Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Beznádejný prípad - 2. kapitola

27.06.2012 (11:30) • SolisUmbra • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1563×

Beznádejný prípad - 2. kapitola

Zamrmlala som zo spánku. Sníval sa mi dosť divný sen. Bola som uprostred ulice v nejakom veľkomeste. Autá šialene jazdili okolo mňa a ja som sa snažila im uhýbať. Zrazu jeden zo žltých taxíkov zastavil predo mnou a svietil mi reflektormi priamo do očí. Zaclonila som si ich a prekvapene otvorila ústa.

 „Bella? Bella, žiješ?“ ozvalo sa akoby z neba. Zastonala som. Pootvorila som viečka a zbadala Robertu, ako mi svieti baterkou do očí. To je horor! Ofučane som sa nadvihla a zaclonila si rukou oči, čo vôbec nepomohlo.

„Buď takej dobroty a prestaň na mňa svietiť,“ požiadala som ju. Sklonila baterku a uvidela som jej šialene kučeravé hnedé vlasy a takmer tyrkysové oči. Bola veľmi pekná. Až príliš na moje pomery. Ale to, ako ma mučila, bolo hrozné. Nepoznáme sa ani dvadsaťštyri hodín a už ju nemám rada. Ústa sa jej celý zvyšok dňa nezatvorili, takže som vedela celý jej rodokmeň, jej životné ciele. Ešte aj vymenovať jej domáce zvieratká som už vedela naspamäť.

Siahla som pod vankúš a vytiahla mobil. Slepo som sa zadívala na žiariaci display. Pol tretej! Čo to dievča chce v takú nekresťanskú hodinu?! Pozrela som na ňu a cítila sa pri tom trochu ako krtko na púšti.

„Čo chceš?“ vybehla som na ňu. Pozrela na mňa ako nejaký ranený pes.

„Čo také som ti urobila?“ zakňučala nevinne. Prevrátila som očami.

„Len povedz, čo chceš,“ zavrčala som a posadila sa. Košeľa sa mi trochu posunula, ale v tej tme si to nikto nemohol všimnúť. Roberta sa trochu zahniezdila a poškrabkala sa po šiji.

„No.. hmm. Nemáš náhodou vložku?“ opýtala sa a na tvári jej bolo vidno rozpaky. Moja tvár zahorela až po korienky vlasov.

„Hej, jasné.“ S ostychom som vytiahla hygienické vrecko a podala Roberte jednu vložku. Vďačne na mňa pozrela a vybehla z izby. Odložila som vrecko do tašky a zasa zaľahla. Je to zvláštne dievča, pomyslela som si a zanedlho zaspala.

•••

Ráno bolo hrozné. Ako náhle som otvorila oči vedela som, že vyzerám ako múmia. Vytrepala som sa z postele, vzala si osušku a hygienu a tackala sa k spoločným dievčenským sprchám. Bola som taká unavená, že mi bolo jedno, či sa okúpem s orangutanom, a či s leňochom. Keď som bola konečne čistá a vyzerala aspoň trochu ako človek, z reproduktora sa ozval hlas:

„Prosím, aby sa všetci táborníci zhromaždili pred budovou ubytovne, ďakujem!“ Ozval sa zvuk zaklapnutia telefónu. Zamračila som sa. To znelo ako z nejakej vlakovej stanice. Odšuchtala som sa spolu s ostatnými deckami na nádvorie. Pódium zmizlo a na schodíkoch pri vchode stála tá Rosalie. Srdečne a energicky sa usmievala. Až ma jej energia ešte väčšmi unavila. Okolo nej stáli ďalší šiesti krásni ľudia. Boli jej rodina. Vyzerali tak súdržne a všetci sa na nás usmievali.

Pozorne som si ich prezrela a našla som ja toho chalana čo ma zrazil na chodbe. Mal oblečené čierne voľné tielko a roztrhané nohavice. Nehýbal sa, mlčal a aj tak bol očarujúci. A nevšimla som si to len ja. Mnohé dievčatá po ňom hádzali zvodné pohľady. Nerobila som si nádeje, lebo každá a jedna bola krajšia než ja.

„Takže,“ zahrmel odrazu ohlušujúci barytón. Všetky hlavy sa okamžite otočili k veľkému mužovi, ktorý stál za tou Rosalie a držal ju za plece.

„Volám sa Emmett a dnes podnikneme takú menšiu výpravu ku kaskádam. Neďaleko odtiaľto je jazero Quinault. Nad ním je celkom dostupný zráz. Každý si vezme tento postroj,“ vytiahol zo športovej tašky horolezecký postroj, „a budeme liezť. Na konci vás rozdelíme do skupín a pridelíme body. Tak,“ obzrel sa na tú Rosalie, „to by sme mali.“

Predstúpil nejaký zlatovlasý muž s vľúdnymi karamelovými očami.

„Kto má strach z výšok, prosím, poďte za mnou.“ Zopár ľudí vystúpilo a odišlo s ním. Ja som medzi nimi nebola. Rozhodla som sa trochu si užiť adrenalín a posrať sa od strachu.

•••

Už o necelých pätnásť minút som stála na vysokom brale, pod ktorým burácali kaskády  a sledovala, ako moji rovesníci s ľahkosťou preliezajú po skalnatom chodníku. Po pravej ruke mali skalnaté výbežky vystupujúce takmer z kolmej steny skaly a po ľavej ruke nič. Stačil jeden chybný krok a skončila by som v rozbúrenej rieke. Inštruktor, teda ten veľký chalan, ma navliekol do postroja a zacvakol skobu o lano okolo steny.

„Ideš!“ rozkázal a ja som nemala na výber. Mala som sa prihlásiť, že sa bojím výšok! Sťažka som prehltla nasucho a neisto kráčala vpred. Po takých desiatich metroch ma strach ako-tak opustil. Kráčala som istejšie a aj skaly, ktorých som sa chytala, boli pevnejšie. Pousmiala som sa. Nakoniec to nebude také zle, čo, Bella? pomyslela som si. Za chrbtom som pocítila voľno. Aj lano bolo akosi voľnejšie. Obzrela som sa cez pravé plece.

Skala, ktorej som sa držala sa odlomila a ja som letela. Jačala som. Zospodu do mňa narážal prudký vietor a tlačil mi vlasy do tváre, takže som nič nevidela. Panebože, zomriem! Rozpučím sa ako žaba na chodníku po zrážke s autom! Rozkričala som sa ešte viac. Mávla som rukami okolo seba v zúfalej snahe zachytiť sa niečoho, keď do mňa niečo narazilo. Tvrdé, horúce a živé. Pevne som sa toho chytila. Stále som jačala, ani som si neuvedomila, že už nepadám. Len som zvierala nejakú čiernu látku a vzlykala.

„Ššš. To bude dobré. Už si v bezpečí,“ utešoval ma povedomý hlas. Uvedomila som si, že ten, ku komu sa pritláčam, je on!

„Bože, len ma nepúšťaj! Prosím, len ma nepúšťaj!“ prosila som ho a dovolila som si mu pozrieť do tváre. Mal trochu plochý nos a hranatú bradu, ale inak bol stelesnenie boha. Pozrela som mu do očí, a hneď ako som to urobila zatváril sa ohúrene. Doslova na mňa civel. Aj v takejto ošemetnej situácií som sa nedokázala ubrániť rumencu. Až teraz som si všimla, že visel jednou rukou na konári nejakého ihličnanu a druhou držal mňa. Pozrela som dole. Boli sme ešte stále dosť vysoko. Zaborila som si tvár do jeho hrude. Radšej budem riskovať hanbu než smrť.

Zdola z čistinky, pri trochu pokojnejšej vode, sa ozval krik. Uvedomila som si, že odvšadiaľ sa ozýval krik. Nedvíhala som hlavu.

„Edward! Už k vám ide rebrík. Opýtaj sa jej, či môže chodiť,“ kričal Emmett.

„Hej,“ oslovil ma. Ani nevedel moje meno, tss! „Dokážeš zliezť po rebríku sama?“ zašepkal mi. Aj keby som chcela, nohy omotané okolo jeho drieku som mala ako z kameňa. Zakrútila som hlavou. Vzdychol si.

„Budem ju musieť zniesť!“ zakričal späť Emmettovi a začali sme sa hýbať. Tak to som už nezvládla. Čo ak spadnem?! Nerozmýšľal? Ja nie som taká silná! Neudržím sa na ňom a na lezenie predsa potreboval obe ruky. Posledné, čo som si pamätala, bolo, že mi šepkal:

„Všetko bude v poriadku, Bella.“

Túto kapitolu by som chcela venovať mojej kamarátke

Kristíne á la Annie, ktorá miluje Twilight.  

Autor: SolisUmbra (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Beznádejný prípad - 2. kapitola: