Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 3. kapitola

11.02.2013 (09:45) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 35× • zobrazeno 5001×

Bella: 

V rukách som zvierala Edwardovu fotografiu. Alice ju pre mňa odložila vo vzduchotesnom obale a mala som tak možnosť zacítiť trochu jeho osobnej vône. Bola ale už veľmi slabá a čas ju obral o jej odtiene. Škorica a jazmín? Stále to bola len fotka a na nej sa stopa dlho neudrží. Pach bol skoro mizivý. Ja som sa však v ňom opájala ako v súkromnom rauši.

Alice mi vysvetlila, že keby som mala zvláštny dar a bola stopár, stačilo by to dosť na to, aby som sa tej končiacej stopy chytila a dokázala nájsť jej pôvodcu. Edwarda Cullena.

Takto to bolo ale len niečo, čo som skôr tušila a skladala dokopy ako puzzle z milión dielov skladačiek. Hlúpe prirovnanie. V tomto prevedení sa puzzle nevyrába, a ak by som ho predsa len zohnala, stačil by pohľad a vďaka úžasne vyvinutým upírskym zmyslom, by som ho mala poskladané za prchavý zlomok.

Absurdne. Toto bolo neprekonateľné. Nedalo sa to k ničomu prirovnať. Feldmonov diagram o rozložení pozitrónov bola detská krížovka v porovnaní so snahou poskladať jednotlivé časti do celku.

Moje karmínovočervené oči fascinovane sledovali fotografiu. Uchvátene som pozerala na naškrobenú košeľu a sako Giorgi Armani, ktoré si nechával šiť na mieru.

Dokonalý zrak mi nepomohol vidieť na fotografií oveľa toho viac, ako by som si nevšimla ľudskými očami. 

Iné by to bolo na živo. Vnímať ho všetkými súčasnými zmyslami.

Zachvela som sa.

Tá predstava, môcť byť v jeho blízkosti, napĺňala moje telo nedočkavosťou. Bolo to desivé. Okrem nikdy nekončiaceho smädu ku mne doteraz žiadna emócia nemala prístup. Zrazu toho bolo tak veľa. Priestranná myseľ sa začala zapĺňať inými podnetmi pochádzajúcimi z mojich chabých ľudských spomienok.

Sedela som na starej zrúcanine na kopci, uprostred ničoho. Obklopená divočinou niekoľko dní. Nevnímala som veľa zo svojho okolia. Počula som neustály pohyb v lese, žblnkot vody aj povievanie konárov stromov v dosahu dvoch míľ. Bola som úplne pohltená vlastnými myšlienkami. Nepotrebovala som sa hýbať ani skrývať. Bolo pod mrakom a Alice mi dopriala súkromie.

Vietor mi rozvieval vlasy a ja som sa očami vpíjala do zelených dúhoviek. Nedokázala som sa toho nabažiť. Pocit absolútnej fascinácie, hraničiaci až s halucináciami. Vystrieť ruku a môcť sa ho dotknúť.

Sedela som tu bez pohnutia a postupne sa nechávala zaplavovať spomienkami. Prvé pokusy prinášali šíriacu sa bolesť, akoby môj mozog chcel explodovať. Nedokázala som sa ich ale vzdať. Spomienky uložené v šedej kôre mozgovej, ľudskej verzie, neboli kompatibilné s upírskym megamozgom. Akoby sa potrebovali nanovo prepísať v dokonalejšom formáte. Znova a znova som sa na ne zameriavala a sústredil. Postupne, začali naberať na intenzite. Farby začali byť sýtejšie ale zvuk ako zo starej magnetofónovej pásky.

Pri pohľade do jeho očí som sa musela usmiať. Niečo na ňom bolo, niečo čo sa snažilo prebudiť moje staré ja, ktoré zostalo spálené v popole.

Pozerala som na toho muža a sama seba sa pýtala, či ho stále milujem. Nech som nad tým premýšľala z ktorejkoľvek strany mojim dokonalým procesorom namiesto hlavy, nedokázala som odpovedať sama sebe.

Láska v tejto fáze môjho bytia neexistovala. Zatiaľ nie.

Bola som omámená pohľadom jeho prísnych zelených očí, ale dokázala som rozoznať, že za tou strojenou vážnosťou je hravosť a sebavedomie.

Vzbudzoval vo mne nesmiernu zvedavosť a túžbu ho vidieť. Spoznať ho týmito ostrými zmyslami, ktoré som mala k dispozícií. Pozerať sa na odtiene jeho dúhovky a nervózne prehrabávanie vlasov.

Zvláštne, aké detaily sa začnú vynárať, keď sa na plno ponorí upír do spomínania. Ten vánok vzduchu, ktoré by sa vo vlnách dotkol mojej pokožky, keby si rozstrapatil to svoje číro, keď je nervózny...

Pomedzi riavu rieky a stáda losov som započula zvuk, ktorý do lesa nepatril. Napäla som sa a prikrčila sa v obrannej pozícií. Zdvihla som hlavu a očami skenovala okolie. 

Zvuky rýchleho behu doľahli do mojich ušných bubienkov. Zrazu vyletel kŕdeľ divých husí do vzduchu. Srdcia im divoko trepali a ja som spozornela. Zložila som fotku na kolená a zhlboka sa nadýchla.

Okamžite ako sa mi cez pľúca prehnal známy pach, som sa uvoľnila a tvárou sa mi rozlial úsmev. Pery sa mi samé mihli do úsmevu. Za posledné dni som sa veľa usmievala. Asi to je niečo ako bicyklovanie. Akoby povedali ľudia.

Chvíľa súkromia sa končí. Očami som sledovala, ako votrelec uteká lesom tak, že sa skoro ani steblá trávy neohnú pod jeho váhou. Vložila som fotku do bezpečného obalu na mojej bunde skôr, ako Alice rýchlo pribehla dole pod skaly.

„Čas snenia sa končí, milá princezná. Zostúp z veže, ideme na spoločný lov,“ povedala nadšene.

Prižmúrila som oči. Mala som pocit, že sa ma snaží rozptýliť. Akoby moje myšlienky boli nežiaduce... Možno má pravdu. Myslieť na to, ako spoznám osobne Edwarda Cullena, nie je práve najbezpečnejšia ceste.

„Na lov?“ prekvapene som sa na ňu otočila.

Nikdy so mnou nelovila a niečo mi hovorilo, že nemyslí o odskočení si do mesta na večeru. Alice bola v tomto ortodoxná. Prísna diéta. Nevedela som ale pochopiť, ako dokáže vždy stáť pri mne, aby mi pomohla odstrániť telo. Bez vrčania a boja o krv.

„Áno, napadlo mi, že tvoj jedálničiek potrebuje zmenu, inak budeš mať tieto červené kukadlá navždy. A to by sme spolu nemohli bývať,“ povedala akoby to bol argument zaručujúci svetový mier. Vlastne, mier zabezpečuje menej zabíjania, takže...

„Myslíš tým, že idem podstúpiť ozlaťovaciu kúru?“ povedala som znechutene. Áno. Vedela som, že Alice neloví ľudí ale namiesto toho behá po lese a straší lesné zvieratká. Ale kde berie tú silu?

Nakrčila som nos. Tá predstava sa mi vôbec nepáčila. Teda, idea bola skvelá, ale praktická aplikácia hraničila skoro s absolútnou nulou.

„Bella, prosím, urob to pre mňa,“ povedala žobrajúco a poskakujúc dolu pod útesom.

Dočerta, nemení sa ona na srnu z tej krvi?

Zdvihla obočie a vyplazila na mňa jazyk. Vízie jej stále dávali náskok.

Nečakane sa jej zaiskrilo v očiach, prekvapene som čakala s čím vyrukuje. Nenechala ma dlho čakať. Oprela sa jednou rukou o skalu a oči prosebne zdvihla ku mne.

„Pre Edwarda?“ skúsila a ja som spozornela.

Moja túžba vidieť ho, aspoň z diaľky, ma nabádala súhlasiť. Každá bunka pretavená na kameň ma gravitáciou ťahala podvoliť sa. Ak sa s ním budem chcieť stretnúť, aj keď ma on neuvidí, budem sa musieť vedieť ovládať.

Ale potrebovala som ho vidieť. Skôr ako budem môcť začať žiť svoj život naplno. Potrebovala som ho vidieť. Aspoň raz.

Pozrela som sa do diaľky a chcela nájsť odpoveď. Tichý súhlas vesmíru, že tento môj pokus nájde šťastný výsledok. Snaha nebude zbytočná a námaha bude odmenená. Rukou som nahmatala náprsné vrecko. Srdce mi netĺklo, ale na jeho mieste som mala teraz vloženú Edwardovú fotografiu. Letmo som skontrolovala, či je vrecko s mojim pokladom bezpečne zavreté.

Bez ďalšieho zaváhania som sa rukami prehupla a zoskočila zo skaly. Vietor mi presvišťal okolo uší a veveričky v strome pri útese sa splašene ukryli.

Nedbanlivo som prikrčila nohy a ako mačka pristála na tráve rovno vedľa Alice. Spokojnosť z nej bola cítiť na míle. 

Dočerta, evidentne objavila moju slabú stránku a mieni ju proti mne riadne využívať.

Alice sa zazubila.

Potvora jedna.

„Tak poďme, nech to máme za sebou,“ povedala som odhodlane a myslela to úplne vážne.

Zachichotala sa, ale v momente bola preč. Rozbehla sa smerom na východ k vodopádom. Dokázala som zachytiť pach stáda losov, napájajúcich sa z ľadovej vody. Bolo to ako zachytiť pach kožušiny v obchode. Rozhodne nič, do čoho by som sa chcela zahryznúť. Prehltla som jed a bežala ďalej. Snažila som sa nemyslieť na to, na čo sa práve chystám.

Edward:

„Nechajte pripraviť auto s vodičom,“ povedal som rýchlo, vzal so stola posledné podklady. Chcel som byť čo najskôr na mieste.

„Pán Cullen, ale o dvadsať minút majú prísť z nadácie.“ Lilly za mnou pribehla a snažila sa ma zastaviť. Ako vždy, úplne zbytočne.

Bola to riadne sebavedomá potvora. Organizovala moje aktivity s presnosťou, ktorá ma dokázala udržať ďalej od sebaľútosti. Nemal som ani chvíľu na vydýchnutie. Možno to bolo dobre. Bola natoľko odlišná od Belly, že vo väčšine času sa mi darilo držať myšlienky na uzde.

Stopa slabého rozumu mi dohovárala, aby som sa pomaly začal zmierovať s tým, že som zlyhal, že Bellu už neuvidím. Nikdy!

„Nezaujíma ma to, odchádzam.“ Hlasom chladným ako oceľ som ju uzemnil. Teda, to som si aspoň myslel.

„Dobre teda, zaznamenám všetky podrobnosti z rokovania a mohla by som večer prísť, aby sme to...“ Hlas mala tichší, akoby hodila návnadu a čakala, ako zareagujem.

Skamenel som. Celé telo sa mi napälo, ale neotočil som sa naspäť. Toto bola hranica, ktorú neustále prekračovala a ja som už z toho bol úplne vyčerpaný.

„To nebude nutné. Zajtra to preberieme,“ šepol som a dych sa mi prehĺbil. Prečo to, kurva, nemôže pochopiť?

Začul som za sebou klopot lodičiek a pár sekúnd na to sa ma nesmelo dotkla na ramene.

„Som si vedomá, že to nie je bežná prax, ale viem, že Isabella...“ nech boli jej úmysly akékoľvek, toto bol ako nôž do chrbta.

Isabella? Dočerta, čo si o sebe myslí? Bella by jej hneď zasyčala niečo naspäť. Neznášala, keď ju niekto oslovoval ako jej vychovávateľky v detskom domove.

Pomaly som sa otočil a chladne sa pozrel na jej ruku na mojom ramene. Rýchlo ju stiahla.

„Slečna Swanová ako moja asistentka má iné výhody,“ povedal som pomaly, s dôrazom na prítomný čas. Stále verím a nehodlám sa vzdať. „Vy máte na starosti iba časť z jej kompetencií.“

Celá sa napäla a z očí jej šlahali blesky. Neviem prečo tú prácu chcela. Čo za diabolskú odmenu jej Jerry sľúbil, ale evidentne ju vždy pripomienka Belly úplne vytočila.

„Ako dlho budem žiť ešte s fantómom Isabelly Swanovej za chrbtom?“ šepla zúrivo. Oči mala prižmúrené a celá sa triasla. Slzy zlosti sa jej tlačili do kútikov očí.

Mal som pravdu. A je to tu.

Zaťal som ruky v päsť a mal chuť jej jednu vraziť.

„Bella nie je žiadny fantóm. Toto sme si vyjasnili hneď na začiatku. A pokiaľ stále stojíte o toto miesto, tieto nemiestne reči si odpusťte,“ precedil som pomedzi zuby a zaťal pevne čeľusť.

Pozerala na mňa ako keby ma ani nevidela. Pokrútil som hlavou a razantne prešiel okolo nej. Nechcel som už dýchať ten istý vzduch ako ona. Kurva, prečo som ju doteraz vlastne nevyhodil? Nejakým zvláštnym spôsobom ma držala pri zmysloch. Na polceste medzi šialenstvom a beznádejou.

„Prepáčte, ja už len strácam síl,“ ozval sa tichý hlas.

Zastavil som sa a otočil. Lilly stála opretá o môj pracovný stôl a tvár mala v dlaniach. Kto sa má v tých ženských vyznať. Kôpka hormónov. Prekvapene som zažmurkal. 

„O čom to hovoríte?“ stál som medzi dverami a čakal na odpoveď. Aj keď som ju vedel. Zodvihla pohľad a uprela na mňa svoje hlboké modré oči.

„Potrebujte začať znovu žiť. Nie len vrátiť sa do práce, ale nájsť si vzťah, zabaviť sa,“ povedala rezignovane.

„Čo vám, dočerta, na tom tak záleží?“ nemôžu ma všetci jednoducho nechať na pokoji? Pojebaný Jerry.

„Pracujem s vami a vidím, že klamete sám seba. Odišla. Už sa nikdy nevráti. Sú to už tri roky.“ Povedala a ja som sa zrazu videl z inej perspektívy.

Tri roky?

Bože, kedy to ušlo.

Mal som to všetko stále živo pred očami. Bolo také jednoduché sa zavrieť do vlastného sveta. Prekvapene som sa oprel o rám dverí. Skoro tisícsto dní?

V miestnosti nastalo ťaživé ticho. S očami dokorán otvorenými čírim šokom som nedokázal poriadne myslieť. Čas sa akoby zastavil. Nedokázal som sa pohnúť. Lilly sa odrazu postavila a podišla neistým krokom ku mne.

„Nešli by ste dnes na večeru?“ povedala placho a mnou akoby zatrialo elektrické napätie.

Chcel som ju poslať dopekla, ale nevedel som nájsť zvukový kábel. Nedokázal som vydať ani hláska. Naprázdno som otvoril ústa a opäť ich zavrel. 

Uprel som na ňu neprítomne pohľad.

„Ja... prepáčte, musím ísť.“ Vlastný hlas mi znel ako cudzí chrapot.

Vybehol som z kancelárie ako blesk, nečakajúc na jej reakciu. Čo najskôr vypadnúť z toho zovretia. Z práce domov. Z domu do práce. Časová slučka sa vytvorila a ja som nemal tušenia, kedy a ako som sa do nej dostal.

Päsťou som udrel do výťahu. Ruka sa mi triasla a ja som nastúpil. Zachytil som ešte šokovaný pohlad Margret, ale vôbec som si ju nevšímal. Horúčkovito som sa oprel o zadnú stenu výťahu a privrel oči.

Vynorili sa mi obrazy, ktoré boli akoby z minulého života. Z toho šťastnejšieho. Keď som sa dokázal smiať, aj keď som podvedome stále striehol na tých bastardov.

Výťah sa otvoril a ja som vstupnou halou preletel ako blázon. Už si však evidentne na to všetci zvykli, lebo nikto ma nezastavil.

Len čo som vyšiel na ulicu oprel sa do mňa večerný dážď. Prudko som dýchal a v ušiach mi búšila krv. Hlava sa mi točila a ja som na chvíľu zavrel oči, aby som našiel sily.

Keď som ich opäť otvoril a chcel sa rozhliadnuť po aute so Simonom, stalo sa niečo čo so mnou opäť zatriaslo. Mohutnejšie ako silné tornádo. Oči sa mi rozšírili a zalapal po dychu. Opäť.

Zazrel som ju v dialke stáť nehybne v dave ľudí. Mal som pocit, že sa moja halucinácia zhmotnila a sen sa stal realitou, práve v čase, keď som chcel všetko vzdať. Hrdlo mi zovrelo obrovskou gučou a mal som problém nadýchnuť sa.

Vyzerala inak. Ale ten čas, čo som ju nevidel, bol nemilosrdne dlhý. Mohla sa ale zmeniť až takto?

„Bella?“ šepol som do ruchu ulice. Nedokázal som nájsť vlastný hlas. Na moje viečka dopadola kvapka dažda a ja som podvedome žmurkol. Keď som ale oči opäť otvoril, nebola tam.

Zbláznil som sa. Definitívne som prišiel o rozum.

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 3. kapitola: