Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 30. kapitola

31.12.2012 (18:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 65× • zobrazeno 9501×

Edward

Stál som podľa inštrukcií Alice v čiernom smokingu a s motýlikom ako zväzujúcim obojkom okolo krku. Diamantové manžety ma ťažili ako okovy a v ruke som kŕčovito zvieral pohárik šampanského. S neznesiteľnou nechuťou som sa rozhliadol po hale hotela Hilton, kde sa konala každoročná charitatívna akcia Sebastiana Nicolsa. Starého notorického alkoholika, ktorému bola charita úplne ukradnutá. Pojebaná pretvárka!

Nechodil som na tieto akcie z princípu. Bolo mi z tých ľudí na zvracanie. Idioti bez štipky záujmu o deti v Angole, Zimbabwe alebo inej diery v zemi. Bella si vždy myslela, že to zanedbávam z pasie, ale ja som z tých skurvysynov išiel zozelenať, ako sa mi žalúdok obracal naruby. Len aby sa nažrali, získali spoločenskú prestíž a uzavreli nové kontrakty. Nič viac, nič menej.

Ja som na to nepotreboval túto pokryteckú fasádu. Robil som to verejne. Nepotreboval som sa na nič hrať. Ak by som chcel pomôcť nemocnici, tak zadám výskumnému oddeleniu požiadavku, vakcíny dodám bez divadla a zbytočných úklonkov.

Nevšímal som si postávajúcich ľudí v baviacich sa hlúčikoch, livrejovaných čašníkov pobehujúcich medzi nimi s ladnosťou tanečných kreácií a ani Straussov viedenský valčík znejúci z vedľajšej haly.

Pohľad som upieral na staré nástenne hodiny a vnútorne sa zožieral. Kurva. Potreboval by som byť úplne niekde inde, nie hrať sa na zvieratko v zoo a nenechávať sa očumovať týmito idiotmi.

Všetko bolo naplánované do najmenšieho detailu. Napriek tomu som nedokázal uvolnene popíjať sekt a viesť prázdnu konverzáciu s týmito zazobancami.

Celej operácií teraz velil Jerry. Nie, že by som mu veril, ten chlap ma neskutočne sral. Ale nebola iná možnosť. Okrem toho, povolali sme vycvičených vojakov z armády. Oni sami ale netušili, do čoho idú. Bolo im povedané, že ide o vyslobodenie dôležitého informátora, ktorého zajali separatisti.

Zneužitie mocenského postavenia. Jebať na to. Collins mi za zákazku, čo sme uzavreli pred pár mesiacmi, dlžil láskavosť.

Antistvorenie mal Jerry k dispozícií, ale nedával som mu veľkú šancu. Je to kokot, ktorý myslí, že sa tam priženie, zachráni Bellu, a ona sa tam s ním od vďačnosti nechá pojebať.

Ruky som od zlosti zovrel v päsť a pohárik na šampanské pukol. Prekvapene som sklonil hlavu a pozrel sa na prasklinu, cez ktorú pomaly začala tekutina stekať na moje ruky. Znechutene som položil pohár na múrik točitého schodiska a otočil hlavu naspäť k hodinám.

Teraz som bol schopný zabiť každého, kto sa mi postavil do cesty. Okrem jedného satanovho škriatka, ktorý ma držal za opraty.

„Ak sa budeš tváriť takto, tak celá akcia je zbytočná,“ ozval sa tichý hlas vedľa mňa.

Neochotne som opäť odtrhol svoj pohľad od hodín. Alice stála po mojom boku v priliehavých šatách farby tmavej oblohy s dlhými zamatovými rukavicami po lakte.

Jej zlaté oči pôsobili ako hviezdy na nebi. Prižmúril som oči. Bolo na nej niečo až nadľudské. Takto bežný smrteľníci nevyzerajú. Podvedome som stiahol obočie. Pod mojím upretým pohľadom sa nervózne pomrvila.

„Tvár sa trochu prívetivejšie, alebo aspoň znudene,“ poradila mi vyčítavo.

„Nechcem tu byť,“ zavrčal som nesúhlasne. Jeden by si myslel, že útek bude hračka. Najmä ak ma má strážiť tento, niečo vyše štyri stopy vysoký, škriatok. Omyl. Veľký omyl.

„Nemusíš tu chcieť byť,“ šepla a naklonila sa ku mne bližšie, „ale pamätaj, že to robíme pre Bellinu záchranu.“

Stlačila správnu páku a ja som sa pokrivene usmial. Bol to skôr úškľabok. Nech tiahnú všetci do horúcich pekiel.

„Na vaše želanie, madam,“ povedal s falošnou zdvorilosťou a ona sa zvonivo zasmiala.

Chytila ma pod rameno a v zdanlivo dôvernom geste sa ku mne pritisla. Chlad sálajúci z jej tela mi nahnal husiu kožu. Kryoterapia na udržanie mladosti? Striaslo ma.

„Vieš o tom, že si ako ľadová socha?“

„Viem aj to, že ťa to vôbec nezaujíma,“ šepla bez toho, aby dala najavo záujem o to, čo som práve povedal. Trochu sa však poodtiahla.

Mala pravdu. Jej termoregulácia mi bola v danej situácií úplne ukradnutá. Bol by som však totálny magor, ak by som si to nevšimol.

Nachvíľu bolo ticho a my sme len očami sledovali okolie. Ja som sa však už od momentu, čo sme sem vošli zožieral pochybnosťou. Zápasil som s tým, či sa Alice mám s tým zdôveriť. Zhlboka som sa nadýchol a odhodlal sa.

„Napadlo ti, že by to celé mohlo vypáliť inak?“ zašepkal som. Posledných pár minút mi tento šialený scenár chodil po hlave a vôbec som sa ho nedokázal zbaviť.

„Ako myslíš inak?“ naklonila sa ku mne a prižmúrila oči.

Rukou som si vošiel do vlasov a hľadal tie správne slová. „Chceme ich pozornosť odlákať od Belly na teba, správne?“

Nechápavo prikývla a sledovala, čo ďalšie poviem. V očiach som jej zazrel ale pochopenie skôr, ako som stihol dopovedať. Napriek tomu som pokračoval.

„Ale čo ak to bude mať ale účinok taký, že zabijú Bellu rýchlejšie?“ hlas mi zlyhal. Nechcel som na to myslieť, ale bola by hlúposť nepočítať so všetkými možnosťami.

Uhľa pohľadom a pozrela sa na koniec sály. Akoby ho ale nevnímala. Premýšľala. Zostala neprítomne hľadieť a po chvíľke váhavo prikývla.

„Mohlo by to byť jedna z možností, ale skôr ich iba zneistíme, aby nespravili zatiaľ niečo unáhlené. Boli by hlúpi, ak by nechceli nejaký väčší dôkaz. Budú čakať na ďalší krok a kým budú váhať, my ju zachránime,“ usmiala sa zvláštne.

Chcela ma upokojiť. Nebolo mi smiechu a ani jej. Oči mala stále rovnako chladné. Chcel som sa spýtať odkiaľ má takú istotu, keď vtom pristúpil k nám hlavný gašpar. Nicols.

Rýchlo som upravil postoj a ležérne chytil Alicinu drobnú rúčku do dlane.

„Zdravím, pán Cullen! Akú milé vás vidieť na takejto bohumilej akcii,“ pristúpil bližšie a načiahol ruku.

„Sebastian,“ povedal som falošne medzi zuby, „to vieš, zásoby whisky sa mi minuli. Hľadal som miesto, kde by som mohol nájsť možnosť sa napiť a spoločensky zabaviť. Ale keďže moja asistentka mi ušla do Francúzska, tak som sa musel pozrieť do rebríčku podujatí sám a vybrať tento brak.“

Nie som tu dobrovoľne. A nemienil som predstierať zdvorilosť. Zmienka o Belle mi stiahla hrdlo a ja som sa musel čertovsky snažiť, aby sa mi hlas nezlomil.

Jeho načiahnutú ruku som si nevšímal. Svoju ruku som namiesto toho preložil Alice za chrbát, aby som tak pritiahol na ňu pozornosť.

Možno to nebolo správanie hodné gentlemana, ale ona sama sa ponúkla. A ja som ju práve predhadzoval vlkom.

Sebastianovi sa oči zúžili a venoval Alice jeden chlipný pohľad. Bol som známy, že nie som kurevník, ktorý pretiahne všetko ženské, čo prejde okolo, ale že som vyberavý. A v jeho pohľade som teraz videl, ako Alice otituloval desiatimi hviezdičkami z piatich.

Navyše jeho pozornosť upútalo správanie, aké som k nej mal. Na akciach je väčšinou nejaká na mne zavesená a ja mám voľné ruky. Pre prípadnú výmenu, ak by ma zaujala nejaká s lepšími kozami. Alice som si ale držal blízko pri tele.

„Ale pozrime, ešte som nemal možnosť sa zoznámiť s touto šarmantnou famme fatale,“ povedal úlisne. Mal som pocit, že ju bude chcieť pretiahnuť, hneď ako zájde za roh.

„Alice – Sebastian. Sebastian – Alice,“ pokynul som s rukou z jedného na druhého a bez záujmu sa rozhliadol po sále. Môj pohľad opäť spočinul na hodinkách.

Skôr ako som začal uvažovať, či už zásahová jednotka dorazila na miesto, Alice do mňa jemne štuchla. Jemne teda rozhodne nie. Tá ženská nemá odhad. Skurvene to bolelo a mal som čo robiť, aby som na sebe nedal nič poznať.

„Moja priateľka,“ doplnil som. Sebastian sa nespokojne usmial.

„Čoskoro snúbenica,“ šepla žiarivo Alice a obdarila ma oslnivým úsmevom. Bolo na ňom ale čosi, čo normálna žena nedokáže vytvoriť. Akési kúzlo spojené so samotnou Alice. Začal som ju podozrievať, že sa mení na lesného škriatka. Kútiky jej jemne cukli a ja som sa uškrnul.

„To by si chcela,“ zasmial som sa strojene. „Never jej, ona ide iba po peniazoch.“

„A mám na výber? Keď je to tvoja jediná prednosť?“ zaklipkala dlhými riasami a ja som jej to skoro zožral aj s navijakom. Ten bastard iba oči vypučil.

„Ešte, že si taká dobrá v posteli, inak by som sa urazil,“ odvrátil som od nej pohľad a sledoval sklamaný pohľad Sebastiana. Zabralo to.

„Nezoznámite nás so svojimi priateľmi?“ prekvapil ma Alicin hlas skôr ako som stihol zareagovať.

Trpel som muky, tým, že som tu musel byť, hrať toto pojebané divadlo a v duchu som začal plánovať, ako sa odtiaľto dostanem. Vedel som že Jerry so zásahovou jednotkou spustia operáciu o pol ôsmej, keď bude dobročinná akcia v plnom prúde. A reportéri v plnej pohotovosti.

Nemal som chuť na pojebanú spoločenskú konverzáciu. Chcel som stáť nezúčastnene v tieni a čakať, kedy Alice bude musieť ísť na toaletu a ja sa budem môcť vytratiť. Tá sa ma ale držala ako kliešť.

„Samozrejme. Alice, máte naňho dobrý vplyv. Väčšinou sa takýmto akciám vyhýba,“ povedal lišiacky Sebastián.

Pokynul rukou a my sme vykročili.

Šou začína. Kreténi, pripravte si ďalekohľady a sledujte. Edward Cullen, lev salónov opäť v aréne s novou sexicou po boku.

Bella

Človek sa môže cítiť stratený v dave ľudí. Môže byť opustený v spoločnosti vlastnej rodiny a priateľov. Má pocit, že je nemilovaný a nikomu na ňom nezáleží. Že na jeho živote nezáleží. Deprimovaný sám sebou sa utápa dobrovoľne v beznádeji.

Toto však nebola moja situácia. Môj život visel na vlásku a nemala som absolútne žiadne tušenie, ako zvýšiť svoje šance na prežitie.

Stratila som prehľad o čase, o mieste a svojich životných funkciách. Prebrala som sa s príšernými bolesťami hlavy v úplnej tme. Nohy a ruky som mala zviazané a ležala som na nejakej smradľavej, pravdepodobne, posteli alebo skôr starom matraci. Chlad prestupoval moje telo a ja som sa začala preberať do nemilosrdnej reality.

Otvorila som oči a hlava sa mi rozkrútila, a hoci som sa ani nepohla, celá miestnosť sa zatočila. Prinútila som sa oči nechať otvorená a sledovať túto pascu. Hoci bola všade okolo čierno čierna tma, moje oči dokázali rozoznať tvary a obrysy.

Z popraskaných stien vytŕčalo staré elektrické vedenie. Okrem tej matraci tu ale iné zariadenie nebolo. Hlavu som mierne zaklonila, aby som doplnila celú koláž. Žiadne okná, iba jedny dvere oproti mne.

Na myseľ mi prišila iná podobná situácia. Akoby z minulého života. Pred storočím alebo dvomi. Edward, ktorý ma položil do hodvábneho prestierania a hoci bol taký hrubý, že ma tiež uniesol...

Do očí sa mi natlačili slzy. Spomienka na Edwarda ma pálila ako čerstvá jazva. Tak veľmi som potrebovala jeho upokojujúci dotyk. Dlho som bojovala sama so sebou, že keď som dala svojmu životu šancu, nezmyselne prichádza koniec.

Bože, teraz by som pristála na čokoľvek. Byť jeho milenkou aj s tajomstvami. So všetkým. Na nič by som sa nepýtala. Len keby som sa mohla dostať naspäť k nemu. Do jeho bezpečného objatia.

Zúfalá modlitba, ktorá nebude vypočutá. Pravdepodobne budem mŕtva hneď, ako tí ľudia zistia, čo chcú.

Nie! Nechcem to vzdať. Nesmiem.

Bolo to ale silnejšie ako ja. Hlava mi oťažela a ja som bojovala sama so sebou, aby som neupadla do ťažkých mrakov bezvedomia.

Slzy mi samé stekali po tvári a kropili tak prestieranie, ktoré som mala pod sebou. Čas zrazu nabral iný rozmer. Dokázala som cítiť, ako mi minúty ubiehajú medzi prsty. Všetko by som vymenila za to, aby som ho mohla vidieť ešte raz.

Vo vyhrotených situáciách človeku príde, o aké hlúposti a banality sa staral. A mohol mať všetko dôležité na dosah ruky. Ale vtedy mu to bolo málo.

Srdce mi zbesilo bilo, akoby sa snažilo dobehnúť počet tlkotov, ktoré malo dosiahnuť za celý život, ale kvôli nešťastiu, ktoré sa stalo, mu nebudú dovolené ich vykonať.

Triasla mnou zimnica a zuby mi začali drkotať. Ruky, aj keď stále zviazané, som pritiahla viac k telu. Dotkla som sa nahej kože a moje zmysly sa trochu prebrali. S ťažkosťou som opäť otvorila oči a uvedomila si, že mám na sebe iba spodné prádlo. Toto nie je normálne. Snažila som sa pohnúť prstom, ale v dôsledku nehybnosti sa do nich dostávalo málo krvi. Boli úplne stuhnuté.

Rezignovane som hlavu opäť položila na matrac a snažila sa nevnímať tú zničujúcu zimu. Nikdy som chlad nemala rada, ale toto bolo, akoby sa ten chlad chcel predrať až na samú kosť, prestúpiť každú bunku môjho tela. Snažila som si predstaviť, že toto všetko je len zlý sen, z ktorého sa zobudím. Toto nie je skutočné...

 ♦♦♦

Dvere sa s vrzgotom otvorili. Nechcela som sa vytrhnúť z mojej bubliny falošnej reality. Oči som kŕčovito zvierala spolu, ale závan nového vzduchu ma ich prinútil otvoriť. Do miestni prenikol kužeľ svetla a ja som ich opäť bolestivo prižmúrila. Nebolo to silné svetlo, ale oči ma napriek tomu pálili.

Cez malú štrbinku som dokázala rozoznať muža, ktorý mi priniesol v miske vodu a nejaké jedlo. Žalúdok sa mi bolestne stočil. Kedy som vlastne jedla naposledy?

Krok za ním pristúpil druhý muž so zbraňou namierenou na mňa. Sledoval sa s chladným pohľadom.

Zreničky sa mi rozšírili od hrôzy. Nervózne som pohľadom preskakovala z jedného na druhého. Toto nebolo možné. Toto som nemala prežívať. Iba ak vidieť v akčných filmoch. Ale toto bola realita a ja som sa nemohla nikomu schovať za plece, lebo nasleduje scéna, ktorá sa mi nebude páčiť.

Ozvalo sa cvaknutie a ja som sa od laku mykla. Chlap obtiahol zbraň a namieril mi ju na hlavu. Srdce mi mlátilo do rebier a pot vystúpil na spánkoch.

Ten prvý položil predo mňa tanier a misku. Pristúpil bližšie a bez slova ma rozviazal. Ruky sa mi uvoľnili a ja som ich automaticky dala k sebe. Pretrela som si jemne zápästia, kde ešte pred chvíľou boli pripevnené povrazy.

„Jedz, šéf chce s tebou za chvíľu hovoriť,“ prehovoril ten so zbraňou lámanou angličtinou. Jeho ľadový hlas sa mi zarýval ako nôž do chrbta.

„Kto to je?“ šepla som. Chcela som vedieť, kto môže za tie zverstvá, ktorými som musela práve prechádzať. Bola to však hlúposť. Uvedomila som si to hneď, čo som tú otázku vypustila z úst.

Skôr, ako som stihla zavrieť ústa, naprahol sa a z celej sily ma udrel po tvári. Padla som naspäť na posteľ a udrela sa hlavou o stenu. Zadunelo mi v ušiach a rozostrela sa mi strašná bolesť po celom tele.

„Kurva, ty tu nie si na to, aby si sa pýtala. Žer!“ zahučal.

„Skap, ty bastard!“ precedila som pomedzi zuby. Adrenalín mi nahromadil energiu do celého tela a ja som sa mu chcela vzoprieť.

Skôr, ako som sa ale stihla zmôcť k akémukoľvek činu, kopol mi do brucha. Kovová chuť sa mi rozliala v ústach a ja som vykašlala krv. Stiahla som nohy pod seba a vykašlala ešte ďalšiu dávku krv. Hlava sa mi točila a ja som mala pocit, že sa z tohto pekla nedostanem.

„Alex, zatrzymać,“ počula som druhý hlas ako v ozvene, „musi żyć.“

Hlasy sa odmlčali a ja som sa vyštverala na nohy. Obaja ustúpili a čakali, kým sa najem. Žalúdok sa mi ale stiahol do bolestivej gule, takže aj keby toto malo byť to posledné odsúdenecké jedlo, nemohla som ho do seba dostať.

„Nechceš? Tvoja chyba! Ďalšie nedostaneš!“

S tým chlapom vôbec nebolo možné vyjednávať. Nestihla som ani namietať, už ma chytil pod pazuchu a zdvihol na nohy. Závratovala som a prevrátila misku s jedlom. Celá miestnosť sa so mnou zatočila. Cítila som sa príliš slabá na to, aby som sa pohla.

Chytil ma silno pod pazuchy a vliekol von z miestnosti. Nabitú zbraň mal stále v ruke a ja som nohami ledva preplietala. Ten druhý len bez slova stál a pozoroval, ako ma ten barbar nesie preč. Uprela som sa naňho pohľad volajúci o pomoc, ale len sklopil zrak a pozbieral misky. 

Mala som pocit, že mi ruku vytrhne z tela. Ramenný kĺb zaprotestoval a ja som mohla rátať sekundy, kým budem mať rameno vykĺbené. Bolestivo som sykla.

Prešli sme cez chodbu a pár krát zahli doľava, hlbšie do budovy. Nohy som ledva preplietala, ale začala som sa nenápadne obzerať. Vyzeralo to ako v starej opustenej továrni. Otočila som sa, aby som si lepšie prezrela toto dupä, ale ten maniak so mnou trhol prudko doprava a vsotil ma do nejakej miestnosti.

Stratila som rovnováhu a padla na zem. Kolená sa mi oškreli o kamenistú dlážku. Možno ma nezastrelia, ale nechajú len vykrvácať. Oči sa mi od bolesti pretočili. Zo zamyslenia ma vytrhol mužský dotyk, ako mi pomáha vstať zo zeme. Začudovane som zdvihla hlavu.

„Mrzí ma, slečna Swanová, že s vami moji muži zaobchádzali tak surovo.“ Podopieral ma muž, ktorého hlas znel milo a neskutočne falošne.

Prižmúrila som oči od nárazového prenikavého svetla. Ruky som mu vytrhla zo zovretia a ustúpila o krok. Balanc sa mi držal oveľa ľahšie ako pred chvíľou.

„To isto,“ sykla som zlostne.

Nepoučím sa. Neviem kde sa to vo mne vzalo. Ak mám ale umrieť, nebudem ich tu žobrať o život. Radšej nech ma zabijú v amoku hneď. Ušetrí mi to more bolesti.

Na ranu som nemusela dlho čakať. Alex, ktorý vybuchol už v cele ma schmatol za vlasy a vyvrátil hlavu dozadu. Podlomili sa mi nohy a zvreskla som. „Ako sa to s ním rozprávaš, ty suka! Preukáž trochu úcty!“

„Alex, to by stačilo,“ zakročil jeho bos. Cítila som, ako mi žilka na spánkoch vystúpila a splašene pulzovala.

„Aspoň ho to motivuje viac k spolupráci!“ zarehotal sa svojmu vlastnému vtipu.

Ničomu som nerozumela, ale viacerí sa rozrehotali. Až teraz som si uvedomila, že okrem nás troch tu stoja ďalší dvaja muži. Zrejme ochranka toho chlapa. Bol mi odniekiaľ povedomý. Nedokázala som však mozog prinútiť nájsť správny priečinok na zaradenie.

Ten barbar ma potiahol opäť za vlasy a ja som inštinktívne dala ruky k hlave. Hodil so mnou na stoličku pri akomsi starom stole a vyrazilo mi to dych. Pritiahla som si nohy a ruky k telu. Všetci na mňa upierali hladný pohľad. Telo sa mi inštinktívne roztriaslo.

„Môžete mi vysvetliť, prečo som iba v spodnej bielizni?“ hlas sa mi zachvel. Nemusela som sa pýtať, dôvodom mohlo byť jednoducho to, že ma znásilnila celá partia hrdlorezov a aby sa neobťažovali, nechali ma rovno takto. Odmietala som si to však pripustiť.

„Milá slečna Swanová, to bola požiadavka našej spoločnej známej, vraj sa tak budete cítiť pohodlnejšie.“ Chlípne si ma premeral a so mnou sa zatočila celá miestnosť. Budem asi zvracať.

Ničomu som nerozumela. „Cítiť sa pohodlnejšie?“

Bola som podchladená a telo mi začínalo naberať päťdesiat odtieňov modrej. Ale moje pohodlie bolo to posledné, čo oni pre mňa chceli.

Odsunul si vedľajšiu stoličku a posadil sa oproti mne. Hlavu naklonil na bok a pozrel spod prižmúrených viečok. A vtedy som ho spoznala!

O môj Bože! Oliver Nicols? Bol to naozaj on? Videla som ho iba párkrát, keď sa pokúšal prepašovať k Edwardovi a vnútiť mu spoluprácu, ale nikdy sa nedostal bližšie, ako po sekretariát oddelenia styku s verejnosťou. Bol to len had snažiaci sa priživiť na práci iných. Edward s nim nikdy ani nehovoril. Ja sama som mu to poradila...

Z môjho zamyslenia ma opäť prerušil jeho hlas. Otočila som sa k nemu s očami rozšírenými od prekvapenia.

„Žiaľ, už nebudete mať možnosť sa s ňou porozprávať, aby vám to sama vysvetlila. Jednoznačne, ale tie topánky tvoria úžasný doplnok a dotvárajú celý obraz ženy predávajúcej svoje telo.“ Rukou sa zohol ku mne a prešiel mi rukou po stehne.

Striaslo ma. Žena predávajúca svoje telo?

„Čože?“ skríkla som šokovane, keď ma zarazilo niečo, čo povedal.

Moment. Dotvárajú obraz...

Topánky.

Bože!

Mozog sa s ťažkosťou rozbehol. Posunula som sa na kraj stoličky a začala si nervózne poklopkávať prstami na stôl. Musela som rozptýliť pozornosť. Dočerta, ako to bolo? SOS. Krátka, dlhá, krátka, alebo naopak? Podpätkom som vyklopkala signál a prstami bubnovala niečo iné.

Hlavne dúfam, že Edward nebude taký bezhlavý, že priletí sám so samopalom v ruke. Musela som držať, aby som sa neusmiala. Nádej začala zaplavovať moje telo. Ešte len taká drobnosť. Prežiť kým príde.

„Čo odo mňa vlastne chcete?“ Nemala som chuť na zdvorilosti ani predstieranie. Nato som toho v tej cele zažila príliš. Ak sa odtiaľto dostanem, už nikdy nebudem rovnaká. Musím ho však nejako zabaviť.

„Kam ten zhon? Máme na seba dostatok času,“ povedal a nezúčastnene zakýval na jedného zo svojích poskokov, ktorý hneď priniesli nejakú fľašu a dva poháriky.

„Vy ma nezabijete?“ spýtala som sa prekvapene.

„Ale nie, milá slečna Swanová, na to ste až príliš cenná,“ povedal naoko milo a zdvihol pohár na prípitok. „Pripíjam na zlatého vtáčika, ktorého sa mi podarilo lapiť do klietky.“

„Neviem, o čom to hovoríte.“ Je to blázon. Myslela som, že sa unášajú deti slávnych ľudí. Nie opustené siroty.

„Ale no tak, slečna Swanová, nebudeme sa hádam hrať na skrývačku. Obaja vieme, o čom hovorím.“ Znel samoľúbo a hrdý na svoj diaboľský plán.

„Verte mi, ja nemám ani potuchy.“ Neviem, čo ho vytočilo, ale zrazu vstal a hodil pohár nedopitého moku do kúta. Zvuk rinčiaceho skla preťal ticho. Srdce mi bilo a dlane sa potili.

Bože daj, aby Edward dostal správu a vyslobodil ma z tohto pekla.

„Ste buď dobrá herečka, alebo ste neskutočne hlúpa, Bella. Náš drahý pán Cullen sem príde, aby vás zachránil. A potom splní všetko, čo mu poviem. Konečne bude moja spoločnosť na trhu mať miesto, ktoré si zaslúži.“

Áno, bol to Oliver. Nikto nemohol mať zúfalejšiu predstavu o únose. Čo čaká, že Edward príde a dohodnú podmienky výmeny? Takáto naivná nie som ani ja.

Zmätene som zaklipkala očami. „Nerozumiem o čom hovoríte. Čo má s tým pán Cullen spoločné?“ hlas som mala priškrtený. Predstavila som si, ako tí dvaja na seba mieria zbraňami a snažia sa o výhru. Ale o čo tu išlo? Prečo uniesol mňa?

„Tak vy neviete drahá Bella. Dovoľte, aby som vám objasnil situáciu.“ Zubami škrípal a po jeho hranej zdvorilosti už nebolo ani pamiatky. Ráznym krokom prešiel popri mne a zastavil sa až pri skrinke, kde boli položené nejaké veci. Vzal výtlačok nejakých novín a samoľúbo sa usmieval, keď ku mne prišiel.

Hodil ich predo mňa, aby som dobre videla na titulku.

Nekompromisný Edward Anthony Cullen stráca rozum

kvôli svojej asistentke.

Rozšírili sa mi zreničky od prekvapenia a vystrelila som pohľad k číslu. Boli to noviny z piatku. Deň po oslave mojich narodenín. Prstami som sa dotkla novín, akoby som sa chcela presvedčiť, či je to pravda. Či sa mi to nesníva v nejakej strašnej nočnej more. Očami som blúdila po stránke.

Pod titulkom bola nejaká naša fotka, ani neviem, z ktorého rokovania a vedľa nej snímka, ako sa Edward mláti v bare s tým chlapom, s ktorým som sa chcela vyspať. Myslím, že sa volal Daniel. Nie Dávid. Dočerta, komu na tom záleží.

Neveriacky som pozerala na noviny. Kolieska začali zapadať na svoje miesto. Všetky súvislosti som videla jasne. Jerry pribehol za Edwardom v ten večer kvôli výtlačku z novín. Aj Edwardova reakcia mi začala dávať zmysel. Preto nestrácal čas a bol ako duchom neprítomný. Obaja vedeli, že som v nebezpečenstve. Predpokladali, že to vyvolá takúto reakciu.

Chcel sa rýchlo ukázať na verejnosti rovno s troma ženami, aby vyvrátil tie klebety. Rozprášil pochybnosti. Preto nechcel, aby sme náš vzťah zverejnili. Aby som sa nedostala do ďalšieho nebezpečia.

Vždy som ho brala ako sukničkára. Teraz som to však videla v inom svetle. Vždy sa držal späť a dovolil si vzťahy maximálne na jednu noc, aby nikoho nevystavil podozreniu. Veď som s ním bývala, a ktorá žena by zvládla také verejné ponižovanie dobrovoľne?

Bože, veď on ma celú tu dobu chránil!

Pochopenie však prišlo príliš neskoro. Nemohla som teraz však dať tomu bastardovi za pravdu. Blackjack! Vabank! Nemám čo stratiť!

Rýchlo som sa snažila ovládnuť svoj výraz. Pozrela som s pozdvihnutým obočím do jeho dychtivej tváre.

„Och, tie noviny som ani nevidela. Nečítam bulvár. Hrozne všetko nafukujú,“ povedala som pokojne, za čo som si vyslúžila pravý hák. Na svoj vek mal teda Oliver ešte riadnu silu.

„Mňa tu nikto zosmiešňovať nebude,“ skríkol a udrel ma aj z druhej strany.

V ústach sa mi nahromadila krv a ja som ju vypľula na zem. Hlava sa mi opäť zatočila. Silná dehydratácia spôsobila svoje.

„Ja sa vás nesnažím zosmiešniť, len dať veci na pravú mieru, dovoľte mi to vysvetliť,“ snažila som sa znieť čo najviac pokojne. Veľakrát som musela pracovať vo vyhrotených situáciách, ale na nič podobné som pripravená nebola.

Čudovala som sa, že doteraz som sa nervovo nezrútila. Mala som však zmysly vybičované na maximum a bola v úplnom strehu.

„Mňa tvoje keci nezaujímajú,“ skríkol a chytil najbližiu vec a treskol s ňou o stenu. Minimálne som ho prinútila pochybovať.

„Ja som vám len chcela vysvetliť, ako sa veci majú, aby ste neboli sklamaný, ak pán Cullen nepríde, tak ako ste čakali,“ šepla som potichu. Strácala som hlas.

Pri vyslovení Edwardového mena sa mi mierne zatriasol, ale dúfala som, že si to ten hajzel nevšimol. Edward príde a zachráni ma. Držala som sa tej myšlienky ako záchranného člna.

„Ale ja viem, čo sa mi snažíte navravieť. Ja však poznám pravdu zo spoľahlivého zdroja,“ zdvihol prst vo výstražnom geste.

„Kto môže byť spoľahlivejší zdroj ako ja? Pracujem pre pána Cullena viac ako päť rokov a celú tu dobu udržujeme prísne profesionálny vzťah.“ Klamať som nikdy nevedela, ale toto bolo životne dôležité. „Potvrdia vám to všetci.“

„Všetci? A predstavte si, že mne práve jeden váš pracovník povedal niečo iné. Vlastne aj tie fotky z novín sú od neho,“ hlas mu znel triumfálne. Pristúpil bližšie a oprel sa o stôl.

Trvalo mi iba sekundu, keď som si pospájala tie malé čriepky dokopy. Tá suka. „Nemyslíte hádam Nancy Postrovú.“

Nepáčilo sa mu, že som jeho tajného informátora odhalila. Na malú chvíľu zneistel.

„Myslím. Nielen, že túto fotku zhotovila, ale mi povedala, že s pánom Cullenom máte osobný vzťah celé roky.“ Vytiahol svoj triumf. Naklonil sa ku mne a funel mi priamo do tváre.

„Nancy Postrová je šialená ženská, ktorú zožierala žiarlivosť. Pán Cullen sa s ňou vyspal a podľa jemu vlastných zvyklostí, ju potom vyhodil. Keď sa ku mne prišla sťažovať na výpoveď, povedala som jej, že keďže je kurva a roztiahla mu nohy, tak ju vyhodil. Nech v tom nič osobného nehľadá. Naštvala sa a chcela sa mi pomstiť. To je celý príbeh. Verte, Nancy je len uštekaná suka, ktorá nemá žiadne eso a preto si musí vymýšľať.“ Vlastne to bola aj pravda. V čase, keď tú fotku spravila, som s Edwardom nič nemala.

Pozrela som sa mu presvedčivo do očí a snažila sa tváriť najpresvedčivejšie ako môžem. V jeho očiach som zazrela záblesk pochybnosti.

Problémom však zostával fakt, že ma uniesol a poriadne zmlátil. Moje šance na prežitie zostávali stále mizivé. Ak mu nebudem užitočná ako prostriedok vydierania Edwarda, tak mi vpáli guľku medzi oči v priebehu pár sekúnd. To som teda nedomyslela.

Edward

Hudba znela sálou a ja som sa cítil ako chytený v klietke. Mal som pocit, že každý nerv v mojom tele sa strhne pri sebemenšom prudkom pohybe v mojom okolí. Alice ma však celú dobu pevne držala za rameno a nedovolila mi spraviť unáhlený pohyb.

Každou minútou to bolo len horšie. Moje telo robilo podvedomé tiky a snažilo sa dostať tam, kde bola aj myseľ. V ušiach mi dunelo a myslela som, že mi praskne hlava. Kurva!

Sedeli sme pri stole s nejakými vplyvnými ľuďmi, o ktorých záujem sa mi vonkoncom nechcelo predstierať. Do konverzácie som sa nedokázal zapájať a predstierať, že na niečom z tohto záleží. Moja povesť našťastie bola dostatočne skurvená, takže nikto tomu neprikladal význam.

Alice nebola na tom o nič lepšie. Očami nenápadne prechádzala po sále a keby som s ňou nestrávil posledných pár dní, tak by som to pripisoval záujmu o známe tváre a dekoračné sračky na stenách. Vyzerala, akoby niečo hľadala. Nejakú stopu. Ale čo dočerta môžeme nájsť v tejto tanečnej sále hotelu Hilton? Márnili sme drahocenným časom, ktorého zasrane málo!

Hodiny tikali a ja som vôbec nevidel javisko a tancujúce baleríny, ale zásahovú jednotku, ktorá práve vráža do opustenej budovy na okraji Brooklynu. Presne načasovaný pohyb a zneškodnenie nepriateľa.

Neodviezli ju preč. Neopustila New York. Celú tú dobu som ju mal pod nosom.

Bola to skurvená hra a im vonkoncom nešlo o výkupné. Neozvali sa za celú tu dobu. Netuším, o čo tým pomätencom išlo. Možno chceli zistiť moju reakciu, čakať chybu.

Prstami som si začal nervózne bubnovať o stôl.

Cítil som sa ako pajác, sediaci na zamatovej stoličke, kým bol Bellin život ohrozený. Zaťal som zuby a uprostred etudy som sa zdvihol. Dosť. Jebam celú pretvárku.

Alice sa na mňa zmätene pozrela, ale ja som nedokázal zadržať svoje kroky. Viac už nie. Už som sa neobzrel.

Prekľučkoval som pomedzi kreslá a stoly, ráznym krokom prešiel k bočnému východu a nevšímal si pohľady naokolo, Otvoril som veľké krídlové dvere a prešiel do vstupnej haly. Už mám toho akurát tak dosť. Strávil som tu viac ako dve hodiny. Viac som im nebol ochotný dať.

Začul som za sebou klopkanie lodičiek, ale neotáčal som sa. Nechcel som, aby ma zastavila. Prešiel som halou, v ktorej bolo iba zopár ľudí z personálu. Popri stene som sa prešmykol k núdzovému schodisku. Teraz som mal jedinečnú možnosť striasť aj tej malej bosorky.

To, že ju tu nechám samú ma netrápilo. Postará sa o seba.

Prešiel som za roh a dotkol sa kľučky, ktorá sa ľahko poddala môjmu tlaku. Dvere sa otvorili a ja som prekĺzol dnu. Schody boli osvetlené len úspornými červenými svetlami.

„Nevieš, že je neslušné opustiť dámu?“ ozval sa z ničoho nič tenký soprán za mnou. Od ľaku som nadskočil. Kurva, kedy sa tu stihla objaviť?

„Alice, už mám toho plné zuby. Ničím ma neodhovoríš. Idem tam!“ povedal som rozhodne a hlavou mi bežal scenár, či by sa považovalo za barbarstvo zviazať ju a nechať paralyzovanú čakať na záchranu.

Zachmúrila oči a našpúlila nahnevane pery. „Neprišla som ťa zastaviť, idem s tebou.“

Rozhodne dala ruky v bok a v tvári mala vpísané odhodlanie.

Vyvalene som pozrel na ňu. „Nechceš ma zastaviť?“

„Nie,“ pokrútila záporne hlavou, „už mám tých nadržaných idiotov plné zuby. Keby niečo, pomilovali sme sa v šatni a išli sme domov.“

Nadvihol som obočie. Túto reakciu som nečakal. Rozhodne som ale nemal v úmysle ju ťahať so sebou. Tak, treba tohto cvoka trochu paralyzovať.

„Alice, ďakujem ti za ochotu, ale...“ chcel som ju zastaviť, vysvetliť, že je to totálna kokotina, aby išla ale zastavila ma gestom ruky.

Prešmykla sa popri mne a už cupitala dolu schodmi. Kým som si uvedomil, že znova so mnou vyjebala, už bola skoro o poschodie nižšie. Chytil som sa zábradlia a schody bral po troch.

„Edward, idem a hotovo. Svoju úlohu sme zvládli, ukázali sme sa a musíme potom už len vymyslieť, ako z toho von – aby sme to nemuseli robiť často.“ Počul som jej tlmený hlas o poschodie nižšie.

Ako to dočerta robila, že napriek vysokým ihličkovým podpätkom išla s ľahkým dychom a ja som už pri treťom poschodí strácal dych a videl iba jej vzďaľujúci sa chrbát?

Zastavila sa pri dverách vedúcich na ulicu. Bezpečnostný zámok bol zacvaknutý a hoci by som ho vedel otvoriť v priebehu dvoch minút, zvolil som rýchlejší spôsob. Alice mierne odstúpila, aby mi uvoľnila cestu. Bezpečnosť na týchto podujatiach bola prvoradá, ale nebol by som to ja, keby som nedokázal ich senzory oklamať. Zo špeciálneho puzdra som vytiahol svoju Sigmu, nasadil tlmič rýchlym pohybom a vystrelil. Jednou presne mierenou ranou sa zámok rozpadol a s cinknutím padol na zem.

Dvere sa pootvorili a ja som vykukol von či je bočná ulica prázdna. Alice na nič nečakala a prešmykla sa mi pod rukou rovno na ulicu.

„Ženská nedočkavá,“ nahnevane som odfrkol a len sa utvrdil v tom, že ju so sebou zobrať nemôžem.

Dvere som za sebou zavrel, aby sme zbytočne neupútali nežiadúcu pozornosť. Prešiel k nej a šokovane otvoril ústa. Parkovalo tam čierne lamborghini a ona suverénne k nemu prešla.

„Tvoje?“ spýtal som sa prekvapene.

„Za chvíľu,“ povedala nevzrušene. Prešla k nemu a skôr ako som ju stihol zastaviť, ho otvorila.

„Alice, počkaj! Stoj,“ šepol som naliehavo.

Predstava, že nasadne do toho auta a budem ju musieť vziať so sebou mi vohnala paniku do hlasu. Rukou som si vošiel do vlasov a rýchlo premýšľal, ako ju mám odhovoriť bez toho, aby ma považovala za pravekého idiota, ktorý pochybuje o tom, že to zvládne.

„Nie, nemôžeme čakať, Edward. Nie je čas na taxík – potom ho vrátime. Nečakala by som, že práve v tejto situácií sa budeš oháňať mravnými hodnotami prikázania Nepokradneš,“ povedala káravo a nasadala do auta.

Skôr, ako položila svoj zadok na sedadlo vodiča, som sa rozhodol. Vystrel som k nej pravú ruku a dotkol sa jej ľadového ramena. Vytiahol som ju naspäť von.

„Nie, nerozumieš. Ty nemôžeš ísť, Alice, a nemám sa čas s tebou o tom dohadovať,“ povedal som akoby som to vysvetľoval malému dieťaťu. Je to žena preboha, čo by robila na tom mieste. Ešte by som musel dávať pozor, aby jej niekto neodstrelil zadok.

„Edward, ale...“ šepla ale na počudovanie jej vzdor slabol. Možno jej to začalo dochádzať. Dychtivej bojovníčke. Musel som sa chopiť svojej šance.

Zrazu vyzerala, akoby nebola ani duchom prítomná. Kurva, nechcem, aby upadla do nejakého hysterického šoku. Nervózne som sa ošil.

„Alice, počúvaj,“ začal som rýchlo vysvetľovať, kým na mňa neprítomne hľadela, „bude to riadne nebezpečné, v najlepšom prípade prídem, keď Jerry bude mať zaistený priestor. Ale stále je možnosť, že sa tam bude strieľať. Samá krv, rozumieš.“

„Krv,“ šepla slabo a zachvela sa.

„Áno, krv,“ chytil som sa toho, „to nie je nič pre teba, pre ženu.“

Čakal som na jej reakciu. Rozšírené zreničky sa jej vracali do normálu a prestávala sa chvieť. Pozrela na mňa smutným pohľadom.

„Máš pravdu nič pre mňa a ty nesmieš márniť čas,“ nadšene som prikývol a chcel nasadnúť do auta, keď ma v tom ešte zastavila jej ruka, „Pôjdem taxíkom, mohol by si mi prosím dať svoje sako?“

Začudovane som sa na ňu zahľadel. „Sako?“

„Aby mi nebola zima,“ povedala potichu. Cítila sa neužitočná a bolo by mi jej aj ľúto, ale nemal som čas.

„Samozrejme,“ prikývol som neprítomne. Rýchlo ho vyzliekol a podal jej ho do rúk. Prijala ho bez slov ale vôbec si ho neobliekla. Asi padla do šoku. „Prepáč, musím, budeš v poriadku?“

„Áno,“ zažmurkala prekvapene na mňa pozrela, akoby som ju vytrhol z jej vlastných myšlienok. „Budem musieť odísť z mesta.“ 

Prikývol som. Bolo to už na ňu veľa. Prekvapilo ma ale, že nepočká na výsledok akcie.

„Ozvem sa ti.“ 

„Viem.“ 

Nasadol som a zavrel za sebou dvere. Auto som bez problémov naštartoval centrálnym počítačom, otočil volantom a za zašvišťania gúm som vyšiel z uličky.

Bože daj, aby som prišiel načas.

Daj, aby bola Bella v poriadku.

Bella

Výsluch sa skončil, lebo Oliverovi prišla na mobil naliehavá správa. Jeho brat, švagor či milenec mu poslal mms-ku, ktorá ho vytočila tak, že roztrieskal posledný kus nábytku v jeho dosahu. Prikázal ma odviesť opäť do mojej cely. Čas prestal existovať a ja som sa stratila v beznádeji.

Malo to však jednu výhodu. Nebola som zviazaná. Možno usúdili, že som príliš zoslabnutá na to, aby som sa bránila, niekam utekala, nie to niekoho z nich poranila. Moje telo však oťaželo a upadalo takmer opäť do stavu bezvedomia.

Znepokojovalo ma niekoľko vecí, ktoré mi nedovoľovali poddať sa. Dosal Edward môj signál? Vyslal senzor správnu polohu? Čo ak bola budova nejako obrnená proti vysielaniu núdzových signálov?

Snažila som sa nemyslieť na to, že toto je koniec, že záchrana nepríde.

Rukami som si vošla do vlasov a snažila sa myslieť na niečo príjemnejšie. Dať mojím myšlienkam nový smer. Aj keď v tomto pekle to išlo mimoriadne ťažko. Navyše moje telo prestávalo poslúchať. Bolesť hlavy sa stala taká neznesiteľná, že som sa pohojdávala zo strany na stranu.

Predstavila som si Edwardovu tvár, ako vchádza to môjho súkromného pekla a zachraňuje ma. Jeho pokrivený úsmev a iskrivé zelené oči. Vybavila som si jeho sladké bozky a pevné telo. Zavrela som viečka a nechala slzy, ktoré sa drali na povrch, voľne padať.

Čas plynul a nič sa nedialo.

Snažila som sa zaspať, ale len čo som zavrela viečka, videla som svoje nočné mory.

Otvorila som oči a pozrela sa na moje super červené lodičky, ktoré mali znamenať moje bezpečie. V hlave mi začal prevládať pocit, akoby som na niečo dôležité zabudla. Niečo, čo mohlo ovplyvniť celý môj život. Nestihla som však tým veľmi zaoberať.

Zrazu sa ozvala hlučná rana a potom sa stalo niekoľko vecí naraz.

Muži strážiaci moje dvere začali niečo zmätene kričať, ozvalo sa niekoľko výstrelov a svetlá na chodbe zhasli. Hustý dym začal prenikať popod dvere do cely. Vystrelila som do sedu a hlavou sa mi prehnala vlna bolesti. Snažila som sa podušku rýchlo strhnúť z matraca a priložiť si ju k ústam. Pravdepodobne išlo o nejaký paralytický plyn.

To už by bolo na moju hlavu veľa. Zapotácala som sa a priložila si chabú ochranu k ústam a nosu. Oči ma začali štípať a slziť. Samovoľne som sa kymácala zo strany na stranu a vyvrátila hlavu.

Z vonku sa ozvala salva výstrelov. Môj mozog prestal pracovať. Zrútila som sa na kolená a od šoku zakričala. Vlastný hysterický krik mi znel v ušiach a nedokázala som ho zastaviť. Bolo to hlúpe.

Nechcela som umrieť.

Edward si po mňa príde.

Musím vydržať.

Odplazila som sa do rohu miestnosti a trepotala sa ako kolibrík.

Vtedy sa mi v hlave vynorila spomienka, ktorá sa mi tak neodbytne snažila pripomenúť.

———

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ Ďalšia zámienka, ale toto ma naozaj znepokojovalo, aj keď doteraz som nad tým poriadne nepremýšľala.

Otočil sa na mňa so záujmom a zdvihol obočie. „Na čokoľvek.“

„Prečo si mi dal topánky s tajnou zbraňou?“ Keď opomeniem tie neskutočné náklady na výrobu a techniku, čo to celé predchádzalo, muselo to byť čertovsky drahé.

„Každý sa bráni ako môže,“ povedal zamyslene a vošiel si rukou neprítomne opäť do vlasov. „Niekto sa modlí a niekto strieľa. Bol by som rád, keby ty si si zvolila tú druhú možnosť.“

Zalapala som po dychu. Prekvapene som na neho pozrela. „Myslíš, že budem po niekomu musieť vystreliť v sebaobrane?“

„Dúfam, že nie.“ Uprel na mňa pohľad, z ktorého ma zamrazilo.

———

Roztrasenou rukou som chytila platformu a stlačila ju na troch miestach, tak ako mi to vtedy ukázal. Prosím, prosím! Nech sa to otvorí.

Začula som tiché cvaknutie a platforma trochu vystúpila. Nechtami som zaryla do topánky a vytiahla ukrytú zbraň. Sigmu XS. Pozerala som na ňu ako na priepustku na slobodu.

Aby som ju mohla obtiahnuť, musela som pustiť utrhnutú látku. Zadržala som dych a rýchlo ju obtiahla.

Hlava sa mi začala točiť a pravdepodobne vplyvom toho plynu sa celá miestnosť opäť rozhýbala. Z vonku sa ozvali nové rany. Streľba. A nebolo to ďaleko. Nasucho som prehltla.

Zámok zašramotil a dvere sa roztvorili.

Stál v nich Oliver s pohľadom nepríčetným od zlosti.

„Nemajú záujem o dohodu. Ale nedostanú ťa,“ namieril na mňa svoj automat a skôr ako vystrelil, som stlačila spúšť.

Prekvapene som si uvedomila, že som vystrelila.

„Ty malá suka,“ zareval. Chytil si rameno a prekvapením sledoval premeň krvi ako mu vsakuje do košele. Na túto vzdialenosť to ale nebolo smrtiace.

Stál uprostred dverí a bránil mi tak v únikovej ceste. Na sekundu ma napadlo, že sa hodím na zem a musím sa, čo najrýchlejšie dostať z jeho mušky. Nemala som však šancu.

„Skapeme tu všetci,“ šepol zlovestne a skôr, ako som stihla vykríknuť, vystrelil.

Nič som nepočula. Akoby niekto stlačil tlačítko mute na diaľkovom ovládači. Všetko som sledovala s očami otvorenými dokorán ako v spomalenom filme. Padla som na kolená.

Ešte som zbadala, ako sa za Oliverom vynoril Jerry a niečo zakričal. Naklonila som hlavu na bok, ale nebola som ho schopná počuť. Rýchlo vystrel ruku a vystrelil. Zasiahol ho priamo do hrude. Oliver sa ani neotočil. Padol tvárou na zem.

Prečo Jerry?

Prečo nie Edward? Stalo sa mu niečo?

Jerry chcel priskočiť ku mne, ale prišla tlaková vlna, ktorá ho odhodila. Stena za mnou sa zosunula a kamenie zatarasilo cestu. Zdvihol sa prach a ja som unavene privrela oči.

Sklonila som sa a pozrela na krvavú podprsenku. Ústami sa mi začala šíriť kovová príchuť krvi.

Zavrela som oči. Nechcela som, aby toto peklo bola moja posledná spomienka. Posledný obraz môjho krátkeho života. Unavene som sklonila hlavu na bok a plytko dýchala.

Predstavila som si usmievavého Edwarda, ako sa ku mne skláňa a hladí ma po tvári.

„Edward?“

„Áno, princezná?“ .

„Chcem ťa,“ šepla som odovzdane.

„Máš ma,“ usmial mojim obľúbeným úsmevom a vošiel mi rukou do vlasov.

„Stále,“ šepla som. Hlava sa mi točila a srdce bilo ako zvon. Lapala som po dychu a cítila chuť neba.

Edward

Nič nebolo dôležitejšie. Nič nebolo dostatočne rýchle. Stopäťdesiat míľ za hodinu a ja som bol pred starým skladom za desať minút. Padol som do tranzu a teraz, keď som stál pred budovou, tak som nedokázal sa ani pohnúť. Auto zásahovej jednotky som videl parkovať tri bloky odtiaľto.

Stará budova bola ponorená v tme. Išlo o opustenú fabriku, ktorú financovala v minulosti kubánska mafia. Oficiálne konzervy, v skutočnosti strelný prach, ktorý sa pašoval za hranice.

Obtiahol som zbraň a chcel vstúpiť z boku do objektu, keď v tom som si všimol mužov, ako vychádzajú von. Všade bolo plno prachu a viditeľnosť bola nízka. Prikrčil som sa v tieni a sledoval, čo sa bude diať. Chvíľu mi trvalo, kým som v tej hmle rozoznal zásahovú jednotku.

Narovnal som sa, ale stále som nebol schopný pohybu. Očami som hľadal Bellu. Alebo aspoň Jerryho. Muži nervózne postávali stranou a niečo si šuškali.

Kurva.

To nie je možné. Nie!

Des začal napĺňať moje vnútro.

Srdce som mal až v hrdle. Divoko búšilo do hrude a ja som mal chuť sa rozbehnúť. Musel som sa však ovládať. Očami som blúdil po areály, keď som ho v tom našiel. Jerry sedel na nejakej hromade kamenia s rukami v dlaniach.

Bez rozmyslu som sa za ním rozbehol. Muži z jednotky si ma okamžite všimli a nabili zbrane. Jerry len zdvihol pohľad.

„Edward,“ povedal a muži zvesili zbrane. Vôbec som ich nevnímal. Hlas mal plný porážky.

Nie. Kurva nie!

„Prišli sme neskoro.“ Pravda sa sformulovala do neodvratnej reality.

Zdvihol so naňho prázdny pohľad. Vyzeral byť zranený. Kurva, ale koho to zaujímalo. Potreboval som vedieť len jedno.

„Neskoro?“ hlas mi zlyhal.

„Bol za tým Oliver, ten idiot, čo sa snažil o spoluprácu celé roky. Jeho brat Sebastian mu pomáhal prať peniaze cez svoje nadácie a tlačil ho po rebríčku. Ale ty si s ním dobrovoľne nechcel pracovať. Nancy mu dodala nejaká materiály navyše, povedala mu, ako sa dostane k Belle a pravdepodobne ju aj tak potom zabil,“ šepol skleslo. Koho však zaujímal osud nejakej ohrnutej suky?

„Neskoro?“ zopakoval som otázku a podišiel o krok bližšie.

„Keď sme prevzali kontrolu nad priestorom, Oliver stratil nervy a vpálil Belle...“ vložil si ruky do dlaní.

Ako nepríčetný som ho chytil za nepriestreľnú vestu a vytiahol na nohy. „Vpálil Belle?“

Celý som sa triasol a ruky sa mi chveli.

„Vpálil jej guľku rovno do srdca. Videl som to na vlastné oči,“ pustil som ho a zapotácal sa niekoľko krokov dozadu.

„To nie je pravda,“ šepol som ticho.

„Edward, je mŕtva,“ skríkol, akoby jeho hlas tomu pridá na pravde.

„Nie, nemôže byť,“ odmietal som si to priznať. Nikdy si to nepriznám. „Kde je?“ 

Potreboval som ju vidieť. Naposledy. Rómeo chce vtisnúť svojej Júlií posledný bozk skôr ako sa odoberie za ňou.

Automaticky som vykročil k tej hromade kamenia, kde Jerry sedel. Nebol by tam pre nič za nič. Jeho hlas ma však zastavil.

„Nie je tam, prehľadali sme to,“ prekvapene som sa naňho otočil, „táto celá stena sa pravdepodobne v dôsledku nejakého výbuchu zosunula. Vyhádzali sme aspoň časť, aby sme sa dostali dnu, ale jej telo sme nenašli. Bola v tej cele vedľa.“

„Nenašli?“ Kroky ma samé niesli na to miesto. Prešiel som tým kamením a otvoril vedlajšie dvere, ktoré označil Jerry.

Pripravoval som sa na to, že zbadám Belline zakrvavené telo a bezvládne klesnem k nej na kolená. Vzlyk sa mi dral z hrdla a hruď mi zovrela mocná obruč.

Rozrazil som dvere a namieril zbraň. Ešte stále bola šanca. Aj keď ostatní ju nevideli.

Rozhliadol som sa okolo. Pri dverách ležalo bezvládne telo Olivera. Ruka so zbraňou mi klesla pozdĺž ramena. Prázdnota miestnosti do mňa udrela ako baranidlo.

Jediným dôkazom, že tu bola, boli skopnuté lodičky a vytiahnutá zbraň Sigma XS. Bella bola preč. Nie, ona nemôže byť mŕtva!

Beznádej ma prinútila klesnúť. Kľačiac na kolenách som mohutne zreval. Ruky som zaboril do prachu a chytil Belline lodičky, na ktorých boli stopy od krvi. Slza mi stiekla po líci a ja som vedel, že som zlyhal.

Pozrel som sa na jej Sigmu XS a premýšľal, že to skončím. Aký to má zmysel? Keď láska vášho života umrela kvôli vám? Kvôli tomu, čím ste?

Bolestivo som si vošiel rukami do vlasov a predstavil si Bellu, ako tu sedela, v tme a sama. Keď v tom ma upútalo niečo, čo zatočilo celým mojím svetom. To jediné, čo mi v tej chvíli bránilo obtiahnutú zbraň priložiť k spánkom a stlačiť spúšť bolo pohodené na dlážke vedľa lodičiek. Moje čierne sako, Giorgo Armani.

Narovnal som sa. Možno som sa zbláznil, ale nehodlal som sa toho vzdať. Toho pocitu, že nie je ešte všetko stratené. Neobyčajná vlna nádeje zmiešaná s úplnou bezradnosťou sa prevalila mojím telom.

———

„Alice, pomôž mi zachrániť Bellu,“ šepol som ani som si to neuvedomil. Vložil som do toho úplne všetko. A bolo mi to jedno.

Oči sa jej akoby roztopili. Prikývla „Práve preto som tu.“

———

Ak existujú veci medzi nebom a zemou, čo sa nedajú vysvetliť, tak toto je jedna z nich.

Niekedy sa človek musí spoľahnúť na svoj inštinkt, lebo nemá inú možnosť. A môj inštinkt mi vravel, že Bella nie je mŕtva.

A ja prisahám, že budem hľadať.

Neprestanem, pokiaľ nenájdem moju odpoveď.

Pokiaľ nenájdem svoju asistentku - moju Bellu. Aj keby to malo trvať roky.

Koniec 1. série 

Asistentka má 224 strán. Konkrétne táto kapitola má viac ako 7500 slov a ja som len pozerala, ako to vypálilo. Dúfam, že sa vám bude páčiť, napriek nečakanému vývoju udalostí.

Ďakujem za vašu podporu.

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 30. kapitola: