Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 36. kapitola

11.01.2018 (14:15) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 2793×

(Pesnička)

Bella:

Nepotrebovala som loviť. Ale musela som odísť.

Nie kvôli Edwardovej bezpečnosti. Ani kvôli stenám mojich žíl, ktoré stravoval neuhasiteľný oheň. Na love som bola iba pred nedávnom. Ale čo to je pre upíra? Mohla by som loviť dvadsaťštyri hodín denne, tristo šesťdesiatpäť dní v roku  aj štyri hodiny k tomu, a nebolo by to dosť. Neexistuje hranica, kedy upír nevníma aspoň v podvedomí svoj smäd.

Mala som ho však pod kontrolou. Neexistovala ani alternatívna realita vo vzdialenom paralelnom vesmíre, v ktorej by môj smäd prevzal kontrolu, a ja by som ohrozila Edwarda.

Napriek tomu som išla, hoci to bol len niečo vyše deň od posledného lovu. Stačil pohľad do jeho očí a ja som v nich zazrela niečo, čo by nikdy nepriznal nahlas. Niečo, čo mu nedovoľovala jeho hrdosť a láska ku mne. No ja som ho príliš milovala na to, aby som ho dostala do tej situácie, kedy by to musel spraviť. A on nutne potreboval chvíľu pre seba. Nešlo o to, že by mi dával celú situáciu za vinu. Túto úlohu som bravúrne zvládala v tichosti ja sama.

No Edward bol vyčerpaný. A ja ako zo škatuľky. Rozdiel našej podstaty, on človek a ja upír, nikdy nemohol byť výraznejší. Cítil sa slabý a frustrovaný z toho, že nemá veci pod kontrolou. A hoci som sa snažila, môj nevyčerpateľný zdroj energie by nebolo možno poprieť ani pod vplyvom heroínu. Neponížila by som ho tým, že by som ho klamala a predstierala spánok, o ktorom vedel, že ho nepotrebujem. Moja neľudská neomylnosť a fungovanie, nech boli akokoľvek v pozadí, bili do očí. Čím by som sa viac snažila, tým by to bolo horšie. Zároveň som ho ani nemohla ubezpečiť, že je v poriadku, aby dal najavo svoje slabosti. To by som ešte priliala olej do ohňa.

Bol to Edward Cullen, sakra! Spoliehal sa iba na seba a toto boli preňho neznáme vody. Neexistovalo nič na svete, čo by som mu odoprela. Aj keď to práve znamenalo, nejaký čas pre seba.

Potreboval chvíľu byť sám so sebou, aby nemusel predstierať, že je všetko v poriadku, že ho každý pohyb nebolí. Najmä keď si dobre uvedomoval, že akékoľvek jeho zaváhanie v pohybe vnímam s ostrou presnosťou a som pripravená skočiť mu pomôcť. Nemohla som tomu zabrániť. Som, čo som. Zatínala som nechty do mojej mramorovej dlane, aby som sa vždy nemykla, rozhodnutá mu pomôcť. Neutrálny vyraz mi však nepomohol a som presvedčená, že jemu to neušlo, ako ma nebadane vždy trhlo.

Mal ma dokonalo prekuknutú, akoby dokázal čítať moje myšlienky. Nebolo inej možnosť, len sa vzdialiť. Chvíľa o samote mu možno dala viac, ako celá moja starostlivosť, i keď ma to zraňovalo. Svojim spôsobom to potreboval viac ako dokázal priznal. Najmä potom ako som ho odmietla po fyzickej stránke.

Nemohla som klamať ani sama sebe. Túžila som po ňom a on mi to vôbec neuľahčoval, keď ma neprestajne zvádzal. Chcela som mu povedať, že som na tom rovnako, ale bolo lepšie, ak budem ticho. Ešte toho zostalo toľko veľa, čo sme spolu neprebrali. Celkovo praktická stránka nášho vzťahu zostala v ošiale nadšenia zo vzájomného vyznania akosi zanedbaná. Bozkávanie s ním bolo ako vstúpiť do raja hlavným vchodom... čo by dokázali potom jeho ďalšie dotyky skúmajúce moje telo, som ani nechcela uvažovať. Nemohla som na to myslieť, bez toho, aby som nestrácala posledné čriepky ovládania, najmä ak v pozadí sa mi stále nekonečne premietali rôzne možnosti, o ktorých som si zakázala uvažovať. Chcela som ho rozmaznávať, ale nie vždy mohol dostať to, čo chcel. Potreboval si odpočinúť. A hoci mu rada venujem všetok čas sveta, toto muselo počkať, kým sa vylieči. Vlastne... Aspoň teda v určitom rozsahu. Budeme to musieť premyslieť, čo presne znamená spolu žiť.

Ďalšia položka na mojom nekonečnom zozname.

Pokrútila som hlavou, akoby som mohla tie predstavy vyhnať z hlavy a zahryzla som si do pery. Starý zlozvyk z ľudského života, ktorý ma odmietol opustiť.

Musela som rýchlo zmiznúť!

Preto som sa nadýchla a poslednýkrát sa započúvala do jeho tlkotu srdca. Rozbehla som sa preč smerom k stromom, ktoré ma pohltili a ukryli. Ako prízrak ukrývajúci sa v šere pred náhodným pozorovateľom. Všetko sa predo mnou mihalo tak rýchlo, že svet mal byť jedna veľká šmuha, ale bol naďalej dokonalo ostrý.

Na zlomok sekundy som zvažovala, že použijem svoju schopnosť prenosu, ale potrebovala som ešte trénovať. Ak by tam boli nejaký turisti, asi by som ich nemilo prekvapila, ak by som sa zjavila z ničoho nič, priamo pred nimi. Možno by pomohlo nejako nadstaviť s Tonym môj náramok prenosu, no nemala by som ho zaťahovať hlbšie medzi nadprirodzené bytosti. Lepšie by bolo sa porozprávať s Eleazarom a preskúmať môj dar a jeho možnosti podrobnejšie. Sama pre seba som sa pousmiala. Na to, ale aby som svoju schopnosť pochopila, som mala celú večnosť.

Rýchlo mi však úsmev opadol. Pri myšlienke na rodinu v Denali ma zaplavil známy pocit smútku. Pri tom všetkom som si spomenula na svoju rodinu. Nie biologickú, ale tú skutočnú.

Alice prechádza krízou s rodičmi, ktorej musí čeliť a Emmett má na krku novorodenú, krvilačnú Rose. A ja som vedela, že ju nechcem nikde blízko Edwarda, aby mu mohla ublížiť. Toto bolo niečo, čo som mu nemohla povedať, lebo by som mu ublížila. Priveľmi mu na nej záležalo a chcel, aby bola v poriadku. No teraz ju čakalo niekoľko veľmi divokých rokov. Sama som si pamätala, že morálne úvahy rozhodne nie sú v popredí mysle novorodeného upíra.

Vedela som, že po tom všetkom, čím si so mnou prešli Emmett a Alice, som im pomoc dlhovala. Nie z povinnosti. Ale z lojality k našej rodine, čo sme si vytvorili. Možno mali teraz okolo seba viac podpory, ale boli sme súrodenci. Nie tá istá krv, ale srdca a vôle teda toho, na čom skutočne záleží. Niektorí cudzinci sa stretnú a sú ako diel puzzle, ktoré sa celé roky hľadali. Priatelia sú rodina, ktorú si vyberáš sám. A ja som si ich vybrala. Moja rodina ma teraz potrebovala.

Okolo srdca sa mi zovrel silný pocit smútku a ľútosti. Ťažoba ma celú ochromila a hrdlo sa mi stiahlo, nohy mi spomalili a beh sa premenil na chôdzu. Ak by som si musela zvoliť medzi nimi a Edwardom, zvolila by som Edwarda.

Slzy, ktoré mi nebolo dovolené vyroniť, ma štípali jedom v očiach. Myšlienka, že by som ich musela opustiť ma bolela až fyzicky. Našla som ich iba nedávno a nebola som si istá, či s nimi budem môcť ďalej zdieľať všetok ten krásny čas. Nechcela som o nich prísť. Ale toto rozhodnutie nebolo na mne. Bola to pevná axióma. Potrebovala som Edwarda v bezpečí viac ako čokoľvek. Viac ako ich. Problém nebola len Rosalie. Ani Jasper nebol v odolávaní krvi úplný profík. Podľa toho, čo mi povedala Alice, na vegetariánstvo sa dal až ako spoznal Alice.

Naozaj to ale muselo byť buď alebo? Nemohla som sa stretávať s Alice a Emmettom raz za čas? Opustili by svoje polovičky na niekoľko dní, aby sme sa stretli? Bola by som ja schopná nechať Edwarda samého, aby som videla ich? Odpoveď som poznala. Bola rovnaká.

Zrazu sa mi začalo zatmievať pred očami a roztriasli sa mi ruky a ja som sa musela rýchlo upokojiť, lebo moje telo začínalo automaticky sústrediť energiu na prenos. Odpovedalo na moje momentálne pocity smútku po rodine. Vedela som presne, kde by ma to zanieslo. Ale to bolo vylúčené.  Musela som sa zostať pri Edwardovi.

Zavrela som oči a snažila sa upokojiť. Vedela som, že Alice má Jaspera. Bude v poriadku. Rose je silná a Emmett sa o ňu stará. Ktovie, možno celé obdobie prekoná lepšie, keď o upíroch vedela dopredu. Nebude to taký šok.

„Alice, chýbate mi,“ šepla som tak so zadržaným dychom a vedela som, že ma v tomto momente videla.

Znovu som sa rozbehla lesom a nezastavila sa až kým som nebola dosť ďaleko od civilizácie blízko oceánu. Napadla ma nečakaná myšlienka. Čo mi bránilo im aspoň zavolať? Vytiahla som mobil a na moment som zaváhala s pohľadom na displej.

Čo som im vlastne chcela povedať?

Komu som mala ako prvému zavolať?

Skôr ako som sa rozhodla zavolať môjmu bratovi, zazvonil mi mobil. Rozosmiala som sa. Zdvihla som to skôr, ako stihlo prvé zvonenie doznieť.

„Ako sa máš, ty komparzista zo Star Treku?“ Emmettov hlas ma rozochvel a nemohla som ovládnuť úsmev, ktorý mi automaticky zdobil tvár pri zvuku jeho hlasu.

Samozrejme ma to nemalo prekvapiť. Alice mu určite povedala, že som sa rozhodla zavolať a chcela, aby mi dať takto vedieť, že na mňa myslia rovnako ako ja na nich. Zovrelo mi moje kamenne srdce láskou i nostalgiou.

„Naposledy, keď som ťa videl, si mi bez vysvetlenia zmizla spred očí. Puf! A bola si preč. Aspoň keby za tebou zadymilo, ale nič.“ Chechtal sa a ja som nevedela, či to myslí vážne alebo si zo mňa uťahuje. Ale to bol celý on.

„Prepáč, Emmett, na efektoch ešte musím popracovať. Musel si sa vydesiť,“ povedala som na oko vážne, no potom som sa rozosmiala. Nevedela som si ani predstaviť ten moment z jeho pohľadu. Usadila som sa na kameň neďaleko skalného zrázu a uprela pohľad na oceán. V okolí ani stopa po človeku celé míle, že som sa až začudovala, že tu vôbec ešte má mobilný operátor pokrytie.

„Poprosím návod nabudúce, keď spustíš túto jazdu horskou dráhou. Keby z teba aspoň viala nejaká šnúra, chytím sa, nech ma to potiahne s tebou, ale takto som len ako debil zostal na druhej strane,“ povedal uvoľnene, ale vedela som, že je to len na odpútanie pozornosti. V jeho hlase zaznel nebadaný ublížený podtón, ktorý som mohla zachytiť len vďaka tomu, že som ho dobre poznala.

Môj úsmev okamžite pohasol. Na chvíľku medzi nami zostalo panovať ticho, ktoré som nevedela prerušiť.

„Ako sa máte?“ spýtala som sa úplne otrepanú frázu.

Z pozadia telefónu som počula vrčanie a tlmenú vravu, ktoré mi približovali situáciu, ale napriek tomu som mu tú otázku položila. A on si to dobre uvedomoval, takže ju úplne odignoroval.

„Alice mi hodila mobil, aby som ti zavolal a potom ako gáfor vybehla z domu do lesa. Ktovie, čo má zasa za lubom,“ povedal zamyslene. „Prepáč, že som nezavolal skôr sám, ale...“ nedokázal dokončiť vetu a to je pre neho netypické.

„To je v poriadku. Ja som tiež mohla skôr zavolať.“ Odmlčala som sa a potom som hľadala tie správne slová. Vedela som, čo ho trápilo a ja som to nechcela nechať bez povšimnutia.

„Emmett. Nechcela som ťa tam nechať. Sama som nevedela, čo sa deje. Nemám to pod kontrolou stále. Ja... Hnevaš sa?“ hlas sa mi mierne triasol a potlačila som náhly vzlyk, ktorý som cítila v mojom vnútri.

„Drobec...“ zaváhal na okamih a to mi vyjavilo viac ako čokoľvek iné. Mŕtve srdce mi o čosi viac stuhlo. Povzdychol si a dodal potichu, „vtedy možno. Ale teraz je to už jedno. Už je v bezpečí.“

Vedela som, že sa ho tie udalosti dotkli rovnako hlboko ako mňa. A možno ešte viac tým, že tam nemohol byť a pomôcť. Tá beznádej, ktorá ho musela gniaviť, kým sa dozvedel, čo sa stalo. Rozumela som mu. Ó Bože, ako som mu len rozumela.

„Emmett, povedz mi, že ste v poriadku,“ šepla som skoro nečujne aj pre naše uši.

„Samozrejme, že sme v poriadku,“ povedal o poznanie uvoľnenejšie a ja som vedela, že hovorí pravdu. „Je tu trochu plno na môj vkus, ale nič, na čo by sa nedalo zvyknúť. Časom, povedal by som.“

„Tak to znie... fajn,“ povedala som váhavo. „Carlise a Esme sú stále s vami teda?“

„Áno, nechcú opustiť Alice. Po dlhých rokoch odlúčenia to berú ako novú šancu na začiatok,“ zamrmlal zamyslene sledujúc určite rodičov našej sestry.

Bolo im nepríjemné, že sme o nich takto hovorili?

„Chúďa Alice,“ šepla som, pričom som cítila povinnosť sa postaviť na stranu našej sestry a aspoň takto jej dať najavo podporu. Prekvapil ma však Emmettov smiech.

„Ona a chúďatko? Čo ju nepoznáš?“ v telefóne sa ozýval jeho smiech. „Myslím, že sa im to vôbec nesnaží uľahčiť, no mama Esme drží ako hluchý dvere, len aby mala svoje malé dievčatko naspäť.“ Podľa tónu, ktorý použil som si všimla, že si si ho Esme pomocou Rosalie, neodvratne získala na svoju stranu.

„Čo sa teda vlastne medzi nimi stalo?“ spýtala som sa zarazene.

„Neviem presne, niečo ohľadom jej biologickej sestry. Ale vždy, keď o tom Carlisle chce hovoriť, Alice hodí spiatočku skôr ako začne, takže je to zatiaľ tabu téma,“ ticho si povzdychol, vedela som, že si robí starosti.

V mysli my vyskočila nejasná spomienka zo života pred premenou, no nevedela som ju presne určiť. Hovorila predo mnou niekedy Alice o svojej sestre? Nepamätala som si. Spomienka bola vzdialená a neuchopiteľná cez závoj ľudských spomienok. Mohlo mi to nejako zvládnuť situáciu a zmieriť Alice s Esme? Rezignovane som si povzdychla.

 „Kiežby som mohla byť pri tebe a pomôcť,“ povedala som s citom, hoci som vedela, že klamem. A Emmett to vedel tiež.

„Si tam, kde máš byť, zlatko. Netráp sa tým. Zvládneme to.“ 

„Ako je na to Rosalie?“ odvážila som sa spýtať po chvíľke.

V telefóne sa ozvalo náhle zapraskanie a v pozadí bolo počuť praskot zničeného dreveného nábytku. Vyslovením jej mena, akoby stratila posledné zvyšky ovládania.

„S kým to toľko hovorí? Chcem vedieť, čo za ženskú mu vyvoláva?“ ozývali sa zúrivé výkriky a ja som uvedomila, že vôbec Rosalie nepozná môj hlas. Nepočula ho svojím ostrým upírim sluchom doteraz, a tak jej prvá reakcia bola inštinktívna. To že trpela náš telefonát len sústavným vrčaním doteraz, bolo obdivuhodné.

„Zvyká si dobre?“ spýtala som sa, no sama som mala v pamäti čerstvo vypálené ničivé dni po premene. Niežeby dokonalá upírska myseľ dovolila na to zabudnúť, hoc i päť storočnému upírovi, akoby to bolo práve včera.

„Ide to celkom podľa očakávania,“ odpovedal Emmett trochu neprítomne venujúc viac určite ostražitý pohľad láske svojej existencie. „Ešte si len spomína za základné veci, na počudovanie si toho zachovala pomerne dosť. Alice priniesla z jej bytu to najkľúčovejšie, a samozrejme sa trafila. No ešte si zvyká a dosť veľa vecí uniká, keď sa jej ich snažíme pripomenúť.“

„Je to veľmi zlé?“ spýtala som sa s obavami ako so počula ničenie nábytku. Možno tento telefonát nebol najlepší nápad, keď ju tak rozrušuje, ale nemohla som si pomôcť a prerušiť kontakt s Emmettom.

„Komu to tam rozbíja dom?“

„Esme, ale samozrejme tvrdí, že to nevadí, lebo ho chcela už dávno renovovať,“ odpovedal akoby neprítomne. „Našťastie som mal tú česť s novorodeným upírom celkom nedávno, takže som bol pripravený. Bola si pre mňa dobrý pokusný králik.“

„Ha, ha, ha, aký vtipný!“ povedala som na oko s výčitkou. Ale bola to pravda. „Pošlem ti účet za poskytnuté školenie.“

„Započítam to s tým výchovným manuálom a k baby-sittingu, čo som poskytoval,“ zasmial sa tak uvoľnene, až ma pichlo pri kamennom srdci.

„Platí, takže vyrovnané.“ Chýbal mi. Snažila som sa žmurkaním odohnať slzy, ktoré aj tak nikdy neprídu. Chvíľu zavládlo ticho prerušované znovu nepriateľským vrčaním.

„Teraz samozrejme vychytávam ešte nejaké metodické chyby a za chvíľu si môžem pre nich otvoriť aj škôlku. Tuto s Jazzim sme skvelý tím.“ Veselo sa zasmial a vedela som, že to možno nie je až také kritické.

Zvuk rozbíjajúceho skla mi ale dal znamenie, že nie je až tak veľmi úprimný.

„Jasper, prosím ťa, zišla by sa pomoc!“ zavrčal Emmett trochu tlmene mimo mikrofón.

„Čo myslíš, že práve robím?“ odfrkol si nervózne miláčik našej sestry.
„Kámo, vlny pokoja, keď ide z teba taká nervózna aura? Dokedy ti to mám pripomínať. Čo si to za guru?“ neodpustil si poznámku Emmett. Prehnane zhrozene zalapal po dychu. „A ešte také vulgárne gestá!“

Mohla som si len predstaviť, čo sa tam deje. Musela som sa zasmiať.

„Vidím, že ste sa skamarátili s naším švagrom,“ podpichla som ho.

„Och, keby si len vedela...“ nestihol Emmett viac povedať, lebo v tom sa zháčil a ozvala sa rana.

„Jasper ti nepomôže, keď mi okamžite nevysvetlíš s kým hovoríš,“ ozvala sa Rosalie oveľa bližšie, no o poznanie pokojnejším hlasom.

„Miláčik, veď vieš, že milujem iba teba,“ zaštebotal Emmett a ja som musela len veselo pokrútiť hlavou, ako skrotol.

„Rose, upokoj sa. Emmett sa rozpráva s Bellou. Pamätáš si ju? Má o teba iba starosť. Nemyslel to zle, vieš aký je,“ ozval sa z pozadia hlas Esme, ako upokojovala rozzúrenú Rosalie.

„Bella?“ zaševelil hlas Rose a znovu sa ozvalo nejaké rozbíjajúce sklo. Ale toto nebolo hodené v hneve. Skôr akoby niečo mala v ruke a nesústredene to pustila. U upíra nemysliteľne. U novorodeného je možné čokoľvek. Emmett sa jej zaváhania hneď chytil.

„Pokladík. Bella je moja malá sestrička. Pamätáš si na ňu? Vrátila sa pred časom, aby videla Edwarda. No tak. Nebuď, prosím, nahnevaná,“ povedal Emmett mimo mikrofón, ale dobre som ho počula.

„Edward?“ jej hlas znel ešte zmätenejšie a ja som tak veľmi chcela ísť k ním. Vedela som, že bojuje so spomienkami ľudskej mysle.

„Áno, Edward. Spomínaš si?“ spýtal sa Emmett s nádejou v hlase.

Znovu zapraskalo slúchadlo a ja som vedela, že teraz asi nie je najlepší čas na rodinné besedovanie. Vedela som, že niekde v hĺbke by mohol byť Edward pre Rosalie kotvou, ktorú som aj ja potrebovala v tých časoch. Prečo im to Alice neporadila? Musela to vedieť! Alebo som sa ja mýlila?

„Edward sa má skvelo. Zotavuje sa a začal dokonca s rehabilitáciou, čo je pri jeho tvrdohlavosti hotový zázrak,“ povedala som potichu a vedela, že ma bude počuť. Musela som ďalej rozprávať, aj keď hlúposti. „Ale poznáš ho, vôbec nechce odpočívať. Musím pri ňom dohliadať na spánkový režim a na to, aby si dal lieky. Cíti sa ako tiger v klietke a snažil sa firmu riadiť aj z nemocnice pripojený na infúzie. Ale neboj, nedovolila som mu to.“ Vlastný hlas mi znel príliš cudzo a prehnane veselo, ale potrebovala akýkoľvek záchytný bod.

„Edward,“ šepla znovu, no teraz v jej hlase znela zúfalá túžba po slzách.

„Dávam naňho pozor,“ v hrdle mi navrela hrča a slová sa cez neho ledva pretisli.

„Nedokázala som ho zachrániť, opustila som ho, keď ma potreboval,“ vzlykla. Jej hlas znel akoby sa trieštil na neviditeľných vlnách beznádeje.

„Nebolo to v tvojich rukách, Rosalie. A on sa už teraz zotavuje.“ Vnútro sa mi zachvelo, no toto nebolo o mne. Chcela som povedať, že to ja som to celé pokazila. „Pýtal sa na teba. Je rád, že si sa dostala odtiaľ v bezpečí.“

„Miláčik,“ šepla matersky Esme. „Počula si, čo povedala Bella. Je v poriadku. A ona naňho dá pozor.“

„Prídeme vás pozrieť s Edwardom,“ chcela som povedať, ale v tom som sa zháčila. Ako som jej niečo také mohla vôbec prisľúbiť, keď ho niekoľko rokov nebude schopná vidieť, bez toho aby ho chcela zabiť? Možno toho nikdy nebude schopná. Och, Bože, prečo sa musí rodina trhať na kusy?!

„Prídeme, keď budeme môcť,“ dodala som so stiesneným pocitom na srdci a túžbou plakať spolu s Rose.

„Pôjdeme teraz na lov, dobre?“ prerušil náhle rozhovor Carlisle. Doteraz mlčal, ale dával na nich otcovsky pozor.

Áno, potrebovala sa Rosalie rýchlo upokojiť a rozhovorom sa to určite neurovná. Rozrušený novorodený je nepredvídateľný živel. Evidentne boli všetci spolu. Bola som rada, že rodičia Alice sú stále s nimi. V telefóne sa ozval rýchly svišťavý pohyb a potom ticho.

Tento rozhovor mohol počkať. Rýchlo som sa spamätala.

„Pokojne choď s nimi, Emmett, zavoláme si neskôr,“ šepla som a položila. Rozhliadla som sa po okolí a nasávala do seba ticho lesa, ktoré zavládlo hneď ako zver zacítila predátora.

Boli v poriadku. To bolo hlavné. Vedela som, že musíme toho veľa vyriešiť. Či zostanú v Kanade alebo sa presunú niekam inam. Predstavovali veľkú skupinu, čo mohla pritiahnuť neželanú pozornosť. Musela som sa porozprávať s Alice, čo bude ďalej. Ona to možno všetko vedela, ale ja ešte nie. A teraz hlavne som sa nemohla rozhodnúť, či vôbec chcem jej nakopnutie.

Smutne som si povzdychla. Dúfala som tajne, že sa budem môcť dnes porozprávať aj s ňou. Chcela som zistiť, ako im to s Jasperom funguje. Určite rozprávkovo, no chcela som zdieľať jej radosť. Nemali sme čas sa porozprávať ako prebiehala jej cesta na juh. No hlavne, čo to má znamenať, že predo mnou tajila svojich rodičov. Carlisle a Esme vyzerali neskutočne... ľudsky. Akosi som predpokladala, že je sama ako ja. No pri živote upíra vlastne asi nie je možné nenaraziť na spoločnosť, ktorá sa ti v priebehu dekád bude znovu a znovu motať pod nohy. Ale jej rodičia? Všetky otázky asi museli počkať, kým ich ona sama nezodpovie. Nebudem sa hrať na detektíva. Aj keď ten zvláštny pocit, že by som mala odpoveď na dosah ma úplne neopúšťal.

Teraz som potrebovala riešiť svoj vlastný chaos, na ktorý sa zmenil môj život. Existencia. Edward a náš večný pohyb na tenkom ľade, pričom som mala obavy, že status quo je už neudržateľné. Vzťah s Edwardom sa pomaly prehlboval, aj keď som tajne dúfala, že zostane na platonickej úrovni... Dofrasa, koho som klamala? Potrebovala som ho ešte zúfalejšie ako on mňa, no napriek tomu som ho chcela udržať v bezpečí. No mať za frajerku upírku je skôr priamo na zozname smrteľne nebezpečné, než na zozname nekomplikovaných vecí, ako pretiahnuť sekretárku na jej pracovnom stole. Musela som sa tej irónií zasmiať! Čo by som dala za to, aby som riešila problémy spred piatich rokov, keď sme s Edwardom hrali hry na sexy šéfa a jeho tvrdohlavú asistentku. Keď ma zvádzal a držal vedľa seba, no ja som odolávala. A kvôli čomu? Aby si o mne kolegovia neklebetili, že idem na to cez posteľ? Keby som tak mohla...

Nie, čo sa stalo sa nezmení a ja musím hrať s kartami, ktoré mám. No ako dlho budem môcť byť po jeho boku, kým si ma nezačnú investigatívni novinári všímať ako nemennú a nestarnúcu? Možno pomôže kozmetika, ktorá pridá trochu vek, ale to problém nevyrieši. No dôležitejšia otázka bola iná. Dokedy ma bude takto pri sebe chcieť samotný Edward? Dokedy ho bude baviť mať vedľa seba ľadovú sochu a odistený dynamit v jednom? Okolo srdca sa mi rozšírila námraza obáv, ktorá zovrela jeho okraje tak silno, že som skoro mohla počuť, ako zapraskalo pod ich náporom.

Nie, nemôžem myslieť na to, koľko mám s ním času. Musím sa sústrediť na prítomnosť. Na každú chvíľu, čo mi s ním zostáva a nepremrhať ju strachom. Ak mám s ním i len deň, využijem ho naplno.

Silno som sa nadýchla, hoci to bolo zbytočne. Myšlienky som silou vôle presunula do úzadia a sústredila sa na pachy, ktoré sa vírili vzduchom. Potrebovala som sa za ním čo najskôr vrátiť.

Nechcela som sa lovom zbytočne zdržiavať, ale vedela som, že keby to zanedbám, tak budem musieť ísť znovu o pár dní. Takže som ulovila jeleňa a pár sŕn. Moja myseľ sa upokojila a opar smädu pomaly ustúpil do úzadia. Rozhodla som sa preto lov ukončiť a vrátiť.

Po ceste naspäť som si preberala podrobnosti k podkladom do firmy, na ktorých som pracovala. Musela som pripraviť dôležitú reštrukturalizáciu spoločnosti. Oddelenie pre styk s verejnosťou ma úplne bombardovalo správami. Povolala som právnikov, aby pripravili viaceré varianty výstupného dokumentu, keď sa vrátime a budeme musieť čeliť nevyhnutnému. Čakala nás zmena, na ktorú som nevedela, či je Edward pripravený. Zatiaľ som to držala pred ním v tajnosti, ale hneď ako sme sa vrátili do New Yorku, budem mu to musieť povedať. Musela som počítať s viacerými možnosťami. Najmä teraz, keď sa veci pohli vlastným smerom. Za posledné dni sa stalo toho až príliš veľa. Musela som sa rozhodnúť, čo ďalej.

Ako som kráčala späť k domu, už z diaľky som počula Edwardov nepravidelný srdečný tep. Bol z niečoho rozrušený. Počula som, ako sa prechádza po izbe na poschodí.

Zovrela som ruku v päsť. Bol taký tvrdohlavý! Mal odpočívať, nie sa snažiť dohnať počet krokov za posledných niekoľko dní.

Rýchlo som prekonala poslednú vzdialenosť a odblokovala vchodové dvere. Zhlboka som sa nadýchla, ale nebola tu v posledných hodinách známka žiadneho pachu mimo toho môjho a jeho na poschodí.

Nečelil teda žiadnej vonkajšej hrozbe.

Čo ho tak rozrušilo? Bolo mu zle?

Zastavila som sa a snažila mu dopriať mu ilúziu súkromia.

„Som späť!“ zakričala som tak, aby ma počul a mal možnosť zareagovať.

Zastavil sa uprostred pohybu a prešiel si rukou do vlasov, aby si ich prehrabol. Nevidela som ho, no počula som ako sa jednotlivé vlasové plochy o seba trú. Robil to vždy, keď bol z niečoho nervózny. To bolo zlé znamenie.

„Hore!“ zakričal späť s pár sekundovým oneskorením a hlas mu mierne poskočil.

Sakra. Čo sa dialo?

„Viem,“ zamrmlala som si pre seba a prešla v sekunde k nemu do izby a čo najpokojnejšie sa oprela o rám dverí.

V mojom vnútri to však vrelo ako v horúcej láve. Snažila som sa však aspoň o nonšalantnú eleganciu. No ten zvláštny nepokojný pocit, ktorý ma prenasledoval počas celého lovu, ma znovu dohnal.

„Kľudový režim ti asi nič nehovorí, však?“ snažila som sa o odľahčený tón. „Vieš, že lekár povedal....“

Zmĺkla som, lebo som videla, že je nervózny viac, ako keď sme plánovali nákup Collinsovej technológie pred niekoľkými rokmi. Nevnímal ma. Alebo ma vnímal až príliš.

„Edward?“ spýtala som sa a podišla k nemu bližšie. Vôňa jeho tela ma obklopila ako mäkká prikrývka.

Iba pokrútil hlavou a zhlboka sa nadýchol. Jeho hrudník klesal a jeho telo sa triaslo. Vlasy mal divoko rozcuchané a pohľad ako pred vážnou bitkou. Začínala som sa báť. Chcela som, aby si ľahol a oddýchol.

Natiahla som k nemu ruku a pohladila ho po tvári. „Si v poriadku?“

Prikývol a zhlboka sa nadýchol. Do dlane mi vtisol bezmyšlienkovo jemný bozk.

„Musíme sa porozprávať,“ šepol a hlas mu znel drsne, akoby celé hodiny rozprával a pripravoval si predslov. No keď sa nám stretol pohľad, stratil reč. Čakala som niekoľko minút, no len márne, akoby si snažil spomenúť, čo chcel povedať. Celá som znehybnela.

„Edward, čo sa deje? Desíš ma.“ Nevydržala som a jemne sa od neho odtiahla.

Panika v mojom hlase ho prebrala. Zhlboka sa nadýchol a pomaly vydýchol. Položil mi ruku na zátylok a natočil tak, aby sme stáli tesne vedľa seba.

„Bella, chcem, aby si ma premenila,“ povedal rýchlo a pozrel mi priamo do očí, v ktorých nebolo ani stopa po nevyrovnanosti, len rozhodnosť.

Zrazu som stratila kontakt s realitou ako sa mi zotmelo pred očami.

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 36. kapitola: