Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 29. kapitola

23.12.2012 (07:30) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 46× • zobrazeno 7303×

„Počítam do päť. A potom stlačím kohútik. Serieš ma príliš dlho,“ šepol som ľadovým hlasom a on znehybnel. „Raz.“

„Edward, ja by som Belle nikdy...“ začal tie svoje hovadiny omieľať, ktoré som mu už aj tak neveril.

„Dva,“ Rýchlym pohybom pravej ruky som obtiahol zbraň. Náboj sa dostal do komory.

„No tak to nemôžeš myslieť vážne.“ Panika v jeho hlase narastala.

„Tri.“ Palec som priložil ku kohútiku a pomaly ho zohol. V hlave som mal prázdno.

„Alice? Alice?“ začal ziapať ako blázon. „Je tu niekto? Pomôžte mi!“

„Štyri. Tvoja posledná možnosť, Jerry.“

„Nie, Edward!“

„Päť.“

Pokrčil som ukazovák a stlačil spúšť. Kŕčovito prižmúril oči. Kurva!

V poslednej sekunde som hlaveň stočil o štyridsaťpäť stupňov a trafil hlinený kvetináč. Guľka prenikla hlinou a zavŕtala sa do sadrokartónovej steny oproti. Črepník sa s rachotom rozbil a úlomky preleteli priestorom.

Najradšej by som mu tú jeho palicu premenil na krvavú kašu, ale tenké vlákno ho delilo od smrti. A to informácie, ktoré mal, a bez ktorých by som Bellu hľadal oveľa ťažšie.

Jerry sa podomnou roztriasol ako posratý zbabelec. V ušiach mi od blízkeho výstrelu trochu zaľahlo, ale nevšímal som si to. Dymiacu sa hlaveň som otočil naspäť na jeho zkurvený ksicht.

 „Ďalšiu už neminiem.“ Nepohol som ani svalom a hlas som mal chladný ako vrah. Keď človek prehral všetko, už nemá čo stratiť.

Ruku som mu pritlačil na krk a zamedzil tak prívod kyslíku. Dýchal divoko, akoby to mal byť jeho posledný nádych. Aspoň niečo pochopil.

„Dobre, poviem ti všetko čo viem,“ vyhŕkol zrazu jedným dychom.

Zbraň som pomaly odtiahol, aby som mu poskytol možnosť sa vyjadriť. Stále bola ale pár centimetrov od jeho namyslenej gebule. Prižmúril som oči a pokynul mu hlavou, aby pokračoval.

„Nemohli by sme to prebrať v menej stiesnenej polohe?“ zachrapčal. Ešte si vyberať bude!

Palcom som viac pritlačil na hrtan. Chýba mu zjavný pud sebazáchovy.

„Nie som veľmi trpezlivý človek,“ šepol som výhražne.

Na sekundu mi napadlo, že by som ho vážne zabil. Tu a teraz. Sral ma celý ten čas. Rukou som pevne zvieral čiernu sigmu, ktorá mohla znamenať vyslobodenie. Ale aj odpálenie posledného lístku na záchranný čln na Titanicu.

Musel som sa ovládať. Ale ak mal nejaké informácie o Belle, alebo tom ako by sme ju mohli nájsť, tak som sa musel ovládať.

„Nikdy by som jej neublížil, je to veľké nedorozumenie,“ zachrapčal a z úst sa mu pustil prúd krvi. Márnil som čas.

„Myslíš, že ma zaujímajú tieto tvoje jebnuté výhovorky? Pošlem tú guľku ako Apollo sondu na Mesiac do tvojej hlavy.“ Zbraň som priložil na koreň jeho nosu a zohol prostredník. Bože, tak som to chcel stlačiť! 

„Kurva, počúvaj ma chvíľu,“ zlostne skríkol z poslednej sily. Hlas sa mu zvláštne rozvibroval a niečo, čo som v ňom zachytil, ma zastavilo. „Nešli po nej.“

Celý svet zamrzol a ja som zostal nehybný uprostred pohybu. Oči som bolestivo privrel. „A po kom išli?“

Potreboval som to počuť? Akoby to už nebolo aj tak jasné. Mohol som počuť tikot sekundovej ručičky a dopad kropají potu na zem. Skurvený svet!

„Po tebe,“ zasyčal opovržlivo.

Privrel som pod náporom jeho slov viečka a povolil, dovtedy pevné, zovretie. On toho hneď využil a sotil do mňa. Nedokázal som ho zadržať. Zastihlo ma to nepripraveného a ja som padol vedľa neho. Len periférne som vnímal ako sa zbiera na nohy.

Sedel som na zemi vo svojej kancelárií a cítil sa ako malý chlapec. Sám a bezmocný. Neprítomne som hľadel pred seba a hľadal odpoveď, kedy sa to všetko stihlo tak strašne posrať.

„Si vymletý kokot, Edward! Keby si ju nechal na pokoji, vôbec by k tomu nemuselo prísť.“ Pomaly sa driapal na nohy, kým ja som len bezvládne sedel na zemi. Ako pod vplyvom nejakej tajomnej sily. Ochabnutý. Zdrvený pocitom viny.

Zdvihol som k nemu prázdny pohľad. „To je naozaj všetko kvôli tomu, Jerry? Že si si posral život a nedokázal si nič vlastnými silami?“ zašepkal som zlostne naňho. „Buď tvoja alebo radšej mŕtva?“

„Čo si ma nepočúval?“ skríkol. „Nikdy by som jej neublížil!“

Akoby som dostal plnú dávku cez defiblirátor. Dokonalo ma vytrhol z letargie. Zlostne si prehrabol vlasy a ja som neveriaco zdvihol pohľad. Potrebuje sa stále na niečo hrať? Koho má baviť táto jeho drbnutá hra? Je to kretén, bez štipky svedomia.

„Jasné, ty si to plánoval ako nejaké mravné poučenie,“ prskol som ironicky.

Chcel som mu rozstreliť tú jeho palicu, poriadne ho zmlátiť, že by žobronil o smrť a ja by som ho nakoniec kvôli nedostatku času predsa zabil. 

„Ty si retard?“ skríkol a schmatol lampu zo stola a hodil ju mojím smerom.

Mal som ešte spomalené reflexy, takže keď mi tá jebnutá porcelánová blikotačka letela popri hlave, ledva som sa uhol. S tresknutím sa rozletela o stenu a trochu zaiskrila. Ak to bude takto pokračovať, tak rovno môžem zavolať demoláciu.

Zmätene som sa otočil na toho idiota. V očiach mal šialený výraz. Zrazu som pochopil. Videl to celé z iného uhľa. On ich nepoštval na Bellu. Nepoštval ich dokonca ani na mňa. Bola to len šachová partia, ktorú nedokázal uhrať.

„Tak vyklop pravdu a prestať omieľať kokotiny,“ zavrčal som netrpezlivo. Strácam tu s ním čas. A pritom by mi to mohol vyklopiť za päť minút.

Oči sa mu rozšírili od prekvapenia a odzrkadlilo sa v nich zdesenie. Adrenalín opäť začal kolovať v mojich žilách. Využil som jeho strach, zdvihol zbraň a zamieril naňho. Tento raz som mieril na srdce. Rozhodnutý vystreliť.

„Tvoj čas vypršal,“ konštatoval som bezducho. Načo mi je informátor, ktorý odmieta poskytnúť informácie?

„Edward, vypočuj ma a konečne ma neprerušuj.“ Hlas sa mu roztriasol a oprel sa stenu ako vyplašená zver. Rukou si siahol na límec a uvoľnil vrchný gombík. Po spánkoch mu stekali kropaje potu. „A, kurva, odlož tú zbraň!“

Nedôverčivo som si ho premeral. Psychologický efekt ide stranou. Zložil som zbraň. Nebudem tu stáť ako debil s namiereným kvérom. Viem ju obtiahnuť za tri sekundy. Odistil som ju a zasunul si ju naspäť do puzdra.

Ani na sekundu som však z neho nespustil zrak. Je to vypočítavý hajzel. Oči mal sklopené a zdalo sa, že hľadá správne slová. Ja som však nemal čas na štylistické okienko.

„Nemám na to celý deň,“ šepol som nevrlo.

Zdvihol zmätený pohľad. Bil sa sám so sebou. „Pravdu a nič len pravdu?“

„Tak nech ti Boh pomáha.“ Lebo inak tá krvavá kaša z jeho hlavy naozaj bude.

Prikývol a trochu odstúpil odo mňa na druhú stranu miestnosti. Prižmúril som oči a čakal. A že mu to sakra trvalo.

„Chcel som Bellu od prvého momentu, čo mi vošla do kancelárie. Bola ako stelesnenie čistého sveta a hodnôt, ktoré som vždy obdivoval. A, Bože, Edward, ty si pre ňu...“ Zdvihol som obočie. Toto myslí ako vážne? Chýbal tomu len úvod v štýle - Kde bolo tam bolo. Zarazil sa a odkašlal si. „No, skrátka, ty si si jej prítomnosť užíval aspoň v práci, a ja vôbec. Tak som ju chcel pozvať na večeru. Čokoľvek, pričom by bola iba so mnou, mimo tvojho pojebaného vplyvu. Nikdy som nemal v úmysle porušiť našu dohodu.“

Ruky som zovrel v päsť tak silno, že mi obeleli hánky a myslel som, že sa mi nechty prederú až na druhú stranu ruky. Zaťal som päste a nehodlal ho prerušiť.

„Myslel som si, keď ti nájdem nejakú ženskú, takú, ktorá by tvoj záujem mohla upútať, prestal by si byť na Bellu taký majetnícky...“ strácal sa vo vlastných myšlienkach a ja som zrazu začal vidieť to zkurvené pozadie. Nedokázal som sa viac ovládať.

„Veď dobre vieš, že som to robil ako dymovú clonu? Že mi nikdy o tie kurvy nešlo?“ skríkol som podráždene. Toto nemohla byť pravda. Vošiel som si rukami do vlasov a ako lev v klietke som sa začal prechádzať po miestnosti. Nebol to podliak, ale idiot!

 „Viem, ale myslel som si, že to Bellu odradí od tvojho zbožňovania aspoň natoľko, aby pripustila možnosť...“ Šokovane zažmurkal a zneistel.

Vedel som presne, o ktorej ženskej hovorí. Iba jedna za tie roky fyzicky zaútočila na Bellu. Aj keď aj iné prskali ako divoká šelma, iba jedna potrebovala zákaz priblíženia.

„Ty si najal Nancy Postrovú?“ hlas sa mi triasol a pristúpil som rázne o krok vpred. Automaticky ustúpil a dal ruky pred seba, do obrannej pozície.

„Nenajal. Len som si všimol, že je z teba celá napichaná, tak som sa s ňou dohodol,“ pohoršene sa ohradil. Tým chlapom zmietali emócie búrlivejšie ako s tehotnou ženskou.

Zastavil som uprostred pohybu. „Dohodol?“

„Ona teba a ja Bellu.“ Prikývol ostražito.

Nobelovú cenu za najskurvenejší nápad.

Stratil som sebakontrolu. V zlomku sekundy som k nemu priskočil, zovrel ruku v päsť a pravým hákom ho poslal k zemi. Rukou mi prešiel krč a tupá bolesť.

„Ty si pridrbaný? Tu nejde o obchod s ľudským mäsom! Toto sa nedá naplánovať!“ skríkol som plný amoku.

Zapotácal sa a ustúpil o krok. Z očí mu sršali blesky.

„Dobre vieš, že som nemal na mysli toto. Ale ona ťa chcela za každú cenu. Preto som jej povedal, kde ide Bella s Alice do baru, na tú oslavu. Dohodli sme sa, že spraví fotky, ktoré ti pošle.“ Slová plynuli z jeho úst a ja som sa nestačil diviť, ako je možné, že ten nápad neznie idiotsky jemu samému, keď to zaznelo nahlas. „Bella by videla, že si iba žiarlivý kokot a nestojíš jej za to.“ Odmlčal sa a ja som naňho upieral prázdny pohľad. Zvažujúc, či mu nemám vypáliť ešte jednu. Naštvane som si odfrkol. On však chcel ešte niečo dodať.

„Nancy je však šialená. To som si žiaľ uvedomil až neskôr...“ hlas mu prešiel do šepotu. Ako som sa mohol hnevať na idiota, ktorý nemá vlastný mozog.

Celý som sa od hnevu roztriasol. Už vtedy mi prišlo ako nemožné, aby bola náhoda, že sa tam objavila. Skôr ma však napadlo, že sleduje Bellu a len čakala, kedy bude mimo môj dosah a ochranu. A prv ako som si stihol overiť svoju teóriu, tak sa to celé spustilo. Peklo na zemi. Nestihol som ani poriadne precitnúť do nového dňa.

„Takže ty si si myslel, že ona pošle tie fotky mne a my sa s Bellou pohádame,“ šepol som sarkasticky. Mohlo to byť ešte viacej absurdné? Bol som vytočený. „A to, že okrem toho ma odfotí ako sa s tým chlapom bijem a pošle to rovno do novín ťa nenapadlo, však?“

Hlúpe noviny. Hlúpy Jerry. Pojebaná Nancy Postrová.

„Nie, bol som v tom, že jej ide iba o teba. Nie, že chce ublížiť Belle.“ Hlas sa mu lámal.

Vošiel som si zničene do vlasov. Mal som to predpokladať, že sa mu nedá veriť. „Najradšej by som ťa zabil.“

Zdvihol pohľad a oči mal prázdne. „Ak ju nenájdeme, tak...“

Kývol som rukou. Nemal som žalúdok na jeho reči o tom, ako ju miluje a nechce bez nej žiť. Čo on o tom kurva vedel? On mohol mať hlavu v smútku, že ho do raja nepustili. Ja som bol však z raja vyhnaný.

„Čo vieš ešte?“ Ticho som stočil pohľad opäť na fotky. Treba začať pracovať. Nemá zmysel sa tu s ním dohadovať. Oprel som sa o stôl a úpenlivo hľadal detaily, ktoré mi unikli. „Ako ste sa vlastne dostali k tomu skladu?“

„Náš strážnik robil zvyčajnú pochôdzku, a keď zbadal niečo takéto, tak mu to nahnalo strach. Zavolal mi a opísal, čo vidí. Rovno som povolal bezpečnostný tím, aby sme zaistili čo najviac materiálu.“ Rukou sa prehrabol vo fotkách a ukázal na tú, kde bolo srbsky napísané Draho zaplatíš. „Napríklad toto bolo písané zmesou sfaleridu a neznámej látky.“

Zvraštil som čelo. Vôbec sa mi to nepozdávalo.

„Samozrejme, zo steny sa nedá určiť rukopis. A tiež by som nespoliehal na to, že je to srbská organizácia. Môže to byť len falošná stopa.“ Chladné racionálne uvažovanie nám obom pomáhalo držať emócie na uzde. Jedine tak sme mohli spolupracovať.

„Každopádne treba prehľadať databázy. Hľadať medzi konkurentmi, partnermi. Čokoľvek môže byť dôležité. Nič nesmieme zanedbať,“ povedal som rozhodne. „Myslím, že sa nám snažia niečo naznačiť. Načo by inak nechávali Belline veci v tom sklade.“

„Aby nám nahnali strach.“ Nervózne obišiel stôl a prešiel k oknu.

Znelo to ako klišé, ale tiež som mal ten pocit. Bella musela byť v zlom stave, ak stratila tak veľa krvi. Privrel som oči a nechcel na to myslieť. Lebo akákoľvek myšlienka na Bellu, ako je schúlená v nejakej tmavej miestnosti doráňaná, ma privádzalo na pokraj šialenstva. Keď sme sa dostali do slepej uličky, musíme to skúsiť z inej strany.

„A čo tá Postrová, má s tým niečo?“ spýtal som sa zamyslene.

„Netuším. Nechal som ju sledovať hneď ako New York Times vytlačil ten plátok. Síce som nemal istotu, že to poslala ona, ale bola by to pojebane malá pravdepodobnosť, že v ten večer niekto v tom bare šaškoval okrem nej s foťákom. Ale, samozrejme, musíme počítať s tým, že môže byť za tým ona alebo ktorýkoľvek partner, terorista na svete, ktorý má s tebou nejaké nevyriešené spory.“ Obrátil sa čelom ku mne a strčil si ruky do vreciek „ A tých je viac ako dosť.“

Kurva, odkedy sa v New York Times venujú bulváru?

„Som späť.“ Ozval sa tenký hlások od dverí a pritiahol našu pozornosť. Otočil som sa a stretol sa s pohľadom zlatých očí.

Musím sa priznať, že som sa začal cítiť hneď istejšie, keď bola Alice blízko. Je zvláštne, že celé tie roky sme si nedokázali vymeniť nič viac ako zlostný pohľad, a keď sme obaja poskytli tomu druhému šancu, tak to vôbec nebolo také katastrofické.

Ľahkým krokom prešla až ku mne a Jerrymu opäť nevenovala ani pohľad. Akoby vôbec ani neexistoval. Bolo to divné. Musím sa jej na to určite spýtať. Jerry tiež sklopil zrak, akoby mu jej správanie stačilo a nehodlal sa ponižovať ešte viac.

„Zbehnem sa pozrieť, či v labáku nenašli niečo, čo to má Bella v krvi,“ pozrel sa priamo na mňa a rozhodne prešiel okolo nás. „Keď ju nájdeme, aby sme mali hneď nachystanú protilátku.“

„Skvelý nápad,“ prikývol som.

Bol to idiot. Ale na Belle mu záležalo. To, že by som ho zabil, by situácii nijako nepomohlo. Alice sa pozrela stranou a čakala, kedy sa dvere zatvoria.

Prešla okolo mňa a spod plášťa vytiahla malý disk. „Nahrávka.“

„Pouvažujem, že ťa priberiem do tímu,“ povedal som uznanlivo.

„Myslela som, že už v tíme som,“ pohoršene zdvihla obočie. Niečo na nej mi vlievalo nádej. Nádej, že sa to skončí dobre.

Prešiel som okolo stola a pozrel na počítač, ktorý bol v zlom stave. Nezostávalo mi nič iné, iba zapojiť to v druhej časti kancelárie.

Podišiel som k deliacej stene a na moment zaváhal. Bellina kancelária vyzerala presne tak isto, ako keď som ju tu videl vo štvrtok pred vyše týždňom, v deň jej narodenín. Na stole mala uschnutú kyticu od Jerryho a položené podklady, ktoré chcela vybaviť k oslave výročia firmy. Hruď mi opäť obopli kovové obruče a zabudol dýchať. Mal som čo robiť, aby som sa nezložil. Nechcel som. Nemohol som.

Zľahka sa ma na pleci dotkla ľadová ruka.

„Bude v poriadku,“ šepla Alice a prešla mi upokojujúco po chrbte. Bolo také ľahké zabudnúť, že je tu.

„Musí byť,“ šepol som skľúčene. Chlap má byť ten silný, čo vždy nájde riešenie, nestratí hlavu a vyslobodí krásku. Koľko toho ale môže uniesť muž, kým ho ten nápor bolesti zabije?

„Bude, ale musíme spraviť všetko preto, aby sme ju našli,“ povedala rozhodne.

„Máš pravdu,“ povedal som rozhodnejšie a zhlboka sa nadýchol. Prešiel k stolu, zapol počítač a kým mi naskočil, tak som sa obrátil na Alice. „Čo vlastne si mala s Jerrym za záležitosti? Správal sa na začiatku k tebe celkom familiárne.“

Pokrčila nos a tvár zvraštila do znechutenej grimasy. „Musíme sa o tom baviť?“

Zdvihol som obočie a nič nepovedal. Chcel som to vedieť. Rozhodne som zložil ruky na prsiach a čakal. Ona si ma chvíľku premeriavala a potom si rezignovane povzdychla.

„Vieš, nie je zdravé, keď je žena tak dlho sama. Ver mi, viem, o čom hovorím. Potrebuje nejaké rozptýlenie, keď objekt jej záujmu je nedosiahnuteľný. A Jerry sa tváril ako milý chlap, nevýrazný, to áno, ale ako rozptýlenie postačujúci.“ Ohromene som pozeral na toho malého intrigána. „A keď som pre ňu chystala narodeninovú oslavu, tak som ho pozvala, aby... no však vieš, víla sudička trochu napomohla.“ Nervózne sa ošila.

„Ty si chcela, aby sa s ním Bella vyspala?“ neveriacky som otvoril ústa.

„S ním, alebo kýmkoľvek iným. Veď žila iba prácou. To nechce žiadna kamarátka vidieť,“ šepla ospravedlňujúco a ja som prižmúril oči. Jej výraz v tvári sa ale rýchlo zmenil a odhodlala sa do útoku. „Lenže ona bola blázon do teba a keby do nej nenalejem tú tequilu, tak ani s tým chlapíkom sa nepustí do reči. Len ty si prišiel a všetko to skazil.“

Počítač nabehol a pýtal si heslo. Ja som si to však nevšímal.

„Skazil? To, že sa po Belle cápal nejaký neznámy chlap, to bolo v poriadku? Mohol to byť nejaký psychopat. Kur-“ zháčil som sa. Pred ženami som nenadával. Stará výchova. Hryzol som si do jazyka. Ale pravda bola, že ma táto ženská poriadne začala vytáčať.

„Nebol, to by som nikdy nedovolila. Pre Krista, záleží mi na Belle!“ skríkla rozhorčene. „Keby si vtedy neprišiel, tak tá ropucha by spravila maximálne fotky, s ktorými by si mohla vytierať zadok namiesto toaletného papieru.“

„Takže je to nakoniec moja vina? Odkiaľ som to dočerta mal vedieť? Bál som sa o ňu. Nepremýšľal som.“ Celý som sa stoličke napäl.

„Žiarlil si!“ povedala obviňujúco a namierila na mňa malý prst. „Bolo by jej lepšie bez teba.“

Bože, ako som si mohol ešte pred piatimi minútami myslieť, že nastalo nejaké súznenie a spriaznenie s týmto malým diablom.

 „Iba som sa o ňu bál, dočerta!“ 

„Priznaj to!“ 

„Dobre,“ skríkol som a vstal som tak, že stolička za mnou s rachotom padla k zemi, „žiarlil som ako divý! Ale to len preto, že ju milujem, kurva!“

Nastalo úplne ticho. Alice sa narovnala a premerala si ma so smutným pohľadom.

„Som rada, že si si to konečne uvedomil.“

V miestnosti nastalo úplne ticho. Môj vlastný dych mi zrazu prišiel ako hučanie rušňa a tlkot srdca ako brazílsky karneval.

V hlave mi zostalo prázdno. Päť rokov som to v sebe potlačoval. Samozrejme, vedel som, že minimálne ide o určitý druh posadnutosti mojou dokonalou asistentkou, ale nikdy som to nešpecifikoval. Nepriznal ani v myšlienkach, nie to nahlas.

Zdvihol som pohľad. Bol som stále ten istý chlap, ale predsa akoby sa niečo zmenilo. Každý nerv v mojom tele zrazu začal prestupovať ten pocit naplnenia a úplnej oddanosti jednej bytosti. Pre ktorú som bol ochotný urobiť čokoľvek. Aj zomrieť.

Pozrel som sa Alice do očí a uvedomil si, že ona to vedela. Celú tú dobu. Chcela ma len vyprovokovať, aby som to konečne priznal sám sebe. Aby som nasadil všetky sily k jej záchrane. A spravil aj nemožné.

Naprázdno som prehltol a odvrátil pohľad. Bez slova som naťukal heslo do počítača – Casanova číslo jedna – to áno. Bellina originalita ma vždy zarážala. Najmä, keď mi pýriaca sa prezrádzala toto heslo.

Rýchlo som strčil disk do mechaniky a spustil prehrávanie.

„Dostala si sa k tomu veľmi rýchlo,“ šepol som k Alice cez rameno. Tváril som sa akoby posledných päť minút prebehlo v inom paralelnom vesmíre.

Len mykla plecom. „Mne jednoducho nikto nemôže odolať.“

„Tipnem si, že ani netušia, že si sa mi vlúpala do kancelárie,“ povedal som naoko nezúčastnene.

„Samozrejme. Ale aj tak si to mohol stiahnuť cez ich bezpečnostný server.“ Otočil som sa k nej a chcel sa ospravedlniť, ale len zdvihla ruku. „Nechaj tak. Nezáleží na tom.“

Prikývol som a obrátil pohľad naspäť na monitor.

Spustil som zrýchlené prehrávanie. Sekundy utekali a ja som si prial mať aj v reálnom živote tú možnosť zastaviť čas. Vidieť všetko z inej perspektívy. Keď som zbadal Bellu, ako vychádza veselo z letiskovej haly a s malou taškou prehodenou cez ruku, zovrelo mi žalúdok. Toto bol presne ten moment, keď by som chcel dokázať sa pohybovať nadsvetelnou rýchlosťou, schmatnúť ju a odniesť do bezpečia.

Bez pohnutia som sledoval jej výraz ako sa rozpráva do telefónu s Alice. Niečo jej hovorila a zrazu zvážnela. Ani nie pol minúty na to sa k nej začali z dvoch strán približovať štyria muži. Vyzerali ako testosterónové gorily albánskej mafie. Nedokázal som sa na nich pozerať. Celú moju pozornosť zamestnávala Bella. Ako sa jej oči rozšírili od hrôzy. Nestihla sa poriadne ani brániť. V priebehu minúty, dvoch bolo po všetkom. Vpichli jej niečo do ramena a ona bezvládne klesla. Pre okolo idúcich to vyzeralo, akoby jej prišlo zle, lebo muž stojací blízko nej, ju šikovne podoprel, podal batožinu druhému a začal ju ovievať. Divadlo.

„Kurva,“ bolestivo som skríkol a hodil vázu s vysušenými kvetmi o stenu. Mal som chuť ničiť. Toto bolo oveľa horšie, ako v ktorejkoľvek mojej nočnej more.

„Poznáš niekoho z nich?“ Alice si môj výbuch nevšímala. Úpenlivo sledovala tváre tých skurvysynov a prehrávala záznam znovu. Ona to už mala možnosť predýchať. Myslieť racionálne. Pre mňa to bolo ale ako zabodávanie žeravého noža do brucha.

Nevedel som nájsť vlastný hlas. Nasucho som otvoril ústa a opäť ich zavrel.

„Nie,“ šepol som po chvíli, keď som si spomenul, čo sa ma pýtala, „ale to nie je nič prekvapujúce, väčšinou sú to žoldáci, ktorí sú raz s tým klanom a potom s druhým, podľa toho ako zaplatia.“

„Dobre, máte nejakú databázu?“ jej hlas bol pevný a rozhodný. Pomáhal mi nájsť stratenú rovnováhu. Prikývol som. „Skvelé, tak ich daj vyhľadávať podľa podobnosti. Nech sa pohneme z miesta.“

Rozhodne prešla miestnosťou, a keď bola medzi spojovacími dverami, otočila sa. „Ideš, alebo tu budeš sedieť a ľutovať sa?“

Rýchlo som sa postavil a prešiel k nej. „Našli sme jej zakrvavené oblečenie v starom nepoužívanom sklade s tým srbským nápisom.“

Chcel som, aby poznala podrobnosti. Ak sa niečoho môžeme chytiť, netreba sa hrať na nadradenosť mužského pohlavia.

♦ ♦ ♦ ♦ ♦

Prešlo niekoľko dní a my sme neboli o nič bližšie k stope nájsť Bellu. Zistili sme, že v jej tele bola psychotropná látka Stipa rubosta s halucinogénnym účinkom. Doteraz sa o nej nevedelo veľa. Bola to novo vypestovaná tráva v Mexiku, aj keď neskôr sa zistilo, že to indiáni používali na vyvolávanie šamanského vedomia už dávno. Vo vyšších dávkach nastáva kolaps nervového systému v priebehu menej ako tridsať hodín. Kurva!

Mohli sme len dúfať, že toho v tele nemala viac a nespravili si z nej testovacieho králika.

Okruh podozrivých sme zúžili na pár konkurenčných firiem z východného bloku, ktorí s tou látkou pracovali v rámci vývoju chemických zbraní. Také svinstvo môže napadnúť len niekoho z nacistickej Európy alebo stalinovkého Ruska.

Chlapi z videa boli absolútne slepá stopa. Muži bez minulosti s krátkou dobou životnosti. Tak ako som hovoril. Len bábky zaisťujúce únos.

Ďalšia vec, ktorú sa nám podarila zistiť bolo, že Nancy Postrová zmizla z povrchu zeme. Nech sme sa snažili ako sme chceli, jej stopa zmizla deň pred Bellinim únosom. Sledovali sme jej telefónne účty a platby kartou, pripojenie na sieť, ale nič podozrivé sme nenašli. To mohlo znamenať len dve veci – bola čistá a jednoducho spadla do rieky Hudson, alebo v tom únose išla a rozhodla sa pre staré osvedčené riešenie, jednanie z očí do očí.

To by znamenalo, že Bella je stále v meste, a že ju neodniesli preč. To sme však nevedeli naisto. Stále tu bola preprava autom, ktorá nebola zaznamenávaná. Pomocou kamier a satelitných snímok sme sledovali ich auto z letiska až výpadovku na diaľnicu číslo dvadsaťtri, kde zmizli v tunely a už sa z neho nevynorili. Žiadne únikové tajné cesty. Akoby zmizli.

Bolo toľko možných alternatív, ktoré sa ďalej rozvetvovali, že zo strategického hľadiska bolo skoro nemožné to všetko podchytiť.

Aby som utiekol pred beznádejou, pracoval som na finalizácií zostavy Antistvorenia. Napadlo ma, že by sme ho mohli využiť pri záchrannej akcií. Snažil som sa preto preprogramovať jednotlivé signály. Podľa odhadov by mali pôsobiť na inej frekvencií, aby sa pri rušení signálu vlnenia navzájom nevyblokovali. Bola to však iba teória, ktorú som nemal možnosť overiť v praxi.

Bola tu však aj iná vec. Čím dlhšie sme pátrali, tým sa Alice stávala podráždenejšou. Bála sa o ňu, tomu som rozumel. Ale akoby za tým bolo aj niečo oveľa viac.

„Stále sme sa nepohli z miesta a Bella je zavretá v tmavej pivnici!“ skríkla po pár dňoch, keď jej nervy pretiekli.

Zdvihol som k nej pohľad od počítača. „Ako vieš, že je v tmavej pivnici?“

Za iných okolností by som sa to na takú kokotinu nespýtal. Môj mozog sa ale zameriaval detailmi niekoľko dní. Bol som na to naladení. A toto bolo rozhodne divné.

Oči sa jej rozšírili a prekvapene zažmurkala. „Neviem, iba hádam. Pochybujem, že ju držia v saténových prikrývkach.“

Zdvihol som obočie. Toto bola narážka?

„Ty predo mnou niečo tajíš,“ povedal som obviňujúco.

„Nie, len už nevládzem,“ ospravedlňujúco sa usmiala a prešla cez miestnosť. „Už sme nespali celé dni.“

Vošla si rukou do vlasov, tie sa ľahko poddali, ale hneď sa vrátili na svoje miesto. Super tužidlo či čo.

Rukou som si pretrel oči. Na všetkých toho bolo už dosť.

„Alice, nájdeme ju. Ten sfalerid bol zmiešaný s novým chemickým prvkom stoštrnásť a vytvorilo to stopy na stene. Čakám na správu, kde sa to mohlo zohnať. Je to celkom zaujímavá kombinácia, nevyskytujúca sa v bežných obchodoch.“ Chcel som jej vliať nádej. Jej aj sebe.

Vzťahy medzi Alice a Jerrym sa nezlepšili. Ale ani nezhoršili. Alice bola ochotná s ním spolupracovať. Bola však stále nabrúsená. Nezniesla s ním zostať dlho v miestnosti. Mal som pocit, akoby bol nejakým výkričníkom jej osobného zlyhania. Urazená pýcha? Neviem. Ťažko sa v nej čítalo.

„Keby som len dal to čidlo na neustále sledovanie.“ Neustále som si to vyčítal. Ani som si neuvedomil, že vravím nahlas.

„Čo si povedal?“ Alice sa narovnala.

Uprel som na ňu zničený pohľad. „Dal som jej topánky, v ktorých som zabudoval lokalizátor. Pri vyklepaní morzeovky spustí aktívny signál o súčasnej polohe. Bez ohľadu, či by bola v železobetónovej miestnosti alebo v útrobách zeme.“

Načo je taká technika, keď ona ten posratý kód nevyťukala. Nechcel som si však pripustiť myšlienku, žeby už bolo neskoro.

„A nenapadlo ťa, že niekedy môže byť úplne mimo možnosti ten signál poslať?“ rozčúlene prskala Alice. Čakal by som, že jej tvár sčervenie od hnevu, ale zostala rovnako biela ako predtým. Len jej oči začali byť ľadové.

 „Nechcel som obmedzovať jej slobodu. Kurva, čo si myslíš, že som psychopat, čo ju chcel šmírovať?“ buchol som zlostne do stola.

Áno. Nemal som byť gentleman a jednoducho ju mať neustále pod kontrolou. Ale ja som nechcel. Nechcel som, aby si myslela, že som majetnícky kretén.

„Takže teraz sme nahraní. Čakáme na možnosť, kedy ju budeme môcť zachrániť.“ Zasyčala zlostne. „Ale uvedomuješ si, že môže byť neskoro?“

Jerry zdvihol pohľad od vedľajšieho stolu. Naša výmena názorov upútala jeho pozornosť.

„Ešte pred pár dňami si hovorila, že ju nájdeme.“ Šokovane som sa na ňu pozrel.

„Každým dňom ale naše vyhliadky na šťastný koniec klesajú,“ povedala ľadovo s pohľadom upretým do diaľky.

To som si nehodlal pripustiť.

„Nebudeme strácať čas,“ vyskočil som na nohy a prešiel k dverám, „pripravíme zásahovú jednotku. Keď nájdeme stopu, aby sme nestrácali čas. Udržíme pohotovostný stav, aby sme rovno vyrazili.“

Aktivita ma držala nad vodou. Nechala moju myseľ čistú.

„Počkaj, Edward.“ Zastavil som sa s rukou na kľučke a obzrel sa. „Ty tam, tak či tak ísť nemôžeš. Bellu musí zachrániť niekto iný.“

Nechápavo som prižmúril oči a stiahol obočie.

„Alice má pravdu, Edward.“ Jerry, ktorý doteraz len snoril v databázach a venoval nám len nenápadnú pozornosť pristúpil k bližšie k nám.

Po dlhej dobe ignorovania sa naňho Alice pozrela. To čo má byť. Nejaká aliancia?

„To je kokotina. Pôjdem. A vy mi v tom nezabránite.“ Rozhodne som zaťal ruky v päsť.

„Premýšlaj, Edward,“ chytila ma Alice za ruku a mňa striaslo. Nie od jej chladnej ruky, ale od celkového faktu, že mi chcela zakázať zachrániť Bellu. „Ak sa nám ju podarí zachrániť, akú správu by si tým do sveta poslal?“

Nechápavo som pokrčil obočie a vytrhol si ruku z jej zovretia. Odmietal som nad touto možnosťou premýšľať. Jerry prikývol a začal horlivo vysvetlovať.

„Všetci budú vedieť, že si celý žeravý ju zachrániť. Už to, že sme vyhlásili v Cullen Industries pohotovosť vzbudilo rozruch. Bella bude stále na rane.“ Jerry prekrížil ruky na prsiach a postavil sa vedľa Alice. Tá prvýkrát neprotestovala proti jeho blízkosti.

„Edward, ty sa musíš objaviť teraz hlavne na verejnosti, aby si nemysleli, že trafili klinček po hlavičke,“ vysvetľovala so zápalom Alice.

Nie, toto tu už raz bolo a nechcelo sa mi to znova absolvovať.

Skurvený život.

„Nie, ja nebudem popíjať whisky v bare, kým...“ hlas mi slabol. Nebol som schopný tým dvom odporovať. Logika nepustí. Mali pravdu. Aj keď celé moje telo chcelo len bežať Belle na pomoc.

Alice si môjho zaváhania hneď všimla. „Prihlásim ťa na nejakú charitatívnu akciu. Každý večer nech si vonku a nech ťa vidia objektívy.“

„Ja nemám chuť sa pretvarovať, že sa zabávam s nejakou kurvou,“ povedal som zlostne.

„Bez ženskej spoločnosti to ale nemá zmysel,“ namietal Jerry.

Nervózne som si vošiel rukou do vlasov. Mal som toho už plné zuby.

„Tak tam s tebou pôjdem ja, rozptýlime pozornosť. Možno spravia chybu.“ Vyzerala, akoby sa chytila šance.

„Spravíš zo seba návnadu?“ šepol som prekvapene.

„Pre Bellu všetko,“ prikývla rozhodne.

Zvažoval som možnosti. Byť na dvoch miestach na raz a pritom využiť príležitosť alibi s verejnej akcie.

„Dobre,“ rezignoval som. Nepáčila sa mi ale predstava, že Jerry by mal mať na starosti celú pátraciu akciu. „Idem zorganizovať to komando. A rovno zavolám do Apple, že spravíme testovanie tej skúšobnej verzie Antistvorenia.“

Otočil som sa k odchodu, keď môj mobil vo vrecku zrazu zazvonil. Bol to presne ten jedinečný zvuk, čo som chcel počuť už celé dni. Špeciálne nadstavené zvonenie ma upozorňovalo, že je nádej. Šokovane som zostal stáť a vytiahol ho z vrecka.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa nechápavo Jerry, keď si všimol moju reakciu.

„Bella vyslala signál SOS,“ šepol som.

Akcia môže začať.

Dúfam, že ste si tento diel užili. Mal 5000 slov, čo je jedna z mojích najdlhších kapitol.  

Tak ešte jedna kapitola... Pridám ju ešte počas vianočných sviatkoch. Taký darček pod stromček pre vás. :-) 

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 29. kapitola: