Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 12. kapitola

28.06.2013 (14:15) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 32× • zobrazeno 5576×

Bella:

Začala som do toho padať po hlave. Ležala som na posteli a s očami doširoka otvorenými som si prehrávala záznam z dnešného dňa. Edwardova prítomnosť na mňa pôsobila ako náboj defiblirátora. Cítila som každý jeho pohyb, spôsob ako sa jeho pery otierali o seba, keď rozprával. Ako sa mu tvár rozžiarila, keď sa usmial, alebo ten náboj, keď si neisto prehrabol vlasy pravou rukou. Akoby som sa napojila na jeho dušu. Preciťovala som každý jeho pohyb, vychutnávala si každý jeho úsmev a rozšírené zreničky, keď som sa naňho usmiala.

Nemalo mi robiť problém plynule sa zapojiť a udržať pracovnú tému. Ale bolo. Keď som sa s niekým rozprávala o schôdzkach a nevyhnutných opatreniach, vnímala som len časťou svojej mysle. Neustále som bola pri Edwardovi. Moje telo stále brnelo a malo chuť ma preniesť tam, kde som chcela byť. Podvedome.

Musela som sa čertovsky sústrediť, aby som po budove nepoletovala za ním ako héliový balónik.

Usmiala som sa sama pre seba.

Bol očarujúci. Charizmatický a neskutočne... Ten jeho zadok bol proste na pomilovanie.

Prehltla som jed, ktorý sa mi v ústach začal tvoriť ako reakcia na moje myšlienky. Celé moje telo sa triaslo v očakávaní, ktoré nemohlo dostať naplnenia. Rukami som si tesne obopla hrudník, akoby som mohla tej triaške zabrániť.

Máš čo si chcela. Pomyslela som si trpko.

Ale lepšie takto ako bez neho. To som vedela naisto. Vždy ide o rozhodnutie. O moje rozhodnutie.

Stále som tomu veľmi nepochopila. Čo ma tak hnalo za ním? Áno. Potrebovala som ho vidieť šťastného. Ale tejto neracionálnej primárnej potrebe som stále nerozumela. A ani deň strávený v jeho prítomnosti mi nepomohol túto hádanku rozlúštiť.

Na prízemí hral Emmett tetris alebo inú predpotopnú hru a Alice niečo ťukala do počítača. Denník psychopata. Zrazu sa zdvihla.  Sekundová ručička nestihla tiknúť znovu a už stála pred dverami mojej izby a ticho zaklopala. Akoby to bolo potrebné. Dvere neznamenali žiadne súkromie. Nie v dome, v ktorom žijú upíri. Predstierajme ale dobré mravy.

„Ďalej,“ pozvala som ju potichu ďalej, pričom som sa ani o milimeter nepohla zo svojej meditačnej polohy.

„Za tridsaťštyri sekúnd ti zavolá Lillian Halová,“ oznámila mi a podávala telefón.

Otvorila som oči a nechápavo sa na ňu pozrela.

„Nechcem s ňou hovoriť.“

„Volá kvôli tej večery a pokiaľ ju nezdvihneš, bude volať každých dvadsať päť minút. Je riadne tvrdohlavá.“ 

Sadla si na kraj postele s rukou napriahnutou, kým som si mobil rezignovane nezobrala z jej rúk. Hneď ako som ho od nej prevzala sa ozvala znelka. Pár stotín sekundy som bez žmurknutia sledovala číslo a symbol prichádzajúceho hovoru.

Nechcelo sa mi s ňou hovoriť. Nechcela som ísť na predstieranú zdvorilostnú večeru, pričom som dobre vedela, že bude skúmať každé moje slovo. Neviem, aký presne vzťah bol medzi ňou a Edwardom, ale cítila som sa z toho nesvoja. Aj keď rozhodne som nemala v úmysle robiť zo seba harpiu. Načo však kráčať po mínovom poli, keď sa mu dá vyhnúť?

Koniec koncov, jediný človek o ktorého spoločnosť som stála, bol Edward. Nič proti ostatným, ale trpela som ich ako nevyhnutné zlo.

Palcom pravej ruky som stlačila prijatie hovoru a počula ako Lilly nervózne bubnuje prstami, pravdepodobne o plastový povrch. Doliehala ku mne tlmená hudba a tlmený ruch ulice. Cestuje v aute?

„Prosím?“ povedala som s predstieraným prekvapením.

Nemám jej číslo uložené, takže prekvapenie je súčasťou každého smrteľníka. Len s tým rozdielom, že ja som nebola smrteľník. A ako bonus som mala sestru, ktorá videla budúcnosť.

 „Ahoj, Bella. To som ja, Lilly. Viem, že sme sa nedohodli, kedy skočíme na tú večeru, ale čo by si povedala, keby zajtra spolu niekam vyrazíme?“ povedala zvesela a ja som v jej hlase rozpoznala nervozitu. Nebola sama? V tom som zachytila ruch, akoby sa k nej niekto natiahol bližšie. Poriadne to tam šuštilo.

„Prepáč, Lilly. Ale chcela by som si spracovať nejaké veci a potom mám nejaký program. Ale tak či onak by som nemohla ísť,“ začala som si vymýšľať. Alice tvrdila, že to k bytiu upíra patrí. Mala by som si to osvojiť. Možno by sa mi zišiel kurz improvizácie, ale so supermozgom upír niečo hravo vymyslí aj bez tréningu. Rozhodne ma nelákala predstava hnusného blata v podobe večere. „Navyše, keď sme sa o tom zhovárali, bola som ešte trochu zaskočená tvojím pozvaním a nedomyslela som to do dôsledkov. Je mi ľúto, ale nemôžem s tebou ísť na večeru. Zo zdravotných dôvodov mám silnú diétu a nie je možné sa inak stravovať, ako si jedlo pripravovať sama.“

Výborne. Tým sa aspoň vyhnem nechceným pozvaniam na pracovný obed. Alice na mňa súhlasne žmurkla a ukázala mi zdvihnutý palec.

„Ehm, hm...“ pritakala Lilly akoby duchom neprítomná.

Začala som mať nepríjemný pocit, že tak ľahko sa jej predsa nezbavím. Potvrdením mi bol aj Alicin povädnutý úsmev a nesústredený výraz značiaci len jediné, že skúma budúcnosť. Po chvíli sa definitívne zamračila a ja som vedela, že sa táto šachová partia začala vyvíjať v môj neprospech.

„Ak ti večera nevyhovuje, tak zájdime aspoň na drink,“ nedala sa odbiť Lilly. Bola zrejme zvyknutá mať všetko na čo si zmyslela.

Znechutene som prevrátila oči a premýšľala, že jej poviem, že idem navštíviť známych. Ale to by asi len posunulo túto nevyhnutnosť. Už som chcela namietnuť, že moja špeciálna diéta zahŕňa aj nápoje, keď sled mojich myšlienok prerušil jej nadšený hlas.

„Bella, veľmi by si mi tým spravila radosť. Pôjde aj Edward!“ povedala a ja som mala zrazu v hlave prázdno.

„Pôjdem?“ šepol Edward potichu.

V tej chvíli sa môj vesmír prestal točiť. A potom sa zrazu roztočil okolo toho jediného. Jeho dychtivý hlas bol ako pohladenie pre moje mŕtve srdce. Privrela som oči. Tá predstava, že Lilly volá, lebo Edward... Moje telo sa začalo triasť a Alice na mňa položila naliehavo ruku, aby som lepšie precítila realitu, kde sa nachádzam a neobjavila sa v ich aute. S vďakou som otvorila oči a usmiala sa na ňu.

„Samozrejme,“ zachytila som Lillin tichý hlas, ktorým odpovedala na Edwardovú otázku.

„Dobre, zajtra o ôsmej večer. Poznáš klub Cosmo?“ ani som nechcela veriť, že to hovorím. Nemala som vysvetlenie.

„Takže platí?“ zrejme vedela, ktorá bije.

„Áno. Vidíme sa zajtra,“ povedala som rýchlo a položila skôr, akoby som stihla sľúbiť niečo viac.

Chvíľu som nehnute sedela a uvažovala, ako sa to vlastne stalo. Prečo má na mňa zvuk Edwardovho hlasu taký účinok, že sa dobrovoľne vydám do jamy levovej?

„Prečo tam chceš ísť?“

„Neviem.“

„Máš pripravenú výhovorku, aby si sa odtiaľ rýchlo dostala?“

„Nie.“

„Čo si oblečieš?“

„Netuším.“

„Tak to si teda nedomyslela,“ zalomila Alice nado mnou rukami, ale vôbec nebola nahnevaná. Pravdepodobne sa už zmierila, že v tejto vojne sa už neoplatí bojovať.

„Alice, vôbec mi takto nepomáhaš,“ zaúpela som a snažila si v hlave všetko usporiadať. V tom ma to napadlo. „Bolo by skvelé, keby si išla so mnou!“

„Čo blázniš? Edward je síce stále človek, no pochybujem, že mi niekedy odpustí ako sme zmizli. Tebe to za vinu nedáva, ale mňa považuje za zodpovednú v plnom zmysle jeho obžaloby. Vlastizrada je preňho menej závažným zločinom. Ešte potrvá, kým mu budem môcť prísť na oči,“ sklopila pohľad. Na moje prekvapenie v hlase som jej zachytila ľútosť.

„Tak potom čo mám robiť?“ začínala som byť nervózna. Tak veľmi mi na tom záležalo. Rozhodne viac akoby malo.

„Sústreď sa na výber oblečenia, potom zvyšok musíš improvizovať,“ oprela sa o čelo postele a tvárila sa, akoby objavila jadrový pohon.

Mala však pravdu. Ak svoj záujem presmerujem na triviálne časti problému, nepodľahnem tak ľahko panike.

Vyšvihla som sa z postele a už som stála pred šatníkovou skriňou. Čo si mám obliecť? Chcem, aby som vyzerala ako... dočerta! Ja netuším, čo chcem!

„Neblázni, je to až zajtra. Máš času ako Santa na Veľkú noc,“ ozval sa z prízemia Emmettov hlas. Síce bol plne ponorený do hry, telefonát ani náš rozhovor mu neušiel. Akoby mohol?

Preberala som jednotlivé kúsky v skrini a nič sa mi nepáčilo.

„Blázniš? To nie je dosť času. Každopádne. Pri Bellinej prieberčivosti aj tak nakoniec skončíme v obchode,“ odpovedala mu za mňa Alice a ja som spustila ruku z tmavozelených štrasových šiat, ktoré som práve držala. Ak pôjdeme tak či tak nakupovať, aký zmysel má stáť pri skrini a prehrabovať sa tu? Myšlienka na nákupné centrum mi však nedávala žiaden pokoj.

Započula som sa do Emmettovho nadšenia z hry a vtom som si uvedomila jednu vec. Niečo, čo mi povedal včera po návrate z pohovoru.

„To je výborný nápad, Bella!“ povedala nadšene Alice.

Uprela som na ňu prekvapený pohľad. Hádam mi nezačala čítať myšlienky? Ešte to by mi tak chýbalo?!

Ale vlastne... áno, hneď ako ma to napadlo prideliť Emmettovi parte, vedela kam ma to rozhodnutie nasmeruje. V očiach jej však hrali nezbedné iskierky, ktoré ma znepokojovali.

„Čo mi k tomu vieš povedať?“ prižmúrila som oči a ona sa len spokojne zazubila.

„Nič konkrétne. Vieš ako tie veci chodia.“ Prekrížila si labužnícky členky na mojej posteli a prižmúrila oči. „Nadväznosť rozhodnutí vytvára jednotlivé slučky v životnom osude a celé to môže skĺznuť do...“

„... paralelnej reality,“ dopovedala som za ňu. „Ale aj tak to risknem.“

Pokrčila plecia a teraz mal výraz poker face. Skrývala predo mnou niečo? Prižmúrila som oči a chvíľu ju pozorovala.

Po niekoľkých minútach som to vzdala. Bolo to ako dať príšery z Notre Dame de Paris oproti sebe a čakať, ktorá prvá žmurkne.

Nechcela som to teraz riešiť. Dozviem sa to neskôr.

„Emmett, môžeš prísť prosím ťa?“ šepla som.

Samozrejme, mohli sme sa rozprávať aj takto, ale potrebovala som mu vidieť do očí. Odhadnúť jeho reakciu.

Bez zdráhania zložil hru. Vzduch sa rozvíril a v tom stál predo mnou Emmett s rukami zloženými na prsiach. Pripomínal mi džina z lampy.

„Chýbajú ti iba turecké voľné nohavice,“ nedalo sa mi nepodpichnúť ho.

„K vašim službám. Vyslovte svoje želania.“ Tvár mál vážnu, ale vzápätí sa zazubil. Alice sa zachichotala, ale rozhodla som sa prejsť rovno k veci.

„Potrebujem s tebou prebrať otázku... neistej budúcnosti,“ povedala som čo najvážnejšie. Nechcela som mu povedať na rovinu, čo od neho chcem. Bolo to príliš absurdné už len čo som na to pomyslela. Nedokázala som to povedať nahlas.

Alice sa na mňa prekvapene pozdvihla obočie a v očiach sa jej zráčil ten výraz, keď prehľadáva svoje vidiny a skúma, čo sa má stať.

„Budúcnosť?“ spýtal sa nechápavo Emmett. „Ale na to je predsa odborník Alice. Má niečo ako doktorát v psychopatovede.“

„Áno. Musíš mi pomôcť. Zajtra idem na drink s Lilly a...“ snaha o fasádu, že o nič nejde bola rozbitá mojou zlomyseľnou staršou sestrou.

„...a Edwardom,“ doplnila ma tá malá bosorka so zastretým hlasom, akoby chcela čarovať.

Ale toto doplnenie nebolo nevyhnutné. Emmett do dobre počul. Napriek tomu, tým, že to tak zvýraznila, Emmettovi preletelo pochopenie po tvári.

„Prijímaš moju ponuku? Pôjdeme mu predviesť, ako vyzerá skutočný sexy chlap?“ na moje prekvapenie, vôbec nemal šibalské iskri v očiach. Bral svoju úlohu staršieho brata zodpovedne.

„Nie tak celkom. Nechcem tam ísť sama a nebolo by na škodu, keby...“ rozhodila som neurčito rukami. Nevedela som si predstaviť, žeby som predstierala vzťah s Emmettom. Toto by bolo horšie ako pokrvný incest. Nie keď už dostal svoje miesto súrodenca v mojom mŕtvom srdci.

„...keby naše správanie budí neurčité dojmy?“ prikývol s pochopením a ja som si vydýchla.

„Presne!“ usmiala som sa naňho.

„Tak na to si teda tľapneme!“ zvesela zdvihol ruku a ja som mu do nej tľapla svojou drobnou dlaňou. Ozvala sa rana. Obaja sme sa zachichotali.

„To je perfektné. Nemôžeme otáľať! Musíme hneď do obchodu,“ rozosmiala sa Alice a od samého nadšenia zatlieskala. „Oblečiem vás do rovnakého tónu akvarínovej modrej a budete vyzerať ako dokonale zladený pár!“

Obaja s Emmettom sme sa na seba pozreli a tiež sa nemohli ubrániť smiechu. Ale z úplne iného dôvodu.

„Skôr budeme vyzerať ako dvojičky, ktorých do oblečenia nasilu navliekla ich neznesiteľná macocha,“ zaškeril sa ublížene Emmett, za čo si vyslúžil môj výbuch smiechu a Alicin škaredý pohľad.

„Nevďačníci!“ frflala si popod nos naša jasnovidka a už nám nevenovala pozornosť. Pravdepodobne skúmala v svojích vidinách, v ktorom obchode zoženie, čo chce.

„Prečo vlastne si hovorila, že ide o budúcnosť?“ otočil sa na mňa zrazu Emmett a ja som mu venovala spokojný úškľabok. Keď je ruka v rukáve, ľahšie sa smeje.

„To hej, keby si mi totiž nepomohol, tá tvoja budúcnosť by rozhodne neistá bola.“ Zasmiala som sa a Emmett sa nadrapil svojou tlapou po mne.

„Ty jedna potvorka!“ Šikovne som sa mu uhla a už stála pred zadnými dverami.

„Len počkaj, kým ťa chytím, ty sudička mojej neistej budúcnosti,“ smial sa kúsok za mnou Emmett. Chcela som sa rozbehnúť. Na stotinu sekundy som sa zastavila a sústredila. Žiadne ľudské srdcia som nepočula bližšie ako na míľu. Bola už navyše tma a náš dom bol stranou od ostatných ulíc. Napriek tomu opatrnosti nikdy nebolo dosť...

„Vzduch čistý,“ ubezpečila ma Alice. „Poďme na lov. A potom rovno na nákupy.“

Moje nohy sa rozbehli a dopriali mi uvoľnenie, po ktorom som túžila po celý deň.

 ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ 

Hudba z baru Cosmo sa niesla do širokého okolia. Dokázala som ju rozoznať stále vzdialená dobrých pár míľ. Sedela som na sedadle spolujazdca Emmettovho džípu a absolútne som sa nehýbala. Snažila som sa sústrediť a zároveň nemyslieť.

Hlúpy nápad.

Absolútne nereálny.

Cítila som krv ako mi prúdi v mojom mŕtvom tele a jej jemné vlny mi hladili telo zvnútra. Mala som byť pokojná a spokojná. Vzťahovalo sa to ale iba na smäd. To čo ma práve mátalo nemalo nič spoločné s primárnymi potrebami upíra.

„Nebol to dobrý nápad,“ šepla som viac pre seba aj keď som dobre vedela, že ma Emmett počul.

„Nebol to môj nápad,“ odvetil vecne a riadeniu venoval minimálnu pozornosť. „Zvládneš to. Nič to nie je. Posedíme, pokecáme. Predvedieme nejaké to číslo z hriešneho tanca, že sa tam nejaký úchyl na tom odbaví a pôjdeme domov.“

Žeby to mohlo byť takto jednoduché?

Tak to pochybujem.

Nie s mojím šťastím.

Pohľadom som sledovala preľudnené ulice New Yorku. Auto plynule prešlo ku krajnici blízko baru. Celé moje telo zaplavila nervozita. Kiežby ma niekto vedel zbaviť všetkého toho stresu. Rýchlo som strelila pohľad k Emmettovi, ktorý si moju nervozitu zreteľne uvedomoval.

 „O nič nejde, sestrička. Vypijeme pár drinkov a ideme domov,“ povedal chlácholivo a povzbudzujúco sa usmial.

„Ty naozaj chceš piť?“ spýtala som sa prekvapene.

„Prečo by som nemohol? Môžeme si dať súťaž, kto tej brečky vypije viac. Každopádne ešte som neskúšal, či ten hnus nemá nejaké otupujúce účinky na smäd po krvi. A zvracanie za barom nikoho v tejto situácie neprekvapí.“

„Tuším to máš viac premyslené ako ja!“ Musela som sa zasmiať. Mal pravdu. Niekedy som premýšľala, či nie je vzdialený Šalamúnov potomok.

Pokrčil iba plecami, načiahol sa po kľučke a otvoril dvere.

Vzduch začal prúdiť do auta a ja som sa podvedome zhlboka nadýchla. Okrem plameňa, ktorý sa silnejšie rozhorel v mojom hrdle som zacítila známu vôňu. Už sú tu. Cítila som Edwarda cez všetok ten opar alkoholu a zrýchleného tepu ľudí v bare.

Už je tu dlho? Kedy prišiel?

Bude mu už okolo krku visieť nejaká prsnatá ryšavka? Aby demonštroval, že sa ho moje odmietnutie nedotklo? Prečo vlastne chcel prísť? Chcel ma vidieť?

V hlave sa mi rozbehlo milión alternatívnych scenárov.

Zatajila som dych a chytila kabelku. Pri mojich dverách už stál Emmett a galantne mi ich otváral. Prekvapene som naňho pozrela. Ako môže byť upír prekvapený? Ja som zrejme mala dnes svoj deň.

Naklonil sa ku mne a zašepkal mi pri uchu. „Nikdy nevieš, kto ťa sleduje.“

Ticho som prikývla a vložila mu ruku do dlane. Vyslalo to ku mne upokojujúci signál a uvedomila som si, že sa naozaj nie je čoho báť. Čo sa najhoršie môže stať?

„Šou môže začať,“ usmiala som sa naňho a on len povzbudzujúco na mňa žmurkol.

Ochrankár stojací pri vchode si nás skúmavo premeral, ale pri pohľade na môjho spoločníka s rešpektom ustúpil a otvoril nám dvere. V bare bolo prítmie, ale pre moje oči to nebolo žiadne obmedzenie. Neónové svetlá sa odrážali od stien na plný parket. Po stranách boli stoly a súkromné boxy. Bolo tu plno. Pach potu a ťažkých parfémov sa miešal vo vzduchu. Všade postávali smejúce sa hlúčiky ľudí, ktorí prišli zapiť koniec pracovného týždňa. DJ hral rytmickú hudbu, ktorou sa otriasal a vlnil celý podnik. Akoby mal vlastnú dušu.

Dôkladná prehliadka interiéru mi trvala iba niečo vyše sekundy. Okamžite som hľadala... Jeho. A našla som. Bol ako magnet pre moje oči, pre moje telo. Celá som zamrzla. Bol tak nádherný, že ma to až začínalo bolieť.

Svojimi očami som nevidela nič iné. Nikoho iného. Akoby všetko zmizlo a nikto tu okrem nás nebol. Pálenie v mojom krku som vytesnila na okraj podvedomia. Sedel krížom cez parket, v tmavo modrej košele s odopnutými dvomi vrchnými gombíkmi. Jeho bronzové vlasy stáli na všetky strany a vyvolávali vo mne nevysvetliteľnú chuť zaboriť do nich svoje prsty. Jemné strnisko na jeho brade pôsobilo nedbalým sexy dojmom. Moje vnútro sa jemne zachvelo. Rukami zvieral pohár jeho obľúbenej whisky a so zamyslením krúžil jej hladinu.

Triaška na mojom tele ma neprekvapila. Vlastné telo sa chcelo pohybovať rýchlejšie ako moje nohy. Najmä teraz, keď som už skoro minútu stála nehybne na mieste.  

Pocítila som silnejší tlak Emmettovej ruky medzi mojimi lopatkami. To ma prebralo z polohy ľadovej labute zamrznutej uprostred pohybu.

„Poď,“ potlačil silnejšie a ja som poslušne nasledovala.

Začala som mať pocit, že to nebude až také ľahké.

Edward zrazu zdvihol pohľad, akoby vycítil, že sa naňho pozerám. Tie jeho zelené oči! Mohla by som sa do nich pozerať večne!

Snažila som sa dešifrovať pocity, ktoré sa mu odzrkadlili v očiach. Ale bola som z ľudských emóciách stále trochu bezradná. Chvíľu na mňa upieral pohľad akoby ma videl prvýkrát. Akoby sme sa nikdy predtým nestretli. Jeho krásne zelené oči sa rozšírili a srdce mu začalo rýchlejšie biť. Jeho dych bol nepravidelný a cítila jeho jemnú triašku. Usmiala som sa naňho a on mi úsmev opätoval.

No v okamihu mu úsmev zamrzol a pery stisol do pevnej linky. Oči stočil na Emmetta a bojovne ich prižmúril a odpil si z whisky. Emmett si to dobre uvedomoval, aj keď sa naňho priamo nepozeral. Stál tesne pri mne s rukou na mojom chrbte. Mohlo to pôsobiť ako majetnícke gesto.  Mala som zvláštny pocit, že to nie je správne. Žeby som to mala Edwardovi vysvetliť. Ale nie je toto presne účelom tejto šarády?

Odhodlanie mi citeľne kleslo. Najmä keď som si všimla, ako Edward zovrel ruky v päsť. Spravila som krok na stranu a narazila do Emmettovej hrude.

Čo do čerta...

„Vidíš ten zadok?“ šepol fascinovane Emmett a mňa tým úplne vyviedol z konceptu.

„Čo prosím?“ prekvapene som sa naňho otočila, ale on na mňa nepozeral. Upieral oči niekam k baru. Nasledovala som jeho pohľad.

„Pozri na tie prsia, to sú také dokonalé štvorky,“ šepol skoro zbožne, ale bol taký zvláštne uchvátený, že pre zmenu teraz on zostal stáť na mieste.

Lilly stála práve prehnutá pri bare a načahovala sa pre kokteil. Tesné šaty jej obopínali zadok a prsia si tiež zrejme povedali, že sa nadýchajú čerstvého vzduchu. Žiarivo sa usmiala na barmana a otočila sa k odchodu. Nevšimla si nás. Našťastie. Teraz by sa mi ťažko podarilo rozhýbať túto skamenenú masu svalov. Rozhodla som sa pre šokovú terapiu.

„Koľkokrát ti mám Emmett opakovať, že nie som na ženy a ani ma to neláka vyskúšať?“ zasmiala sa a sledovala, ako si Lilly hladko spravila cestu. Vlnila bokmi v obtiahnutých červených šatách a každý ustúpil o krok, aby si ju mohol lepšie obzrieť.

„To je najdokonalejšia žena, akú som kedy videl,“ šepol a tváril sa skoro ako slepec. Musela som ho štipnúť poriadne silno k rebrám, aby sa prebral.

„Au, to bolelo,“ povedala som naoko ublížene a sprisahanecky doňho štuchla.

„Ale no, Afrodita hádam nebude žiarliť na Hellenu Trojsku,“ usmial sa ospravedlňujúco, ale očami opäť skĺzol na ňu.

Lilly si práve sadla k Edwardovi a on neochotne odvrátil skúmavý pohľad od nás. Vtedy si nás všimla aj ona. Nadšene zakývala a ja som s predstieraným elánom odkývala.

„Tak poďme. Už sme tu aj na ľudí príliš dlho,“ šepla som potichu a prinútila sa odtrhnúť pohľad od skúmavého pohľadu zelených očí. „Nezabudni, prečo sme tu. Baliť ju môžeš neskôr.“

Previnilo sa na mňa usmial, akoby som odhadla jeho tajné plány.

„Rozkaz šéfe,“ povedal trochu menej nadšene, ale pevnejšie ma chytil a rázne nám razil cestu k nim.

Lilly sa pri pohľade na Emmetta úplne roztriasli ruky. Nervózne chytila svoj kokteil a kým sme prišli k stolu si ešte dvakrát odpila. Kde je tá sebavedomá šelma, čo ešte pred chvíľou kráčala po parkete?

„Prepáčte, že meškáme,“ povedala som ospravedlňujúco a prehodila som si vlasy za ucho.

Edward sa hneď postavil a chcel vykročil ku mne.

Pochytil ma záchvev paniky. Nejaké gesto, podanie ruky? Dočerta, na to som nemyslela. No vedenia sa ujal hneď môj doprovod. Jemne ma postrčil smerom do boxu k Lilly a sám urobil krok k Edwardovi a on zastavil pri okraji stola.

„Zdržala nás premávka. Hádzali sa nám divé zvery pod kapotu a museli sme sa s nimi vysporiadať,“ uškrnul sa Emmett a mne cukli kútiky.

„Emmett,“ šepla som potichu snažila som sa mu vyslať tichú hrozbu.

„Bolo to ako vo westerne,“ nedal sa a šibalsky sa usmial.

Na to sa Lilly zasmiala a na Emmettovej tvári bolo vidieť spokojný úsmev. Áno, niekde som čítala, že ženský smiech je najsilnejšie afrodiziakum. Zaujímavé to vidieť priamo v praxi. Lilly začala nervózne žmoliť nejakú servítku a ja som sa vtedy uvedomila.

„Dovoľte, aby som Vás predstavila. Emmett toto je Lilly, moja kolegyňa. Edward, môj...“ zaváhala na pre ľudí nepostrehnuteľnú zlomku sekundy. Jediné slovo vo mne vyvolalo hotové tornádo. „... šéf.“

Lilly sa len usmievala na Emmetta ako počarovaná. A hoci som videla, žeby sa najradšej venoval jej, rozhodol sa plniť úlohu staršieho brata zodpovedne.

 „Veľa som toho o tebe počul, Edward,“ povedal uštipačne Emmett a podal mu ruku.

Edward prirýchlo vystrelil tú svoju ruku, a v očiach sa mu zráčil plán, že Emmettovi poláme aspoň silným stiskom prsty. No len, čo sa ho dotkla chladná Emmettová dlaň nachvíľu zostal mimo. Oči sa mu rozšírili a sťažka dýchal.

Len prosím nech to nie sú spomienky. Alice síce vravela, že spolu pátrali po mne, ale dúfam, že bola dostatočne opatrná, aby sa jej nedotkol. Alebo nie?

„Zaujímavé, ja som o tebe nepočul nič,“ povedal stroho Edward a pevne stisol ponúknutú ruku.

Emmett sa len uškrnul.

„To bude tým, že je Bella v meste iba pár dní. A nemali ste spolu možnosť poklábosiť. Ja s ňou trávim už niekoľko posledných rokov,“ prižmúril oči a ja mu ticho zaúpela.

„Emmett, prosím!“ zaúpela som potichu.

Mohol to zničiť ešte viac?

„Dávam na teba len pozor,“ pustil Edwardovú ruku  a dôrazne ma posunul ku barovej pohovke.

Očami som sledovala Edwarda, ktorý zostal primrznutý na mieste. Dýchal sťažka a keď zdvihol pohľad mal v nich napätie.

„Prihriaty kokot!“ zašepkal a sadol si oproti mne.

Prekvapene som sa naňho pozrela a cítila, ako sa Emmett vedľa mňa napäl. Edward pohľad upieral sekundu cez parket, akoby sa na nás odmietal pozrieť. Bolestivo privrel oči. Hneď som si uvedomila, že to povedal iba pre seba a rýchlo som položila ruku na Emmettovu nohu, aby som ho udržala na mieste. Ticho zavrčal, ale nepostavil sa.

Edward sa na otočil a hoci sa na mňa priamo nepozrel, iba prepaľoval moju ruku na Emmettovom stehne. Mala som pocit, že sa mi vznieti od jeho intenzívneho pohľadu. Ovládla som silné nutkanie ju stiahnuť.

„Tak Edward, v čom to vlastne podnikáš?“ začal Emmett zdanlivo neškodnú konverzáciu a vyložil svoju medvediu pracku cez operadlo. Dával si pozor, aby sa ma nedotýkal, ale z Edwardovho uhľu to mohlo vyzerať ako celkom teritoriálne gesto.

Edward vytreštil oči a zlostne zaťal zuby. Skôr však ako stihol čokoľvek povedať, Emmett sa rozhodol mu vrátiť urážku, pre seba vlastným spôsobom.

„Bella spomínala, že predávaš akési hračky.“

Edward ani na mňa nepozrel. Premeriaval si svojho soka.

„Hračky? Jedine tak pre dospelých, veľkých chlapcov,“ povedal ľadovo. Vedela som, že sa od zbraní už dištancuje, ale bolo mi úplne zrejme, že teraz je to niečo, čo mu pomôže trochu svoje zlomené ego zosádrovať dokopy.

„Nevedel som, že robíš v porno priemysle!“ zvolal naoko pohoršene Emmett a nenápadne žmurkol na Lilly, ktorej sa hneď zrýchlil dych. „Bella, dúfam, že na tebe nebude nejaké tie hračky skúšať pred tým, ako sa ich rozhodne uviesť na trh. Mala by si si poriadne prečítať svoju náplň práce.“

Silou vôle som sa ovládla, aby som sa nerozosmiala. Jediné, čo ma držalo na uzde bol Edwardov výraz. To však nezastavilo Lilly. Rozosmiala sa, až v jej očiach poskakovali iskričky.

„Tak to by som o tom niečo musela vedieť,“ povedala veselo.  Emmett jej skoro až zbožne opätoval úsmev a ja som si predsavzala, že z neho musím vytiahnuť podrobnosti.

„Niečo na pitie?“ prerušil našu debatu čašník.

S otázkou v očiach som sa obrátila na Emmetta. Bol to predsa jeho nápad, nie? Chlamtať do rána a zvracať pri bare.

„Vyber mi prosím niečo,“ povedala som milo a zaklipkala som mihalnicami.

„Bloody Mary, dvakrát,“ objednal s úsmevom.

„Iné nepoznáš?“

„Nie, ale som úprimne zvedavý,“ usmial sa a vystavil na obdiv svoje tesáky. Predvádzal sa. Obrátil sa späť k stolu.

„Prosím mohla by si mi ešte raz zopakovať svoje meno? Ospravedlňujem sa, ale asi som ho prepočul“ otočil sa zo záujmom na Lilly, ktorá sa celá rozžiarila.

„Tak prepočul?“ šepla som na našej frekvencií a jemne natočila hlavu na bok. Nedalo sa mi nepodkopnúť stoličku na ktorej závratoval.

„Čuš, sestrička,“ odpovedal nevrlo a ja som sa len odvrátila späť.

Musela som čeliť Edwardovmu nesústredenému pohľadu. Celé moje vnútro sa stiahlo.

„Lilly,“ šepla nesmelo a ja som mala chuť tých dvoch nechať samých. Nedokázala som sa však pohnúť. Bola som uväznená v pasci dvoch zelených očí.

„Lilly. To je krásne meno,“ povedal milo a pri vyslovení jej mena mu hlas jemne preskočil.

„Ďakujem.“ Opäť sklonila pohľad na svoje ruky a zaklipkala mihalnicami.

„Ale po pravde, veľmi sa k tebe nehodí,“ povedal zamyslene upierajúc na ňu uhrančivý pohľad.

„Ako to myslíš?“ prekvapene sa naňho otočila s doširoka otvorenými modrými očami.

„Ľalia je síce vznešený kvet. Ale je v ňom niečo smutné. Neviem ti to vysvetliť.“ Fascinovane ho počúvala a on sa na počudovanie tváril naozaj vážne. „Vieš, keby ti ja mám vybrať meno, tak by som hľadal niečo medzi kvetmi ľúbeznými a romantickými.“

Prekvapene zažmurkala a trochu sa zasmiala. To upútalo aj Edwardovú pozornosť. Neochotne sa odo mňa otočil a zamračene sledoval tých dvoch. Toto bolo naozaj podivné stretnutie.

„Čo je smiešne?“ spýtal sa so záujmom Emmett, pričom akoby zabudol, že pri stole s ním sedíme ešte aj my.

„Nič. Ale vieš, že Lilian je moje stredné meno? Celé meno nepoužívam, lebo som si myslela, že moja mama sa na mne vyvŕšila s celou faunou. A okrem toho sa mi deti mi smiali,“ povedala zamyslene.

„Naozaj? A aké je tvoje prvé meno? Sľubujem, nebudem sa ti smiať,“ lanáril ju Emmett. A ona nebola schopná odolať.

„Rosalie. Rosalie Lilian Hale,“ šepla a pritom naňho upierala fascinovaný pohľad.

„Áno, to meno sa mi k tebe viac hodí! Ak ti to neprekáža, budem ťa volať Rose.“

Nebola som si istá, či čokoľvek by jej prekážalo, pokiaľ by to navrhol on.

Edward:

Kretén! Ten pridrbaný magor! Má tu nádhernú ženu vedľa seba, a on namiesto toho, aby ďakoval Bohu za to, že ju má, flirtuje tu s každou kurvou. Dobre, nie každou, ale aj tak. A čo si o sebe myslí sakra, Lilly? Chichoce sa jeho vtipom a pritom ani jeden nevenujú pohľad Belle, ktorá sedí kúsok od nich.

Myslel som si, že ho zabijem. Vlastnoručne ho zbavím jeho vtáka. Hneď ako vošiel. Ako veľmi by som mu jednu natiahol. Mlátil a udieral, kým by nemal tvár na kašu. Ale prišiel s ňou. A ja som nemohol vidieť bolesť v jej očiach.

Kurva!

Ale teraz ma nasral. Oveľa viac. Jedna vec je, že mi vyfúkol ženu a celkom iná, keď jej zahýba.

Ona však len sedela. Sem tam sa usmiala. Akoby to vôbec nevnímala. Možno to ten gauner robí pravidelne. Možno je zvyknutá skloniť hlavu. Či ju ten svalovec aj nebije!

Pri tej myšlienke sa mi zadrhol dych.

Mal som chuť sa nahnúť cez stôl a poriadne mu vraziť. Bez dôkazov, bez súdu. Len vykonať spravodlivosti za dosť.

Zaťal som ruky v päsť a odvrátil pohľad. Belline oči boli skúmavé. Akoby dobre vedela, že sa mi búri každá bunka v tele. Mierne sa usmiala a chystala sa niečo povedať. Ten jej pohľad však akoby ponúkal iné možnosti úniku. A ja som ich hodlal využiť. Hneď. Práve začali hrať tú správnu skladbu.

Vystrel som ruku dlaňou hore a ona mi zmätene pozrela do očí. Snažil som sa tváriť vyrovnane a presvedčivo.

„Poď si zatancovať.“

„Ja neviem, či je to vhodné,“ zahabkala.

Nie som však nebral ako odpoveď. Musel som prebrať iniciatívu. Tento večer bol príšerný. Mal som od neho úplne iné očakávania. A nehodlal som sa svojej možnosti vzdať.

„Tvojmu priateľovi to určite nebude prekážať,“ to slovo som vypľul. Nechcel som sa však zastaviť. Ani pred tou horou svalov. Ak by sa ozval, povedal by som mu, nech zavrie klapačku a ďalej flirtuje s príliš ochotnou Lilly, Rose, či Fialkou. To bolo fuk. Neznášam kvety!

Chytil som jej pravú ruku a preplietol naše prsty. Mal som pocit, akoby som sa dotkol elektrického vedenia. Celé moje telo sa zachvelo, ako pri výbuchu supernovy. Hlava sa mi roztočila a oči vzrušením rozšírili.

Jej pokožka bola studená. Nie, bola ľadová! Pokožku mala jemnú ako zo zamatu, napriek tomu pevnú. Pôsobila tak krehko a vykoľajene ako ja. Dočerta, toto som si nemohol nahovárať!

Moje telo sa jemne chcelo a ja som mal pocit, akoby tá triaška vychádza z nej. Váhala. Sedela a upierala pohľad na naše spojené ruky. Akoby to bolo jediné spojivo s vesmírom. Ja som sa teda tak cítil a iba som mohol hádať, či aj ona cíti aspoň zlomok z toho čo ja.

Čo by som dal za to vedieť, čo si tak teraz myslí!

Usmial som sa a vôbec som nevenoval pohľad svalnáčovi, ktorý sa na nás otočil. Lilly mu niečo štebotala, no on pozeral na moju Bellu. Prisahal by som, že jej niečo povedal, no pery ledva pootvoril ako pri hlbšom nádychu.

Nech zalezie do diery. Určite ju chce zastaviť alebo jej to zakázať.

„Dáma by nikdy nemala dať košom tanečníkovi, pokiaľ ju nebolí hlava, nemá vyvrtnutý kotník alebo...“ bol som pripravený ju prehovárať, pokiaľ nebude súhlasiť. No prekvapila ma.

„Dobre,“ šepla zrazu akoby sa prebrala z tranzu. Usmiala sa placho a postavila sa z kresla.

Emmett na ňu skúmavo hľadel, no ja som sa rýchlo otočil a ťahal ju preč. Na parket. Chcel som byť čo najďalej od toho zasratého boxu. Čo najďalej od jej nabijaka. Niekde, kde sa budeme môcť porozprávať.

Prešli sme cez tancujúce páry na parkete. Kliesnil som cestu a ona išla krok za mnou. Naše ruky boli stále spojené a ja som chcel... O Bože, čo by som len chcel! Nevedel by som, kde začať. Ale všetko by súviselo s touto sladkou bohyňou.

Vo vzdialenom kúte parketu, odkiaľ nebolo vidieť na náš box som sa zvrtol a pritiahol Bellu k sebe.

Jemne, ako porcelánovú bábiku, som si ju stiahol na hruď k sebe. Mal som pocit, že mi srdce vyskočí z hrude, keď svojimi drobnými rúčkami prešla po mojich pleciach a opatrne ma chytila za krkom. Bolo to také nežné a také intenzívne.

Tie jemné ruky však už nepatrili mne.

Už len pri tej myšlienke ma opäť prevalila vlna hnevu.

„Nevedel som, že s niekým dnes prídeš,“ povedal som vyčítavo. Neviem, čo som si vlastne myslel. Ale toto bolo ako ľadová sprcha.

„Nevedela som, že potrebujem povolenie,“ šepla a trochu sa odtiahla. V očiach sa jej odrážal... hnev?

 „Tak som to nemyslel a ty to vieš.“ Pery som zovrel do tenkej linky.

Rozhostilo sa medzi nami ticho. Načo som s tým vôbec začínal?! Mám ju pre seba na pár úbohých minút a aj to som schopný pokašlať!

Rezignovane som si povzdychol. Prekvapene ku mne zdvihla oči a skúmavo sa na mňa pozrela.

 „Vedela som, že idete s Lilly spolu, tak som nechcela tu byť ako piate koleso...“ povedala akoby na obranu.

„Ty nikdy nie si piate koleso,“ šepol som nežne a rukami jej pevne zovrel štíhly driek. Moje telo sa od silnej túžby zachvelo. Chcel som ju! A tak veľmi! Byť k nej najbližšie, ako je len možné. Nedokázal som sa zastaviť.

Sklonil som hlavu k jej mahagónovým vlasom, slastne privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Voňali neopísateľne. Nie, to nebola len vôňa jej vlasov. Akoby to bola celá ona. Levanduľa? Nemal som potuchy, či je vôbec možné niečo k tomu priradiť.

Pocítil som slabú triašku. Celý som sa napäl a spozornel.

Chvela sa v mojích rukách.

Plakala?

Pomaly som sa odtiahol a pozrel sa na ňu. Mala zavreté oči a pevne zovreté pery.

„Bella?“ oslovil som ju starostlivo.

Mal som chvíľu pocit, akoby ani nebola schopná zareagovať, no po chvíli zdvihla pohľad a oči sa jej zvláštne leskli. Akoby ste vmiešali do čokolády karamel. A ja mám karamel veľmi rád...

„Ja s Lilly nič nemám. Ale to ty vieš,“ šepol som dôrazne. Musela to vedieť. Bolo mi jedno, že by som mal blafovať. Vyložil som karty na stôl. „Pre mňa nie je nikto iný ako ty.“

Oči sa jej prekvapením rozšírili a ja som nevedel, či je to tým svetlom, alebo sa jej oči menia z horkej čokolády na sladký karamel. Jej oči boli také úprimné a odzrkadlovali v sebe toľko pocitov, že sa mi z toho začala točiť hlava.

Pootvorila pery a ja som prestal myslieť.

Všetko prestalo existovať.

Nebolo tu nič. Len ona a ja.

My dvaja. A tie zvodne pootvorené pery.

Táto kapitola bola pre mňa veľmi náročná - chcela som v nej povedať toľko vecí a vyjadriť toľko emócií... Nakoniec však má 5600 slov, čo sa mi už veľmi dávno nepodarilo.  

Dúfam, že sa vám páčila a nepôsobila na vás príliš chaoticky.

Prosím o komentáre. :)

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 12. kapitola: