Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 5. kapitola

11.03.2013 (15:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 35× • zobrazeno 5369×

„Nesmieš sa naňho hnevať, je dosť svojrázny, veľmi impulzívny...“ Alice zaváhala a skúmavo prebehla pohľadom les. „Nie impulzívny. On je vlastne také večné dieťa. Nesmieš sa nechať vytočiť, nech už povie alebo spraví čokoľvek. Viem, že tvoje reakcie ti budú veliť vyrovnať si s ním skóre, ale snaž sa upokojiť. Prosím, maj to na pamäti, nechcem ho zbierať po lese. Nehovoriac o tom, že by bolo dosť nezdvorilé prísť k nemu na návštevu a potom ho trhať na kusy.“

Začudovane som sa na ňu otočila. Už mi niečo hovorila o tom, že upíry sú vlastne ako celistvé puzzle, bez potreby lepidla, ale v tomto kontexte som o tom ešte neuvažovala.

„Prečo by som ho trhala na kusy?“ nechápavo som pokrčila ramenami a vôbec pri tom nespomalila v behu. Beh bol prirodzenejší ako dýchanie. Naproti tomu snaha o ľudské gestá bola hotová kvantová fyzika. Rozhodla som sa však so sebou bojovať.

„On je exot. A ak vezmeme v úvahu tvoju ešte pomerne stále novorodeneckú náturu a výbušnosť, miera stability Emmettovej telesnej konštrukcie je veľmi otázna. Nehovoriac o tom, že aj ja sama mám často čo robiť, aby som ho roztrhala na dieliky a nehodila do oceánu,“ zazubila sa a odhalila tak svoje perličkovo biele zuby.

Boli sme na ceste pár hodín a vďaka Alicinmu starostlivému sledovaniu okolia a úžasnému daru sme nenatrafili ani na odtieň ľudského pachu. Dýchanie som napriek tomu obmedzila na minimum. Po ceste sme sa zastavili na lov. Tekutina, ktorej by som názov krv nikdy dobrovoľne nedala, lebo bola ako zmes v špitály, keď pacientom kvapká infúzia. Dodá výživu, dodá silu, ale o duplu by som sa do rady rozhodne nepostavila. Moje oči začínali naberať odtieň tmavočervenej, so zlatými pásikmi po okraji.

Bežali sme uralskými pohoriami a ja som cítila, ako sa mení zloženie vzduchu a klíma naberá nový smer.

Stromy začali rednúť a my sme vybehli na planinu. Alice sa zastavila a obzrela sa okolo. Neviem, čo hľadala. Prišlo mi zvláštne, že sme sa nezastavili až priamo pri vchode do jeho... Vlastne kde býval ten Emmett? Potrebovali upíri vôbec dom, alebo to bola nejaká úchylka vegetariánov? Zrazu som začala byť zvedavá. Okrem Alice nepoznám nikoho z nášho druhu. Moje spoločenské styky sme obmedzili na minimum a až do tejto chvíle ma to vôbec nezaujímalo.

Spýtavo sa pozrela na Alice. Mala zavreté oči a zhlboka dýchala.

Zopakovala som to po nej. Oči som však nechala doširoka otvorené a do mŕtvych pľúc pustila čistého vzduchu. Cítila som, ako sa kyslík a dusík otierajú o moju priedušnicu, rozdeľujú sa, zatáčajú a narážajú do stien pľúc. Hneď som dokázala identifikovať vôňu vlhkého lesa, stádo jeleňov a... Vôňa levandule, ktorá viala od Alice a druhá, jemne škoricová. To musí byť pach toho druhého. Emmetta. Severovýchodne v kopcoch. Celé územie bolo ním cítiť. Musel tadiaľto pravidelne prechádzať.

„Poď, je práve na love, takže to nie je práve ideálny čas ale už by nás mal každú chvíľu zachytiť. Vietor vanie od nás,“ povedala potichu Alice.

Nastražila som uši a snažila sa zachytiť známky lovu. Musel byť však na druhej strane úpätia a vzdialený ešte niekoľko míľ. Rozbehli sme sa smerom, ktorý určila Alice. Moje zmysli boli našponované a v očakávaní. Už vôbec nešlo o zvedavosť, ale práve o ostražitosť.

Prebehli sme na hrebeň a otvoril sa nám nádherný výhľad na krajinu. Postupne ku mne začali doliehať zvuky zápasu a vrčanie. Inštinktívne som sa nadýchla.

„Emmett loví, nemali by sme ho vyrušovať. Prídeme k nemu z južnej strany,“ povedala veselo Alice a ja som zrazu mala pocit, akoby to hovorila nám obom. Emmett nás bezpochyby musel počuť. Každým krokom som výraznejšie počula vrčanie a trhanie krčnej tepny. Vo vzduchu sa začala čím viac šíriť vôňa krvi. Opäť som sa nadýchla. Nebolo to také lákavé, ale rozhodne to voňalo lepšie ako losy, na ktoré sme natrafili po ceste.

„Mäsožravce chutia lepšie, sú vyššie v hierarchií a majú pestrejšiu stravu,“ vysvetlila bez vyzvania Alice, akoby čítala moje myšlienky.

„A čo je toto?“ spýtala som sa a hlavou som mykla smerom, ktorým sa niesla vôňa.

„Medveď. Pravdepodobne Medveď hnedý, ktorý je v týchto nižších územiach bežný. Môžeme ho skúsiť uloviť, ale to ti Emmett musí dovoliť. Je to jeho územie,“ povedala veselo. „Navyše na medveďov si on celkom potrpí.“

Vyhli sme sa veľkému bralu a vyšli sme blízko potoka. Prekvapene som vydýchla. Oproti na druhej strane hučiacej bystriny sa opieral o skalu muž veľký ako hora, ruky mal zložené na prsiach a na tvári šibalsky úsmev. Mŕtvola medveďa bola pri jeho nohách ako nejaká lovecká trofej.

„Keby som vedel, že prídeš Alice, tak ti niečo nechám a prichystám aj sviečky,“ hlas mal melodický a dokázala som v ňom rozoznať chlapčenské pobavenie.

„Drahí, dobre vieš, že sviečky sú pri našej vysokej horľavosti skôr vražedná zbraň ako pokus o romantiku,“ povedala Alice a žmurkla. Zostávala však stále blízko mňa. Akoby mi dávala šancu na aklimatizáciu.

„Možno máš pravdu. A čo ťa vlastne sem privádza? Myslel som si, že po tej poslednej hádke ma už nechceš vidieť,“ povedal prekvapene a pohľadom zrazu skĺzol na mňa. „To je ona? Dôvod prečo si ma opustila?“

Čože?

Inštinktívne som zavrčala a nahrbila sa. Zo mňa si žiaden kretén nebude robiť žarty. Alice okamžite zbystrila a položila mi ruku na rameno. Jej tlak mi mal pripomenúť, aby som sa upokojila.

„Čo si to našla za exota?“ povedal pobavene a so záujmom si ma premeral. Zľahka sa nahol a preskočil rieku. Jeho nečakaná blízkosť mnou zatriasla.

„Emmett, ja viem, že si sebavedomý až to nie je zdravé, ale Bella je stále ešte novorodená. Byť tebou ju neprovokujem. Lebo jediné, čo spravím na tvoju obranu je, že jej zabránim k prístupu k zápalkám.“ Alice sa vedľa mňa zachichotala. Obrátila som prekvapene hlavu z jedného na druhého. Snažila som sa nájsť svoju vnútornú páku. Nie je prečo bojovať. Je to len chlap s blbými kecami. Akoby som sa s tým predtým nestretla. Predtým?

Emmett sa zrazu pobavene uškrnul a nečakane rýchlo zmenil postoj. Napriamil sa, ruky dal za chrbát a jemne sa uklonil.

„Ospravedlňujem sa dámy za svoje hrubé spôsoby. Už som dlho nemal možnosť zdieľať svoj čas s bytosťami tak vyberanými, ako ste vy. Prosím prijmite moje úprimne ospravedlnenie a dovoľte mi, aby som sa predstavil.“ Zdvihol pohľad a jeho ruka smerovala ku mne. „Emmett McCarty, najšarmantnejší upír vo vesmíre.“

Alice vedľa mňa myklo kútikmi a ja som sa tiež usmiala. Emmett mal zvláštne kúzlo, ktorému nebolo možné dlho vzdorovať.

 Chytil ma za pravú ruku a zdvihol si ju perám. Dotyk jeho hladkej pokožky vyvolal zvláštnu triašku. Chlap, ktorý sa ženy dotýka, spôsobmi gentlemana z minulého storočia. Čarovné!

Počkať, veď on bol z minulého storočia. Jemne som potriasla hlavou. Na povestné úpírie kúzlo sme tu viacerí. Tak poďme teda čarovať. Môžem mu predviesť na oplátku čaro mojej doby.

„Teší ma pán McCarty, ja som Bella z New Yorku a príšerne sa nudím v tomto zelenom kraji. Nikdy som nemala silné environmentálne cítenie, ale na zelenú budem asi alergická.“ Uškrnula som sa naňho a vyslúžila som si za to jeho silný smiech, ktorý znel akoby sa rozozvučal chelloví orchester.

„Tá sa mi páči,“ zazubil sa a otočil sa smerom k Alice, „čomu vlastne vďačím za túto návštevu?“

„Bella je v tomto živote nová a chcela som jej ukázať krásy upírich schopností. A pri tom ma nenapadol nikto lepší ako ty. Mohli by sme nejaký čas zostať?“ Alice zaklipkala dlhými mihalnicami ja som si nevedela predstaviť silu, pomocou ktorej by sa dalo odolať jej nátlaku.

„Samozrejme, ste vítané,“ povedal dobrosrdečne a otvoril v uvítacom svoju medvediu náruč. Obe sme sa zasmiali. „Môj zrub je neďaleko odtiaľto.“

Pomaly sa začínalo stmievať, ale naše oči nepotrebovali svetlo. Zmenila sa len škála farieb, ktoré svetlo prepúšťalo. Prižmúrila som oči a snažila sa nájsť medzi stromami zrub, ku ktorému mierime.

„Vlastne, ako ste sa vy dve spoznali?“ spýtal sa bežnú konverzačnú otázku a ja som si hneď pomyslela, že akoby sa pýtal štýlom – ako keď sa pýtajú mladého páriku, ako ste sa dali dokopy.

 „Som Alicina sestra,“ vyšlo to zo mňa skôr ako som si to uvedomila.

Alice vedľa mňa skamenela a Emmett naklonil hlavu na stranu. Skúmavo si ma prezrel.

„Áno, vidím rodinný prsteň, malo mi to hneď napadnúť, netušil som však, že... ale to nič. Priamosť rodinnej väzby nie je dôležitá. Krása upírskeho bytia je tá, že ti ponúka dostatok času a možnosť rodiny, ktorú za krátky ľudský život nikdy nevytvoríš,“ povedal Emmett a ja som trochu prekvapene zažmurkala. Akosi automaticky. Nečakala som, že povie niečo takéto. Nečakala som, že ja poviem niečo takéto.

Môj pohľad padol na Alice. Oči mala na mňa upreté pohľadom plným nehy. Možno sme sa o tom mali porozprávať, ale Alice bola teraz to jediné, čo som teraz mala. Jediný maják... Rodina. Usmiala som sa na ňu a stisla jej ruku. Pri tom dotyku som mala pocit, akoby moje srdce sa roztápalo.

Zrazu ma premohol pocit, akoby to bolo správne. Akoby to tak vždy malo byť. Mohla som cítiť, ako keď ozubené koliesko cvakne na svoje miesto. Prvý dielik padol na svoje miesto. Miesto, ktoré mu nikdy nebude odobraté. Ktoré bude navždy len pre Alice.

 ♦ ♦ ♦ ♦ ♦

Alice hneď zneužila situáciu. Po pár dňoch, čo sme sa udomácnili a ona nadobudla pocit istoty, že sa s Emmettom neroztrháme vzájomne na kúsky, nechala nás samých a vyrazila do mesta na nákupy. Vraj sa to už dlhšie nedalo vydržať a oblečenie nevyhnutne potrebujeme vymeniť. Námietku v štýle, že my šaty nezničíme zmietla zo stola. Sme ženy a nie nejaké zvery alebo domorodkyne.

Snažila som sa veľmi nemyslieť na to, že Emmetta pasovala do role mojej pestúnky. Napriek počiatočnej nedôvere a obozretnosti som zistila, že ten chlap je naozaj skvelý a po dlhej dobe som sa skutočne smiala. Ukázal mi skákanie z útesov a vytváranie si vlastného kameňolomu. Zavŕtať sa do steny horského masívu ako projektil bolo naozaj uvoľňujúce. Alice nad nami len krútila hlavou. Na otázku načo je to dobré, len pokrčil Emmett plecami a povedal, že je to zábava. Tým sa akékoľvek vysvetľovanie skončilo.

Ukázal mi, aké je úžasné rozbehnúť sa a snažiť sa vnímať okolie lesa každým milimetrom svojho senzitívneho tela. Často sa rozosmial len kvôli tomu, že sme natrafili na medveďa a mohli sme sa poriadne nakŕmiť. Priznám sa, bolo to naozaj oveľa lepšie ako tá smradlavá brečka z losov.

Emmett žil tu a teraz. Netrápil sa prehreškami minulosti a ani budúcnosť nejako neriešil. Zvieratá tiež lovil nie z nejakého presvedčenia alebo filozofického pohnutia. Aj keď možno niekde neoficiálne... Začal s tým kvôli Alice a potom mu to vraj vyhovovalo. S medveďom je väčšia sranda ako s človekom, ktorý stuhne od hrôzy. Zaujímavý uhol pohľadu.

 „Emmett, môžem sa ťa niečo spýtať?“ svojím hlasom som tak prerušila to pokojné ticho, ktoré medzi nami panovalo. Už pár dní som čakala na príležitosť, len som sa nevedela odhodlať.

„Samozrejme,“ doteraz pozeral v televízií zápas amerického futbalu, ale už bol natočený mojím smerom. Uprel na mňa svoje úprimné a veselé zlaté oči a ja som zrazu stratila odvahu.

„Ako je možné, že máš elektrinu a signál?“ vybrblala som prvú vec, čo ma napadla. Našťastie moje ľudské reakcie, ako nervozita ma nemohli prezradiť. „Nemáš problém, keď ti poštár nosí mesačne poštu? Vieš, myslím to pokušenie.“

Emmett zmetene nakrčil čelo. „Vôbec nie. Účty mi chodia elektronicky na mail a platím to cez internet banking. Odkiaľ si ty prišla? Z minulého storočia?“

Kedy mi to krv z medveďa, ktorú som práve mala v sebe, dovoľovala, určite by som bola celá červená od hanby.

„Aha,“ zmohla som sa slabo, „toto ma nenapadlo.“

Snažila som sa nenápadne postaviť zo sedačky. Nevýhodou upíriskeho bytia rozhodne ale je, že pohyb prestáva byť nevyhnutný, takže sa stáva známkou určitej nervozity. Teda v tomto mojom prípade stopercentne. Emmett sa trochu posunul na sedačka a ja som vycítila jeho skúmavý pohľad na mojom chrbte. Na prvý pohľad by si niekto myslel, že je to nevšímavý infantilný šašo. Jemu však neušlo vôbec nič.

„Nechcela si sa spýtať niečo iné?“ zľahčujúco sa zasmial a snažil sa povzbudzujúco pokynúť rukou, aby som pokračovala.

Uprela som pohľad von oknom. Chcela som vedieť, čo sa dialo predtým, ako som vstúpila Alice do života. A nikto mi to nemohol lepšie povedať ako Emmett. Odhodlane som sa otočila čelom k nemu.

„Je Alice do niekoho zamilovaná?“ šepla som nesmelo. Znelo to zvláštne, ale odkedy mi vyjavila tú svoju čiastočnú pravdu o vzťahu s Emmettom, chcela som ju pochopiť lepšie.

„Nebodaj žiarliš,“ povedal hravo a mne ušlo výhražné zavrčanie. Rozosmialo ho to ešte viac.

„Nežiarlim, konečne si prestaň predstavovať nás dve v milostných polohách,“ nebola som si istá, ale mala som pocit, že Emmettovi by tá predstava vôbec nevadila. A ak by sa nemohol zapojiť, rád by sa aspoň pozeral... alebo počúval.

Chlípnik jeden.

Zazubil sa a zdvihol ruky v obrannom geste. „No tak, bol to len fór.“

Pretočila som oči. Čím častejšie som používala tie gestá, aj keď boli absolútne zbytočné, tak som sa v nich cítila istejšia. Obaja, Alice aj Emmett, to vo mne podporovali. Ako rodinné bábkové divadlo. Nikdy by som neverila, že budem uvažovať o rýchlosti pretočenia očí.

„Dobre, ale vieš o tom niečo?“ nechcela som sa svojej otázky vzdať.

Emmett sa usadil hlbšie do kresla a ruku dal na opierku. Výraz v jeho tváre bol náhle neochotný. Evidentne sa mu o tom veľmi rozprávať nechcelo.

„No je to ťažko. Nikdy som toho čuráka nevidel...“ povedal zhnusene.

„Hej, to čo malo byť?“ mala som potrebu sa Alicinho potenciálneho princa zastať.

„No pardon, to vieš. Keď ti imaginárny priateľ vezme skvelú ženskú z postele, tak to nie je ktovie aká radosť. Aj keď samozrejme, pravá upíria láska má prednosť...“ povedal o trochu menej ochotne.

Aj keď som sa chcela dozvedieť viac o Alicinej minulosti, zarazila som sa. Niečo dôležité mnou zatriaslo a prinútilo ma zabudnúť, aj keď to išlo proti zásadám mojej priestrannej mysle. 

„Pravá upíria láska?“ v hlase sa mi miešala nervozita a zúfala potreba to zistiť.

Čo tým myslel?

Slovo láska mi v mysli hneď podsúvalo meno Edward... Bolo to čosi automatické, mimo moje rozhodnutie. Alice na túto tému veľmi nechcela hovoriť z nejakého nejasného dôvodu.

Emmett sa na mňa pozrel a skúmavo si ma premeral. Stála som nehybne blízko jeho opierky a hypnotizovala som ho, aby pokračoval. Ani som si neuvedomila, kedy som k nemu pristúpila bližšie.

„Povedzme to tak, že najtvrdším nerastom je diamant a ten má raz a navždy pevne danú štruktúru. Jeho rozloženie uhlíka je nemenné. City a vzťahy sú veľmi jedinečné pre náš druh. No ak sa stane, že sa zamiluješ, je to, akoby sa v diamante pohne štruktúra na to správne miesto. Zrazu je celistvý a dokonalý. A ak raz miluješ niekoho v upírom zmysle, je to ako s tým diamantom. Už to z teba nedostane ani ďalší diamant. Iba ak by ťa zničil a rozdrvil na prach,“ šepol zamyslene.

„Je to teda nezvratne?“ povedala som ohúrene.

„Áno. Tuto naozaj platí, až kým nás smrť nerozdelí. Ja by som dal ale prednosť niečomu v štýle Spolu až na večnosť. Znie to menej morbídne,“ uchechtol sa vlastnému vtipu. Ja som však mala v hlave totálne plno.

Zrazu som videla veci úplne z iného svetla.

„Tak preto mi nechce dovoliť sa priblížiť k Edwardovi,“ šepla som nevedomky.

„Akému Edwardovi?“ Emmett nechápavo pokrčil čelo a so záujmom sa nahol ku mne.

„Edwardovi Cullenovi.“ Oči som mala dokorán otvorené.

Emmett ešte niečo povedal, no ja som ho už nedokázala vnímať. Celé moje vnútro, akoby sa pohlo, akoby sa posúvali kontinenty.

Bála sa Alice, že by som sa do Edwarda zamilovala? Že by sa stal súčasťou môjho života? Alebo by som jeho blízkosť nedokázala zniesť a moja krehká sebakontrola by stroskotala a ja by som v jeho prítomnosti podľahla svojím predátorským pudom?

Už len tá predstava mi spôsobila úzkosť. Chcela som odpovede na moje otázky. Potrebovala som ho vidieť.

Zrazu ma premkol silný pocit túžby byť niekde inde. Niekde kde je Edward. Celé telo sa mi zachvelo a mala som pocit vnútornej triašky. Sila déjà vu prenikla mojím telom. Miesto a čas boli iné, ale pocit bol rovnaký. Keď som bola v tej špinavej továrni zavretá sama a predstavovala si, že som úplne niekde inde... v bezpečí pri Edwardovi. Celé telo akoby mi zaplavila vlna spomienok. Pod tou ťažobou som privrela oči a vtedy sa to stalo.

Hlava akoby sa mi zatočila a zrazu som otvorila oči a videla mesto New York, aj keď som bola na míľe vzdialená. Obzrela som sa okolo seba a nevediac, čo vlastne hľadám som sa rozhliadla. Ľudia okolo mňa prechádzali, akoby ma nevideli, ale zároveň akoby sa cez to miesto, kde som stála nedalo prejsť. Obchádzali ma a vôbec sa nepozastavili nad osobou, ktorá sa z ničoho nič objavila uprostred nich. Čakala som, že ma zaplaví vlna nepredstaviteľného smädu a túžba po krvi. Ale nič z toho sa nestalo, vôbec nič som necítila pach ani nepočula búšiace srdcia. Akoby som bola vo vlastnej bubline.

Šok premohol celé moje telo, keď vtom som sa otočila, skôr intuitívne ako úmyselne a mne sa stretol pohľad so zelenými očami, ktoré na mňa pozerali s rovnakým šokom, aké sa muselo zráčiť v mojich očiach. Delila nás taxíkmi preplnená ulica a ja som zostala šokovane stáť na mieste. Zalapala som po dychu. Spomienka bola zvláštne ostrá, ale vôbec som nedokázala priradiť, kedy sa v mojom ľudskom živote odohrala. Bola to ale vôbec spomienka? Edward vyzeral byť veľmi zničený a vyčerpaný. Ilúzia spojenia ma natoľko pohltila, že som chcela vykríknuť jeho meno, skôr ale ako som stihla načiahnuť ruku, pohnúť sa čo i len o krok. Privrel oči pod tiahou kvapiek dažďa. Prší? Nedokázala som od neho odtrhnúť pohľad a zdvihnúť oči na čierne mračná nad nami. Fascinovane som upierala pohľad na Edwarda, a hoci nemal dokonalú upírsku krásu, on bol dokonalý. Študovala som každý milimeter jeho tváre a snažila sa nabažiť svojej ilúzie raja. Chcela som ísť bližšie, môcť sa ho dotknúť a presvedčiť sa, či by sa mi podarilo vyčariť na jeho tvári úsmev ako kedysi. Môcť sa ho dotknúť...

Zrazu však na moje telo dopadla niečia ruka a ja som sebou trhla.

Otvorila som oči a bola som opäť v Emmettovom zrube. Prekvapene som zažmurkala a poobzerala sa okolo seba. Celá som sa triasla a moja pokožka akoby jemne vibrovala.

„Bella, si v poriadku? Nachvíľu si vyzerala ako Alice, keď má tie svoje vízie,“ povedal Emmett a pozeral na mňa úprimnými očami.

Neschopná reakcie som naňho upierala kalný pohľad ešte stále mimo z toho, čo sa práve stalo. Čo to bolo? Nejaká živá spomienka? Prečo ale celé moje telo premkol pocit, že musím odtiaľto odísť, že musím nájsť odpovede na svoje otázky?

„Áno, som v úplnom poriadku,“ povedala som sťažka. „Prosím, nehovor Alice, že sme o tom hovorili,“ šepla som prosebne slabým hlasom.

„Aj tak to bude vedieť,“ povedal vševediaco a poklepal si po čele.

Samozrejme.

„Máš pravdu,“ pred ňou sa nič neutají. Darmo, je to čarodejnica.

Zosunula som sa na zem a uprela pohľad do diaľky. Celé moje vnútro stále vibrovalo. Nevedela som sa zbaviť pocitu, že nie som tam, kde by som chcela a mala byť.

Chcela by som sa vám poďakovať za hlasy v ankete o najpoviedku mesiaca február. Wau, taký úžasný výsledok. Tak isto vám ďakujem aj za trpezlivosť, ktorú máte so mnou - 31.3. dátum môjho "odkliatia" sa blíži a ja budem mať na písanie viac času. :)

Dúfam, že sa kapitolka páčila - už nám to potom naberie rýchlejší spád. :)

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 5. kapitola: