Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 4. kapitola

25.02.2013 (10:15) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 43× • zobrazeno 5622×

Čas prestal existovať. Hoci nie tak úplne. Technicky stále plynul. Len ja som sa beznádejne pozerala na tú ohnivú guľu vo vesmíre, ako sa pohybuje, aby nás posunula na koniec ďalšieho dňa. Ale mohol to byť koniec, keď vlastne začiatok ešte neprešiel do ďalšej fázy? Možno toto mal na mysli Einstein, keď formuloval svoju teóriu relativity, ak teda upíra považujeme za hmotné teleso určujúce vlastnosti časopriestoru. Čo však ten mohol vedieť o existencií upírov? Sakra, možno mal pravdu. Všetko je relatívne.

Bol to už nejaký čas, čo sme žili vo vlastnej búde. Sídlo démonov noci, alebo inak povedané, náš prvý domov. Sibír, opustená, nikdy nekončiaca tajga, ktorá aj pre upíra so super zmyslami bola fádne miesto. No Alice sa rozhodla, že je to vhodné miesto pre život, neživot. Nemohla som povedať, že som z jej výberu bola nadšená. Hmlistá spomienka na ľudský život ma nútila cítiť sa nepríjemne. Nenávidela som chlad. Bolo to ako hlboko zakorenený reflex. Už len tá spomienka rozvibrovala moje vnútro zvláštnym nepokojom.

Bolo to ale iracionálne. Malo by mi to byť úplne jedno. Necítila som studený vzduch ruskej tajgy narážajúci do mňa, tak ako ho necíti ani bralo na kraji útesu.

Žiadne prostredie by nebolo pre mňa nehostinné. Povrch Mesiaca s riedkou atmosférou a totálnou absenciou kyslíka, ak nerátame jeho kôru, by mi tiež nevadil. Nepotrebovala som dýchať. Len ďalší reflex, aj keď v mnohých ohľadoch užitočný. Jediným háčikom by bol nedostatočný potenciál obživy. To už by bol problém.

Potriasla som hlavou. Premýšľala som už o riadnych somarinách. Môj mozog potreboval podnety a tak spriadal svoje vlastné konšpiračné teórie. Jedna z nevýhod priestorného mozgu. Potrebovala som nejaký kontakt s prostredím.

Boli sme ale odrezané od sveta. Kto by sa sem aj plahočil? Energie sme nespotrebovávali a tak ani poštár s korešpondenciou nemal dôvod chodiť do týchto končín.

Moje pozornosť sa roztrieštila ako tabuľa skla. Zrazu nebola roztržitá, ale koncentrovala sa na to jediné, čo zaznelo v mojich myšlienkach.

Poštár? Skutočne by ma zaujímalo, ako to funguje v ľudskom svete s roznášaním zásielok na týchto ľadových kryhách... Sane, záprah, alebo snežný skúter?

Moje myšlienky sa začali túlať nebezpečným smerom. Dokázala som si to úplne živo predstaviť. Urasteného chlapa v kožušine, ktorému srdce silno búši do rebier, aby udržalo trochu tepla v celom tele. Muža, ktorý sa s námahou snaží niesť ťažkú aktovku, a jeho krv horúčkovito rozháňaná do celého krvného obehu...

Hrdlo mi zovrelo v bolestivom kŕči. Akoby mi niekto roztavený železný kutáč narval do krku a pomaly ním zakrútil. Cez oči by sa mi spustili slzy bolesti, keby to bolo možné. Prehltla som podvedome, no páľava zostala rovnako intenzívna. Kľúčom k úspechu je ovládanie myšlienok. Neskoro. Musím sa snažiť sústrediť na niečo iné.

Rukou som si siahla na hrdlo a pomaly ho pretrela prstami. Zamyslene som pozerala von oknom a nič nevnímala. Monotónna krajina nedávala veľa podnetov na rozptýlenie priestranného uprírieho mozgu. Krv, ktorej v mojom tele teraz nebola ani kvapka, bola centrom každej myšlienkovej stopy. Bežal na pozadí ako vírus v počítači. Bola tá absencia práve dôvod, prečo ma tak krv priťahovala? Chcelo sa telo naplniť opäť tečúcou červenou riekou?

Zrazu úplne nečakane, hlboko vo mne sa ozval tichý protest. Pripomienka. Chytila som sa toho ako záchranného lana...

Bolo tu však ešte niečo, čo mi chýbalo. Čo dávali kedysi môjmu životu zmysel... Aj keď teraz som dobre nevedela pochopiť, prečo. Potrebovala som to však zistiť. Teraz som sa však nemohla k nemu ani priblížiť. Ešte nie, aj keď ma to k nemu ťahalo ako gravitácia.

Hoci to bola nejaká chvíľa, čo som nezabila človeka, ale nebudem klamať samú seba. Bolo oveľa jednoduchšie nemyslieť na ľudskú krv, keď ju nebolo nikde cítiť na míľu ďaleko. Nenechala som sa balamutiť a namýšľať si o svojom ovládaní. Upírie ego by mohlo byť oveľa príslovečnejšie ako Narcisovo.

Pomaly som sa otočila a pohľadom skĺzla na Alice, ktorá sedela v koženom kresle, nohu prehodenú cez nohu a veselo pohupovala členkom. V ruke držala časopis Vogue a očami sledovala najnovšie trendy.

Nič z toho, čo robí, nedávalo zmysel. Hompáľanie nohou? Listovanie namiesto sekundového preletenia? Načo to divadlo? Pre koho, pre mňa?

Vyzerala, akoby sa jej nič z toho vôbec netýkalo. Očami skenovala stránky a hltala informácie.

Akoby niečo z toho bolo podstatné.

Akoby na niečom z toho naozaj záležalo.

Cez hrdlo sa mi dralo podráždené zavrčanie. Tá bezradnosť mi liezla na nervy. Bola som na vrchole hierarchie a napriek tomu, ak som nikoho nechcela zabiť, musela som zostať zavretá mimo dosah búšiacich sŕdc. Uväznená medzi kopou ľadu.

Bola som silnejšia ako celé ozbrojené sily Spojených štátov.

Bola som rýchlejšia ako tornádo.

Bola som ničivejšia ako tsunami.

Bola som krajšia ako polárna žiara.

A napriek tomu, ak ma pohltil smäd, nedokázala som sa ovládať. Všetka tá sila a rýchlosť sa spojila proti mne. A krása len malíčkom pobudla obeť, aby sa nebála a myslela, že zaklopala na brány neba. Kým sám diabol z nej vysával život.

Niečo musí byť silnejšie ako všetko toto. Musím v sebe nájsť tú páku, čo pohne tým mŕtvym kameňom, na ktoré sa zmenilo moje telo.

Opatrne, zvažujúc každý svoj krok som podišla k Alice.

Hlavu mala stále sklonenú nad časopisom, vedela som však, že sleduje moje rozhodnutia s riadnym náskokom. Zaváhala som a zastavila sa uprostred pohybu.

Zrazu si povzdychla a pretočila ďalšiu stranu. Stránka jemne zašušťala. Preložila nohu cez nohu, akoby jej lýtka boli unavené. Lenže neboli. Mohla som stáť a nechať na seba padať meteory, a vôbec by mi to nevadilo. Naklonila som hlavu na stranu a vnímala, ako jemne ohýbala prsty.

Vtom mi to došlo.

Snažila sa ma učiť. Skvelý spôsob vybitia frustrácie.

Moje počiatočné znechutenie sa premenilo na záujem.

Zrazu zdvihla pohľad a moje oči sa stretli s jej zlatými. „Prečo si nesadneš?“

„Na čo?“ nechápavo som sa na ňu pozrela.

Pokrčila obočie a mne to prišlo ako niečo absurdne.

„Aby si sa učila ovládať svoje telo. Ber to ako spôsob, keď v oblasti robotiky potrebuješ vložiť správny algoritmus na fungovanie celého systému,“ povzbudzujúco sa usmiala a ukázala rukou na miesto vedľa seba.

Váhavo a zľahka som pristúpila na špičky, ako keď sa atlét chce rozhúpnuť a skočiť. Pomaly som pokrčila kolená a sadla si. Pohovka sa jemne prehla a mňa to na chvíľu prekvapilo.

Cítila som sa nezvyčajne. Frustrovane. Nebolo to nepríjemné, ale ani nevyhnutné. Alice si ma skúmavo prezerala a oprela sa o zadné operadlo. Zopakovala som ten pohyb, za čo som si vyslúžila jej spokojný úsmev.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa opatrne.

„Čo myslíš?“ nerozumela som jej otázke. Pocity som veľmi nevnímala, pokiaľ sa netýkali objektu mojej posadnutosti, ak sa to dá tak nazvať.

Alice sa vševediaco zazubila. „Všimla som si, že sa oddávaš kultu Edwarda Cullena.“

Prekvapene som ustrnula. Je to až tak evidentné? Samozrejme. Alice nič neunikne.

„Ty by si to videla, aj keby sa snažím ukryť,“ povedala som trochu zahanbene nakoniec. Pristihnutá pri čine.

Alice sa naklonila viac ku mne, akoby mi chcela pošepkať tajomstvo. „To je v poriadku. Bol to naozaj charizmatický chlap.“

„Bol? Určite stále je,“ hlas sa mi zakolísal a telom sa mi prevalila vlna beznádeje. Jeho život, aj keď niekde v nedostupnej diaľke, bol pre moju existenciu zvláštne nevyhnutný.

Alice sa trochu zamračila. Mala som pocit, že jej plány do budúcnosti nejako Edwarda nezahŕňali. Pocítila som pri tom silný osteň sklamania.

„Samozrejme. Inak, čítala som, že stále je bez asistentky,“ povedala nedbalo, akoby sa snažila odviesť tému rozhovoru inam. Načiahla sa na konferenčný stolík a chytila nejaký bulvárny plátok.

Skamenela som. Na obálke časopisu People bol Edward v úžasnom šedom pásikavom obleku. Všetko mi bolo tak povedomo známe. Akoby som mu sama kupovala ten oblek a vybrala košeľu zo skrine. Len tie oči... Zamyslene som sa na ne pozrela. Boli bez tej iskry. Mohla ma moja pamäť tak klamať?

Edward Cullen. Muž, čo chce napraviť krivdy sveta. Ako hrdina - sám proti svetu.

Opatrne som chytila ten plátok a prelistovala na stranu osem, kde sa nachádzal článok o jeho činnosti pre charitu. Bolo to interview. Pracoval v oblastiach, ktoré boli postihnuté vojnou, aby zabezpečil humanitárnu pomoc. Bol hrdina.

Rýchlo som to preletela očami. Pri mojom mŕtvom srdci ma zovrel zvláštny pocit.

Na záver článku bola zvláštna otázka. Ktorá, akoby tam vôbec nepatrila. Akoby tam bola vsunutá na želanie. Odkaz pre niekoho. Pre mňa?

Redaktor: Pán Cullen, bolo o vás známe, že ste sa bez svojej asistentky neobišli ani na krok. Ako je možné, že teraz to všetko zvládate sám?

E. Cullen: Je to veľmi náročné. Ale ja verím, že potom, ako slečna Swanová dokončí svoj študijný pobyt v zahraničí, vráti sa a bude nesmiernym prínosom pre našu spoločnosť.

Redaktor: Chcete tým povedať, že ste neuvažovali o obsadení novej asistentky?

E. Cullen: Nikdy. Tá, ktorú som mal, bola najlepšia.

Sledovala som to s rozšírenými očami. Moje srdce sa akoby roztriaslo ako kolibrík, ale v mŕtvej hrudi bolo ticho. Ale o to bolo ten pocit intenzívnejší.

„Ako som povedala, nesmierne charizmatický,“ povedala Alice a chcela mi vytiahnuť noviny z rúk.

„Mohla by som si ich nechať?“ šepla som slabo, rozhodnutá sa o ne aj pobiť ak by to bolo nevyhnutné. Zrazu som nevedela spoznať vlastný hlas.

Pozrela na mňa skúmavo, akoby sa snažila zistiť, aký dosah to bude mať na budúcnosť. To som ale ani ja sama nevedela s určitosťou povedať.

„Samozrejme,“ povedala po chvíľke, „len sa neoddávaj nejakým masochistickým predstavám.“

Pozrela som na dátum článku. September 2014. Prižmúrila som oči. Už to boli dva roky, čo som ho nevidela. No ja som mala pocit, akoby odvtedy explodovala supernova a celý vesmír nadobudol iný rozmer.

„Aký je vlastne rok?“ povedala som neprítomne. Šanca, že bude mať Alice čerstvé noviny v tejto tajge bola mizivá. Aj keď možno sa vykrádala nejakou dierou v stene.

„Záleží na tom?“ bola opatrná.

Odtrhla som pohľad od nečakaného centra svojho vesmíru. Videla som jej v tvári, že sa snaží každé moje zaváhanie analyzovať.

„Asi nie,“ povedala som rezignovane.

Táto honba za minulosťou bola vyčerpávajúca. Mala som pocit, akoby môj mozog vibroval v snahe naladiť sa na hmlisté ľudské spomienky. Napriek tomu, nebolo nič dôležitejšie. Jedine spomienky na Edwarda dávali zmysel. Najnebezpečnejšie však bolo, že čím viac som bola posadnutá myšlienkou, premeniť ich za skutočný zážitok...

„Presne, konečne si trochu pri zmysloch a ešte si si poriadne nevychutnala pravú upírsku zábavu,“ povedala z ničoho nič veselo a žmurkla na mňa. Akoby niekto nad nej zakrútil čarovnou paličkou. Toto bola Alice, ktorú som poznala. Aspoň hmlisto.

„Zábava? Myslela som, že toto je peklo,“ povedala som stíšeným hlasom. Jej ušiam to však nemohlo ujsť.

„Peklo? To rozhodne nie. Možno očistec,“ naoko sa zamyslela, ale hneď sa rozosmiala. „Žartujem. Je to skvelé, len musíš nájsť rovnováhu. Pozri aký úžasný pokrok si spravila vďaka svojej ľudskej láske.“

„Ľudskej?“ zdvihla som pohľad. Niečo mi na tom nesedelo, niečo čo moje vedomie odmietalo. Alice sa však tvárilam, akoby som nič nevyslovila.

„Láska je dokonalý protipól pre tvoju neprestajnú túžbu po...“ Odmlčala sa a hľadala to slovo, ktoré mňa napadlo hneď – ľudskej krvi. A to ako spínač odpálil granát páľavy v mojom hrdle. Alice sa zamračila. „Chcela som povedať potravy, ale to je jedno. Musíš sa zamerať na niečo rovnako intenzívne. Upíri robia všetko extrémne. Nenávidia do krajnosti, sexujú do orgastickej nirvány a letia s časom o preteky.“

Nehybne som sedela a sledovala ako Alice sa načiahla po ďalšom magazíne z módnej kolekcie jar/leto 2015. Takže predsa je ten článok starý. Ktovie, či Edward je stále sám... Možno si už založil rodinu. V článku písali niečo o charitatívnej činnosti. Horela som túžbou zistiť všetky dostupné informácie. Moje prsty sa samé začali chvieť, ako som sa chcela postaviť a do vyhľadávača napísať Edward Anthony Cullen news. Ale pre funkčný notebook by bola potrebná sieť, ktorá tu nebola...

Opäť som sa stratila. Moje myšlienky si robili so mnou čo chceli. Len s ťažkosťami som ten tok korigovala.

Zhlboka som sa nadýchla. Do mŕtvych pľúc sa mi dostalo sterilného vzduchu, ktorý tu Alice udržiavala. Snažila sa sem nejako prepašovať kvety, ale nič v tejto zime nevedelo prežiť.

Možno mala pravdu. Možno rozptýlenie je to správne riešenie. Dala som svoj mozog do pohotovosti a konečne využiť jeho hyperaktivity. Hľadala niečo, o čom by sme sa mohli rozprávať... dievčenské táraniny, tak ako kedysi.

V tom ma osvietilo.

„Prepáč, nepýtala som sa na tvoj milostný život,“ chcela som sa uškrnúť, ale vyšla z toho iba nejaká nepodarená grimasa.

V tých ľudských reakciách som bola nesvoja. Je to ako vedome zapínanie a vypínanie programu zapojeného cez logaritmy.

Alice prevrátila oči a preložila nohu cez nohu. Dôkladne som sledovala ten ohyb v kolene a s pár sekundovým oneskorením ho napodobnila. Alice na mňa uznanlivo žmurkla.

„Výborne, Bella,“ povedala a ďalej si listovala v časopise.

„No tak, Alice, nebola si to práve ty, kto ma pred chvíľou presviedčal o čare sexuálnej nirvány?“ nadvihla som obočie. Prišlo mi to komické. Snažiť sa o ľudské reakcie, keď by stačilo pomyslieť a ona by videla, čo som sa jej rozhodla povedať. Ale cvičenie robí majstra. „Nechceš mi dúfam nahovoriť, že celé tie storočia len plašíš lesné zvieratká a držíš celibát?“

„Nie sú to storočia, ale iba jedno,“ povedala pobavene a ďalej sa tvárila, že ma nesleduje. „Nechceš sa rozprávať o tohtoročných módnych trendoch? Sú príšerné. Ale niečo by sa z toho dalo vymyslieť.“

„Nenechaj sa prosiť,“ povedala som s nedočkavosťou a sama som zostala prekvapená. Začínala som byť naozaj zvedavá, aj keď v prvom momente to malo byť iba rozptýlenie.

Pozrela na mňa spod privretých viečok a nečakane sa zazubila. Zrazu noviny zavrela a naklonila sa ku mne bližšie.

„Dobre, tak pár desaťročí dozadu som mala priateľa. No nie tak úplne priateľa, skôr kamaráta, ktorý mi s týmito vecami vždy rád pomohol,“ očami jej preletela šibálska iskra, „už som ho ale dávno nevidela. Možno by som ťa s ním mohla zoznámiť.“

„Ty mi chceš dohodiť svojho ex?“ zhrozila som sa. Takýto smer rozhovoru som vôbec nečakala.

„Nie je to môj ex. Je to skvelý kamarát, ktorý bol pre každú lotrovinu. Len keď som s ním už nechcela ďalej držať tento druh vzťahu... no bolo skrátka lepšie, aby sa naše cesty rozdelili,“ stíšila hlas a zahľadela sa do diaľky, akoby sa nechala uniesť spomienkami. „Teraz by sa mal nachádzať niekde nablízku. V pohoriach Uralu.“

„Prečo ste sa rozišli?“ potrebovala som ju odviesť od myšlienok na nejaké dohadzovanie. Nechcela som ho síce posudzovať skôr ako som ho stretla, no zvláštnym spôsobom som sa necítila ako voľná... Akoby ma viazal určitý sľub na návrat...

„Tak ešte raz, my sme spolu nikdy nechodili,“ vytrčila na mňa výhražne ten svoj malý ukazovák a zašermovala mi ním pred očami.

„Nechceš mi povedať, čo sa stalo?“ povedala som prekvapene.

„To nie, ale je to komplikované. Raz to pochopíš. Len skrátka zistila som, že ten pravý je niekde inde, aj keď ešte stále potrebuje čas... A ja som už ďalej nemohla.“ Hlas jej znel zvláštnou bolesťou. Skoro akoby fyzicky trpela. Ticho medzi nami bolo skoro ohľušujúce. 

Zrazu som ju chcela utešiť a bolo mi jedno, čo pre to budem musieť urobiť.

„Ani si mi nepovedala, ako vyzerá,“ predstierať záujem bolo trochu ťažké, ale Alice bola ponorená vo vlastných myšlienkach.

 „Vysoký, svalnatý s hnedými kučeravými vlasmi,“ slabo sa usmiala, akoby oceňovala môj pokus.

„Wau, to znie dobre,“ povedala som uznanlivo, aj keď ja som bola skôr na tých s medenými odtieňom.

Zrazu skamenela a pohľad sa jej rozmazal. Vízia. Chvíľu som čakala, čo to bude tento krát – počasie, alebo nejaký zlom.

Z ničoho-nič vyskočila na rovné nohy a ja som trochu uskočila dozadu. Prekvapene som zažmurkala. Bola roztržitá, akoby do nej niekto vpustil dvestodvadsať. Aj keď ju ako upíra by to sotva zatriaslo.

„Mám skvelý nápad. On je skvelý spoločník a obe potrebujeme prísť na iné myšlienky. Pôjdeme ho navštíviť,“ hlas sa jej nadšene zachvel a oči žiarili. Zármutok bol zapudený do temného kúta, čakajúci na inú príležitosť.

„Čo prosím?“ spýtala som sa šokovane. „Myslela som, že sa tu mám izolovať od ľudí, aby som sa učila ovládať.“

„Pohoria Uralu sú tak isto mimo dosah civilizácie a po ceste nebudeš dýchať,“ usmiala sa a vytrčila na mňa ukazovák, „navyše je to tiež vegetarián.“

 „Alice, to snáď nemyslíš vážne,“ povedala som a hlasom mi zaznelo podráždenie. Vedela som však, že odpor je zbytočný.

„Nie, bude to skvelé, vidím to. Neboj sa, žiadna švédska trojka.“

Chytila som sklenenú vázu a hodila ju po nej. Šikovne sa uhla a váza sa v sekunde rozbila o protiľahlú stenu. Zazubila sa na mňa a zvonkový smiech sa rozľahol celým domom. Bolo to bezstarostné a neskutočne nákazlivé. 

„Si neskutočná. A ako sa vlastne volá?“ už som sa aj ja smiala. Možno to nakoniec nebude až také zlé.

„Emmett. Emmet McCarty.“

Mrzí ma, že klesol počet komentárov, aj že viacerí prestali poviedku čítať. Ale hoci som ja ako autor schopná spraviť niektoré veci, len z titulu, že tak chcem - nemôžem to urobiť. Lebo mnohé nie sú logické a ja potrebujem, aby som sa na Asistentku pozerala a dokázala identifikovať následnosť krokov a rozhodnutí, ktoré ju dostali tam, kde je. Nielen preto, aby to bolo lahšie. Hádam neskôr to budete brať aj vy tak. 

Chcem poďakovať za podporu ľuďom, ktorí stoja pri mne a sú mi oporou od prvej kapitoly. :-*

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 4. kapitola: