Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella mafia - 7. kapitola

02.01.2013 (14:30) • NeliQ, http://www.stmivani.eu/10-fanfiction-na-pokracovan • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2161×

 7. kapitola

Prikývla som a rozbehli sme sa do lesa. Cítila som sa ľahko ako vták. Keby to skúsim, možno by som práve teraz, dokázala aj lietať. Zbrane sme zatiaľ neskladali. Nemohli sme vedieť, či nás niekto neprekvapí pri aute. Ubehli možno dve minúty a my sme vystúpili na známej úzkej ceste. Už z diaľky sme videli čiernu Toyotu. Leo odrazu prudko zastavil a smeroval svoj pohľad niekam za Toyotu. Pozrela som sa rovnakým smerom.

„Kurva,“ sykla som  a obaja sme sa už značne pomalším krokom vybrali k striebornému Volvu. Ten Cullen mi proste nemôže dať pokoj.

Bola som spokojná. Bola som šťastná. Splnila som svoj sľub a to vo mne vyvolávalo eufóriu, ale... bolo tam to skurvené ale - sediace v striebornom Volve. Vďaka nemu bola moja euforická nálada prerušená, potlačená úplne inými pocitmi. Len vďaka nemu som bola odrazu nasratá, vytočená a zúrila som. Nechápala som, čo tu vôbec robí? Kurva! Každým krokom, ktorým som sa blížila k jeho autu a spoznávala viac čŕt jeho tváre, som bola viac a viac vytočená. Bolo mi jedno, čo si on v sebe vytvoril za predstavu, že ku mne cíti. Bolo mi jedno, čo tvrdil... čo hovoril. Dokonca mi bolo doteraz aj svojím spôsobom jedno, že ma sledoval... ale toto už presahovalo všetky hranice. To aby som si za chvíľu nemohla ani sadnúť na záchod a nemala ho za zadkom. Nepáčilo sa mi to. Nemal na to žiadne právo a každým ďalším krokom vo mne dozrievalo presvedčenie, že tomu treba urobiť rázny koniec. Všetko, čo sa ho týkalo, ma rozptyľovalo, odvracalo ma to od podstatných a životne dôležitých vecí. Od mojej vendetty. Bolo treba urobiť rázny rez a to čo najskôr. Zovrela som pevnejšie zbraň v mojich rukách a pozrela som sa na Lea idúceho vedľa mňa. Tváril sa neutrálne – jeho tvár  neprezrádzala vôbec žiadne emócie. Išiel, ako by sa ho nič z toho, čo sa udialo, ani čo sa malo stať, vôbec netýkalo. Pokojne kládol nohu pred nohu a bok po boku sme sa blížili k Volvu.

Z diaľky bolo počuť slabnúce hlasy federálov prehľadávajúcich Antoniov dom, čo však neznamenalo, že nebezpečenstvo pominulo. Bolo len otázkou času, kedy sa vydajú pátrať po okolí.

Boli sme sotva na šesť krokov od Volva, keď sa otvorili dvere na vodičovej strane a pán donedávna Ošukateľný, dnes pretitulovaný na Vrcholne otravného, vystúpil so všetkou pompéznosťou a výrazom, ktorý by sa pri dobrej vôli dal označiť za nasratý, von. Jeho oči ma v sekunde preskenovali odhora dole, aby sa napokon zaborili do mojich. Neochvejne som mu ten jeho pohľad opätovala a keby sa dalo vraždiť pohľadom, tak je už pán Cullen dávno po smrti. Už len jeho prítomnosť na tomto mieste v tejto chvíli ma nenormálne vytáčala a jeho pohľad to všetko len znásoboval. Leo zastal asi dva metre od Cullena a s podvihnutým obočím na neho hľadel. Zbraň držal sklopenú, avšak z jeho postoja bolo jasné, že je v stotine sekundy pripravený ju použiť. Pán Otravný mu však absolútne nevenoval pozornosť, pretože sa ani na okamih neodtrhol od môjho pohľadu. Ja som – na rozdiel od Lea – podišla až úplne k nemu a zbraň držiacu v rukách mu namierila na hruď. Už som vedela, že by mi ju mohol v sekunde vytrhnúť, no rovnako som vedela, že by mi v živote neublížil a ja som takto aspoň mala lepší pocit.

„Čo tu kurva robíte?!“ zavrčala som neodtŕhajúc sa od jeho očí.

Nadýchol sa a jeho oči odrazu stmavli. Vrásky na jeho tvári ešte viac prehĺbili a jeho postoj bol odrazu strnulejší. Nevšímajúc si mojej zbrane a ignorujúc moju otázku ma chytil rukami za plecia.

„Isabella, toto si predstavujete pod pojmom dávať si na seba pozor?! Preboha, veď sa vám mohlo niečo stať! Ste tak krehká. Keď si len predstavím...“ vzdychol a prehrabol si rukou vlasy, aby ju hneď na to mohol vrátiť naspäť na moje rameno. „A vy,“ otočil sa na Lea. „Ako ste jej to mohli dovoliť? A kde má bodyguardov?“ vysypal zo seba a nečakajúc na Leovu odpoveď sa otočil naspäť ku mne.

Neveriacky som vytreštila oči. Kurva. To si snáď robí zo mňa prdel?! Ak ma doteraz vytáčal, tak teraz to úplne posral. Mala som chuť do neho napáliť zopár presne mierených guliek, aby sa chlapec spamätal. Nevedela som, či by mu to ublížilo a popravde mi to bolo v tejto chvíli aj jedno, lebo tak, ako ma práve nasral on, tak to sa podarilo málokomu.

„Kto si kurva myslíte, že ste?! Cazzo! Vás do toho hovno, čo ja robím. Kde, s kým, ako – to je len a len moja vec,“ odfrkla som si. „Mi fai incazzare! Ale totálne. A k tomu tu vôbec nemáte čo hľadať! Stále ma prenasledujete, ako taký pervertito. Odvolávate sa na akýsi hlúpy cit. Čo je láska? Prísahy lásky sú len prázdne lži, keď vraždíš tu, čo si mal navždy ctiť. Nehmotná, rozplývajúca sa v prachu skorej nevery. To je tá vaša ospevovaná láska. Hlúpy cit, ktorý zvykne všetko pohltiť a potom jak nič, odvrhnúť preč. Nikdy som nikomu nedovolila, to čo vám, ale už toho mám dosť. Je na čase, aby ste...“ nenechal ma dohovoriť.

V jednej chvíli som sa ešte zanietene rozčuľovala a v druhej som sa pritískala k jeho dokonalému telu. Moja zbraň zmizla bohvie kde a medzi nami zostalo minimum miesta. Jeho pery sa opájali mojimi a než som sa vôbec stihla spamätať a mohla začať protestovať, jeho jazyk sa ponoril do mojich úst. Sladkosť, opojná chuť neba. Jeho jazyk sa ovíjal okolo toho môjho a ja som sa nekontrolovane pritisla ešte bližšie k jeho telu. Cítila som pod rukami jeho pevné svaly a túžila som po tom zbaviť ho tej košele, ktorá tu len prekážala. Končekmi prstov prechádzať po tých pevných zväzkoch, pritisnúť sa k jeho telu – koža na kožu. Ponoriť prsty do tých chĺpkov, ktoré ma tak veľmi fascinovali. Ruky som presunula vyššie a zablúdila do jeho rozstrapatených vlasov, aby som ich ešte viac rozstrapatila a najmä, aby som si ho pritiahla bližšie.

„Ehm, ehm... signorina,“ prerušil toto poblúznenie známy hlas a ja som v okamihu vytriezvela.

V momente som vymotala ruky z Cullenových vlasov a splašene sa odtiahla. Ešte nikdy som sa nenechala tak poblázniť. Nikdy som nad sebou takto nestratila kontrolu. A nikdy som sa necítila takto – tak absolútne pohltená, opojená, žiadaná. Merda! Bolo to zlé. Bolo to kurevsky zlé a ja som pochopila, že som úplne v prdeli.

Zhlboka som sa nadýchla a odmietajúc sa čo i len pozrieť na Cullena, som sa otočila na Lea. Stretla som sa s mierne podvihnutými kútikmi a rozžiarenými očami. Pokúsila som sa o čo najprísnejší pohľad, aby som uhasila tie jeho svetielka, ale na Lea to absolútne nefungovalo. Dokonca som mala pocit, že sa jeho skoro úsmev ešte viac rozšíril.

„Áno?!“ opýtala som sa mierne podráždeným hlasom.

Znovu som bola vytočená a nasratá, ale tentokrát aj na seba. Ako som len mohla podľahnúť? Ako som sa mohla nebrániť? To som už skutočne tak zmäkla? To už neviem ani odolať zvodnému pohľadu, opojnému mámeniu dokonalej súhre ešte dokonalejších svalov? Merda! Merda!

„Nechcel som vás vyrušiť v tej impozantnej činnosti, ale asi by bolo lepšie, keby sme vypadli,“ navrhol a pri tom mierne podvihol obočie.

Ani sa nepohol čakajúc na moju odpoveď. Aj napriek tomu, ako sa ku mne choval, ako som mu dovolila, aby sa ku mne choval, stále bolo moje slovo hlavné a pre neho bolo jediným zákonom, ktorý uznával a za to som ho milovala, aj keď ma momentálne tak trochu vytáčal tým jeho pobaveným úsmevom.

„Si. Andare!“ zavrčala som a prvýkrát od toho incidentu, ako som sa rozhodla moje neuvážené a hanebné správanie nazývať, som sa pozrela na Cullena.

Pozeral sa na mňa s rovnakým výrazom ako pred chvíľou Leo a ja som mala odrazu neodbytný pocit, mu ten výraz trochu poupraviť  - mäsiarskym nožnom – prinajlepšom.

„Moju zbraň,“ sykla som a nastavila ruku.

„Čo za to?“ odvážne sa opýtal.

Neviem, či si myslel, že som málo nasratá alebo mu len skutočne nezáležalo na živote. A v konečnom dôsledku to bolo jedno, lebo už ma viac vytočiť nemohol.

„Prežiješ,“ zavrčala som.

„Tak to je seriózny obchod, madam,“ povedal a vložil mi ju do nastavenej ruky.

Hlasy, ktoré doteraz zneli tak zďaleka a začali približovať a ja som si bola istá, že o pár minút sa ocitnú na tejto ceste a bolo len na mne, či sa stretnú aj s nami alebo vyjdú naprázdno. Ja som však nebola blázon, aby som sa niekomu z nich ukázala.

„Andare! Ora!“ zavelila som a otočila sa k autu.

Prekonala som tú krátku vzdialenosť a chystala sa nasadnúť, no predtým som sa ešte otočila na Cullena.

„O dve hodiny u mňa a tentokrát buďte presný!“

„K vašim službám, signorina,“ povedal a teatrálne sa poklonil.

Pretočila som oči a posadila sa vedľa Lea, ktorý už stihol naštartovať. Nekonalo sa žiadne škrípanie gúm, ako v tých stupidných amerických filmoch. Vyšli sme úplne potichu, nenápadne. Motor si spokojne nehlučne priadol, ako sme vychádzali z lesa. Strieborné Volvo nás nasledovalo až pri hotel, kde odrazu záhadne zmizlo. Leo zaparkoval v podzemných garážach a spoločne sme sa bez slova vydali požiarnym schodiskom k privátnemu výťahu. Ani som sa nepozastavila nad tým, že nám Leo otvoril rezervným kľúčom určeným pre presne špecifikovaný personál. Výťahom sme sa odviezli až k apartmánu bez toho, aby nás niekto zahliadol. Ďalšia vec, v ktorej sa dalo na Lea dokonale spoľahnúť. Leo od odchodu z miesta incidentu neprehovoril ani slovo, hoci som na ňom videla, že ho zaujímalo, čo sa to tam vlastne udialo, ale nechával to na mne, aby som s tým začala. No ja som mlčala. Ako som mu mala hovoriť o niečom, čo som vlastne sama nechápala? Keď som si spätne prehrávala, ako sa to udialo, absolútne som nechápala svoju reakciu. Ako som sa mohla nechať tak strhnúť?!

Leo otvoril dvere a my sme vošli dnu. Konečne som zhodila tú otravnú nepriestrelnú vestu spolu s bundou a hneď som sa cítila lepšie.

„Pripravím vám niečo na jedenie?“ opýtal sa Leo, keď sa zhýbal po bundu, ktorú som práve zhodila na zem.

Pocítila som malé pichnutie pri srdci a malý záblesk viny, že som ju tam tak hodila. Mohla som ju aspoň zavesiť. Predsa len, Leo už mal svoj vek a takéto zohýbanie ho muselo – najmä po tých dnešných udalostiach – dosť vysilovať. A hoci sa nikdy neposťažoval, dala som si záväzok, že sa odo dnes budem snažiť mu veci zbytočne nesťažovať.

„Nie, ďakujem. Choďte si oddýchnuť. Ja si po tom niečo urobím sama.“

„Signorina?“ nechápavo sa na mňa pozrel.

„Idem sa okúpať,“ povedala som ignorujúc jeho prekvapený výraz. „A vy si oddychujte! To je rozkaz!“

Nečakajúc na jeho ďalšiu reakciu som prešla do kúpeľne, kde som sa po pár minútach naložila do vane plnej vanilkovej peny a nechala si omývať telo vodou horúcou na pokraji znesiteľnosti. Tak, ako som to milovala.

Voda už bola o poznanie chladnejšia, keď sa spoza dverí ozval Leov hlas: „Signorina, prišiel kuriér a doniesol ŠT,“ povedal.

ŠT bolo označenie pre špeciálny materiál, ktorý súvisel s tým hajzlom Damianom. Pousmiala som sa. Dnes bol skutočne rýchly. Čakala som, že zareaguje, ale toto bolo rýchle aj na neho. Asi som ho trochu nasrala. Konečne. Lebo dnes som bola skoro permanentne vytočená ja, tak bolo na čase, aby sa to trochu obrátilo. Presne som vedela, čo ma v tom balíku čaká a rozhodne som sa nemýlila. Keď som ho o pätnásť minút otvárala, z malej škatuľky, do akej sa obvykle dávajú šperky, na mňa hľadel nový telefón. Sotva som ho zapla, už mi v ruke zazvonil. Aký si len nedočkavý Damian, zasmiala som sa a položila telefón na stôl. Predsa nebudem skákať, ako si on zapíska. Mobil neprestával poskakovať po stole a ja som si zatiaľ išla vysušiť vlasy. Po návrate z kúpeľne ešte stále zvonil. Usúdila som, že už hádam ubehlo dosť času ignorácie, a že nadišiel čas konfrontácie. Pohľad na hodiny mi prezradil, že mám ešte pätnásť minút, kým sa objaví tá otrava - Cullen. Nadýchla som sa a zdvihla.

„Áno?“ opýtala som sa dokonale sladkým hlasom.

„Konečne!“ zavrčal tak nahlas, že som si musela odtiahnuť telefón od ucha, aby som neohluchla, ale jeho nasratý hlas rozhodne pozdvihol moju náladu.

„Ach, Damian. Dlho sme sa nepočuli. Čomu vďačím za tvoj telefonát?“

„Sakra, Isabella. Ako si mohla? Kurva! Všetko sa teraz posralo. Už sme ho skoro mali, než si prišla s tou svojou chorou pomstou. Sakra! Prečo si to urobila? Kurva! Kurva! Čo ja teraz s tým bordelom?“ rozčúlene štekal do telefónu a mne na perách pohrával blažený úsmev.

„Čo sa stalo Damian? Znieš dosť rozrušene,“ skonštatovala som úplne pokojne.

„Čo sa stalo?! Ty sa ma kurva pýtaš, čo sa stalo?!“ jeho hlas vyskočil o dve oktávy vyššie. „Ako by si nevedela. Rinna je mŕtvy a ja viem, že je to tvoja zásluha.“

„Moja zásluha? Ale nebuď smiešny Damian. Ako by som ja – krehká žena, seriózna podnikateľka – mohla mať prsty v niečom takom ako je vražda? Preboha.“

„Isabella, nehraj so mnou tie svoje hry. Ja nie som nejaký trápny poslíček, či predajná špina, na ktorú toto platí. Obaja veľmi dobre vieme, o čo ide. Preto som si tak istý, že za Rinnovou vraždou stojíš ty.“

„Ty si s tým začal – s tými hrami. Sám si rozhodol o prvom ťahu. Špinavo si mi klamal. Zatajil si mi takú dôležitú vec a pritom si vedel, čo to pre mňa znamená. Tak sa teraz nesťažuj. A keď už sme pri tom, tak predpokladám, že nemáš žiadne dôkazy, tak si vyprosujem, aby si ma ďalej obviňoval,“ zvýšila som hlas, aby pochopil, že ma začína srať.

„Kurva! Jasné, že nemám dôkazy – zatiaľ. Ale nepotrebujem dôkazy, aby som pochopil, že za tým stojíš ty. A...“

„Chiudi il becco, Damian! Ak nechceš, aby tento telefón skončil na cucky, ako jeho predchodca, tak už konečne sklapni a počúvaj! Ak mi voláš len preto, aby si ma nezmyselne obviňoval, rovno môžeme tento hovor ukončiť,“ sykla som.

„Počkaj, Isabella. Ehm... prepáč,“ ospravedlnil sa neochotne a na mojich perách sa znovu rozohral úsmev.

Milovala som túto moc, ktorá zabezpečovala, že ľudia naokolo robili to, čo som chcela ja. A Damian si bol veľmi dobre vedomý toho, že bezo mňa teraz nemá nič. Bastard. Veľmi rýchlo si v tej svojej hlave spočítal, že dve a dve sú Isabella Provenzano.

„Dobre, prijímam tvoje ospravedlnenie,“ povedala som medovým hlasom, ako keby som mu dávala rozhrešenie. „A teraz, keď sme si konečne porozumeli, vyklop, prečo mi voláš.“

„Ja... teda,“ neisto začal, ale ja som už tušila, o čo ide. „Vieš... to, čo si povedala, keď sme dnes spolu hovorili – to s Bonanom... to si nemyslela vážne, však?“

„Ale áno, Damian, myslela. Už mám plné zuby toho, strkať sa Antoniovi do riti a tiež mám plné zuby tvojich stupidných príkazov. Keď som pred dvomi rokmi súhlasila s tvojím nápadom, netušila som, že zo mňa urobíš neschopnú samostatne nemysliacu chuderu. Ja nie som jeden z tvojich agentov. Nie som nejaký chudáčik, čo zarába pár tisícok ročne a je rád, že má čo žrať. Kurva! Zdá sa mi, že si zabudol, kto som. Že bezo mňa, by si mal akurát tak hovno. Stále by si sedel v tej svojej skurvenej smradľavej kancelárii a robil toho malého nedôležitého agentíka. Rozhodla som sa, že túto akciu dokončím sama – podľa seba.“

„Ale, Isabella. To mi nemôžeš urobiť. Nie teraz, keď už je všetko rozohrané!“ skríkol a v jeho hlase bolo počuť paniku.

„Nemôžem? Myslíš?“ spýtavo som nadhodila.

„Oh... teda, no vieš, ako som to myslel. Prosím. Odteraz budem s tebou konzultovať každé rozhodnutie, len to dotiahnime do konca, prosím,“ zafňukal.

Na krátku chvíľu som stíchla, ako by som uvažovala nad odpoveďou, no ja som odpoveď už dávno poznala. Tak trochu som klamala, keď som mu tvrdila, že by som to dohrala sama. Mohla som to síce urobiť, ale neprinieslo by mi to hlavnú vec, po ktorej som túžila, a ktorú som sľúbila Nicovi – slobodu. Mohla som dostať Antonia na lopatky, dokonca som ho mohla dať zastreliť skôr, ako by si Damian vôbec pomyslel, ale to nebola moja hlavná úloha. V tejto hre som bola len úbohou herečkou, ktorá musela hrať úlohu, ktorú napísal niekto iný. A aj keď ten známy režisér už nesedel na svojej režisérskej stoličke a nemohol ďalej dirigovať tento kus, ja som hrať neprestala a plánovala som tú hru dohrať do úspešného konca a napokon si užiť mĺkve ovácie zo sveta mŕtvych.

„Dobre, Damian, ale každú vec, aj akúkoľvek drobnosť, preberieš so mnou. Už žiadne príkazy a úchylné hry. A tiež sa už odmietam nechať Antoniom obchytkávať. Toho už mám plné zuby. Bude to musieť ísť aj bez toho. Capito?“

„Áno, áno. Ako povieš,“ pritakal a mňa hneď napadlo, či sa pri tom náhodou aj neuklonil, aký bol odrazu úslužný.

Odfrkla som si. Vopchal by sa mi aj do prdele, keby mu to zaručilo kariérny postup a o pár stovák mesačne naviac. Hold, prachy vládli svetu a najmä ľuďom, rovnako ako úspech, za ktorým sa väčšina bezohľadne hnala. A ja som nebola výnimkou, aj keď pre mňa to neboli peniaze, ani úspech, čo ma poháňalo. Vendetta – tá vládla mne a celému môjmu životu. Mia vendetta.

„Spojím sa dnes s Antoniom a dám ti vedieť, ako to pokračuje,“ nezúčastnene som povedala a nečakajúc na odpoveď, som položila.

Rozhovorom s Damianom som zabila bezmála desať minút, takže čochvíľa sa tu mal objaviť pán Otravný. Čakala som, že tentokrát nebude meškať, takže som mala len zopár minút, aby som sa spojila s Antoniom. Muselo to stačiť. Telefón od Damiana som uložila do zásuvky a vzala zo stola môj mobil. Antonio zdvihol na tretie zazvonenie a jeho hlas neznel vôbec prívetivo.

„Čo chceš?“ vyštekol.

„Aj ja ťa rada počujem,“ ironicky som predniesla.

„Eh... prepáč, ale fakt teraz nemám čas. Musím urýchlene niečo vyriešiť. Chcela si niečo?“ opýtal sa a ja som v jeho hlase postrehla niečo ako únavu.

Potichu som sa zasmiala. Presne som vedela, čo ho tak rozrušilo a čo mu teraz zaberá všetok voľný čas, ale rovnako som vedela, že pokiaľ to sama nebudem chcieť, tak bude len tápať v tme. Nikto nezistí, kto stál za odstránením Rinna. Tá malá štetka, čo mu robila opatrovateľku, ani necekne – tým som si bola istá a pokiaľ by sa rozhodla krákať, budem prvá, kto sa to dozvie. No a náš malý cascittuni bude tiež držať jazyk za zubami – o to sa postará Emilio.

„Len som chcela vedieť, ako si stojí naša zásielka,“ zaklamala som a práve v tej chvíli sa otvorili dvere na obývačke a v nich sa objavil pán Otravný, ktorý - bohužiaľ pre moje ovládanie – vyzeral hádam ešte lepšie, ako som si pamätala. Čierna košeľa so šedým prúžkom a znovu tými dvomi provokatívne rozopnutými gombíkmi, čierne obtiahnuté nohavice, ktoré mu isto zvýrazňovali ten úchvatný zadok a tiež predok, ale ten sa bohužiaľ zatiaľ dal len tušiť a samozrejme tie zvláštne oči a neusporiadané rozstrapatené vlasy, ktoré vyzerali, ako by ich majiteľ práve vyšiel z postele. Už len zaboriť do nich prsty a vrátiť ho tam naspäť. A najlepšie mňa s ním. Sotva viditeľne som pokrútila hlavou, aby som zahnala tie provokatívne myšlienky, ktoré si môj mozog vytváral bez môjho pričinenia. Pokynula som Cullenovi, aby sa posadil a pokúsila sa sústrediť sa na Antoniov hlas.

„Všetko ide podľa plánu. Dokonca mi Michael volal, že to možno stihneme ešte o dva dni skôr,“ povedal a ja som sa potešila, lebo to znamenalo, že moja sloboda sa blížila míľovými krokmi.

„To je skvelé,“ povedala som popravde a očami zablúdila ku Cullenovi, ktorý sa rozvalil na pohovke.

Vyzeral tak sexi. Už len na neho vysadnúť a zajazdiť si na ňom rodeo. Nasucho som preglgla. Kurva! Toto už fakt bolo príliš. Ten chlap ma proste sral. Svojím úchylným prenasledovaním, hlásaním nehynúcej lásky k mojej osobe a tiež tým, že som stále neprišla na to, čím alebo kým je, no aj napriek tomu, som mu nedokázala odolať. Nemohla som ho proste poslať do pekla, keď jediné miesto, kde som ho túžila poslať, bola moja posteľ. Merda! Cítila som sa ako nadržaná nymfomanka, ktorá potrebuje medzi nohami cítiť poriadneho vtáka. Odolala som potrebe pritisnúť nohy k sebe a zastaviť tak teplo, ktoré sa medzi mini rozplývalo. Vedela som, že toto musím vyriešiť a to čo najskôr. Bolo to niečo, čo si vyžadovalo moju absolútnu pozornosť a nebolo to len tým, že ma to vytrhávalo z pozornosti, ktorú som teraz mala venovať iným veciam. Bolo v tom ešte niečo iné. Niečo, čo som nevedela presne definovať, ale bolo to silné a neodbytné.

„Pokiaľ už nič nepotrebuješ, tak sa ti ozvem zajtra. Mám tu teraz niečo dôležité,“ hlesol.

„Tak zajtra,“ potvrdila som a pohľad mi zablúdil naspäť ku Cullenovi, ktorý ma celý čas sledoval s prižmúrenými očami a zamračeným čelom.

Ako sa naše pohľady stretli, niečo vo mne zacvaklo a ja som odrazu vedela, ako vyriešiť túto situáciu. Aké jednoduché. Nemohla som pochopiť, že ma to nenapadlo skôr. Kútiky na perách sa mi zdvihli už len pri predstave, čo som si vymyslela. Zatiaľ som ďalej svoju fantáziu púšťať z uzdy nechcela, pretože robiť Leovi divadlo, nebol môj štýl. No musela som sa na to kurevsky sústrediť, lebo tie predstavy mi samé naskakovali do hlavy. Zabrzdiť dychtivosť, ktorá ma práve zaplňovala, bola jedna z najťažších vecí, ktorým som v poslednom čase musela čeliť. No akosi sa mi to podarilo a ja som pokojne položila telefón na komodu a podišla ku Cullenovi. Avšak na mojej tvári sa to aj tak odrazilo, čo mi došlo vo chvíli, keď sa Cullenov výraz zmenil na mierne nechápavý.

„Poďte za mnou,“ povedala som najpokojnejšie, ako som vedela a vydala sa pomalým krokom ku spálni.

Môj zadok až tak pokojný nebol, lebo sa lákavo vlnil v rytme neznámej melódie, ktorá sa znenazdajky objavila v mojej hlave. Cullen nič nepovedal, no počula som, ako vstal a tiež som ho cítila za sebou, ale neotočila som sa. Sebavedome som otvorila dvere na spálni a zastavila sa až pri posteli. Potešene som zistila, že je upratané, čo bolo pri Leovi viacmenej pravidlom. Počula som, ako vošiel a na chvíľu sa zastavil. Možno zaváhal, možno sa zľakol alebo sa len chcel uistiť, že ho vediem do správnej miestnosti, no ako keby mi čítal myšlienky, zatvoril dvere a podišiel ku mne. Otočila som sa, až keď som ho pocítila tesne za sebou. Naše telá sa tesne dotýkali a ja som musela zakloniť hlavu, aby som sa mu mohla pozrieť do očí. Stále nič nehovoril, len čakal. Ako som hľadela do tých jeho bezodných spaľujúcich studníc, uistila som sa o správnosti môjho rozhodnutia a moje vnútorné ja dychtivo očakávalo, čo sa bude diať.

„Tvrdíte, že ma milujete...“

„Ja to len netvrdím, to je proste fakt. Milujem vás celým svojím srdcom. Doteraz som nevedel, aký silný ten cit môže byť. Až pri vás som pocítil, aká môže byť láska absolútna. Ako...“ nenechala som ho dohovoriť.

„Ak ma milujete, tak to dokážte!“ vyzvala som ho, zdvihla sa na špičky a prisala sa na jeho pery.

Ďalšie dejstvo práve začalo...

Mi fai incazzare! – Serieš ma!

Andare! – Ideme!

ora – hneď

Chiudi il becco! – Sklapni!

 ----------------------------------------------------------------------------------

Trochu to trvalo, ale tak sviatky a tak, hádam mi to teda prepáčite. 

Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí zanechali pri minulej kapitole komentár a tiež sa chcem poďakovať každému, kto za túto poviedku hlasoval v poviedke mesiaca. Veľmi si váš záujem vážim a ako som už spomínala, neskutočne ma vaše komentáre tešia a posúvajú vpred. Ešte raz teda ďakujem

NeliQ

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), http://www.stmivani.eu/10-fanfiction-na-pokracovan, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella mafia - 7. kapitola: