Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 15. kapitola

20.09.2013 (15:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 4091×

Edward:

„Chcel som sa len spýtať, kedy si sadneme k tým podkladom...“ zapínal som si gombíky na saku a zdvihol hlavu, keď som započul zvuk lodičiek taký ladný, že udával rytmus môjho srdca ako metronóm pianistovi takt.

Otázka mi vyšumela z mysle. Bola prekrásna. Sexy a k pomilovaniu v tej upnutej puzdrovej sukni a jednoduchej bielej blúzke.

„Vyzeráš...“ oblialo ma horko a hlas sa mi zadrhol.

„Na zožratie. Ďakujem, ja viem,“ usmiala sa a v tú ranu by mi mohli volať záchranku.

Moje srdce sa zastavilo a zabudol som dýchať. Toto sa mi ale stávalo v poslednom čase často. Lekár by to prisúdil arytmií srdca skombinovanej pravdepodobne s asmatickým záchvatom. Ale nemusel som byť vyštudovaný medik, aby som vedel, že toto nemá spoločné nič s mojím zdravotným stavom.

„Bola som na odchode, ale môžeme si k tomu sadnúť ešte teraz, aby sme mali pripravené podklady na zajtrajšie poobedné rokovanie,“ hlas mala melodický a ja som sa v ňom strácal bez toho, aby som rozoznával význam jednotlivých slov.

Položila kabelku vedľa stolíku, posadila sa do kresla a chytila prvú zložku, čo bola k nej najbližšie. Tvárila sa, akoby tá malá výmena vôbec neexistovala. No chvíle, keď sa chytila na nejakú moju poznámku, boli tak vzácne. Nemohol som to nechať len tak byť.

 „Chcel som povedať, že vyzeráš skvele. Ale aj tvoja odpoveď má niečo do seba,“ usmial som sa na ňu a snažil sa tváriť pokojne, aj keď v mojom vnútri to celé vrelo.

Pozrela sa na mňa prekvapený pohľadom a otvorila pery, aby niečo namietla. Ruky som si vložil do vreciek a zdvihol obočie.

Vedel som, ako na ňu pôsobím. Teda, bola to iba teória. Bella bola jednoducho neprekonateľná hráčka pokru. Vyžadovalo si to všetko moje sústredenie, aby som jej slabé zmeny a záchvevy zachytil. Ak by som ju zobral k hraciemu stolu vo Vegas, zarobili by sme balík. Ale tu vôbec nešlo o prachy.

„Pán Cullen, ja...“ zažmurkala a ja by som v tej chvíli dal všetky poklady sveta za to, aby som vedel, čo sa jej teraz preháňa hlavou.

Mal som pocit, že tu nie som zďaleka jediný, kto sa musí snažiť ovládať a odolávať tomu druhému. Kurva, ale prečo? Prečo nemôžeme byť spolu?

„Obyčajne konštatovanie, slečna Swanova. Nebojte, našu dohodu ctím viac ako desatoro a svätý grál dohromady,“ zdvihol som ruky v kapitulujúcom geste.

Bez sebamenšieho pohybu na mňa upierala svoje veľké oči a ja som ani netušil, či pochopila, čo som vlastne povedal. Šifrovaná správa v štýle Da Vinciho kódu. Mala ona vôbec potuchy, ako veľa pre mňa znamená?

Privrela oči a otočila sa späť k tým prekliatym papierom.

Kurva! Tak veľmi som ju chcel! Nie len dostať sa medzi tie jej dlhé alabastrové nohy, ale byť s ňou. Zhovárať sa tak ako kedysi. Aby ma pustila k sebe bližšie a zdieľala so mnou svoje nápady a myšlienky, tak ako tomu bolo kedysi.

Chcelo to plán. Dobrý a premyslený.

Ako v opare som ju nasledoval ku kreslám a konferenčnému stolu, kde porozkladala papiere ako tarotové karty a sama sa nahla k ďalším v poradí. Začala rozprávať o jednotlivých kandidátoch, ktorý pripadali do úvahy, no ja som ju vnímal iba okrajovo.

No dobre. Nevnímal som ju vôbec.

Jediné, čo som sledoval, bola krivka jej pier ako sa hypnoticky hýbe. Pohľad mi skĺzol nižšie. Blúzka sa jej jemne rozhalila a ja som tak zazrel lem jej podprsenky. Moje telo reagovalo rýchlejšie ako vodíková bomba pred expóziou. Obrovský tlak a teplota trhali moje telo na kusy. Už len to gama žiarenie chýbalo.

Bože, zmiluj sa nad nadržaným nešťastníkom!

Nasucho som prehltol a rýchlo som odvrátil pohľad. Snažil som sa rýchlo myslieť na niečo iné. Niečo logické. Ale na prevzatie spoločnosti som sa koncentrovať nemohol. Jediné, čo moju myseľ ovládalo bola Bella.

Pozeral som sa smerom na kanceláriu a uvedomil si, že za posledných päť rokov, čo tu nebola sa tu vôbec nič nezmenilo. Ani zariadenie, ani riaditeľ, ani jeho asistentka. No napriek tomu, ona sa zmenila v úplne iného človeka.

Bella bola oriešok vždy. Teraz to bol ale level pre extrémne pokročilých. Akoby predvídala moje kroky a vždy sa jej ako myške podarilo vykľučkovať. Iba vo výnimočných situáciách sa mi podarilo docieliť svoje.

Bolo to frustrujúce!

Na jednej strane sa snažiť analyzovať jej správanie a vymyslieť tak spôsob, ako preniknúť cez jej obrannú bariéru, ktorú okolo seba vytvorila. No na druhej strane hneď na mňa útočili neodbytné dohady o samotnej Belle. Čím viac som ju sledoval, tým to bolo zreteľnejšie. No zakázal som si na to myslieť. Nemohol som dovoliť, aby ma môj neutíchajúci záujem po informáciách a poznaní o ňu pripravil.

To, že sa pohybovala ako nymfa s aurou bohyne bolo zrejme aj bez podrobnejšieho pozorovania. Ale detaily, ktoré by si menej posadnutý jedinec jej osobou určite nevšimol, sa mi odkrúcali ako Ariadnina niť. Boli to však len malé fragmenty a ja som nebol stále schopný poskladať celú mozaiku.

Bolo toho viacej. Najviac ma ale zaujalo pár vecí. Ak sa na niečo sústredila, znehybnela často skoro ako socha. Skôr ako som však žmurkol, bola v úplne normálnej pozícií, že som mal pocit ilúzie a vlastných halucinácii. Ďalej jej filtrácia vzduchu. Niekedy dýchala tak plytko, že som pochyboval, či jej vôbec kyslík stačí pre celý organizmus.

Už ma dokonca napadlo, či nebola v celé tie roky v nejakom tajnom vládnom labáku. Bože, čo na nej robili vládny agenti nejaké pokusy? Nie je možné, aby bola jej pokožka tak zamatová, ľadová a tvrdá. Na tele sa mi vyvolávala triaška, len som na to pomyslel. Aj keď nie tak zaručene od zimy. Dotykom sa samozrejme vyhýbala a ja som mal len málo príležitostí, s ktorými som exaktne mohol pracovať.

Ale aspoň ma to nepokúšalo. Bolo to ako jablko poznania, ktoré ma veľmi ľahko mohlo vyhodiť z raja.

„Počúvate ma, pán Cullen?“ najkrajší hlas na svete ma prebral a povolal opäť k sebe. Pozrel som sa do tých čokoládových očí rámovanými dlhými riasami vytočenými dohora. Vždy sa mi páčilo, že Bella nepoužíva make-up. Len tak decentne. Iba lesk na pery, po ktorom sa jej zvláštne leskli a pozývali k bozku. Tak ako teraz.

„Samozrejme,“ zašepkal som, hlas som mal zhrubnutý a musel som si odkašlať. Nebol som schopný nadviazať na náš rozhovor, iba som upieral pohľad na tú jej jahodovú pootvorenú pusu.

Všimla si môj pohľad a zaváhala. V očiach sa jej odrážali obavy, ale prisahal by som, že aj túžba. Bola plná rozporov. Keby so mnou nechcela byť, dávno by odišla. Vlastne, nikdy by sa nevrátila.

Otočila sa späť k papierom a nejaký vzala do ruky.

„Hovorila som, že pán Buttner nám dal zaujímavú možnosť na prevzatie spoločnosti, aj keď ja osobne v spolupráci s Jerrym nevidím problém. Bol pri budovaní spoločnosti a...“ neposlušný, sexy pramienok si zastrčila za ucho ako sa nakláňala nad nejakú analýzu, ktorú vypracovala pre dnešný večer.

Meno toho bastarda z jej úst pôsobilo ako studená sprcha na moje nadržané telo. Nenávisť zaplavila moje vedomie a ja som zaťal ruky v päsť. Ešte stále som mu nezabudol, že iba kvôli jeho posadnutosti sa celá situácia pojebala tak, že moja asistentka teraz sedela oproti v kresle vyrovnaná ako pravítko a odmietala akýkoľvek vzťah.

Popravde, jediný dôvod prečo som s tým zkurvysynom nevyrazil dvere bolo, že som stále dúfal v nové informácie a jeho pomoc pri nájdení Belly. Teraz, keď už tu bola živá a zdravá, by som ho najradšej vyhodil na dlažbu. Žiaľ, počas mojej nečinnosti vo firme si vybudoval dôveru na vysokých miestach. A jeho výpoveď by bola strategická chyba.

„Jemu sa firma dostane len cez moju mŕtvolu,“ zaškrípal som zubami. Bože, ako ja toho chlapa nenávidím!

Prekvapene zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa ako vyplašené zviera.

„Samozrejme, ak je akýkoľvek návrh na zainteresovanie Jerryho neprijateľné, môžeme zvážiť aj iné alternatívy. Predaj spoločnosti bude určite výnosný,“ šepla a čakala na moju reakciu.

Vstal som a prešiel k oknu. Vonku už bola tma. Možno na mňa tak skľučujúco pôsobilo to počasie. Bolo zamračené už viac ako týždeň a jeseň nemilosrdne ukazovala svoju nadvládu. A nad mojou dušou sa skladal tieň. Kurva, chytá ma melanchólia alebo čo.

V ústach mi vyschlo a pozoroval som Manhattan pod sebou. Toto bol môj domov, tu som sa cítil istý, akoby som mal nejakú váhu a moc. Akoby na niečom z toho záležalo. Teraz som vedel, že keď tu pri mne nebola Bella, tak by som sa ani o Manhattan, ani o firmu nestaral. Ak by povedala, že chce ísť kolonizovať Mars, pôjdem s ňou, ak mi to dovolí. Stala sa centrom môjho zmäteného života. No napriek tomu toto miesto predstavovalo niečo, čo otec roky budoval. Nechcel som aby meno Cullen zapadlo do zabudnutia. Zlyhanie syna? Čert nech to vezme.

„Máš z toho starosti? Mne to môžeš povedať,“ šepla potichu Bella a ja som sa k nej zamyslene otočil.

Tykala mi vo veľmi výnimočných prípadoch. Vlastne mal som pocit, že od jej návratu sa to stalo iba raz. Človek by si myslel, že sa pozabudla, no v očiach som jej jasne zazrel starosť a vedel som, že chce mi byť tak bližšie.

Videl som v nej ten boj. Tak ako v tie vzácne okamihy, keď mi dovolí nazrieť do jej vnútra. Túžba po dotyku bola ako príťažlivá sila, ktorá ťahá kométu do skazy, no napriek tomu sedela na mieste a čakala.

„Nechcem...,“ hľadal som tie správne slová, ale sám som tomu presne nerozumel. Nevedel som to dokončiť. Otočil som sa späť smerom k mestu.

Akoby však vycítila, čo som chcel povedať.

„V poriadku. Vôbec sa nemusíme zaoberať otázkou fúzie. Máme dostatočný kapitál aj portfóliu a prevzatie nie je nutné.“ prekrížila nohy pod seba a položila papiere na stôl. Jej skúmavý pohľad som vnímal cez sklenenú stenu.  

„Keď si tu nebola, veľa vecí som si uvedomil a začal sa na mnohé pozerať inak,“ šepol som zamyslene. Bolo to vôbec prvýkrát, čo som spomenul jej odchod. A aj keď som jej sľúbil, že sa k tejto etapy nebudem vracať, toto bola iná situácia. Napriek tomu som vnímal, akoby atmosféra v miestnosti oťažela. „Násilie nikdy mier neprinesie, nech si hovorí veľký otec v Bielom dome, čo chce. Ide iba o zkurvené prachy a ja sa na tom odmietam podieľať.“

„Potom ale...“ pobádala ma potichu Bella a ja som sklopil oči.

„Cullen Industries je legenda. A nenechám ju zhasnúť kvôli tomu, že už nesúhlasím s tým, čo predstavuje.“

Zrazu som sa zarazil. Nechcel som pred ňou vyzerať ako sentimentálny slaboch. Ale napriek tomu všetkému, čo sa stalo, firma pre mňa znamenala veľa.

Postavila sa a podišla ku mne bližšie. Jej kroky boli tiché, ale ja som ich vnímal celým svojím telom. Prestúpil ma zvláštny pocit, že chce byť ku mne bližšie. Akoby sa ma chcela dotknúť s takou intenzívnou túžbou, ako som potreboval ja ju. Bol som asi blázon, keď som dúfal v niečo viac. Dala mi príliš jasne najavo, aké sú pravidlá.

Stál som k nej chrbtom, ale pootočil som hlavu a sledoval ako zastala tri kroky odo mňa. Len tak tam stála a upierala na mňa tie svoje dokonalo úprimné oči. Váhavo sa nadýchla a prekonala tú poslednú vzdialenosť. Prekvapene som zažmurkal a úplne som sa pohľadom stratil v jej očiach. Sám som cítil, že prekračuje nejakú svoju hranicu a ja práve v tomto momente musím pokojne stáť, hoci som mal chuť sa otočiť a pritiahnuť si ju do náručia. Dych sa mi však skrátil a srdce si dalo súkromný maratón.

Bella ku mne váhavo natiahla ruku a položila ju na moje pravé rameno. Sila čistého vzrušenia a energie mnou skoro zalomcovala, ale držal som sa silou vôle. Vedel som, že je to dôležité. Táto chvíľa bola bitka, ktorá rozhodovala o všetkom. Jej dlaň bola studená, no napriek tomu to bolo gesto plné nehy a odhodlania.

„Edward, sľubujem ti, že nájdem riešenie,“ šepla hypnoticky.

Mal som pocit, akoby mi skladala neporušiteľnú prísahu. Zdvihol som svoju ľavú ruku a prekryl jej drobnú ruku. Celý môj chrbát bol napätý očakávaním z jej dotyku, napriek tomu, že sa ku mne nepritiahla a okrem rúk sa naše telá nedotýkali.

Chcel som jej toho v tej chvíli toľko povedať, no ten moment bol skoro magický. To že mi na nej záleží a že ju milujem ako posadnutý blázon. Že je pre mňa jediný bezpečný bod v tomto bláznivom svete, no napriek tomu sa stále obávam, že sa mi rozplynie. A práve preto som mlčal. Nie som hlupák, aby som nevedel, že podobný výjav úplne nepodesil.

„Dakujem,“ šepol som. Bejby, mimochodom, šialene ťa milujem.

Myšlienka mi však uviazla v hrdle. Jej pohľad preskočil na moje pootvorené pery a oči akoby planuli. Čokoláda v jej očiach sa začala roztápať. Už som si to všimol aj predtým v bare a teraz viem, že to  nebolo zdanie. Keď bola rozrušená, začali jej oči naberať farbu karamelu. Rozrušenie? Vzrušenie? Halucinácia? 

Nechcel som sa pýtať.

Bol som ticho.

Ale kochal som sa pohľadom a predstavoval si, ako sa jej rozširujú zreničky pri milovaní a mňa ten karamel úplne pohltí.

Ani som si to poriadne neuvedomil, pootočil sa a natiahol ľavú ruku k jej tvári. Zrazu ako šibnutím prútika sa prebrala z tranzu. Rýchlo odstúpila a odmietavo zavrtela hlavou.

Kúzlo pominulo. Odbíjala polnoc a popoluška sa snažila rýchlo zmiznúť z plesu.

„Nie, ja... prepáč, budem musieť...,“ šepla a otočila sa na opätku.

Zmätene som zažmurkal a uvedomil si, že si balí svoje poznámky.

Rýchlo niečo povedz, ty idiot!

Bella:

Ako som to mohla takto pokašlať? Čo som si o sebe myslela? Samozrejme, že sa mi to vymklo z pod kontroly! Som riadne hlúpa a nezodpovedná! Vystaviť Edwarda takému riziku, kvôli nutkaniu sa ho dotknúť! Och, aká som nemožná!

Edward dýchal zrýchlene a jeho srdce bilo ako splašené vtáča. Schytila som podklady na stole, poskladala ich na kopu a vložila do kabelky. Nemienila som sa hádať o vynášaní informácií za brány spoločnosti. Bolo to irelevantné. Snažila som sa ale ovládať svoje pohyby, aby neboli prírýchle a nezmenila som sa v rozmazanú šmuhu. 

„Tieto rozbory a analýzu potrebujeme ráno, musíme ich dokončiť,“ povedal Edward rýchlo, keď si uvedomil, že odchádzam. Cítila som, ako sa celý napäl.

Nepotrebovala som pozrieť na hodinky a vonkoncom som nepotrebovala ísť si odpočinúť. Ale on by mal, a ja musím rýchlo odtiaľto zmiznúť.

Mala som na to niekoľko sakra dobrých dôvodov. Vedela som, že potom ako som sa ho dotkla, moja sebakontrola klesne pod úroveň odisteného granátu. Nebol to len strach, aby som mu neublížila, ale najmä obava, že by som sa ho dotkla znova. A to bolo veľké riziko. Kontakt s mojou pokožkou u neho mohol vyvolal zbytočné otázky a vystrašil ho. To som dobre vedela. No napriek tomu som dnes nevydržala. Ruka ma pálila a čakala som, kedy sa rozžiari vlastným nadšením.

Celú situáciu ale sťažovala jeho reakcia. Jeho dych bol vyrovnaný aj napriek tomu, že sa ho  dotkla moja ľadová pokožka. Neucukol. Nebol prekvapený. Bolo by však naivné myslieť si, že si to nevšimol. Bol extrémne vnímavý. Musel nad tým premýšlať, pochybovať a klásť si otázky. Začala som sa desiť toho okamihu, keď sa dozvie pravdu a budem musieť odísť od neho. Tento krát navždy. Nie, ešte nie som pripravená.

Vôbec sa neodtiahol znechutením z mojej studenej ruky. Nič sa nepýtal. Len ju zovrel vo svojej. Takmer by som uverila, že existuje osobitný vesmír, kde by sme mohli byť spolu.

Upír je imúnny voči emocionálnym výkyvom. Okrem objektu jeho nekonečnej lásky. Tá chvíľa raja bola pre mňa ako droga. Pocit šťastia pohltil celé moje telo a myseľ a ja som sa na malý moment oddala tej ilúzií.

Ale o to krutejší bol pád do reality.

„Musím ísť domov,“ šepla som slabo a predstierala trochu únavu.

Ale bolo už pred deviatou večer a ja som strávila v práci viac ako trinásť hodín. Bola som však v jeho blízkosti. Neexistovalo pre mňa krajšie strávený čas. No teraz bolo lepšie dopriať si chvíľu na pretriedenie myšlienok.

„Zajtra je ale to rokovanie s potencionálnym investorom, ktorý by sa postaral o firmu. Musíme dotiahnuť detaily...“ rukou si vošiel nervózne do vlasov a hodil na mňa pátravý pohľad.

„Už sme obaja unavení a to nie je práve najlepšia kombinácia,“ chcela som apelovať na jeho racionálnu stránku. Ale vedomie, že nechce, aby som odišla ma nepochopiteľne tešilo. No dobre, nebolo to úplne nepochopiteľné.

„Je potrebné, aby sme zajtra vyšli s najlepším variantom,“ snažil sa o autoritu, no srdce mu búšilo ako o závod.

„Na mojich nadčasoch sa nedoplatíte, pán Cullen,“ uškrnula som sa a prehodila si kabelku cez plece.

„Nemám problém ti zaplatiť dvadsaťštyri hodín denne,“ povedal rozhodne a ja som vedela, že to myslí vážne.

Dych sa mi zadrhol. Jeho pohľad úplne planul. A ja som si podvedome oblízla pery. Čo je to so mnou dnes?

„Musím ísť domov.“ Vykročila som k dverám, keď ma ešte zastavil jeho hlas.

„Za tým magorom?“ šepol vyčítavo.

„Volá sa Emmett,“ vedela som však, že úsilie o ich spriatelenie by bolo niečo ako snaha o priateľské vzťahy Ruska a USA počas studenej vojny. Potvrdením mojich odhadov bol Edwardov kamenný výraz.

„To snáď nie je možné. Nemôžeš byť tak slepá, že by si si nevšimla, že...“ zarazil sa a pozrel na mňa zelenými očami, v ktorých horel oheň rozhorčenia. Nechcel mi ublížiť. Ale to si neuvedomoval, že nikto mi nemôže ublížiť viac ako on sám.

„Že chodí za Rose?“ šepla som, aby som mu to celé zjednodušila.

Zalapal po dychu.

 „Volá sa Lillian a... To je vlastne jedno,“ rozhorčene si opäť vošiel rukou do vlasov a začal po miestnosti chodiť ako zúrivý lev.

Nechcela som aby sa takto trápil. Najmä ak na to nebol dôvod. Predstieranie vzťahu s Emmettom malo zmysel len na to, aby Edwarda odradilo od snahy získať si ma.

„Meno je len pomenovanie určitej osoby alebo veci. Nedefinuje ju ako osobu zvnútra. A ak si želá, aby som ju volala...“ vlastne mi to tiež bolo ukradnuté. Môjmu bratovi robilo radosť, ak robil radosť jej, takže to bolo najmenej, čo som mohla preňho urobiť.

„Bože, Bella. Počúvaš sa vôbec? Tvoj priateľ si našiel bokovku a ty riešiš jej meno!“ vykríkol po mne rozčúlene.

„Ale to nie je bokovka,“ ohradila som sa. Zrazu som mala silnú potrebu obrániť svojho brata a jeho večnú lásku. Kto to nezažil, nepochopí, o aký čistý a nezištný vzťah ide.

Edward sťažka dýchal a oči sa mu rozšírili.

„Tak čo to potom je? Hladali ste niekoho do trojky? Ak áno, mohla si dať vedieť, možno by som zvážil túto netradičnú ponuku,“ blabotal nezmyselne.

„Čože?“ nebola som schopná slova.

„Ja som s tebou spal iba trikrát, a aj to bolo pred piatimi rokmi. Takže čo ja viem, ako sa ti zmenili sexuálne preferencie...“ hovoril si svoje ďalej a ja som len prekvapene sledovala jeho zmätené myšlienkové pochody.

Vnímala som ho úplne ostro. Srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Najhoršie bolo, že sa snažil, aby to celé znelo, akoby na tom nezáležalo. Ale to nebol sex, bolo to niečo, čo zmenilo celý môj život a vlastne od toho závisela celá moja existencia. Udávalo jej smer a napriek hmlistým ľudským spomienkam to boli pre mňa jediná spomienky bezpečia. Nechcela som, aby niečo také posvätné sa stalo predmetom malichernej hádky.

„Edward! To je hlúposť, ja s ním...“ zasekla som sa. Nikdy som náš vzťah s Emmettom nepotvrdila, ale ani som jeho mylné závery nevyvracala. Neklamala som, ale nedávala som ani vysvetlenia.

Úplne spozornel a zastavil uprostred pohybu na opačnej strane miestnosti. Ruky sa mu stále triasli a nervózne si vošiel pravou rukou do vlasov. Jeho vôňa sa tak viac rozvírila a moje hrdlo sa zovrelo. Privrela som oči a snažila sa ovládnuť svoje vnútro.  

„Áno?“ šepol s očakávaním.

Otvorila som pomaly oči a uprene sa pozrela do tých jeho. Bolesť a nádej, ktoré sa tam odzrkadlili mi nedali na výber. Nechcela som aby trpel. Nie viac ako bolo nevyhnutné.

Bože, trestaj radšej mňa ako jeho!

Počkať! Však ty ma už trestáš!

„Nechodím s ním. A nikdy som ani nechodila,“ prezradila som a dúfala, že to nebude mať následky.

„Bývate spolu,“ namietal neveriacky. „Ste niečo ako kamaráti s výhodami?“

Moje telo úplne skamenelo. Taká myšlienka bola priam kacírska. Pripomenula som si, že musím jemne nadvihovať plecia a hrudník ako pri dýchaní. Pre efekt som zažmurkala a odohnala tak mikroskopické čiastky prachu z mihalníc.

„Stará sa o mňa. Je môj brat,“ zarazila som sa a dodala, „... ako brat.“

Nebudem mu vysvetľovať, že puto medzi mnou a Emmettom je silnejšie ako medzi pokrvnými súrodencami. S tými sa môžeš nenávidieť, robiť im prieky. My sme toho neboli schopní, nie s úmyslom ublížiť. Milovala som svojho brata.

„To sa môže zmeniť. Muž a žena pod jednou strechou..“ šepol bolestivo aj keď sa snažil o vyrovnaný hlas.

„U mňa sa nič nemení,“ zašepkala som potichu, ale on to počul.

„Ani u mňa sa nič nemení.“ Pozrela som do očí a vedela, že naráža na náš vzťah. Ale tu sa zmenilo až príliš veľa vecí.

Zostalo ticho, iba jeho srdce udávalo rytmus môjmu dýchaniu.

„Musím ísť. Zoberiem si tie podklady a ráno to donesiem spracované.“

Nič nepovedal. Iba pozeral ako so všetkými materiálmi v mojej taške otváram dvere a idem preč.

 ♦ ♦ ♦ ♦ ♦

Nakoniec som domov nešla. Sedela som v odľahlej časti Central Parku na brehu jazera a premýšľala celú noc nad riešením fúzie. Z môjho miesta som mala výhľad na špic budovy Cullen Industries, ktorý sa črtal na horizonte.

Jedna z výhod byť nesmrteľným upírom bola, že sa vaši súrodenci nemuseli báť, že prídete k úhone alebo vás znásilní nejaký úchyl po ceste z práce, dokonca ani keď prechádzam parkom v noci. Navyše Alice určite vedela, kde som.

Bolo tu však takmer pokojne. Vo východnej časti sa síce okolo polnoci zišla nejaká partia, ale nevenovala som im pozornosť. Nikomu z nich, ani nejakým zamilovaným párom na prechádzke, alebo takým ktorý sa oddával sexu na verejnosti s príchuťou hrozby z pristihnutia a trestu z verejného pohoršovania.

Blízkosť sídlisk pri parku sa mi dávala neustále na vedomie pálením a tým, že som hrdlo mala stále v jednom ohni.

Všetky podklady som si prešla a spracovala som analýzu s diagramom jednotlivých kandidátov na nejaký papier, ktorý som mu chcela predložiť po príchode do práce. Aj keď to Edward nepovedal priamo, vedela som, že chcel odisť z firmy. A to čím skôr. Nechcel mať so zbraňami už nič spoločné. No nechcel nechať otcovo dedičstvo napospas Jerrymu.

Chcel zachovať meno Cullen ako odkaz niečoho väčšieho, ale nechcel, aby sa už naďalej spájalo s predajom zbraní hromadného ničenia, najmä ak by sa vzdal vplyvu a kontroly nad rozhodnutiami vedenia.

Výskumné oddelenie by sa mohlo odčleniť. Ale to by nebolo riešenie. Mohol by sa naďalej venovať výskumu a podpore nadácie. Ale celé by to dotoval Edward z vlastných príjmov. Samozrejme, peňazí mal veľa, ale napriek tomu svetová bieda je čierna diera na peniaze. Naleješ tam toho za bilióny a napriek tomu sa zmení iba málo.

Koniec koncov, rýchlo by sme došli na dno jeho finančnej rezervy a tak či tak boli nútení predať alebo zatvoriť výskumné oddelenie.

Edwarda by to zničilo.

Všetko by stratil.

A ja som tomu musela zabrániť. Chcela som mu pomôcť.

Muselo existovať riešenie. Nebola som ho však schopná vidieť ani svojím upírim vnímaním.

Bolo už skoro ráno a ja som zvažovala, žeby som sa mala aspoň prezliecť, predtým ako sa vrátim do práce. Mala by som však skočiť aj na lov. Bolo neprípustné, aby som tak hazardovala s Edwardovým životom.

Vtom mi zavibroval mobil. Vytiahla som ho z kabelky a pozrela sa na správu.

Prídem pre teba za tridsaťsedem minút s autom. Čakaj ma pri západnej bráne parku. Skočíme na lov a prinesiem ti veci na prezlečenie. Alice

Usmiala som sa. Samozrejme. Len čo myšlienka a rozhodnutie padlo, vedela o všetkom. Rýchlo som naťukala odpoveď.

Si poklad, sestrička. Za tridsaťšesť minúť a dvatsaťdva sekúnd sa vidíme.

Odoslať. Pohľadom som skontrolovala hodiny, ktoré ukazovali päť desať ráno.

Odvrátila som pohľad a zavrela nachvíľu oči. Nechala svoj mozog pracovať a dúfala, že sa mi podarí nájsť a zachytiť tú správnu myšlienku.

Rozhodiť siete na viaceré miesta naraz a dúfať že niečo nájdem. Pousmiala som sa pre seba. Aj ja som dokázala byť na viacerých miestach naraz, aj keď som veľmi nerozumela prečo. Tá paralela zaujala moju myseľ a zatlačilo myšlienky na fúziu trochu do úzadia. 

Začala som premýšľať, ako vlastne funguje ten môj astrálny prenos. Doteraz som to využívala najmä, ak som chcela vidieť Edwarda. Bolo to nejaké automatické.

Napadla ma myšlienka o zákone zachovania hmoty v jednom časopriestore. Dokázala som opustiť svoje telo a nie cestovať. Objaviť sa na inom mieste. Bez možnosti ovplyvniť udalosti, ktoré sa tam odohrávali.

Riešenie by mohlo byť v Einsteinovej rovnici, zachovania hmotnosti a zrýchlenia. Lenže tu premennými nebola hmotnosť ani dĺžka zotrvania v danom priestore.

Okolo jazier sa prechádzalo asi osem ľudí, tri psi a jeden bežec. Nikto si ma nevšímal. Boli v primeranej vzdialenosti odo mňa. Ja som sedela na zadnom mole opretá o stĺp na uviazanie člnkov, skrytá pred zvedavcami.

Chytila som jeden voľný zdrap papiera a nakreslila v ňom špirálu. Snažila sa zachytiť riešenie, ktoré muselo byť priamo na dosah, len som sa na to musela pozrieť z inej strany. Zhrnula som si na okraj všetky známe veličiny.

Jediné, čo je ako tak stabilné, a čo viem ovplyvniť je miesto alebo osoba, pri ktorej sa chcem objaviť. Ostatné je náhodné. Nie vždy ma všetci vidia. Tak isto pach dokážem vnímať, ale niekedy som voči nemu imúnna.

Začula som, ako sa ku mne približujú kroky. Nie opatrne. Nie obozretne. Ale lenivo, akoby si ma dotyčný ani nevšimol. Spotené mužské telo šírilo okolo seba silnú koncentráciu vône, no napriek tomu intenzita smädu po krvi sa v mojom krku nezmenila. Zachytila som pach nejakej zlúčeniny, ktorá znehodnocovala vábivú vôňu krvi. 

Pozrela som na môj papier a upokojila sa, že moje čmáranice sú len vzorce, ktoré nikomu nemôžu dať podnet na špekuláciu. Maximálne, že som autistické dieťa premýšľajúce o fungovaní vlastného vesmíru. Čo vlastne aj som bola.

Kroky zastali tesne pri mne a ja som radšej prestala dýchať. Nemala som ani svoje hnedé šošovky, lebo som s prítomnosťou človeka v mojej blízkosti vôbec nerátala. Dočerta! Seď pokojne, však on odíde.

„Máš v tom vzorci chybu,“ šepol mužský hlas a ja som otočila hlavu na stranu.

„Čo prosím?“ prekvapene som skamenela, automaticky zdvihla hlavu a pozerala sa tak do tváre chlapa, ktorý mi ale vôbec nevenoval pozornosť. Uprene sledoval môj zdrap papiera.

„Ak uvažuješ o transporte častíc, potrebuješ zachytiť aj smer zrýchlenia a protipohybu. Inak ti z toho vznikne taká hlúposť, akú si práve napísala.“

Chcem vám poďakovať za toľko vecí, že ani neviem kde začať. :) Takže v prvom rade ďakujem za všetky vaše hlasy v ankete - wau! Bol to šok a prekvapenie, ste skvelí! Ďakujem aj za vašu podporu a trpezlivosť v čakaní na kapitolky. Tychto pár týždňov by som mala mať trochu viac času, niektorí vedia prečo... A tak by som mohla ďalšiu kapitolu pridať dúfam v priebehu týždňa. :) A samozrejme, v neposlednej rade ďakujem za komentáre, ktoré su pre mňa zdrojom sily a inšpirácie.

Btw. Viem, že nie všetci ste nadšení z novej postavy, ktorá vstúpila do poviedky... Okrem faktu, že bol pre mňa inšpiráciou na túto poviedku, verte, že má v deji dôležitú úlohu. Dúfam, že sa nájde niekto, kto bude zdieľať moje nadšenie. :) Som zvedavá na váš názor.
 

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 15. kapitola: