Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella Swan: Zabijak upírov - 1. kapitola

15.03.2013 (07:00) • bathory55 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1732×

„Čo chceš, Peter?“ opýtala som sa znudene, keď bez zaklopania vošiel do mojej kancelárie. Vedel veľmi dobre, ako neznášam, keď mi takto narúša súkromie.

„Prepáč, Bella, že som k tebe vtrhol, ale máme tu veľmi exkluzívnu objednávku, ktorá nepočká.“ Jeho tvár bola zbrázdená vzrušením a kútiky úst sa mu išli pretrhnúť v prehnanom úsmeve.

„Čo?“ opýtala som sa ešte stále nezúčastnene. Skoro každá jedna objednaná vražda, poprava alebo pohrešovaná osoba bola podľa Peteho „exkluzívna“. Ten chlapec nemá zmysel pre kšeftovanie. Musím ísť za Mainom, mojím šéfom, aby prestal predhadzovať Petemu podradné prípady, ktoré môžu vyriešiť aj moji menej schopní kolegovia.

Zabuchol dvere a padol do jedného z kresiel, ktoré boli umiestnené pred písacím stolom. Peter bol mojím asistentom a slečnou pre všetko. Na svoj vek vyzeral primlado. Nikdy by mu nikto nehádal, že má dvadsaťpäť. Možno to spôsobili jeho nedbalo rozcuchané špinavo blond vlasy, ktoré mu neustále padali do očí. Pokožku mal jemnejšiu a čistejšiu než bábätko. Jeho oči pripomínali jarné nebo. Ako som tomu skurvysynovi závidela! Na príliš chudom tele mu plandali veľké ošúchané rifle a jednofarebné tričko.

„Zavolali nás nejakí boháči zo St. Louis  a... Kurva, musíš tú búchačku čistiť predo mnou? Vieš, že mám z toho nervy na dranc!“ zareval piskľavým hlasom. Svoj browning hi power som láskyplne pohladkala a pokračovala v čistení.  Rada som si svoje zbrane udržiavala čisté a pripravené k akcii. Okrem toho som s ohromnou radosťou vykoľajovala Petera z jeho nič-ma-nerozhodí fasády. Mykla som kútikmi úst v letmom úsmeve.

„Drž hubu a pokračuj, inak ti prevŕtam tú kostnatú riť!“ povedala som pokojne.  Nemal rád zbrane akéhokoľvek charakteru. To však už nie je môj problém. Zbrane patria k môjmu životu a vedel to veľmi dobre, keď si podával žiadosť o preradenie na môjho asistenta. Predtým robil u podradného detektíva, ktorý nedokázal vypátrať ani kde sa mu schovávajú jeho vlastné okuliare. Vedel, že ak chce v živote niečo dosiahnuť, musí sa oslobodiť od toho neschopného šarlatána. No nie som si istá, či ja som tá správna osoba, ktorá mu pomôže roztiahnuť krídla. Skôr mu ich odstrihnem, usmažím a pochrúmem. Pri mne ho nečaká nič dobré. Už pridlho sa okolo mňa obšmieta samotná smrť.  

Hlboko si povzdychol a pokračoval: „Chcú sa s tebou stretnúť zajtra o siedmej ráno.“

Vystrela som sa na stoličke a neveriacky naňho zdvihla obočie.

„Kedy?“

„Ja viem, ježiši, tí ľudia nemajú pochopenie pre zdravý spánok. No sú až príliš nedočkaví.“

„Vráť sa k téme!“ prerušila som ho.

„Och, jasné! Nejaký posratý upír im zabil malú dcérku a chcú pomstu. Sú veľmi zronení a netrpezliví, preto si vyžiadali teba. Konkrétne teba a iného odmietajú. Vedia, že pracuješ rýchlo. Ponúkajú nám zálohu dvadsaťtisíc dolárov a po skončení ďalších dvadsať. Main to okamžite zhrabol. Je to veľký kšeft!“ Pomädlil si ruky z predstavy toľkých peňazí. V dokonalom úsmeve ukázal radu bielych zubov.

„Majú súdny príkaz na jeho zabitie?“

„Poslali mi ho mailom, mám ho v kancelárii na stole.“

„Dobre, spoj sa s nimi a dohodni stretnutie. Zajtra prídem o pol hodiny skôr a preštudujem si všetky papiere, čo poslali. A teraz vypakuj svoj zadok z môjho kresla! O chvíľu ma čaká poprava a musím si pripraviť zbrane.“ Peter sa otriasol a rýchlosťou blesku zmizol.

Ponorila som sa hlbšie do kresla, moje ruky začali automaticky čistiť ďalšiu zbraň sig sauer.  Spomienky na minulosť ma vytiahli z reality a premietali sa mi pred očami ako film. Nevyžívala som sa v mojej práci, no osud rozhodol za mňa. Už ako malá som prejavovala známky nadmernej sily, rýchlosti a psychickej odolnosti. Rodičia ma ako dieťa držali v izolácii, aby som náhodou neprezradila rodinné tajomstvo. Tieto zvláštne schopnosti som podedila po babičke z otcovej strany. Rodičia si mysleli a dúfali, že sa mi to nestane, no keď videli moje prvé príznaky, zbláznili sa. Nesmela som sa hrávať vonku, aby som nezranila deti okolo seba. Školu som videla len na obrázkoch a nikdy som nepoznala silu kamarátstva. Ako malá som sa samozrejme nedokázala ovládať, no postupom času sa to stalo mojou prioritou. Snažila som sa ovládnuť svoje telo a myseľ. Keď som mala trinásť rokov, vyšli na svetlo sveta upíri a iné nadprirodzené bytosti. Nikto tomu nedokázal uveriť. Chaos, kolaps ekonomiky, vykrádačky a vraždy boli na dennom poriadku. Vojna, ktorá nastala, pripravila o životy milióny ľudí aj nadprirodzených bytostí. Preto sa prezidenti krajín dohodli s jednotlivými druhmi stvorení o mieri. Tvrdili, že to dokážu a už od počiatku to bol ich zámer. Stali sa právoplatnými občanmi, dostali práva a výhody. Mohli sa ženiť/vydávať, voliť, dediť, mali právoplatný súd. No veci nešli tak, ako si to všetci predstavovali. Vraždy a násilné prepadnutia podvihli štatistiku o poriadne percento. Násilnícka stránka týchto bytostí sa nedala potlačiť, aj keď sebe viac chceli. Preto sa prezidenti krajín dohodli na vzniku lovcov, takzvaných katov, ktorí mohli na základe súdneho povolenia zabiť akýmkoľvek spôsobom upíra či inú nadprirodzenú bytosť. Keď som mala osemnásť môj šéf, Lucas Main, ma našiel a začal cvičiť na post kata. Musela som prejsť rôznymi bojovými umeniami, streľbou zo zbraní, trénoval moje schopnosti. Dodnes som neprišla nato, ako prišiel práve ku mne. Nikto nevedel o mojich zvláštnostiach. Jedného pekného dňa zrazu stál na prahu nášho domu a presvedčil rodičov o mojej pomoci ochrániť ľudskú rasu ako takú. A teraz mám dvadsaťšesť a na konte mám viac ako sto zabití. Moje telo je posiate jazvami, ktoré sú dôkazom dnešného zvráteného sveta. Milovala som svoju prácu, no občas už pociťujem únavu a opotrebovanie tela. Potrebovala som dovolenku.

Zo spomienok ma vyrušil zvuk mobilu. Siahla som po ňom a pozrela na displej. A do šľaka, zahrešila som v duchu.

„Počúvam,“ povedala som, keď som dvihla hovor.

„Tu je Bartovski, kde je tvoj krásny zadok? Tvoj chlapec tu už na teba netrpezlivo čaká.“ Bartovski bol policajný dôstojník. Vďaka môjmu nenásytnému šéfovi sme mali zmluvu s tunajšou políciou a spolupracovali sme s nimi pri vyriešení niektorých až príliš zamotaných prípadoch. Taktiež som popravovala upírov alebo inú háveď, obvinenú a riadne súdom odsúdenú za krutosti a prehrešky páchané na ľuďoch.

„Už som na ceste.“ Zložila som bez pozdravu, odložila browning a sig sauer do púzdra a rozišla sa do podzemnej garáže. Skontrolovala som kufor, či mi k poprave nič nechýba, nasadla a rozišla sa na policajnú stanicu. Už z dverí na mňa mávala Mary, ktorá sedela na informáciách.

„Ahoj, Bella, už ťa čakajú v cele dva. Nechcem ťa naháňať, ale šéfovci sú už dosť netrpezlivňi,“ prezradila.

„Dobrý deň, Mary, máte nové sako?“ Mary sa začervenala a úsmevom na perách prikývla.

„Nebojte nič, tá chvíľa ich nezabije. Snáď,“ dodala som s myknutím pliec. Mary mala päťdesiat rokov, krátke čierne vlasy pretkané šedivými nitkami. U polície pracovala už tridsať rokov. Zbožňovala som ju. Na ceste do podzemia, kde mali cely určené k popravám, boli moje kroky na prázdnej chodbe prihlučné. Moje desaťcentimetrové opätky sa rozliehali na metre ďaleko. Hodili sa mi však k saku a krátkej sukni námorníckej farby. Vedela som, že ak sa takto ukážem pred Bartovskim, neminú ma vtipy.

Vošla som do miestnosti a všimla si, že okolo pripútaného upíra tu stojí len Bartovski a súdny lekár.

„Fíha, Swanová, si sa ale vyšikla. Hádam nie kvôli mne?“ vtipkoval, ako náhle ma uvidel.

„Nenamýšľaj si,“ odsekla som a podala si ruku so súdnym lekárom.

„Nechaj ma aspoň snívať, Swanová,“ pokračoval ďalej.

„Dávaj pozor, aby z toho neboli nočné mory!“

„S tebou? Nikdy! Vieš, že na teba má moje srdce slabosť,“ zaškeril sa.

„Len srdce?“

Zasmial sa. Jeho sýty smiech mi prechádzal dolu po chrbte.

„Nie len srdce,“ priznal.

„Čo by nato povedala tvoja žena, keby vie, že ma takto okato balíš?“

„Och, miláčik, ale Elena to vie a schvaľuje!“ Pochybovačne som dvihla obočie a pokrútila záporne hlavou.

„O tom pochybujem, Bartovski, ak by to vedela, už dávno by si bol vykastrovaný.“ Jemný úsmev mu zvlnil pery.

„To máš pravdu, moja Elena je až príliš temperamentná a dominantná žena, ktorá si chráni svoje územie.“ Pokývala som na súhlas a prišla bližšie k upírovi. Bol krásny ako každý jeden. Mal krátke hnedé vlasy, modré oči a šľachovité telo. Začal mykať striebornými okovami a vrčať. Naklonil hlavu a napľul mi rovno do tváre.

„Zhni v pekle, ty štetka!“ zasyčal.

Bartovski obdivne hvízdol a so smiechom povedal: „Tak toto si robiť nemal.“ A mal pravdu. Vytiahla som si z vrecka saka vreckovku a poutierala sa. V cuku letu som napriahla zaťatou päsťou a vrazila mu priamo do nosa. Počula som praskanie kostí a upírovo bolestné kvílenie. Z nosa sa mu okamžite pustila krv. Nahla som sa k jeho tvári a pošepkala: „Provokuj ešte raz a prisahám na tvoj zhnitý zadok, že budeš umierať pomalou a bolestivou smrťou! Dúfam, že som sa vyjadrila jasne a tvoj schátralý mozog to pochopil.“ Videla som mu v očiach strach. Vedel, kto som. Každý to vie. Moje meno upíri preklínajú. Vycítila som, že bude prosiť, snažiť sa zachrániť svoj biedny život, no bude to mať márne. Pozrela som sa na Bartovskiho a on prikývol. Poprava môže začať. Vytiahla som z môjho batohu modrý skafander zo zvláštneho materiálu, aby som si neušpinila oblečenie od krvi. Vyzula som si lodičky a vsúkala sa do obleku. Rozpustené vlasy som si stiahla do pevného uzlu. Obula som si čierne niky, vybrala z tašky sekeru, kladivo a drevený kôl. Upír sa začal napínať a vrieskať. Chcel sa vyslobodiť, vedel, že už je mŕtvy. Prišla som k nemu a roztrhla pozdĺž jeho tela tričko. Neskutočne sa mykal. Položila som mu ruku na hruď a snažila sa odhadnúť, kam položiť hrot kolíka, aby zasiahol priamo srdce. Keď som našla tú medzeru medzi jeho rebrami, pokynula som Bartovskimu, aby mi podal kolík a kladivo. Priložila som hrot k jeho studenej pokožke. Vrtel sa a hýbal tak dravo, že som nedokázala udržať kolík na jednom mieste.

„Bartovski, buď užitočný a poď mi ho chytiť.“ Bez zaváhania ku mne prišiel, položil mu dlane na ramená a zatlačil. Znovu som priložila hrot kolíka a kladivom silno niekoľkokrát udrela. Cítila som, ako sa kolík zasúva každým úderom bližšie k srdcu, až kým som ho neprepichla. Krv vystrekla presne na Bartovskiho sako. Zahrešil, no nepustil upíra dovtedy, pokým sa hýbal. Upírov ohlušujúci rev a následné chrčanie prínútilo súdneho lekára zapchať si uši. Odhodila som kladivo na zem a načiahla sa po sekere.

„Uhni,“ rozkázala som Bartovskimu. So zdvihnutými rukami začal cúvať do najvzdialenejšieho kúta cely. Postavila som sa z boku jeho hlavy, napriahla a uderila. Jednou ranou som mu sekla do krku a oddelila tým jeho hlavu s telom. Odkotúľala sa k nohám súdneho lekára. Odložila som sekeru a kladivo na zem a začala ich čistiť mokrými servítkami. Počula som dávivý zvuk z rohu cely. Pachuť zvratkov sa mi okamžite dostala do krku a putovala dolu cez moje orgány. Mierne ma naplo, okamžite som zadržala dych. Už dávno sa mi nestalo, aby som zvracala. Po toľkých rokoch tejto špinavej práce si na to človek zvykne. Keď som sa pozrela odkiaľ ten zvuk prichádza, lekár práve vyprázdňoval svoj žalúdok do záchodu. Mrkla som na Bartovskiho a opýtala sa: „Nový?“ Len prikývol na súhlas. Opatrne som si vyzliekla skafander a zabalila ho do tašky. Musela som byť ostražitá, keďže krv posiala väčšinu prednej časti obleku. Umyla som si ruky, tvár a Bartovski ma išiel odprevadiť.

„Nečuduj sa mu. Keď som ťa prvýkrát videl zabiť, tiež mi veľa nechýbalo a dávil by som sa vlastnými črevami.“ Nechápavo som naňho pozrela.

„Ach, Swanová, pochop, že chlapi ťa vidia ako sexbombu! Si malá, máš prekrásne útle telo, dlhé vlnité mahagónové vlasy a tie tvoje veľké čierne oči chlapa donútia prosiť na kolenách. Nik neočakáva, že tak brutálne a chladnokrvne zabiješ. Si proste bábika. A bábiky nevraždia,“ dokončil svoj monológ a pokrčil ramenami na znak svojej vlastnej pravdy.

„Nie som bábika,“ odporovala som.

„Ja viem, ja viem, ale ver mi, že neprejde ani jedna skurvená sekunda, aby som si to neželal.“ Zarazene som mu pozerala na jeho vzdiaľujúci sa chrbát. Vôbec som nemala potuchy, čo to malo znamenať. S nechápavým výrazom som naňho zakričala pozdrav a rozišla sa do svojho bytu. Potrebovala som si odpočinúť a pripraviť sa na zajtrajší prípad zavraždeného dievčaťa.

Len by som chcela upozorniť, že upíri a iné bytosti, ktoré budú do príbehu zapletené, nie sú ako z Twilightu. Aj napriek tomu dúfam, že sa vám to bude páčiť. :)

Autor: bathory55 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella Swan: Zabijak upírov - 1. kapitola: