Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 16. kapitola

28.09.2013 (20:45) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 4418×

„Máš v tom vzorci chybu,“ šepol mužský hlas a ja som otočila hlavu na stranu.

„Čo prosím?“ prekvapene som skamenela, automaticky zdvihla hlavu a pozerala sa tak do tváre chlapa, ktorý mi ale vôbec nevenoval pozornosť. Uprene sledoval môj zdrap papiera.

„Ak uvažuješ o transporte častíc, potrebuješ zachytiť aj smer zrýchlenia a protipohybu. Inak ti z toho vznikne taká hlúposť, akú si práve napísala.“

Bella:

Prekvapiť upíra nie je jednoduché, pravdupovediac je to takmer nemožné. Nemôžete zaskočiť bytosť, ktorá počuje všetko, vidí všetko. Takže žiadne priblíženie zo strany s výkrikom – Bu! Nechytí sa za srdce, ktoré mimochodom aj tak nebije, akoby práve prekonal srdcovú príhodu. Nespraví zo seba hlupáka, keď sa pozrie zlým smerom, lebo jeho pohľad je širokospektrálny a v spolupráci so sluchom, dokonalým ako alternatívny sonar zachytávajúci odrážajúce sa zvukové vlny od povrchu prekážok, vytvárajú samostatnú 3D úroveň obrazu. 

Napriek tomu som bola prikovaná k miestu ako nehybná kamenná socha. A hoci môj stav trval necelé dve stotiny sekundy, spravila som zo seba dokonalú ukážku toho, ako musela vyzerať obyvateľka Pompají po explózií sopky a vytvrdnutí lávy. Len vo farebnom vydaní.

Oči som mala doširoka otvorené a nedokázala sa prinútiť žmurknúť. V hlave sa mi rozbehla vysokorýchlostná diaľnica rôznymi smermi a úrovňami.

Protipohyb pri astrálnom cestovaní?

Gravitácia zakrivená magnetickým polom?

Čo je to za špecifický pach a prečo tlmí jeho vôňu?

Ako je možné, že sa nedrží v určitej vzdialenosti a namiesto toho pristúpil bližšie?

A kto je vlastne, dočerta, tento chlap?

 „Asi máš pravdu,“ šepla som potichu, stále sa zaoberajúc jednotlivými možnosťami.

„Samozrejme, že mám,“ bez záujmu pokrčil plecia.

S pohľadom stále upretým na môj zdrap myšlienok, natiahol pravú ruku za seba a odpútal fľašku, ktorú mal pripevnenú okolo pása. V jeho zreničkách sa odrážali jednotlivé fragmenty mojich poznámok a ja som mohla skoro počuť, ako nad tým usilovne premýšľa. Hltavo sa napil nejakého energetického svinstva a mne pri sacom reflexe jeho hrdla zovrelo to moje vlastné. Odvrátila som pohľad a pre istotu prestala dýchať. Nevoňal síce lákavo, ale netreba pokúšať jeho Šťastenu.

Minútu len stál a s prižmúrenými oči behal po papieri. Potom bez slova zaklapol viečko, založil fľašku na pás a otočil sa k odchodu. 

To bolo akože všetko?

Obrátila som sa a zamyslene sledovala jeho vzďaľujúcu postavu. Mal na sebe krátke šortky a čiernu mikinu s kapucňou prehodenú cez hlavu. Pod oblečením sa mu rysovala pevná postava s vypracovanými svalmi a jeho srdce napriek záťaži bilo pravidelne. Rozhodne nepôsobil ako nejaký vedátor alebo ktosi, s kým by ste mohli poklábosiť o teórií relativity.

Nie, nepotrebovala som nikoho rozumy. Dokážem na to prísť úplne sama. Nesúhlasne som pokrútila hlavou nad takou zradnou myšlienkou, ktorá sa pomaly začala rodiť v mojej hlave.

Otočila som sa späť tvárou k vodnej hladine a sledovala obrysy mrakov. Pomaly sa začal dvíhať vietor a koruny stromov akoby hrali vlastnou symfóniu. Počuť a vnímať všetko v dosahu celého parku patrilo k mojej prirodzenosti ako smäd. Ticho prestalo pre mňa existovať už dávno a ja som tak zachytávala aj ten najjemnejší poryv vetra. Počula som prehýbajúce sa konáre a vetvy narážajúce do seba, vtáky preletujúce ponad mesto a veveričky poskakujúce na stromoch inštinktívne, čo najďalej odo mňa. Bijúce srdcia a šuchot oblečenia, brechot psov a našľapovanie ich labiek na steblá trávy. K tomu som zachytávala aj ruch diania jednotlivých ulíc, hluk premávky a klaksónov áut.

Najbytostnejšie som si ale uvedomovala vzďaľujúce sa kroky bežca a jeho rytmické výdychy ústami. Nemusela som sa otáčať, aby som vedela, že prešiel chodníkom, zahol v pravo na alej smerujúcu von z parku a pomaly sa vzďaľoval.

„Sakra,“ zahrešila som sama nehlučne, že to bol skôr bezmocný povzdych.

Z tohto ešte môže byť poriadny malér! Od ľudí by som sa predsa mala držať ďalej. Prižmúrila som oči. To by bolo racionálne a správne. Ale kedy som sa rozhodovala podľa toho?

V okruhu pol míle nebol okrem záhadného a prehnane inteligentného bežca nikto. No napriek tomu boli po parku rozmiestnené na niektorých miestach bezpečnostné kamery. A hoci by som ho dobehla rýchlejšie, akoby jeho srdce udrelo dvakrát za sebou, nemohla som sa pohybovať svojou prirodzenou rýchlosťou. Starosta New Yorku by ma vystavil ako púťovú atrakciu. Už dosť, že som tu bola celú noc pohrúžená do svojich myšlienok v parku ako bezdomovec. Bola som však v ústraní a pochybujem, že niekto venoval tomu podrobnejšiu pozornosť.

Rýchlo som si z kabelky vytiahla hnedé šošovky a bez pomoci zrkadla ich nasadila do očí. Nespokojne som zažmurkala, ukazováčikom pravej ruky ich jemne posunula a dostala tak bez problémov šošovky na správne miesto.

„Dočerta,“ zahrešila som znovu a pokrútila nesúhlasne hlavou.

V rýchlosti obmedzenej ľudskými možnosťami som zoradila papiere na kopu a strčila ich do mojej tašky, ktorú som si prehodila cez plece. Papier s nákresom som zložila na polovicu a vsunula do vrecka na saku. Na stotinu sekundy som zaváhala a potom som bez dlhšieho rozmýšľania siahla k svojím nohám. Vyzula som si lodičky a chytila ich do pravej ruky. Utekalo by sa mi bez ťažkostí aj v ihličkách, ale beh v podpätkoch nie je príliš bežná športová disciplína medzi ľuďmi.

Ladne som sa postavila na drevené mólo a nadýchla sa. Môj cieľ bol vzdialený dobrých tristo metrov juhozápadne. Pootočila som hlavu a musela som svojim zmyslom pripomenúť, že nelovím. A rozhodne nejdem behať. Iba sa tak tvárim. Znechutene som zavrčala. Bolo to však tiché vibrovanie hrude, ktoré by mohol počuť iba môj druh.

Povedať, že som sa rozbehla za ním, by bolo neprimerané. Vykročila som... Pravá noha pred ľavú. Vedela by som byť pri ňom v priebehu zlomku sekundy. No napriek tomu som prehýbala kolená v tempe postrelenej kačky a ak by som mohla, zúfalstvom by som plakala. Pohybovať sa ako človek, dobre. Je to možné pri určitom tréningu. Ale utekať ako priemerná americká žena? To chce sebazaprenie hodné upíra.

Ale tak, všetko musí byť po prvýkrát.

Napriek mojej ochote a predsavzatí pohybovať sa tempom lenivej lamy, rozhodla som sa si to aspoň skrátiť a ísť priamou cestou. Vyhla som sa zákrute a mierila priamo cez trávnik k miestu, kde som cez krovie videla jeho zadok v športových šortkách.

Cítila som, ako sa mi pančuchy pri kontakte s hranatými kamienkami v tráve natrhli a jedno očko pri päte stúpalo hore mojím ľavým lýtkom. Nevšímala som si to a pokračovala v pohybe. Pod nohami som cítila ohýbajúce sa steblá trávy a ruch mesta už začínal byť v plnom prúde.

Jeho dych začal kolísať a rytmus srdca sa zdvojnásobil. Zdvihol ľavú ruku a na bezdrôtovom sluchátku stisol spojovacie tlačítko.

„Jarvis, daj vedieť šoférovi, že sa stretneme na južnom východe z parku o päť minút,“ povedal už len päťdesiatosem metrov mnou, „a nech sa zastaví pre kávu,“

„Rozumiem, pane,“ odpovedal mu vecný hlas do sluchátka. Prižmúrila som oči, dobre si uvedomujúc, že aj keď hlas je veľmi kvalitne upravený, patrí umelej inteligencií.

Na rázcestí stočil svoj smer na juh a ja som vedela, že ho musím hneď osloviť.

„Počkajte!“ zavolala som naňho, keď som vyšla na chodník a ešte viac spomalila. Snaha tváriť sa, že nevládzem, by bola hlúposť a vopred odsúdená na neúspech. Nebola som zadýchaná a rozhodne sa mi tvár nezačervenala námahou.

Neotáčal sa a ani nezastavil. Dobre som však vedela, že ma počul a jasne som vnímala ako spozornel. Zaškrípala som zubami. A ja som ho dobehnúť len tak jednoducho nemohla! To bolo už absurdné, keď ste viazaní limitmi, ktoré neexistujú a vy ich iba kamuflujete.

„Hej, Einstein, stoj predsa,“ skúsila som to ešte raz oveľa ráznejšie. Dávka upírej arogancie vždy spraví svoje.

V momente sa zarazil sa a pootočil mojim smerom. Prekvapene povytiahol obočie a pozrel sa na mňa, akoby ma videl prvýkrát. „Prirovnávaš ma k strapatému šialenému chlapíkovi, ktorý nesprávne definoval rýchlosť svetla?“

„Taká chyba je predsa ospravedlniteľná, tú teóriu sformuloval pred sto rokmi.“ Každý robí chyby, nie?

„Mne by sa taký omyl nemohol stať,“ povedal vážne a ja som z neznámych dôvodov o tom vôbec nepochybovala.

„Tak prepáč za urážku,“ pokrčila som len plecami a spomalila na úroveň svižnej chôdze. „Čo vieš o transporte častíc?“

„Rozhodne viac ako ty,“  uličnícky sa usmial a so záujmom si ma celú premeral. „Pokúšaš sa o parkúr?“

Musela som vyzerať zvláštne vo vyhrnutej sukni, pusteným očkom na pančuchách a lodičkách v ruke. Upíria katastrofa. Alice okúsi znovu pachuť smrti, keď ma uvidí. Musela som sa sama pre seba usmiať. Bolo zvláštne oslobodzujúce nesnažiť sa držať status quo.

Pokusne som sa nadýchla a uvedomila si, že pálenie ani teraz neprichádza v obvyklej sile. Cítila som dezodorant mentolovej vône, pot podčiarkujúci jeho arómu krvi, samozrejme. Ale bolo tam ešte niečo, čo celý omamný účinok prekrýval. Neboli to drogy ani alkohol. Jeho krv sa zvláštne zhlukovala a kolovala po tele.

„Nedal si mi na výber, utekáš akoby si mal čerta za pätami,“  musela som sa uškrnúť v duchu tej dvojzmyselnosti, ale pre vysvetlenie som ešte zamávala mojimi topánkami, „a sestra by ma zažalovala, ak by som tak nerozvážne zničila lodičky Guess. Má k ním neuveriteľne vrelý vzťah.“

Prižmúril oči a premeral si ma skúmavým pohľadom, zodvihla som nepatrne obočie a vyzývavo čelila jeho skenu hodnovernosti.

„Limitovaná edícia, ktorá má na trh prísť až na jar,“ povedal uznanlivo a prižmúril oči. „Jemná práca, tradičné prevedenie a obohatené o pozlátené lemovanie po stranách a na opätkoch. Astronomicky drahé a určené len pre úzku klientelu. Akoby povedala moja asistentka, vyhodené peniaze. Ale mimoriadne vkusne, podľa môjho názoru.“

 „Takže okrem kvantovej fyziky aj módny priemysel?“ V nemom úžase som sa zmohla na pohvizdnutie. „Je niečo, v čom sa nevyznáš?“

„Mám rozmanité hobby,“ pokrčil ramená a zložil si ruky na hrudi.

Čelila som analyzujúcemu pohľadu neochvejne a len naklonila hlavu na stranu.

„Čo si myslel tým protipohybom pri prenose častíc?“ spýtala som priamo bez okľuky.

„Konzultačné hodiny mám vyvesené na internete. Cenník je flexibilný, podľa sympatií, vývoja inflácie a stavu americkej ekonomiky.“ Ľavú ruku nenútene zdvihol a podoprel si bradu. Palcom prechádzal zamyslene po línií spodnej pery a prižmúril oči. „Načo to vlastne potrebuješ vedieť?“

Samozrejme, potencionálnych teroristov sa potuluje po svete viac, ako je milé. Jeho opatrnosť bola racionálna, no ja som nemohla úprimne zodpovedať.

„Ročníkový projekt do školy,“ snažila som sa vystrúhať rozpačitú grimasu, ktorá hovorí – Ja som študentka, prosím pomôžte mi. Dúfala som, že mi to zhltne, aj keď s tým jeho strach naháňajúcim prehľadom som svoje šance videla ako deliť nulou a čakať niečo iné ako error na kalkulačke.

„Samozrejme, Newyorská univerzita je svojím prestížnym výskumným programom pre študentov známa po celom svete,“ povedal sarkasticky a oprel sa o lavičku na kraji chodníku. Ruky si založil cez prsia vyšpúlil pery v ironickom úškľabku. „Najmä pre študentov, ktorý môžu nosiť topánky navrhnuté pre budúcu sezónu.“

„Ale ja...,“ chcela som namietať no vystrel pravú ruku, aby ma zastavil.

„Nie ja viem, snažíš sa ich len tej modelke rozchodiť, aj keď, ak sa nemýlim, o sedem mesiacov skôr.“ Hodil mi pomyselnú rukavicu a zo zdvihnutým obočím čakal.

Čert aby ho vzal!

„Naozaj,“ povedala som s presvedčivým výrazom, „zaujímam sa o to pri uskutočnení experimentu...“

„Tak sa spýtaj svojho profesora,“ nenechal ma opäť dokončiť. Pokrčil plecia a odlepil sa od lavičky.

Vedela som, že mi ani za mak neverí. Hrom, aby do toho praštil!

„A ak to nezaberie, skús napísať kapitánovi Kirkovi, v Star Trecku robia prenosy v každej časti. Pravdepodobne je však niekde na potulkách vesmírom na svojej lodi Enterprise,“ uškrnul sa a s odhodlaním mi nevenovať ďalšiu pozornosť sa otočil na odchod.

Rezignovane som si povzdychla a vzbudila tak jeho záujem. Hoci spravil krok dopredu, nerozbehol sa. Dával mi poslednú šancu. A ja som z podivuhodného a mne nejasného dôvodu vedela, že ju musím využiť.

„Dobre, nemám to do školy. Chcela som len pochopiť mechanizmus prenosu. Nechcem transportovať žiadne veci ani zariadenia,“ šepla som. A vlastne som ani neklamala. Ja som nič neprenášala. Iba niekoho – seba.

„No výborne,“ otočil sa na päte a namieril na mňa svoj ukazovák, „úprimnosť je vynikajúci začiatok pre spoluprácu.“

„Povieš mi, čo vieš?“ šepla som s nádejou.

„A nie len to. Ja ti s tým pomôžem,“ usmial sa a pomaly prikývol.

„Prečo?“

„Hm, tak sa na tom pozrime. Som v New Yorku ešte dva dni a jedine akoby som zabíjal čas by bolo, ...“ zdvihol pohľad k nebu premýšľajúc nad možnosťami veľkomesta a potom začal rátať na prstoch, „hranie tenisu v spoločnosti ľudí s IQ húpacieho koníka, nabúravanie do nejakého tajného databázového systému, samozrejme z recesie, alebo zdokonaľovanie sa v latinčine. Mimochodom poviem ti, nič nezničí človeka viac, ako ak sa vykašle na učenie tohto jazyka v domnienke, že ho nikto aj tak nevie a potom sa objaví ženská, ktorá ním plynule rozpráva.“

Pretočil oči a ja som sa musela usmiať. Síce som bola stále ostražitá, v spoločnosti tohto neznámeho egomaniaka som sa cítila uvoľnene, akoby som hovorila so starým známym.

„Tebou ponúkaná aktivita nie je nudná, protizákonná a ani vymretý jazyk,“ pokrčil plecia, akoby to bolo jasné.

„Si z oboru?“ zaujímalo ma.

„Nie,“ pretočil oči, „som mechanik.“

„Mechanik?“ spýtala som sa nedôverčivo.

„Mechanik. No vlastne takých špecifických vecí,“ povedal neochotne a uličnícky sa usmial. „Celkom ma zaujal ten tvoj vzorec. Na tých pár chýb si sa dostala v podstate bližšie ako vládny agenti za celé roky.“

„Skvelé,“ povedala som potešene. Fakt, že som upír s extra vnímavým som zatlačila do úzadia a unášala sa opojným pocitom súkromného úspechu. Vlastne nebol až tak súkromný...

„Takže súhlasíš na spolupráci?“ spýtala som sa so záujmom a moje vnútro sa chvelo nadšením. Zachytila som zvuk známeho motora auta, ktoré práve míňalo svetelnú križovatku dva bloky odtiaľto.

„Máš dva dni môjho drahocenného času,“ povedal s úsmevom a nebolo v tom žiadna nadutosť. Bol to zrejme zaneprázdnený muž, keď sa snažil poznať a pochopiť všetko. Bol to... Kto dočerta to vlastne bol?

„A ešte jedna otázka na záver,“ začala som a zrazu som mala pocit absurdnosti. Ako sa môžem s niekým rozprávať, plánovať a vôbec netušiť o koho ide? Najmä s ohľadom, že upír do svojho úzkeho kruhu nepustí kade koho. A rozhodne nie človeka.

„Áno?“

„Kto vlastne si?“

„Tak vidím, že máš toho viacej čo doháňať. Myslel som si, že mňa pozná každý človek,“ zasmial sa.

Vlastne, opäť mal pravdu. Ja som človek nebola, takže jeho štatistika zostáva bez odchýlky. Ako to ten borec robí?

Pristúpil bližšie a napriahol ku mne ruku a ja som na ňu váhavo pozrela. Žiadny kontakt! Ruka mi cukla nepostrehnuteľne dozadu, ale spamätala som sa. Bolo chladné ráno, sme vonku a on je rozhorúčený.

„Tony Stark.“

„Bella Swanová.“

Ruku som odhodlane podala a krátko mu ju stisla. Záblesk nejakého poznania sa mu mihol v tvári, ale skôr ako som sa ho na to stihla spýtať ozvalo sa zatrúbenie a buchnutie dverami na porsche mojej sestry.

Pustila som rýchlo jeho ruku a obzrela sa smerom na západnú bránu. Sledoval môj pohľad a s porozumením prikývol.

„Niekto ťa tam čaká?“

„Áno, sestra,“ zaváhala som a potom som dodala, „ideme na raňajky.“

„Pripojil by som sa, ale mám nejaké stretnutie.“

„Cením úmysel,“ samú ma však myšlienka blízkosti človeka pri našom love znepokojila. Prinútila som sa preto obrátiť svoju myseľ iným smerom

„Je tvojím zvykom skoro ráno prepadávať ženy a riešiš záhady na počkanie?“ podpichla som ho s úsmevom.

„Behávam každé ráno bez výnimky, nezabráni mi v tom predsa služobná cesta. A ty si vyzerala, že sa snažíš prinúti vzbĺknuť ten papier iba pohľadom. A to je jedinečný zážitok, ktorý by som neskôr raz mohol oceniť v mojich memoároch.“

♦ ♦ ♦ ♦ ♦

„Nový kamarát?“ spýtala sa ma Alice s ľahkosťou. Hlas mala jemne zastretý a mne napadlo, či mala nejakú víziu, ktorá ju trochu rozrušila. Skúmavo som sa na ňu pozrela, no ona mala oči zavreté.

Boli sme už po love a ja som sa práve prezliekala na zadnom sedadle jej auta do pripravených vecí, zatiaľ čo ona sedela už na mieste jazdca.

„Ehm,“ odpovedala som neprítomne a rýchlo si zapla gombíky na blúzke bez toho aby som ich odtrhla alebo pokrčila, čo i len záhyb. „Prečo sa pýtaš? Väčšinu rozhovoru si počula a ostatné si pravdepodobne videla.“

„Som rada, keď sa hráš s ostatnými deťmi,“ pokrčila nebadane plecia, otvorila oči a uškrnula sa na mňa v spätnom zrkadle.

Pretočila som oči.

„Čo o ňom vieš?“ nemusela som špecifikovať svoju otázku. Alice bola ten najlepší vyhľadávač. Wikipedia budúcnosti. Doslova.

„Nič zásadné,“ hlas mala tichý a zamyslený, „viem len, že je ho to úprimne zaujalo. Vízie sú veľmi nejasné. Ešte nič zásadné nevie, rozhodnutie nepadlo. Len premýšľa nad dopadom tvojej dedukcie o prenose častíc. Spraví nejaké skúšobné testovania.“

Preliezla som k nej na predné sedadlo a auto sa okamžite s tichým zapradením rozbehlo. Zmĺkla sledujúc cestu a ja som začínala mať zlú predtuchu. Nehybne som ju pozorovala a čakala, či sa bude chcieť porozprávať. 

Dnešný lov bol rýchly, mali sme málo času. Pocit nasýtenia bol príjemný, ale nie úplný. Bolo len ako stíšenie pálavy taviacej sa v mojom krku. Viem, žeby to mohlo ísť ľahšie, izolovať sa od ľudí a žiť životom pustovníka, ale toto bol jediný spôsob, ako môcť byť pri Edwardovi. Ako byť s ním.

„Musíš si s ním pohovoriť o to presídlení spoločnosti, alebo utiahnutí do ústrania. O tri dni sa má vyčasiť,“ šepla potichu a pohľadom rýchlo preskočila ku mne.

„Alice, neviem o upírovi, ktorý by trpel Alzheimerom,“ zdvihla som obočie a venovala jej chabý úsmev. „Myslím na to.“

Vtom sa mi do popredia vynorila iná myšlienka, na ktorú som sa Alice chcela už niekoľko raz spýtať,  ale vždy som to zbabelo vzdala. Vedela som, že o mojich pochybnostiach vie, ale rešpektovala, že som svoju otázku neformulovala nahlas.

Zvažovala som, svoje možnosti opäť a cítila na sebe jej pohľad. Vedela som, že odpoveď je na dosah a ja som sa zmohla len na prikývnutie ako znak súhlasu.

„Nevidím to, Bella. Mrzí ma to.“

„Ale...“ šepla som potichu námietku, ktorú som nikdy nechcela vzniesť. Veď toto som chcela. Nikdy som nedúfala v iný koniec. 

„Vaša spoločná budúcnosť,“ zmĺkne a venuje mi dlhý starostlivý pohľad, „je taká krehká ako ľudský život. Veľmi veľa vecí to môže ovplyvniť, ale nevidím ju.“

„Ja som vlastne nechcela budúcnosť nás dvoch, viem že je to nemožné,“ vlastný hlas ma zrádzal. A hoci bol stále čistý, bol to skôr šepot a vzlyk vzal ďalšie slová nenávratne preč.

„Dobre vieš, že to nie je pravda,“ vystrela pravú ruku a jemne ma pohladila po vlasoch a ja som zrazu mala chuť sa schúliť do klbka. „musíš sa rozhodnúť. Ak pôjdeš po tejto ceste, výsledok je zrejmý. Raz ho stratíš. Vieš, že je iba jedna možnosť, ak by si si ním chcela byť.“

Jej slová ku mne prenikali ako cez opar. Zdvihla som k nej oči, ktoré som mala široko otvorené. Neverila som, že to práve vyslovila. Ona, ktorá vždy bola proti.

„Ale, ja nemôžem...“ začala som, no nemilosrdne ma prerušila.

„Čo nemôžeš?“ zaškrípali brzdy, stočila volant a my sme zastali na okraji mesta pri zastávke metra. Ľudia sa naklonili, aby si prehliadli, kto spravil taký riskantný manéver. No ani jedna sme im nevenovali väčšiu pozornosť.

„Nemôžem mu zobrať jeho svet. To čo budoval. Nemôžem.“ Zavrtela som hlavou a nechcela som dovoliť myšlienke, aby sa v mojej hlave viac usadila. Bola až priveľmi lákavá. Ako ovocie stromu poznania v rajskej záhrade.

„A nemyslíš si, žeby sa mal sám rozhodnúť? Spraviť svoju voľbu?“ hlasom jej znela výčitka a ja som si spomenula, ako som sama bojovala za možnosť vybrať si.

„Toto je iné!“

„V čom?“

Namiesto odpovede som prižmúrila oči a nedôverčivo sa na ňu zahľadela.

„Odkedy je od teba taký fanúšik nášho vzťahu? Nikdy si nechcela, aby sme boli spolu.“ Nemohla som si pomôcť, ale môj hlas v sebe niesol trpkú príchuť.

V Aliciných očiach sa mihol tieň bolesti a mňa to zamrzelo. Nechcela mi zle. Už som sa jej chcela ospravedlniť, keď sklopila zrak a zhlboka sa nadýchla.

„Dlžím mu to. Skutočne mu na tebe záleží. Ale to ty vieš,“ zdvihla oči a mala v nich zrazu toľko odhodlania, aké som u nej dávno nevidela. „A dnes som spravila rozhodnutie.“

Naklonila som hlavu na stranu a nehnute ju sledovala. Ani jedna sme nedýchali a upreli na seba pohľad plný sesterskej lásky a porozumenia. Vtedy mi to došlo!

„Ty ideš za ním!“ skoro som vykríkla.

Slabo sa usmiala a prikývla.

„Áno. Rozprávali sme sa včera s Emmettom a má pravdu. Môže sa stať, že umrie v tej ich nezmyselnej vojne o teritórium a ja som sa ani nepokúsila získať jeho lásku,“ hlas mala zapálený a odhodlaný.

„To je skvelé, Alice!“ hoci som vedela, že mi moja sestra bude chýbať, ale jej cesta bola odkladaná príliš dlho.

„Mám strach,“ šepla a trochu rozpačito sa usmiala.

„Bude to láska na prvý pohľad,“ povedala som rozhodne. Nebolo možné nezbožňovať moju sestričku, a ten chlap by bol hlupák, ak by si nezobral svoj výherný tiket.

„To bude,“ usmiala sa plná optimizmu. Mala som pocit, že len myšlienka na svojho princa a Alice sa celá rozsvieti. A to sa ešte ani nestretli.

Zrazu sa sme sa naraz obe pohli a zovreli sa v pevnom náručí. Jej prítomnosť bol pre mňa ako prístav. Bola tu vždy pre mňa, keď som sama seba nepoznala. Keď som sa správala ako monštrum, a keď som sa zamilovala. Stála pri mne a bola mi oporou.

„Vrátiš sa mi, však?“ spýtala som sa neisto. Aj keby to malo trvať dlho, musí sa mi vrátiť.

„Vrátime sa,“ povedala s úsmevom a odtiahla sa na dĺžku paže.

„Tak choď vyzdvihnúť toho svojho revolucionára, aby som mohla nového brata spoznať čím skôr,“ povedala som s úsmevom a Alice sa celá rozžiarila.

Vtisla som jej rýchly bozk na líce, chytila kabelku a svoje veci a vystúpila z auta. Vedela som, že vyráža na svoju cestu za láskou.

„Áno, idem si po Jaspera!“ povedala a na rozlúčku mi zakývala.

Niekde v Japonsku

Život sa nemazná. Nie je dovolené nájsť svoj šťastný koniec každému. Ona o tom vedela svoje. Tento život nestál za nič a ona napriek tomu, že sa vždy bola bojovníčka, už dávno sa vzdala nádeje na zmenu.

Obkľopoval ju hustý dym z cigár a kabaretná hudba. Omamná vôňa vzniknutá zmesou parfémov, potu a ztuchnutej miestnosti, sa nedala ničomu prirovnať a ani jednoznačne identifikovať. Vždy ju z toho napínalo v prvom momente na zvracanie. No postupne zmysly otupejú. Tak ako odpor.

Jej vnútro sa stiahlo v potrebe vyvrátiť to svinstvo, ale musela prehĺtať. Za to ju platili. Preto bola najlepšia. Aj keď na dne pekla, ale stále najlepšia.

Kurva! Od zúfalstva jej už dávno prestali tiecť slzy. Bola v pasci, z ktorej sa nevedela dostať už celé roky.

Ako tak kľačala na kolenách, perami zvierajúc penis starého námorníka, ktorý jej práve ejakuloval rovno do úst, nemala ďaleko k čistému blúzneniu. Surovo ju držal za vlasy a priťahoval si ju bližšie, aby jej svoj ochabujúci úd strčil ešte hlbšie to úst.

Chcela sa nechať unášať predstavou, že to je niekto iný. Niekto mladý a atraktívny. Spomienky, to jediné jej zostalo. Spomienky na obdobie, keď sexovala s bohatými chlapmi, ktorých vzrušovali jej dlhé nohy, čierne havranie vlasy a uhrančivý pohľad sľubujúci samé nemravné hry.

Nebola zlatokopka. Vlastne bola náhoda, že ju vždy priťahovali bohatí muži. A to ostatné bol vlastne len benefit.

Nebola zlé dievča. Iba si išla za tým, čo chcela. Vždy a za každých okolností.

„One more! Suck my dick!“ povedal lámanou angličtinou námorník, ktorý sa ale už bezvládne viezol k zemi. Nehybne naňho pozrela a utrela si ústa.

Bola na reťazi ako zviera. Spútaná nenávisťou.

A to všetko iba kvôli jednej suke s anjelským výrazom, ktorá musela mať všetko. Nič od neho nechcela. Stačilo by krátke obdobie v jeho priazni, darčeky, nejaký ten pracovný postup a dokonalý sex.

Nie. Ona to musela všetko pokaziť. Nie, ona si naňho robila nejaký skurvený nárok. Aj keď povedala, že s ním nesexuje. Ale o to bolo jej poníženie horšie. Myslela na ňu každý deň od tej osudnej noci. Nikdy to nedokázala pustiť z hlavy. Akoby aj mohla?

Nemohla svoj život zmeniť. Živila ju ale len nenávisť k tej, ktorá ho celý zničila. Aj kvôli nej je teraz tu. Lebo ten skurvysyn ju po nevydarenej akcií deportoval zo štátov, vzal jej doklady a odovzdal pasákovi v provinčnom mestečku bez telefónu, alebo internetu.

Chcela utiecť, ale oni už majú svoje metódy ako potrestať dievčatá, ktoré sa o to pokúsia. Zverstvá, ktoré vytesnia všetky emócie a zlomia ich. Nemá dosť síl, aby mala energie na plánovanie alebo odhodlanie niečo zmeniť. Ona sa sústredila iba na jedno. Na nenávisť.

Pomaly sa pozviechala a postavila. Napravila si padnuté ramienka na svojich natrhnutých šatách, aby aspoň trochu zahalila nahotu. Hlava sa jej stále trochu točila a s neistým krokom prešla k stolíku pri okne, v rohu miestnosti.

V tichosti sa zviezla na stoličku a siahla po cigaretách, ktoré boli položené na novinách pripravených pre zákazníka. Pohľadom som zavadila o titulku starú pár dní a krabička jej vypadla.

To meno! Bolo ako spúšťač pred explóziou!

Konferencia roka! Najväčší odborníci v oblasti vedy a techniky sa stretnú v Seattli už tento víkend. 

Tohtoročné stretnutie špičkových odborníkov má podľa odhadov prekonať očakávania a výsledky minulých rokov. Je tomu tak nie len z dôvodu, že jedným z prezentujúcich bude svetoznámy vizionár v oblasti nanotechnológií Tony Stark, ale účasť génia zbrojárskeho priemyslu, ktorý sa stiahol do ústrania. 

Edward Cullen, na prekvapenie organizátorov, potvrdil svoju účasť aj napriek tomu, že sa podobným aktivitám vyhýbal už niekoľko rokov. Bude ho pravdepodobne sprevádzať aj jeho dlhoročná asistentka Isabella Swanová, ktorá sa len nedávno vrátila na svoju pozíciu po stáži v zahraničí. 

Medzi kompetentnými sa povráva, že Edward Cullen zvažuje odstúpiť z vedenia firmy a hladá svojho nástupcu. Sú oprávnené dohady, že miesto získa jeho dlhoročný obchodný spolupracovník Jerry Farwell? Alebo prenechá žezlo práve svojej asistentke, ktorá sa na tento post pripravovala v zahraničí? Alebo miesto dostane niekto iný?

Podľa neoficiálnych zdrojov...

Nie! To nie je možné! Ona bola mŕtva! Áno, síce podľa oficiálnych správ ju vraj nikdy nevyhlásili ani za nezvestnú, ale ona v tej diere mala zmiznúť!

Celá sa nekontrolovateľne roztriasla a dych sa jej skrátil. Noviny si pritisla na hruď a pomaly ich pokrčila.  

Dlhé roky v tomto pekle zrazu nadobudli nový rozmer. Kým ona umierala zaživa v tomto pekle, tá suka si užívala Edwardovú pozornosť. Musela sa odtiaľto dostať, aj keby to bola posledná vec, ktorú spraví!

Zrazu sa pozrela na námorníkovo nevládne ležiaceho na koberci a dostala nápad. Prižmúrila oči. Seattle predsa nie je až tak ďaleko.

A ona mala nevyrovnaný dlh so slečnou Swanovou už veľmi dlho. Nemala plán, ale mala odhodlanie.

Nemôže ju predsa sklamať. Sľúbila jej, že bude jej nočnou morou a hodlala to aj splniť. Dlží jej vendetu.

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 16. kapitola: