v cope a kostýme od Diora sa snaží udržať so mnou krok. Vždy keď docupitala v tých svojich nemožných lodičkách k výťahu, strčila diár medzi dvere, aby ho zastavila a nezabudla ma vyčastovať nejakou poznámkou. Rád som ju dráždil. Vzrušovala ma, keď sa nahnevala, líca jej sčerveneli a potom stále niečo omieľala o tom, aký som nemožný, že vôbec na ňu nemyslím. Toľko krát som si predstavoval, že si ju pritiahnem k sebe. A umlčím ju tím najlepším spôsobom. Nadvihnem ju a pritlačím môj plný rozkrok na jej lono, aby pochopila, že na ňu myslím až príliš.

V hrdle ma rozpálilo a hrude sa mi zmocnili oceľové obruče.

„Kurva!“ zreval som a buchol päsťou do steny výťahu. Hánky zaprašťali a sklo sa s rinčaním rozbilo. Malý pramienok krvi mi začal stekať po zápästí, ale bolesť som len uvítal.

Chcel som niečo poriadne rozkopať, niekoho chytiť pod krk a poriadne mu vymlátiť hubu, že to posral a prečo na ňu nedal pozor.

Spravil som všetko, aby som zahladil stopy a nevzbudil pozornosť. Zjavne sa už nedali oklamať. Posratých päť rokov bolo úplne zbytočných.

Výťah sa ešte úplne neotvoril a ja som z neho vybehol ako blesk.

Rozrazil som dvere kancelárie, ktoré s ohlušujúcim rachotom narazili do steny.

Rýchlo som očami prebehol miestnosť a vyhodnotil situáciu. Bol tu Jerry a nejakí ďalší dvaja muži z bezpečnosti skláňajúci sa nad stolom. Môj príchod ich zaskočil a vytrhol z rozhovoru. Strelili po mne pohľadom a odstúpili.

„Čo sa, dočerta stalo?“ vlastný hlas som nepoznával. Bol hlbší a triasol sa. Ešte viac ma vlastná slabosť nasrala.

Jerry sa okamžite narovnal a mužov stojacích okolo neho poslal gestom preč. S tichým prikývnutím sa vzdialili kráčajúc popri stene. Oči mali zklopené a vytratili sa ako smrad. Neviem, či mali taký des zo mňa, alebo z tej situácie. Ale radím im, aby mali rozbehnutú už nejakú záchrannú akciu, inak za seba neručím.

Cítil som sa strašne slabý a bezmocný. Dočerta s mocou a všetkými zbraňami, keď aj tak nedokážem ochrániť to, čo mi je na tomto zkurvenom svete najdrahšie. Robilo ma to ešte zúrivejším.

Zahnal som sa a rozkopol sklenený konferenčný stolík. Ruky sa mi triasli a ja som túžil po fyzickej ventilácií. Túžil som nájsť vinníka a poriadne si svoju zlosť na ňom vyliať. Túžil som po krvi. A kým sa mi dostane pred hlaveň ten kokot, čo mal ten jebnutý nápad uniesť moju Bellu, musím nájsť niekoho, komu napravím obraz o svete...

Jerry stál s prázdnym výrazom pri stole. Držal si odstup a snažil sa vyhodnotiť moju reakciu. Prižmúril oči a zložil ruky na hrudi. Nehorázne ma vytáčal. Ruky mal dlaňami vsunuté pod pažami a ja som mal zrazu zlý pocit, len som presne nevedel, z čoho. Niečo tu nesedí.  

Pristúpil som k nemu a chcel ho chytiť pod krk, ale ustúpil o krok a ja som chmatol na prázdno.

„Kurva, vysvetli mi, ako sa toto mohlo stať? Neboli sme dosť opatrní?“ Zdrapol som ho za košeľu a silno ním zatriasol.

„To hovoríš mne? Edward, čo si čakal?“ zaprel sa oboma rukami do mojej hrude a sotil ma. Zapotácal som sa. A nie len úderom.

Jeho slová mi zneli v ušiach. Vedel som, kto za to môže. Aj keď som to nechcel priznať. Kto môže za všetko. A to bolo moje osobné peklo. Keby som mal dosť rozumu, pošlem ju preč hneď. Vyhodím ju pod nejakou zámienkou s tým, že ju už nikdy neuvidím a neohrozím jej život. Dal by som jej šancu na normálny ľudský osud.

Keby som mal rozum.

Keby nie som egoistický kretén.

Keby nie som naivný blázon, ktorý veril, že to zvládne. Že ju ochráni.

Vedel som sám odpoveď. Je to len moja vina. Ja som porušil pravidlá. A následky môžu byť oveľa ďalekosiahlejšie, akoby som si bol ochotný uznať. Nechcel som ani čo i len v myšlienkach uvažovať nad možnosťou, že už ju nikdy neuvidím... živú a celú. Nikdy nevieš, čo tých psychopatických bastardov napadne.

Chytil som krištáľovú fľašu whisky, ktorú som mal vždy položenú na skrinke pri okne a prudko ju hodil o stenu. Vzduch nasiakol pachom alkoholu a ja som si zdrvene vošiel do vlasov.

„Upokoj sa, Edward. Potrebujeme chladnú hlavu, aby sme ju dokázali nájsť.“ Vyzeral ako vystrašený krotiteľ leva. Srať naňho. Aj na chladnú hlavu.

Odstúpil od mňa a narovnal si límec na košeli. Pery si neustále nervózne hryzol a ruky žmolil v päsť. Spamätal sa a jednou rukou si prikryl ústa.

Prestal som sa chvieť a obrátil naňho celú pozornosť. Moje zmysly boli v pohotovosti. Prižmúril som oči, no po chvíli som pokrútil hlavou, aby som zahnal dotieravé myšlienky. Zarazil som sa a vošiel si rukou do vlasou. Nesmiem byť paranoidný. Musíme spolupracovať, nech sa už posralo čokoľvek.

Mal som chuť niečo a niekoho poriadne rozbiť, ale nemohol som mrhať časom. Bolo ho málo, a už teraz mohlo byť neskoro. Zlostné trieskanie naozaj niekam nevedie. A rozhodne nie bližšie k záchrane Belly. Musel som sa sústrediť.

Dofrasa, keby som mohol, dám im, čo budú chcieť. Ale tým psychopatom by prilialo vodu na mlyny. A Bellu by som nedostal do bezpečia aj tak. Nehodlal som hazardovať a riskovať jej život. Keby to bolo potrebné, sprostredkoval by som výmenu. Nech ma zabijú, len nech ju pustia.

Zarazil som sa.

Počkať...

„Ozvali sa už kvôli výkupnému?“ zdvihol som oči a poobzeral sa okolo. Môj pohľad padol na stôl, kde boli rozložené nejaké papiere. Neuniesli je ju len kvôli tomu, že nemali čo robiť a toto sa im zdalo ako dobrý nápad, alebo, že v ústave pre cvokov vyhlásili prázdniny. O niečo im musí ísť.

„Áno aj nie.“ Jerry si unavene vošiel do vlasov a uhol mi pohľadom.

V duchu som počítal. Nemohlo to byť viac ako pár hodín, čo pristála. Do lietadla som nastúpil päť hodín po jej odlete. Tí hajzli na seba nenechali čakať.

„Čo to presne znamená?“ zvraštil som obočie, keď som si uvedomil význam jeho slov.

„Poď sa na toto pozrieť,“ šepol a pokynul mi hlavou. Prešiel k stolu, kde boli nejaké materiály. Zaostril so na ne a srdce udrelo do rebier až zkurvene kruto.

„Je to...“ šepol som ticho a chcel som zavrieť oči. Nepozerať sa na to, ale nedokázal som odtrhnúť zrak od tých fotiek. Plných červených kaluží. A určite nie od rozliatého kečupu.

„Krv.“ Hlas mal monotónny. Nevedel som, či on sa už na niekom vyzúril alebo mu to už bolo u riti. Na prázdno som prehltol.

„A je to...“ Bože, prečo mi zlyháva hlas?

Len prikývol. „Bellina. Poslal som to na rýchly rozbor DNA. V tele má nejakú neznámu drogu. Vyhľadávam v databáze, ale sme zatiaľ v slepej uličke.“

Bez výrazu som sa pozeral na fotky z nášho skladu v dokoch. Belline šaty, v ktorých odchádzala, boli potrhané a zakrvavené. So strachom som podvedome hľadal, či nezbadám nejakú časť jej tela a s úľavou som si uvedomil, že je to iba oblečenie. Našťastie.

Zovrelo mi vnútornosti. Bolo mi na zvracanie.

Prehltol som a vydýchol ústami. Videl som veľa zverstiev a nechutností, pri ktorých som ani oči neprižmúril, ale toto bolo iné. 

Prehrabol som rukami fotky a upútala ma jedna, ktorá zachytávala aj stenu, pri ktorej šaty ležali. Bol tam nápis, ktorému som nerozumel. Nedokázal som to ani prečítať.

скупо платити

 „Zasratí Rusi. Dočerta aj s azbukou! Čo znamená Slupo pl...“ Ruštinu som trochu ovládal, ale toto bol nejaký drbnutý variant.

„To nie je ruština, ale srbština. A znamená to Draho zaplatíš,“ ozval sa tenký ženský hlas niekde za nami.

Nikoho som nepočul vchádzať. Nehovoriac o tom, že na poschodie vedenia budovy Cullen Industries nemalo veľa ľudí prístup. Bolo sa treba identifikovať a prejsť bezpečnostným systémom. Bleskovo som sa otočil a prekvapene prižmúril oči.

Pozrel som sa do zlatých očí, ktoré som už mal možnosť párkrát vidieť. Tá ženská ma nemala rada a ja som tiež nebol zrovna jej veľký fanúšik. Nie pre jej zjav. Bola malá a svojím spôsobom sympatická, s vlasmi na všetky strany. Ale preto, že Belle tárala do života samé somariny... Aj keď vlastne. Chcela, aby sa držala odo mňa ďalej, čo nebola až taká zlá rada.

Bella sa s ňou stretávala a pri tej príležitosti mi vždy venovala pohľad plný nenávisti. Nič som jej nespravil, ale niečo mi hovorilo, že to nebolo medzi nami.

Na moje počudovanie však teraz na mňa pozerala prenikavo s očami otvorenými dokorán, akoby hľadala odpoveď. Skôr ako som stihol prekvapene zamrkať, Jerry spoza môjho chrbta vystúpil a podišiel k nej.

„Alice, toto nie je vhodná chvíľa,“ prihovoril sa jej prívetivo a chcel jej stisnúť rameno, ale ustúpila o krok od neho.

Takže ten škriatok má aj meno? Alice?

Oni sa poznajú? Tak to jej veľmi rýchlo klesol práve nadobudnutý rating.

Zachmúril som obočie, ale ten malý elf nedal Jerrymu veľmi veľkú šancu. Obrátila sa neochotne na neho a zachmúrila sa. Z očí jej teraz sršal hnev a prisahal by som, že jej oči potemneli.

„Jerry, chcem sa rozprávať s Edwardom,“ Hlas jej znel ako zvonkohra ale hovorila veľmi rýchlo a rozrušene. „osamote.“ Môže zvonkohra znieť nahnevane? Bolo v tom toľko autority, že nebyť v tejto situácií tak sa uškrniem.

„Alice, ale teraz...“ bol ako pokazený gramofón.

„Vypadni,“ šepol som k Jerrymu, ale stále som upieral oči na tú čudnú osobu v mojej kancelárií. Môže to byť mrhanie drahocenným časom, ale moja intuícia mi vravela, že ju mám vypočuť. Sledoval som jej mimiku a snažil sa ju odhadnúť. Bola však skoro nehybná. Ťažko sa v nej čítalo.

„Čože?“ vykoľajene na mňa pozrel ten magor.

„Počul si, dáma so mnou chce hovoriť sama, tak láskavo zmizni,“ precedil som zuby.

Stále som pozeral do tých zlatých očí. Alice si nedočkavo začala podupávať nohou a Jerry niečo zasyčal popod nos. Pravdepodobne nejakú nadávku, ale nemohol som ho počuť.

Len čo sa zabuchli dvere, prižmúril som oči. Najskôr som musel overiť, či sa jej dá veriť. „Odkiaľ sa poznáte s Jerrym?“

„Myslela som, že je pre Bellu vhodný, ale zmýlila som sa,“ povedala neochotne. Nezdržiavala sa dlhými rečami.

„Bella tvrdila, že si neomylná.“ Nadvihol som obočie a snažil sa zistiť niečo, čoho by som sa mohol chytiť.

„Ja sa nemýlim, nikdy. Ale toto je čierna diera. Spravila som chybu.“ Priznala a sklopila previnilo oči.

Zdvihol som obočie. „Akú chybu?“

„Verila som nesprávnej osobe,“ šepla ticho. Zdvihla zrak a uprene mi pozerala do očí, ani nežmurkla. „Teraz však viem, že ty by si pre ňu spravil všetko.“

Naprázdno som prehltol a snažil sa ovládnuť svoj výraz, aby som môj šok neodzrkadlil v mojej tvári. Nechcel som dávať najavo svoju slabosť ešte viac.

„Teraz?“ Poker face. Srdce mi bilo ako zvon. Snažil som sa túto záhadnú ženu odhadnúť, ale nevedel som, čo všetko si môžem dovoliť jej vidieť a prezradiť.

„Mala som to vedieť skôr, ale tvoje správanie bolo také nejednoznačné a rozhodnutia nejasné...“ šepla tajomne. Bolo za tým niečo viac, ale to teraz nebolo dôležité. „Alebo snáď nemám pravdu?“

„Máš. Som ochotný urobiť všetko pre ňu.“ Obozretne som prikývol. Hrali sme sa na mačku a na myš. Akoby sme obaja skúšali toho druhého ale nikto nechcel vyložiť karty na stôl. Až keď to prerušila a vyšla s pravdou.

„Aj pre jej záchranu?“ A je to tu.

„Ako o tom vieš?“ Môj hlas sa nebadane roztriasol. Mala s tým niečo spoločné? Odkiaľ to vie?

Opäť sklopila pohľad. „Volala som s ňou práve v tom momente, keď ju uniesli. Vychádzala z letiskovej haly.“ Hlas sa jej zvláštne roztriasol.

Oči sa mi rozšírili. Obišiel ma mráz po chrbte predstaviac si, že by som počul Bellu v momente, keď ju unášali a ja by som nemohol tomu nijako zabrániť.

 „Pomôž mi zachrániť Bellu,“ šepol som ani som si to neuvedomil. Vložil som do toho úplne všetko. A bolo mi to jedno.

Oči sa jej akoby roztopili. Záležalo jej na nej. Dobrý začiatok na spoluprácu.

Prikývla „Práve preto som tu.“

„Na toto vaše klábosenie nemáme čas, ak si neuvedomujete, tak Bella je v poriadnom nebezpečenstve, kvôli Edwardovi,“ presušil náš rozhovor náhle Jerry, ktorý pravdepodobne aj tak stále celý čas za dverami.

Úplne mnou trhlo. Dnes mi všetko uniká pomedzi prsty. Alice zlostne trhla k nemu hlavou a venovala mu naštvaný pohľad. Zdalo sa mi to, alebo je naňho nabrúsená? Vyzerala, že sa neudrží ako ja pred chvíľou. Atmosféra hustla a ja som ju potreboval na chvíľu dostať odtiaľto.

„Mohla by si zohnať záznam z bezpečnostnej kamery na letisku?“ Bola to hlúpa výhovorka. Bez problémov sa dokážem nabúram do ich systému a stiahnem si čo potrebujem, bez toho, aby si to všimli.

Uprela na mňa vševediaci pohľad, akoby dobre vedela, čo som chcel skutočne povedať. Prikývla. „Do hodiny som naspäť.“

Bez pozdravu sa otočila a ladným krokom prešla k dverám. Bolo na nej niečo zvláštne. Zakrútil som hlavou. Potrebovali sme prebrať ešte toľko podrobností a rýchlo rozbehnúť záchrannú akciu.

Blesol som očami na Jerryho a chcel mu povedať, že má pravdu, keď ma zarazilo niečo v jeho pohľade. Skôr, ako stihol svoj postoj a výraz napraviť, na sekundu som zazrel v jeho očiach zvláštny lesk, ktorý sa mi vonkoncom nepáčil.

To, čo ma už od začiatku na ňom vytáčalo. Konečne som to vedel definovať. Niečo predo mnou tajil. Jeho telo ho podvedome prezrádzalo. A v očiach som mu bezo sporu rozoznal zožierajúcu vinu. Mal ju vyrytú na čele ako šarlátové písmeno. Netuším, čo za tým stálo, ale skôr ako som stihol niečo zistiť, ovládol ma úplný hnev.

Zabudol som na všetko. Na Alice, na strach a na pocit viny. Zaplavila ma len obrovská vlna šialenej zlosti. Ak ma ten hajzel zapredal, prevŕtam mu tú jeho gebuľu sedem trojkou.

Šľachy sa mi napäli, priskočil som bez varovania dvoma krokmi k nemu a dal mu päsťou do brucha.

„Kurva,“ zaúpel a inštinktívne sa prehol, ale ja som mu nedal šancu.

Chytil som ho za pravé zápästie a stočil ho švihom za chrbát. Druhou rukou sa zahnal a chcel mi vrátiť úder, ale stál som pevne za ním a rýchlo som sa mu uhol. Akonáhle sa jeho ruka dostala do môjho dosahu, rýchlo som ju chytil a uväznil ju v zovretí.

„Okamžite mi povedz, komu si ma predal!“ vyštekol som a ruky mu zdvihol až mu zapraskali kosti. Miestnosťou sa ozvalo mohutné zarevanie. Prirazil som mu hlavu k stene a udrel ho päsťou do chrbtice.

„Pusti ma ty zkurvysyn! Jebe ti? Nikomu som ťa nepredal.“ Ledva popadal dych a ja som stisk ešte viac zosílil. Vymlátim to z neho. „Vieš, že mi na nej záleží.“

Pripomienka Belly mi vohnala viac adrenalínu do žíl. Naprahol som pravú ruku a chcel mu zotrieť ten falošný ksicht. V poslednej chvíli však uhol hlavou na stranu a ja som z celej sily praštil do steny. Kurva! To bola bolesť. Kosti zaprašťali.

Moje zovretie povolilo a Jerry sa mi vyšmykol. Zapotácal som sa a on mojej slabosti hneď využil. Jeho pravý hák ma poslal k zemi. Dych sa mi zadrhával a zahmlievalo sa mi pred očami. Kľakol som si na štyri a všimol si, ako pristúpil ku mne.

„Ty si riadny kretén. Ako si si mohol myslieť niečo také.“ Uprel som naňho prázdny pohľad. Ten hajzel niečo spravil. Viem to. Skoro ma až striaslo z falošnosti jeho hlasu.

Napriahol sa, že ma kopne. Všetko som zrazu videl spomalene, aj keď to bola len sekunda. Adrenalín mi vyletel do výšin a dodal mi oveľa vyššej sily, akej by som bol normálne schopný. Trhnutím kobry som sa vystrelil rukou oproti jeho nohe a trhol. Zavratoval, padol na zem a vyrazilo mu dych.

Ruky sa mi triasli ale na nič som nečakal. Najradšej by som tomu hajzlovi rozkopal celé telo. Bleskovo som sa prehupol na druhú stranu. Obkročil som ho a prikvačil ho nohami na zem. Kolenami som ho znehybnil, nemal možnosť úniku. Mykal sa ako slizká ryba.

Z puzdra za chrbtom som vytiahol skrytý poloautomat malej ráže a namieril mu ho rovno medzi oči. Na túto vzdialenosť by z neho nezostalo nič.

„Počítam do päť. A potom vystrelím. Serieš ma príliš dlho. Povedz mi, komu si ma predal,“ šepol som ľadovým hlasom a on znehybnel. „Raz.“

„Edward, Ja by som Belle nikdy...“ začal tie svoje hovadiny omieľať, keď zbadal môj šialený výraz. Nevšímal som si to.

„Dva.“ Rýchlym pohybom pravej ruky som obtiahol zbraň. Náboj sa dostal do komory.

„No tak, to nemôžeš myslieť vážne.“ Panika v jeho hlase narastala a na čele mu začal stekať premienok potu.

„Tri.“ Palec som priložil ku kohútiku a pomaly ho zohol. V hlave som mal prázdno.

„Alice? Alice?“ začal ziapať ako blázon. „Je tu niekto? Pomôžte mi!“

„Štyri. Tvoja posledná možnosť, Jerry.“ 

„Nie, Edward!“

„Päť.“

Chcela by som vám poďakovať za hlasy v ankete o poviedku mesiaca. Neuveriteľne ste ma potešili. Ďakujem za vašu priazeň. Dúfam, že sa vám kapitola páčila.  

Prekvapenie: Dávam do pozornosti úžasný trailer, ktorý vytvorila domcamerci, za čo jej neskutočne ďakujem. Je dokonalý a ja si ho púšťam stále dookola. 

Upozornenie: Trailer obsahuje spoilery!

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 28. kapitola: