Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 1. kapitola

18.01.2013 (15:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 48× • zobrazeno 7426×

Bolestivo som si vošiel rukami do vlasov a predstavil si Bellu, ako tu sedela, v tme a sama. Keď v tom ma upútalo niečo, čo zatočilo celým mojím svetom. To jediné, čo mi v tej chvíli bránilo obtiahnutú zbraň priložiť k spánkom a stlačiť spúšť bolo pohodené na dlážke vedľa lodičiek. Moje čierne sako, Giorgo Armani.

Narovnal som sa. Možno som sa zbláznil, ale nehodlal som sa toho vzdať. Toho pocitu, že nie je ešte všetko stratené. Neobyčajná vlna nádeje zmiešaná s úplnou bezradnosťou sa prevalila mojím telom.

♦  ♦  ♦  ♦  ♦ 

Toto je zlé, niečo sa riadne dodrbalo. Siahol som do zadného vrecka nohavíc a vytiahol mobil. Podvedome a rýchlo, kým sa moje ruky triasli, som vytočil číslo vložené do pamäte môjho mobilu - len pred pár dňami. Potreboval som s ňou hovoriť.

Mal by som byť obozretný a podozrievavý kretén. Ale po tom, čím sme si spolu prešli, som v sebe živil nádej, že nespravila nič za mojím chrbtom. A zaslúžila si vedieť, ako akcia dopadla.

Ale... Neodbytná myšlienka v mojej hlave mi nedala pokoj.

Na náhody neverím. Nie som fanatik vyznávajúci science fiction. To sako sa sem nejako muselo dostať. A zároveň bolo nemožné, aby chytili Alice. Bolo to len zopár minút dozadu, čo som ju nechal vzadu za hotelom. Nedokázal som si vysvetliť, ako mohla za tak krátky čas prekonať vzdialenosť, ktorú som šiel autom s plynovým pedálom vrytým  do podlahy za pojebane dlhých desať minút.

Hlava mi trešťala a protestovala prijať fakt, ktorý bol tak zrejmý.

To nie je možné. Kurva! Veď to by sa priečilo akýmkoľvek zákonom fyziky!

A v neposlednom rade, chcel som vedieť, čo sa stalo. Ak sem prišla hoc aj na tryskáči, použila hviezdnu bránu, je mi to jedno.

Potreboval som sa upokojiť a dozvedieť sa to najpodstatnejšie. Ako je Belle? Kde sú? Musím sa rýchlo k ním dostať.

Telefón zapraskal a nadviazalo sa spojenie. Zhlboka som sa nadýchol ale vzduch mi uviazol v hrdle. Hovor bol hneď presmerovaný do odkazovej schránky. Ozval sa známy Alicin hlas.

Tu telefón Alice Brandonová. Zanechajte mi prosím odkaz.

Guča v mojom hrdle ma prinútila zalapať po dychu. Chcel som jej niečo povedať. Nedokázal som sa prinútiť moje hlasivky k povinnej vibrácií. Hlas mi zlyhal. Nadýchol som sa cez ústa, aby som prekrvil mozog. Musel som dúfať v to, že sa jej jednoducho len vybil mobil. Že neutiekla.

„Alice, tu Edward,“ môj hlas znel zvláštne cudzo a prázdno, „prosím, ozvi sa mi. Ide o Bellu. Nie je tu a ja viem, že je s tebou. Potrebujem vedieť...“ nestihol som dokončiť, lebo telefón zapípal a ozval sa koniec zaznamenávania odkazu.

„Kurva!“ švihol som rukou a hodil telefón do rohu miestnosti. Bezmocne som zízal po tej zdemolovanej miestnosti. Všade bol stuchnutý puch, prach a krv po zemi. Žalúdok sa mi obracal naruby. Podvedome som siahol po saku.

Chytil som ho do rúk a svoje prsty zaboril to jedinečnej látky, ktorá bola upravená priamo na mieru pre mňa. Nie nemohol som sa mýliť. Bolo to moje sako. Platil som nekresťanské peniaze za to, aby bolo jediné svojho druhu. Zarazil ma tlak na bočnom vrecku. Podvedome som prehmatal náprsné vačky a zistil, že doklady nie sú na svojom mieste. Zvraštil som čelo a rýchlo ich zbežne pozrel. Chýba tam fotka na mojom preukaze totožnosti.

Dočerta, z akého skurveného dôvodu, potrebuje Alice moju fotku?

Zavrtel som nad tou myšlienkou absurdnou myšlienkou hlavou. Budem sa jej to musieť spýtať, keď sa mi s ňou podarí nadviazať spojenie.

♦  ♦  ♦  ♦  ♦ 

O pár mesiacov neskôr...

Koniec sveta nenastal. Aj keď predpovede ho jasne očakávali a Mayovia tvrdili, že príde. On sa ale nedostavil. Ako už približne osemdesiatpäťkrát predtým. Aké šokujúce. Aké zdrvujúce. Sklamanie pouličných šarlatánov by za iných okolností bolo naozaj zábavné. Ale bolo mi úplne u riti.  Tak ako všetko. Skurvený svet! Skurvený život!

Koniec sveta neprišiel. Nie v takej forme ako som ho čakal. Nie globálne. V mojom živote sa však všetko rozbilo.

Nič už nedávalo zmysel. Nič okrem tej obrovskej priepasti, ktorá vznikla v mojom vnútri a šírila sa do celého môjho života. Bolo to horšie ako čierna diera uprostred vesmíru, ktorá pohlcuje všetko. Každý element, teleso, energia, dokonca aj svetlo, čo sa dostane do jej dosahu zmizne v nej bez toho, aby to tú prekliatu dieru naplnilo. Naďalej zostane prázdna. Plná len vlastnej zničujúcej energie.

Dní sa míňali a ja som bol bezradný. Všetko hovorilo v neprospech môjho presvedčenia. Všetci si boli istí, že som sa zbláznil. Zošalel od smútku a straty. Aj keď iba zopár ľudí vedelo pravdu. Pravdu o tom, čo sa v skutočností odohralo.

Podľa oficiálneho vyjadrenia, moja asistentka odišla pre silný nápor práce do zahraničia na stáž. Na dobu neurčitú. Odmietal som Jerryho verziu o havárií lietadla, pri ktorom tragicky zahynula.

Ona sa vráti. Ona nie je mŕtva! Nemôže byť... Jednoducho len z nejakého záhadného dôvodu nemôže byť so mnou. Ale vráti sa. Musí...

Sám som nevedel, kde je hranica pravdy a úplného bláznovstva.

Držal som sa svojho presvedčenia.

Bolo to tenké vlákno, ktoré ma držalo nažive. Aj keď ja som sa cítil už ako mŕtvola bez duše. Žil som iba pre pátranie, ktoré nemalo konca a ani výsledky.

♦  ♦  ♦  ♦  ♦ 

Skúšal som to nespočetne krát. Znova a znova. Niekto by možno čakal, že po istom čase klesne frekvencia a ja to vzdám. Ale nedokázal som to. Nemohol som.

Nesústredene som sledoval výhľad z môjho terajšieho domu na jazero. Mimo dosah dotieravých novinárov, ktorý spustili túto zasranú lavínu.

Bezmyšlienkovite som vytočil číslo, ktoré som poznal naspamäť. Volal som ho každý deň, akoby som čakal, že sa zrazu zmení to, čo som počul. Akoby sa stal náhle zázrak a ja som dostal nejakú odpovede na moje neodbytné otázky.

Nedokázal som sa na ňu hnevať. Nie ak neviem, čo sa dočerta vlastne stalo. Mal som ju chuť zabiť. Priznávam. Teda pred pár mesiacmi určite. Teraz, keby sa mi ju predsa podarí nájsť, asi by som veril skôr, že ide o výplod mojej fantázie. A ja som sa definitívne zbláznil.

Neozvalo sa nadviazanie spojenia, ani zapípanie odkazovky. Neosobný hlas operátora mi nemilosrdne oznamoval to, čo som vedel.

Voláte neexistujúce číslo. Kontaktujte svojho operátora.

Nezložil som. Nechal som správu zaznieť ešte v nemčine, španielčine a francúzštine. Potom sa ozval ton prerušujúci hovor. Nepovzdychol som si zničene. Rovnako bezmyšlienkovite som zavesil a bezducho vložil ruky do vreciek.

Vonku sa začalo zmrákať a obloha hrala všetkými farbami oznamujúcimi koniec dvadsaťštyri hodinového cyklu.

Opäť súmrak. Ďalší deň za mnou. Bez výsledku. Bez toho, aby som sa posunul o niečo bližšie.

♦  ♦  ♦  ♦  ♦ 

„Edward, vráť sa do práce. Prídeš na iné myšlienky.“ Jerryho hlas som ani nevnímal. Nepamätal som si, kedy som presne zdvihol slúchadlo pevnej linky.

„Chcem predať podiel spoločnosti,“ vlastný hlas mi znel zvláštne cudzo. Nedokázal som sa o ničom už baviť. Správna rada ma zbavila akejkoľvek právomoci. Pravdou však bolo, že mi to bolo úplne ukradnuté. Jebnutá spoločnosť! Nebyť obchodu zo zbraňami, nikdy by som sa nedostal – nikdy by som Bellu nedostal, do takejto situácií.

„Nesmieš zapredať rodinné dedičstvo,“ povedal Jerry vyčítavo a ja som zachytil, ako si povzdychol. Nevideli sme sa od toho večera. Nechcel som ho vidieť. Pripomínal mi zlyhanie, za ktoré by som ho najradšej zabil.

Prečo nevyrazili o pár minút skôr? Prečo nepostupovali inak?

Zmenilo by sa tým niečo?

Alebo by výsledok bol rovnako pojebaný?

„Nevrátim sa do práce, nemá to zmysel držať,“ povedal som svoj argument. Všetky svoje sily som teraz sústredil na pátranie. Aj keď zatiaľ bez výsledné. Akoby sa Alice prepadla pod zem.

Čo však na tom bolo najdivnejšie, ona vlastne ani neexistovala. Nenašiel som žiadnu minulosť, rodinu. Nič, čoho by som sa mohol chytiť. Výsledky zo školy, diplomy, ani vodičský preukaz alebo skurvené členské v knižnici.

„Edward, počúvaj. Si síce astronomicky bohatý, ale čo si sakra myslíš, z čoho sa financuje to tvoje bláznovstvo?“ hovoril so mnou ako s dieťaťom. Znel mi však úplne vzdialene.

Skurvysyn. Jeho bolesť zmizla ako jarný sneh. Prečo som vlastne stále trpel ja tohto kreténa? 

Možno preto, že on jediný vedel... Nemal som sa chuť hádať a plytvať svojou energiou.

„Dobre,“ nemal som mu čo viac povedať.

„Mal by si vyjsť do spoločnosti. O tej udalosti sa našťastie novinári nedozvedeli, ale to že si zmizol zo dňa na deň vzbudilo samé otázky. Neviem, ako dlho budem môcť držať čmuchalov ďalej.“ Prerušil, stíšil hlas a ja som zrazu vedel, čo príde. „Bella by to tak určite nechcela.“

Bolestivo som zavrel oči a okraje mojej diery sa rozvibrovali pálčivou naliehavosťou.

„Nehovor mi, dočerta, čo by Bella chcela alebo nechcela,“ šepol som zlovestne. Bol som na okraji a nevedel, ako dlho to udržím.

Nastalo trápne ticho. Čas ale nemal žiadnu významnú úlohu.

Po chvíli si rezignujúco povzdychol. „Dobre teda, ozvem sa ti zasa zajtra.“

„Nie si moja pestúnka,“ zavrčal som nervózne. Mal som chuť vytrhnúť telefóny drôt zo steny, len nemusieť počúvať ten jeho priteplený hlas.

„Niekto to musí robiť,“ povedal a zavesil skôr ako som stihol ešte niečo namietať. Namyslený idiot!

♦  ♦  ♦  ♦  ♦ 

O rok neskôr...

Držal som sa ďalej od všetkého. Ponorený len do pátrania. Nenechal som sa ničím rozptyľovať. Chytal som sa aj tej najslabšej stopy. Precestoval Spojené štáty, Kanadu a Nórsko. Jediné, čím som sa mohol riadiť, boli ojedinelé správy, že niekoho podobného, ako Alice videli, zahliadli alebo si mysleli, že ju stretli. Vždy, keď som však prišiel, stopa vychladla a pátranie som mohol rozbehnúť odznova.

Zaručene som vedel len jedno. Alice si vybavila falošné doklady, s ktorými vycestovala z krajiny. Ale o Belle žiadne správy.

Ďalšia podivná vec bol fakt, že všetky tie správy sa týkali opustených, bohom zabudnutých dier v zemi. Akoby sa Alice snažila vyhýbať ľudnatým oblastiam. Utekala? Určite. Vedela, že ju hľadám a snažila sa znížiť pravdepodobnosť, že ju niekto práskne. Ale toto hraničilo až s absurdnosťou. Kto chce žiť v zaľadnenej tajge, v Kanade, v Estónsku s Eskimákmi? Nedávalo to zmysel.

Zistil som, že Alice zrušila svoje číslo ešte v pobočke operátora v New Yorku. Prehľadal som všetky databázy prepravných spoločností, ale bez výsledku. Pravdepodobne sa viezla v riadnom svinstve alebo bola milenka bohatého podnikateľa. Vo svojich kruhoch som však o Alice Brandonovej predtým nepočul, a to som sa pohyboval riadne vysoko.

Nikdy nebola registrovaná ako prisťahovalec ani návštevník. Nahodil som do vyhľadávacej databázy jej fotku, ale výsledky, ktoré ma som dostal ma neposunuli ďalej. Žiadna pokuta ani za zlé parkovanie.

Vedomie zlyhania ma úplne paralyzovalo.

V noci som sa budil na nočné mory.

Mory, ktoré mi strhli z nepokojného spánku a orosili moje čelo kropajami potu. Lapal som po dychu a snažil sa zahnať spomienku na vzďaľujúcu sa Bellu. Ako kričím jej meno a ona sa neobzrie. Nemôže.

Lebo nás delí priepasť, ktorú ani jeden z nás nie je schopní prekonať.

„Pán Cullen, klopala som, ale neodpovedali ste,“ ozval sa ženský hlas od dverí. Strhol som sa v kresle, na ktorom som práve lustroval aktuálne záznamy z vyhľadávania. Už dávno som stratil spojenie s realitou.

Prižmúril som oči a premeral si ženskú, ktorá narušila moju oázu sebadeštrukcie a masochizmu. Vysoká blondína s nekonečne dlhými nohami a prenikavými tmavomodrými očami. Zvraštil som čelo. Čo tu tento manifest sexy ženy chce? Nech vypadne.

„Kto ste?“ nedokázal som v sebe zakryť nevľúdnosť.

„Som Lilian a Jerry ma za Vami poslal, aby spolu prebrali výročnú správu spoločnosti,“ povedala sebavedome a dlhé vlasy prehodila cez rameno.

Prižmúril som oči. Niečo také spomínal. Položil som notebook vedľa seba a vstal. Rýchlo ju odpratať z dosahu. Až príliš mi pripomínala ženy, s ktorými som márnil svoj čas, kým som mal možnosť byť s Bellou. Čas, ktorý už nevrátim.

Potriasol som nenápadne hlavou, aby som zahnal nepríjemné myšlienky. Opäť som sa pohľadom vrátil k príšelkyni a prižmúril oči. Mal som silné podozrenie, že toto nebude len tak záchvev snahy o konsolidáciu účtovnej uzávierky a podpísanie rozhodnutia pre valné zhromaždenie.

„Preberte to s pánom Falwellom, nemám na také sr...,“ zarazil som sa. Pred ženou som nikdy nenadával, pozostatok starej výchovy, „...sprostosti čas. To vyriešte s ním.“

Ruky som si založil na hrudi, aby som jej jasne dal najavo, že nie som prístupný žiadanému kláboseniu. Práve mi prišli nejaké informácie z Aljašky a ja som ich zúfalo rýchlo chcel preklepnúť.

Prekvapene zažmurkala očami a zhlboka sa nadýchla. Na moje prekvapenie sa však nedala na útek. Vystrela plecia a vytiahla zložku z aktovky.

„Trvám na Vašom podpise, prosím. Vypracovala som to úplne sama a nechcem potopiť svoju kariéru o pár mesiacov, ak poviete, že ste o tom nevedeli. Verím, že Vám to nezaberie viac ako desať minút Vášho drahocenného času. Potom sa opäť môžete venovať utápaniu a dezilúzií.“ Podišla priamo ku mne a kým som šokovane stál, a civel na ňu, podala mi zložku priamo do ruky a uškrnula sa.

Jej priamosť ma úplne prefackovala. Bože, ona si zo mňa naozaj uťahuje. Po prvýkrát som sa prebral z letargie a so záujmom sa pozrel na tie čmáranice v mojich rukách.

Schválenie financovania nadácie pre obete vojnových konfliktov.

„Dobre, pozriem sa na to,“ prehrabol som si jednou rukou vlasy.

Zrazu nervózne prestúpila z nohy na nohu a uprene pozrela na špičky. Stiahol som obočie. „Ešte niečo?“

Zhlboka sa nadýchla, zdvihla rýchlo pohľad a rýchlo vychrlila.

„Pán Cullen, nechcem byť trúfalá, ale chcela by som sa uchádzať o miesto vašej asistentky.“  

Prekvapene som otvoril ústa. Čože?

♦  ♦  ♦  ♦  ♦ 

 Ďaleko, veľmi ďaleko..

Nechcela som nikomu ublížiť. Nebolo to nič osobné. Bola to nevyhnutná otázka prežitia. Otázka dobra a zla stratila význam.

Vojaci v bitkách majú legendu. Vraví sa, že tvár človeka, ktorý zomrie vašimi rukami ako prvý, sa vám navždy vryje do pamäte a bude vás budiť za tmavej noci.

Neviem, kto to bol. Neviem, kto bol prvý, aj keď... Všetko bolo zvláštne prepojené a zlievalo sa do obrovskej masy spomienok a myšlienok. Presne ohraničené a zároveň neoddeliteľná časť celku. Krvavá škvrna čistej extázy.

Nič už nedávalo zmysel. Všetko by malo byť ako jedna čmuha, ale nebolo. Rozoznala som každý odtieň spektra a podtón zvuku. Čas plynul až bolestivo pomaly. Nedokázala som sa sústrediť na nič iné. Nehybne som striehla. Celý ten čas.

Utiekla som, ani neviem kedy. Aj keď nie vedome a rozhodne nie nadlho. Nedokázala som spraviť žiaden vedomý čin. Až kým neprišiel čas a ja som zachytila svoj cieľ. V zlomku stotiny sekundy, keď som spravila rozhodnutie, Alice vedľa mňa skamenela. Vystrelila som a pustila sa do behu.

„Stoj!“ zakričala za mnou, ale ja som nedokázala zastaviť. Ani ona ma nedokázala zastaviť. Lebo som bola silnejšia, rýchlejšia a úplne neovládnuteľná. Bola som stratená.  Bola som na love. „Bella, nie!“

V prvom rade by som vám chcela poďakovať za úžasné komentáre, ktoré ste mi nechali pri posledej, tridsiatej kapitole. Wau. Neskutočne ste ma potešili. Ďakujem za podporu, veľa to pre mňa znamená.

Máme tu prvú kapitolu novej série. Čakajú nás krušné časy. Druhá séria ponúka nový rozmer, ktorému som sa doteraz nevenovala, tak pevne verím, že sa mi ho podarí dôveryhodne zachytiť. :-)

Dúfam, že sa vám druhá rada Asistentky bude páčiť rovnako ako prvá. Teraz je to so mnou veľmi zložité kvôli práci, ale každý komentár mi vlieva neskutočnú silu. Ďakujem.

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 1. kapitola: