Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella, kroť sa! - 18. kapitola

12.11.2013 (08:30) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2406×

Bella:

Byť upírom je neskutočné. Malo to celkom dosť výhod. Dokonalý zrak, čuch, sluch. Mohla som sa oveľa rýchlejšie pohybovať, nebola som vôbec vyčerpaná. Veď už nikdy nemusím spať!

Je pravda, že pri premene som si želala zomrieť. Moje telo vtedy pohlcovali plamene. Chcela som kričať a zmietať so sebou, ale vedela som, že Edward je neustále pri mne a možno by ho bolel môj krik a plač, tak som to dusila v sebe. Radšej som sa vôbec nepohla. Akurát ma raz niekto asi obliekal.

A keď som sa prebudila do nového života, bolo to... Zvláštne. Videla som aj tú najmenšiu čiastočku vo vzduchu. A Edward... Tak som sa naňho tešila a nemohla som z neho pustiť zrak. Bol taký nádherný. Aj na svoju dcérku som sa tešila, videla som ju len raz – pri pôrode.

Ale musela som ísť na lov. Zvieracia krv nebola taká dobrá, ako keď som pila ľudskú počas môjho ľudského života. No aspoň som trocha uhasila tie plamene v hrdle. A tá naša noc na lúke. Ach! Z predošlého života som si toho celkom dosť pamätala. Keď porovnám sex v ľudskom a v upírom živote, bolo to úplne odlišné. Predtým to bolo také obyčajné, ale teraz to bolo živočíšne. Akoby sa zo mňa v tom momente stalo zviera. Proste noc na lúke bola dokonalá.

Práve sme sa vracali domov. Všetko moje oblečenie bolo totálne roztrhané, Edwardovo oblečenie to ako-tak prežilo. Aby som nemusela ísť domov nahá, dal mi jeho košeľu, ktorá bola nasiaknutá jeho pachom. Voňala tak nádherne.

Už sme zahliadli dom, v ktorom sa mala nachádzať moja dcérka. Moja Renesmee. Musela som sa držať na uzde, aby som sa za ňou nerozbehla. Ľudským krokom sme sa blížili k domu a vo mne narastalo napätie. Tešila som na ňu ako malé dieťa na darček.

Hneď som začula jedno bijúce srdiečko, ktoré najskôr patrilo jej. A komu inému by patrilo, keď všetci sme upíri? Moment... Ak jej srdce bije, tak je človek a nie upír? Ako to je možné? Stále som si myslela, že to bude malý upírik. Azda sa mýlim? Patrí to srdce niekomu inému?

Nedočkavo som s Edwardom ruka v ruke vošla dnu. V obývačke bola zhrnutá celá rodinka. Ako prvá ku mne pribehla Alice a hneď ma aj objala, na čo som sa musela pustiť Edwarda – lásky mojej existencie.

Následne ma privítala aj Esme, Carlisle, Jasper a Emmett. Dívala som sa na Rose, ktorá bola ku mne otočená chrbtom. Vedela som, že ju má v náručí. Konečne sa otočila a môj pohľad spočinul na malom anjelikovi. Moja malá Renesmee. Nemohla som sa na ňu vynadívať. Bola očarujúca.

Hľadeli na mňa dve oči horkej čokolády, ktoré mi kohosi pripomínali. Predsa mňa. Červené pery a jamky v lícach. Kratulinké bronzové vlásky mala po svojom ockovi.

Rose ku mne aj s ňou podišla a opatrne mi ju podala do náruče, akoby bola to najkrehkejšie na svete. Pre mňa bola. Bola mojím malý anjelikom, ktorý mi dával vôľu žiť. Bez nej by som to nedokázala. A bez Edwarda takisto. Oni boli dôvodmi, prečo som tu.

Z jej tela sálalo teplo a v hrudi jej bilo malé srdiečko. Do nosa mi udrela vôňa krvi. Jej krvi. Voňala tak nádherne, ale bola to moja dcéra, musela som byť opatrná. Aj keď by som jej v živote nedokázala ublížiť.

Renesmee sa usmiala, čím odhalila svoje malé zúbky. Bola rozkošná. Natiahla ku mne svoju drobunkú rúčku a dotkla sa môjho líca. To, čo sa stalo, bolo zvláštne. Videla som seba ako som ležala na lôžku celá od potu, krvi, ako som sa usmiala a vyslovila jej meno. Videla som tváre všetkých členov rodiny a rôzne zážitky. Bolo to, akoby som sa pozerala cudzími očami na nejaké okamihy.

Dotyk jej rúčky zmizol a ja som sa vrátila do reality. Šokovane som na ňu hľadela.

„Čo to...“ nestihla som ani dopovedať a Edward už odpovedal na moju otázku.

„Má dar.“ Dar? Takže je upír? Ách, mne z toho raz šibne! Už som absolútne ničomu nerozumela. Edward mi akoby čítal myšlienky, sadol si so mnou a Renesmee na gauč a pustil sa do vysvetľovania.

Edward mi všetko dopodrobna vysvetlil. Renesmee bola napoly človek a napoly upír, takže bola poloupír. Namiesto ľudského jedla pila ľudskú krv. Ale zato spala a rástla ako z vody. Bola som mimo len tri dni a už vyzerala ako niekoľkomesačné dieťa. Začínala som mať obavy. Ak by to tak ďalej pokračovalo... Ako by sa to skončilo? Dožila by sa možno len niekoľko rokov? Je to aj celkom možné pri tom jej rýchlom raste. A ja som sa nechcela dožiť smrti svojho dieťaťa. To by som neuniesla.

Práve som odnášala zívajúcu Renesmee do jej izby, ktorá kedysi bývala Carlisleovou pracovňou. Z nej dokázala Alice za deň spraviť útulnú detskú izbičku. Steny boli natreté fialovou farbou, nábytok zo svetlého jedľového dreva oživoval miestnosť.

Prešla som pomalým krokom k detskej postieľke a zadívala sa na Renesmee, ktorá mi už zaspala v náručí. Bola rozkošná. Môj malý anjelik. Uložila som ju do postieľky, vzdialila sa k dverám a hľadela na postieľku, kde bilo jedno malé srdiečko. Ten zvuk bol pre mňa upokojujúci.

Náhle ma niekto zozadu objal. Ja som hneď vedela, o koho ide. O môjho Edwarda. Nejako si ho priveľmi privlastňujem. Mám na to právo, veď som jeho snúbenica. Ešte ma čaká svadba. Pri predstave, že v svadobných šatách kráčam uličkou smerom k Edwardovi oblečenému v čiernom obleku som sa začala tešiť a byť nedočkavá.

Oprela som sa o jeho hruď a nadýchla sa jeho vône, pretože tá z tej košele už nebola taká intenzívna. Bola to pre mňa doslova droga, na ktorej som už bola závislá. Keďže som mala na sebe len spodnú bielizeň a Edwardovu košeľu, bolo by lepšie ísť sa obliecť. Keď som tam vtedy stála pred rodinou len v košeli, nijako mi to neprekážalo, keďže Edwardova košeľa mi siahala do polovice stehien.

Upírskou rýchlosťou som sa dostala do našej izby. Chvíľu som postávala pri obrovskej skrini a popri tom som na sebe cítila jeho pohľad.

„Chceš sa prizerať, ako sa obliekam?“ usmiala som sa a obrátila sa k nemu. Stále bol do pása nahý, čo nebolo pri novorodenom upírovi príliš bezpečné. V sekunde som ho držala pod krkom pri stene. Zviera vo mne dokázalo prevziať kontrolu. „Alebo chceš niečo viac?“ opýtala som sa ho a zvodne si zahryzla do pery. Edward nasucho preglgol a ja som sa ovládla, aby som sa nezačala smiať. Takže chlapec sa ma bojí?

„Bella, povedal som. Do svadby žiaden sex,“ povedal a čakal, čo urobím. Z hrdla sa mi vydralo zavrčanie. To ho mám znásilniť alebo čo?! Stačí, ak si dám dole košeľu, a hneď sa mi podvolí. Alebo je tu ešte jedna možnosť.

„Tak v tom prípade,“ pustila som ho a trocha odstúpila, „budeme musieť tu svadbu zariadiť čím skôr.“ Na perách sa mi pohrával víťazoslávny úsmev. Rýchlo som sa presunula späť k skrini a obliekla si bledomodré rifle.

Edward stále postával pri stene a vyvaľoval oči. Uškrnula som sa. Tak jednoducho som ho dokázala vyviesť z miery. Keď už som sa rozhodla začať plánovať svadbu, budem potrebovať pomoc...

Ako na zavolanie sa dvere otvorili a dnu nakukla Alice.

„Hovoril niekto o svadbe?“ opýtala sa zvonivým hláskom. Edward stále nemo stál. Nechala som ho samého, nech sa zotaví a spolu s Alice som sa usadila v obývačke na gauči. Hneď sa zbehli Rose a Esme, ktoré taktiež chceli pomáhať s prípravami.

„Ako prvé je treba určiť dátum...“ Na chvíľu som sa odmlčala. „Čo tak dvadsiateho deviateho júla? Vychádza to na sobotu,“ navrhla som a čakala na ich reakcie. Keďže mám v pláne dokončiť strednú, skôr to nepôjde.

„Takže máš v pláne dokončiť školu,“ vydedukovala Esme, na čo som iba prikývla. V škole by som to mohla vydržať. Tak možno budúci týždeň by som sa už mohla vrátiť. A tie strašidelné červené oči nejako vybavím.

„O šatách teraz premýšľať nemôžem, pretože môj milovaný braček mi nakúka do hlavy,“ poznamenala Alice. To môj sa mi veľmi nepáčilo. Edward je a bude navždy len a len môj!

Svadbu som si určila na dvadsiateho deviateho júla, čo je až o viac ako mesiac. Hádam to prežijem a možno sa mi podarí za ten čas ešte párkrát zviesť Edwarda. Ha, nech sa chlapec ešte teší!

S učením v škole našťastie nebudem mať problém, keďže mám dokonalú pamäť. A hádam tú svadbu dovtedy stihnú zariadiť. Vlastne... Alice by ju stihla zariadiť už túto sobotu, ako ju poznám. Bola pre mňa ako sestra. Ako aj Rose. Esme bola ako moja druhá matka.

Potom si rozdelili úlohy. Alice si vzala na starosť moje šaty a miesto svadby. Rose mala na starosť výzdobu a Esme zas hostí.

„Bella,“ začala Esme a ja som na ňu upriamila svoju pozornosť. „Napadlo mi, či chceš pozvať svoju matku a otca.“ Môj svet sa zastavil. Nedokázala som si predstaviť, že by na moju svadbu mala prísť moja matka. A keby si so sebou vzala svojho manžela... To by som ho zabila na mieste. S mamou nie som často v kontakte a mala som k nej chladný vzťah. K otcovi som mala o čosi lepší. A on... Bol mojím úhlavným nepriateľom. Nie, on bol čistá smrť. Vzal mi moje dieťa! On ho zabil.

Z hrude sa mi vydalo nekontrolovateľné vrčanie. To zviera vo mne sa prebúdzalo. Mala som mu chuť vrátiť mu to. A nielen jemu. Ale aj jeden nemenovanej osobe, ktorá mi zlomila moje srdce. Ale Edward ho dokázal poskladať.

Uťala som tok myšlienok a všimla si tri pohľady plné očakávania. U mňa to nikto nevedel predpokladať. Párkrát som sa zhlboka nadýchla a snažila sa upokojiť, čo sa mi aj podarilo. Vyhnala som z hlavy obrazy tých dvoch.

„Som v poriadku,“ povedala som. To ich ako-tak upokojilo a už opäť sedeli uvoľnene, no ja nie – stále som sedela strnulo.

„Takže?“ prehovorila po chvíli hrobového ticha Esme. Zabudla som jej ešte odpovedať. Vo svojom vnútri som potláčala ďalšie vrčanie. Iba som pokrútila hlavou. Možno im o pár rokov napíšem, že už nie som slobodná.

Sedela som na kraji postele v našej izbe. Renesmee ešte spinkala, veď bola ešte noc. Svadbu sme nepreberali veľmi dlho, takže do rána som mala ešte veľa hodín. Nemala som nič na práci, tak som len premýšľala.

Začula som zvuk otvárania a následne zatvárania dverí. Vedela som, kto to je. Edward. Pomaly prešiel pár krokov smerom ku mne, zatiaľ čo ja som stále sedela bez pohnutia otočená k nemu chrbtom.

„Bella,“ začal, „nie je najlepší nápad, aby si išla budúci týždeň do školy.“ Takže načúval, o čom som sa s dievčatami rozprávala. Mala som v pláne nastúpiť budúci týždeň do školy. Ale nášmu ryšavému chlapcovi sa to nepozdávalo.

Postavila som sa a prudko sa k nemu otočila so založenými rukami na hrudi.

„Tak to mi veľmi dôveruješ,“ preniesla som s dostatočnou dávkou irónie.

„Bella... Ja ti dôverujem, ale si novorodená a...“

„Áno, som novorodená a viem sa ovládať,“ prerušila som ho. Edward si povzdychol.

„Nebola si ešte s jedným človekom v uzavretej miestnosti. Nieto ešte s desiatkami ľudí.“ Musela som sa krotiť, aby som nezavrčala.

„Renesmee som neublížila,“ protestovala som. Hnevalo ma, že mi ani kúsok neverí. Veď pri mojej dcére sa viem dokonalo ovládať. A hlúpych spolužiakov zvládnem ľavou zadnou.

„Ona nie je čistý človek. A k tomu si jej matka, jej by si nedokázala ublížiť.“ Pevne som zaťala zuby. Podišla som tesne k nemu. Delilo nás iba niekoľko centimetrov. Hneď, ako som sa nadýchla jeho vône, hnev ma začal postupne opúšťať. No to, čo som mu chcela povedať, mu poviem. A k tomu mám ešte malý plán – ja nebudem tá, ktorá bude žiadať o sex, ale on.

„Ty nebudeš rozhodovať kam pôjdem a kam nie. Som svojprávna. V pondelok pôjdem do školy, či sa ti to páči, alebo nie.“ Obišla som ho a vyšla z izby.

Prosím, zanechajte komentár.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella, kroť sa! - 18. kapitola: