Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella Swan: Zabijak upírov - 10. kapitola

31.05.2013 (11:00) • bathory55 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1586×

Odmietala som odísť z izby, kde sa Edward prezliekal. V prvom rade som potrebovala zodpovedať pár otázok a v druhom rade by som si za žiadnych okolností nenechala ujsť nahé mužské telo. Diabolský smiech sa mi odrážal v hlave. Tešila som sa ako malá. Pomaly odhaľoval kúsky kože a bolo to, akoby odbaľoval darček. Keď si všimol môj hladový pohľad, otočil sa ku mne čelom a zmyselnými, dráždivými pohybmi rozopínal košeľu. Kúsky žiarivo bledej pokožky na mňa volali a priťahovali bližšie. Zaťala som ruky do pästí a prinútila sa ostať na mieste. Stiahol si ju z ramien a odhodil na zem. Oči mi takmer vypadli z jamiek, keď som túžila chytiť a jazykom prechádzať po silných ramenách, oblých prsiach a brušku pretkaným svalmi. Silná mužnosť z neho priam tryskala. Vyrysované jednotlivé časti tela zo mňa urobili gumovú bábiku. Nikdy som sa nepohybovala medzi peknými alebo čo i len príťažlivými mužmi. Obrátilo sa to asi spred dvoch rokov, keď som spoznala Kyriana. Obklopoval sa nádhernými ľuďmi, možno ako pripomienku toho, čo on už nikdy nebude.

„Nechcela si sa niečo opýtať?“ vyzvedal posmešne.

„Hmm... čo si to hovoril?“ Mozog mi nefungoval správne a prakticky som nepočúvala nič čo hovoril. Nedokázala som sa od neho odtrhnúť. Viac sa ma už nič nepýtal, odopol si nohavice a stiahol zips. Jemné chĺpky tiahnuce sa mu po brušku vykúkali z otvoru nohavíc. Jemné kučierky ma lákali aby som do nich zaborila prsty a pohrala sa s nimi. Chcela som si o ne otierať tvár, štekliť nimi moju boľavú pokožku.

„Možno by si sa mohla otočiť,“ podotkol ľahostajne. Jeho hlas ma prebudil z poblúznenia a zvedavo som sa naňho zahľadela.

„A to už prečo? Si hanblivý?“ Snažila som sa ho podpichnúť, no keďže sama som hanblivá, vyznelo to skôr trápne. Ako vždy mi očerveneli tváre a od hanby som sa skoro prepadla pod zem. Čo to so mnou tento chlap robí? Preboha, chovám sa ako pubertiak a nie ostrieľaný lovec! Hlavu hore, Swanová! Krásny smiech sa rozlieval po izbe, keď prehovoril: „To teda nie som, no pod nohavicami nemám žiadnu bielizeň.“ Videla som mu v očiach, že by ma veľmi rád vyskúšal, či vydržím pohľad na nahé telo, keď ho neznesiem na to vlastné. Už som chcela povedať, nech to urobí, no moje telo si robilo čo chcelo. Automaticky som sa mu otočila chrbtom a čakala. Látka nohavíc zašuchotala, ako spadla z jeho tela na zem. Snažila som sa zistiť čo si oblieka, no nič sa nedalo počuť.

„Už sa môžeš otočiť,“ zašepkal zrazu pri mojom uchu. Pri zvuku jeho hlasu som nadskočila a od ľaku vypískla. Chladný vzduch vychádzajúci mu z pier štekliaci mi pokožku na krku, postavil chĺpky do pozoru. Otočila som sa pripravená mu jednu vraziť zato, ako ma naplašil, no chytil mi ruku do svojej a pritiahol na svoju ešte stále nahú hruď. Pokúsila som sa skloniť pohľad a preskúmať iné partie, no tie už mal zakryté čiernymi koženým nohavicami tak tesnými, že vyzerali ako namaľované. Ohromná guča kričiaca medzi jeho nohami prezradzovala, že nemá spodnú bielizeň. Ako som znovu prechádzala po jeho tele, všimla som si, že nemá na sebe nič viac len nohavice, čierne kožené čižmy siahajúcemu mu na lýtka a kožený obojok s cvočkami na pevno utiahnutý okolo krku. Od úžasu mi padli ústa až na zem a nedokázala som prehovoriť. Vyzeral ako model z hlavnej stránky knihy o BDSM. Mysľou mi okamžite prelietla myšlienka mňa ako dominy, zväzujúc Edwarda putami o posteľ. Líca mi z tej predstavy sčerveneli a hanblivo som sa mu pozrela do očí. Kútiky úst sa mu dvihli v provokatívnom úsmeve. V tom som si spomenula, že ten bastard dokáže čítať myšlienky a pravdepodobne to teraz aj robí!

„Nemusíš sa hanbiť,“ pošepkal, „tiež by sa mi to nesmierne páčilo.“

„Akurát tak vo sne,“ odsekla som naštvane a vymanila sa z jeho náručia. Taká ponížená som sa už dávno necítila. Ako si len mohol dovoliť narušiť moje súkromie?! Ak ma miluje tak ako tvrdí, nikdy by to nespravil! Vypochodovala som z izby do obývacej miestnosti, no bola taká malá, že som od rozčúlenia krúžila vôkol dokola.

„Čo sa stalo srdiečko?“ Už druhýkrát za tento deň som skoro dostala infarkt. Kyrianov hlas dostal moje srdce do úzkych, keď ma naplašil.

„Kriste! To nemôžete robiť nejaký hluk? Chcete aby som otrčila kopytá?!“ Nechcela som aby Kyrian schytal za Edwarda, ale dostal sa rovno pred prvú palebnú líniu a s tým som už nič nedokázala urobiť. Keď ma niekto vytočil, prvý človek ocitnúc sa pri mojom boku na to doplatil. Okamžite obrátil dlane smerom ku mne na znak toho, že sa vzdáva. Začala som sa otáčať okolo svojej osi a hľadať zbrane. Prehadzovala som vecami, no nikde som ich nevidela.

„Kde mám kurva zbrane?“ zrevala som celá červená.

„Myslím, že ich Madox odniesol, nech tu nezavadzajú,“ objasnil Kyrian.

„Čože spravil?“ Mala som pocit akoby mi mala explodovať hlava. Už som otvárala ústa v návale ďalších nadávok, no Kyrian sa mi znovu prisal na pery a dôkladne sa ich rozhodol preskúmať. Nemohla som neodpovedať. Ochutnávala som chuť jeho tela, láskali sme si navzájom vnútro úst a jemné mraučanie nám robilo zvukovú kulisu. Po pár minútach, keď sme ledva lapali dych, opustil moje pery.

Krásny a vševediaci úsmev sa mu rozlial na tvári. Ten bastard!

„Ty máš nejaký komplex?!“ zrúkla som.

„Prečo?“ opýtal sa nevinne a mierne zmätene.

„Že sa mi musíš non stop vrhať na ústa? Nevybozkával ťa zástup žien už v minulosti? Na mne si to láskavo nekompenzuj! A ešte raz ma pobozkáš bez môjho dovolenia, zabijem ťa!“ zasyčala som.

„Ako si želáš, no aspoň na chvíľu si prestala štekať,“ komentoval môj výstup.

„Som obklopená samými idiotmi,“ hundrala som si popod nos, keď som odpochodovala hľadať svoje zbrane. Snažila som sa pri ich hľadaní urobiť v Kyrianovych veciach čo najväčší neporiadok. Nejakým zvláštnym spôsobom mi to prinášalo potešenie. Také malé zadosťučinenie. Našťastie to netrvalo dlho a našla som ich položené pod stolíkom. Jemne som každú jednu chytila do rúk, hladila jednotlivú časť ich stavby a cítila, že sú ako keby mojou súčasťou. Bez nich by som bola mŕtva už veľmi dávno. Snažila som sa nájsť uplatnenie pre každú z mojich zbraní, no tie blbé šaty nemali žiadne háčiky ani miesta na umiestnenie takého arzenálu. Musela som sa uspokojiť len s malým sig sauerom zasunutým v čižmách a dvoma nožmi, opatrne vsunutými do korzetu. Malý strieborný krížik aj s retiazkou som zastrčila medzi prsia a modlila sa, aby nebolo nutné ho použiť. Po skončení vylepšovania môjho kostýmu, vstúpili všetci muži a predviedli mi tie svoje. Neveriacky sa mi oči otvorili dokorán a sledovala som každý detail. Trojičky boli odetí len v nejakom koženom rúchu zakrývajúce intímne partie, kovbojské čižmy a obojok obtočený okolo krku. Z obojku viedol kožený remeň končiaci v Kyrianovej ruke. Keď moje oči zablúdili na jeho postavu, zadrhol sa mi v hrdle dych. Blonďavé kučeravé vlasy mal ulízané dozadu, tak krásne ukázal jazvu a bledomodré oči. Krajšiu tvár som snáď nikdy ani nevidela. Dokonca aj s tou jazvou vyzeral ako bábika, ktorú musí mať každé dievčatko. Bol prekrásny. Nebyť tej jazvy, pomýlili by si ho so ženou. Presunula som pohľad na jeho hruď odetú v krásnej tyrkysovej modrej, zakasanú v čiernych rifliach. Vedľa neho sa postavil Edward s nahým hrudníkom, tak zvodným, až som si musela utrieť oslintané kútiky úst.

„Tak sa mi zdá, že sa našej malej slečne Swanovej páčime,“ konštatoval Kyrian. Pri tej poznámke mi konečne začal mozog správne fungovať. Sakra, daj sa dokopy! Si predsa preslávený zabijak upírov a pomáhaš polícii. Pár krásnych chlapov ťa na kolená nedostane! Ak si to budem hovoriť pravidelne, tak tomu snáď aj uverím.

„Nefandi si tak veľmi,“ odsekla som ofučane, „v týchto skurvených šatách ma bolí celý človek a ozaj nemám náladu na nejaké upírske šračky, takže by som prijala urýchlený odchod!“ Otočila som sa na päte a vyšla smerom k podzemnej garáže. Hádky neskončili ani pri nasadaní do auta, keďže Kyrian chcel mať všetkých pokope. Jediný háčik bol v tom, že sme boli šiesti. A hádajte, kto by sa musel tlačiť na zadných sedadlách? Netrvalo dlho, schytili ma na ruky a napchali do auta s prúdom nadávok, ktoré mi samovoľne vírili z úst. Sedela som na kolenách jedného z trojčiat, tuším, že sa volal Madox. Nepohodlne som sa zavrtela.

„Ak sa budeš ešte takto dlho vrtieť, neudržím na uzde svoje ruky a už dupľom nie môjho už dosť vzrušeného kamaráta,“ zavrčal dychtivo Madox.

„Udrž si všetky údy na mieste, ak ich ešte budeš chcieť niekedy používať,“ vyhrážala som sa. Snažila som sa sedieť ticho a bez hnutia, no zranenia sa mi neliečili tak rýchlo ako to vravel doktor. Potrebovala som si natiahnuť chrbát, krk a hlavne nohy. Na moje šťastie cesta dlho netrvala. Nepoznala som St. Louis, takže pozeranie z okna mi nedávalo žiaden zmysel. Radšej som sa zhlboka nadýchla a vypustila prvú otázku, na ktorú som chcela vedieť odpoveď: „Takže Edward, myslíš, že by si mi už mohol odpovedať na pár otázok?“ Nečakala som dlho, odmietala som mu dať možnosť odpovedať záporne.

„Ako ste ma našli?“ Chvíľu bol ticho ako keby načúval niečomu, čo sme my ostatní nemali možnosť počuť. Nevedela som či počúva myšlienky alebo sa len dohaduje sám so sebou, čo všetko mi je ochotný prezradiť.

„Od tvojho známeho detektíva,“ povedal nakoniec.

„Ako...“ povedala som nahlas, no zastavila som prúd slov pri spomienke na jeho zvláštnu schopnosť. Veľakrát som pri ňom dokázala zabudnúť na tú maličkosť ako je čítanie myšlienok.

„Kašli nato!“ vyhŕkla som rýchlo. „Čo sa stalo s Nicolasom?“ Písmená mi horko-ťažko liezli z úst, bála som sa odpovede. Edward to vytušil, preto ma nenechal dlho čakať na odpoveď.

„Je mŕtvy.“

„Nadobro mŕtvy?“ uisťovala som sa.

„Neboj sa Bella, viac mŕtvy už byť ani nemôže.“ Pri uvedomení si tej vety mi spadol obrovský kameň zo srdca. Som síce nebojácny lovec a nekompromisný vrah, no ten skurvysyn mi nahnal strach ako ešte nikto.

„Dobre,“ vydýchla som zrazu unavene. Myšlienky o tom vedieť viac ako ho zabili, sa búrili s vydesenými pocitmi prúdiacimi v tele. Nevedela som čo vlastne chcem, preto som ostala ticho. Síce veriť upírovi, že zabil druhého upíra, sa mi nezdalo správne, no skúsila som Edwardovi veriť. Kvôli nemu však dúfam, že moju dôveru nikdy nesklame. Nerada by som mu vytrhávala srdce z tak prekrásnej a sexi hrude.

Keď Hummer zastavil, chytila som kľučku a vyrútila sa z vozidla. Ohromene som ostala stáť. Nedokázala som prísť nato, čo to má znamenať.

„Nezablúdil si náhodou?“ rypla som si do Kyriana. Pristúpil tesne ku mne a povedal: „Nie srdiečko, nezablúdil. A teraz ma dobre počúvaj. Hovoriť budem ja. Zahráme sa takú hru. Patríš mi. Si moja!“ Zmätená jeho slovami som nedokázala nechať ústa zatvorené: „Čo to trepeš? Nie som tvoja!“ Pristúpil bližšie, ústa sa nám skoro dotýkali.

„Vládca mesta nesmie vedieť kto si, aj keď som si viac než istý, že sa mu to donieslo. Preto, ak chceš tento večer prežiť, musíme ho presvedčiť o tom, že mi patríš a urobíš všetko čo ti poviem. Nesmieme si dovoliť dnes večer žiadne omyli.“

„Ja to ale celé nechápem,“ zakňučala som. „Skús mi to normálne vysvetliť! Nevyznám sa v upírskej politike a hierarchii,“ priznala som.

„Ako si potom do čerta dokázala toľkých pozabíjať?“ vysmial sa mi. Jeho hlboký smiech sa odrážal od stien okolitých budov. Založila som si ruky na hrudi a pohŕdavo od neho otočila hlavu.

„Dobre, čo konkrétne si na tom nepochopila?“ opýtal sa netrpezlivo. Trvalo mi dlho pozrieť mu do očí.

„Ako k tebe patrím? Kto som teda podľa teba a čo sa odo mňa očakáva?“

„Veľmi dobrá otázka,“ pochválil ma. „Budeš sa držať pri mojom boku, ústa si necháš zamknuté pokiaľ ťa niekto nevyzve hovoriť. Ak ti niečo poviem, urobíš to!“

„Čo ak nás prekuknú? Čo ak vycítia, že nie som tvoja?“

„Potom, ale len potom, vytiahneš tie tvoje malé hračky, čomu hovoríš zbrane a pokúsiš sa ich pozabíjať.“
„Iste, aké ľahké,“ odsekla som. Dúfala som len, aby sa to neobrátilo na zlé, pretože si neviem predstaviť masaker s jednou malou strelnou zbraňou a dvoma nožmi. Pán Boh mi pomáhaj, ale toto neprežijem! Pristúpil ku mne Edward, chytil ma za ruku a preplietol naše prsty. Okamžite mi telo zalial pocit bezpečia. Dvihla som hlavu a obdarila ho jemným úsmevom. Zamerala som pohľad na tú polorozpadnutú budovu divadla a divoko zakrútila hlavou.

„Toto má byť sídlo vládcu mesta?“ opýtala som sa neveriacky. „Veď sa pod našimi nohami každú chvíľu rozpadne!“

„Čím menej nápadné sídlo, tým väčšia šanca, že to upír na poste vládcu mesta prežije niekoľko pekných rokov,“ komentoval Kyrian. Pozrela som sa pozornejšie na budovu. V minulosti musela byť úchvatná a prekypovala luxusom. Bohato zdobené balkóny, potiahnuté reliéfmi, mohutné zábradlie zdobiace schody a hodiny na vrchu budovy ma v tom uistili. Nedokázala som si predstaviť tú obludu, ktorá nechala tak krásne historické miesto schátrať. Bola to urážka, ktorá mi dokázala uvariť krv v žilách na maximum.

„Prečo ho nedajú do poriadku?“ Otázku som smerovala tomu, kto mi na ňu bol schopný odpovedať.

„Ako povedal Kyrian, čím nenápadnejšie sídlo, tým sú menšie hrozby,“ ujal sa toho Edward.

„Mohli by sme o malichernostiach debatovať neskôr? Sme očakávaní,“ zavrčal Kyrian. S nevôľou som sklapla a pokynula mu rukou, nech ide prvý. S námahou som vystúpila schody. S Edwardovou pomocou to však až také nemožné nebolo, keďže ma prinútil sa oňho oprieť. Omotal mi okolo pása ruku, podoprel ma a zobral tak skoro všetku moju váhu na seba. Špičky prstov sa mi ledva dotýkali špinou a lístím posiate schody. Zafúkal jemný vetrík, rozfúkal mi vlasy a na sekundu som stratila zrak. Rukou som si odhrnula vlasy bokom, keď som pocítila Kyrianov pohľad. Ignorovala som ho a lepšie sa oprela o Edwarda. Zastali sme pred mohutnými dvojkrídlovými dvermi, tmavými ako samotná noc poškodenými rôznymi škrabancami. Už som chcela povedať nejakú poznámku, keď sa tie dvere otvorili. Kyrian vstúpil ako prvý a počkal nás v obrovskej predsieni. Opatrne sme prekročili prach a zastali vedľa nášho „pána“. Pokúsila som sa obzrieť dokola, no nedostatok svetla mi to znemožňovalo. V ďalekom kúte svietila len jedna sviečka. Po pár sekundách sa mi zostril zrak a dokázala som vidieť ostrejšie. Čím dlhšie som stála v tme, tým lepšie som videla. Čo-to-kurva?

„Ehm...páni, mohla by som mať menší dotaz?“ Nečakala som na žiadnu reakciu a vydesene sa opýtala: „Prečo vidím v tme tak jasne ako keby bol deň?“ Edward a Kyrian sa na seba pozreli, vymenili si znepokojivé pohľady, no mlčali. Schytila som Edwarda za predlaktie a otočila ho ku mne.

„Ja čakám,“ zasyčala som.

„Bella...“ Nestihol dopovedať, keď ho prerušil piskľavý ženský hlas. „Zdravím vás. Už vás netrpezlivo očakávame!“ zvolala blonďavá dievčina. Nemohla mať viac ako sedemnásť. Svižným krokom docupitala pred Kyriana a žiarivo sa naň usmiala.

„Anett, te kis virágom!“ zvolal nadšene Kyrian. „Mit keresel itt? Aszt hittem, hogy Magyarba vagy!“

„Nem tehetek róla!“ zapišťala zronene. Nechala som ich konverzovať a obrátila sa na Edwarda.

„O čom sa to do čerta rozprávajú?“

„To je maďarčina, ale konkrétne, čo hovoria, neviem ani ja.“ Nechala som to tak a radšej si prezrela dievča od hlavy po päty. Mala krátke blond vlasy, sčesané dozadu, takže jej krásne vynikla mladá pleť. Nádherné oči jarnej oblohy mala orámované umelými mihalnicami. Nos jemne vyzdvihnutý dohora oplýval množstvom jemných pieh. Červené bacuľaté líčka jej dodávali ešte stále detskú tvár. Putovala som nižšie cez jemne vyvinuté prsia obtiahnuté v modrom čipkovanom korzete na nohy odeté v čiernych legínach. Nebolo to priam vhodne zvolené oblečenie, keďže bola viac pri sebe. Ona si to však nemyslela a naďalej skákala na Kyriana ako na dávneho milenca. Prebudil sa vo mne malý osteň žiarlivosti, ktorý som okamžite zadupala.

„Čo si mi priniesol?“ opýtala sa už anglicky. Priskočila ku mne, zahľadela sa mi do tváre a znechutene prikrčila nos. Oči jej vtom okamihu zablúdili na Edwarda, dvihla ukazovák a prešla po jeho nahej hrudi.

„Dúfam, že tento cukríček je môj,“ zatrilkovala vzrušene. Schytila som jej ruku do svojej a silou ju odtiahla. „Dotkni sa ho ešte raz a prídeš o ňu!“ zavrčala som jej do ksichtu. „On je môj! Dúfam, že som sa vyjadrila jasne!“ Obrátila svoje ukrivdené oči na Kyriana a zasyčala: „Toto jej dovolíš? Urob niečo!“ Strelila som na Kyriana vražedný pohľad.

„Okamžite ju pusť, Isabella!“ Nenechala som sa zastrašiť jeho zúrivým tónom.

„Najprv jej vysvetli, že sa ho nemá dotýkať,“ povedala som pokojne.

„Takúto drzosť odmietam tolerovať! Za toto veľmi draho zaplatíte, Kyrian!“ zrúkla ta malá bábika, otočila sa na päte a zmizla v tieňoch.

„Do riti!“ vydýchol zničene Kyrian.

„Gratulujem ti srdiečko! Práve sa ti podarilo poštvať si proti sebe vládcovho zástupcu. Ak sa dožijeme budúce večera, asi sa začnem modliť!“ konštatoval nahnevane. Nevinne som pokrčila ramena a nevšímala si jeho pochabé reči o našej smrti.

„Poďme! Musíme sa to pokúsiť urovnať,“ pridal sa Edward. Otočil sa tvárou ku mne, zľahka priložil pery na moje v letmom bozku a zašepkal: „Pokús sa udržať svoj temperament na uzde. Nech sa dnes stane hocičo, aj keby ti to bolo proti srsti, riaď sa len Kyrianovými pokynmi, dobre?“

„Ani-ma-nenapadne!“ zavrčala som. Čo si to o mne myslia? Určite nebudem nič robiť proti svojej vôli! Mám dosť týchto sračiek. Všetkých ich pozabíjam a spokojne sa môžem vrátiť domov, kde mi dá každý pokoj!

„Toto nemá zmysel,“ zrúkol jeden z trojčiat. „To tam môžeme rovno napochodovať, vystaviť si krk a prosiť o smrť!“

„Nikto dnes neumrie,“ povedala som pokojne, „a poďme už konečne. Svrbí ma ruka a jedine stisk pažby zbrane ma dokáže upokojiť.“ Kyrian a Edward znovu zdieľali pohľad, keď sa Edward usmial a prikývol.

„Čo je tu, kurva, také smiešne?“ opýtala som sa nechápavo.

Viem, že posledné kapitolky boli trošku nudnejšie, aspoň pre mňa, no musia byť aj také. Sľubujem však, že od nasledujúcej sa to rozhýbe, bude dlhšia než ostatné a dejovým obratom možno niektoré aj prekvapím. :)

Autor: bathory55 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella Swan: Zabijak upírov - 10. kapitola: