Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bitch 12

03.03.2010 (11:45) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2701×

EDIT: Článek neprošel korekcí.

BELLA

Moje dohady sa splnili. Oči som nezatvorila celú noc a ronila jednu väčšiu slzu za druhou. Zamočila som hádam celú prikrývku, ktorou som sa snažila tlmiť hlasné vzlyky. Tesne nad ránom, ktoré ohlasovalo ďalší upršaný deň ma ruka, ktorú som si ani nie pred dvadsaťštyri hodinami porezala neopísateľne bolela.

Namiesto SMS- ky, ktorá ma vystrašila a nedokázala som sa jej v mysli zbaviť, som teraz plakala kvôli bolesti. Viditeľne sa musím ísť pozrieť do miestnej nemocnice. Už o šiestej som s bolestivým pocitom vstávala a išla sa obliecť, čo sa mi pravdaže nedarilo, keďže ruka pálila, bolela a viditeľne sa s ňou nedialo nič dobré. Zbehla som dole do kuchyne, Charlie sedel za stolom.

„Dobré ráno,“ vykríkol nadšene, viditeľne na všetko zabudol. Tak, ako som na všetko chcela zabudnúť aj ja. Nebyť ten SMS-ky. Znovu ma prekvapil nával bolesti, sykla som.

„Čo sa ti stalo?“ až teraz, keď sa na mňa Charlie zahľadel vystrašeným pohľadom som si všimla koľko je hodín.

„Ty dneska nie si v práci?“ opýtala som sa, bola si na sto percent istá, že Charlie mi neodpovie. Stále hypnotizoval moju ruku, snažil sa nájsť reč. Až prehnane sa o mňa bál.

„Čo sa ti stalo s rukou?“ pýtal sa, hoc odpoveď dobre poznal. Pokrútila som hlavou, priznala pravdu, ktorá sa mi ani v najmenšom nepáčila.

„Musím ísť do nemocnice. Mám to zapálené a nehorázne to bolí. Prečo nie si v práci?“ zopakovala som otázku a Charlie mi konečne odpovedal.

„Dnes som si dal voľno. Ukázal by som ti mesto a tak, no ako vidím, musím ťa zobrať do nemocnice a nie na prehliadku mesta.“ Usmiala som sa nad jeho precíznosťou, no môj výraz zničila ďalšia, oveľa silnejšia vlna bolesti. Ničomu som nechápala. Trošku som sa porezala, prečo sa z toho musí stať také veľké haló?

„Asi máš pravdu. Až ale chceš ísť niekde inde, pokojne choď. Nemocnicu nájdem aj sama.“ Až po tom, ako som vyslovila vetu, som si uvedomila, že sa do nemocnice nedostanem. Po prvé, neviem, kde je a vôbec netúžim túlať sa po meste ako blázon a po druhé s mojou rukou ťažko niekde došoférujem.

„Ja ťa odveziem. Nič také. Ako chceš s takouto rukou šoférovať?“ Charliemu viditeľne došlo, čo aj mne a rýchlo vybehol pre kľúče, ktoré som mala položené hore pri umývadle. Určite si ich tam ráno všimol. Zatiaľ, čo som z vrchu počula hrmot, zobrala som si jednu celozrnnú tyčinku a napchala ju do úst. Moja rýchlosť ma prekvapila. Charlie bol dole a ja som už zahadzovala obal do koša.

„Zober si mikinu a poď. Počkám ťa v aute.“ Vybehol dverami, ako keby mi išlo o život, naštartoval auto a viditeľne čakal iba na mňa. Snažila som sa byť rýchla, čo sa pravdaže s mojou rukou plnilo iba veľmi ťažko. Obliekla som si obľúbenú mikinu, ktorú som si ako jednu z málo vecí nechala z minulého života, zamkla a vybrala sa k môjmu hlučnému autu.

Ďakujem  Bohu, že Charlie nechcel ísť tým policajným, prepadla by som sa pod zem.

„Do nemocnice to je chvíľka. Vydrž to!“ hovoril, ako keby som mala prestrelené srdce alebo čo. Chcela som ho upokojiť, no ako som sa pozrela na jeho bojazlivý výraz, odmlčala som sa.

Mal pravdu, cesta do nemocnice trvala krátko, čo sa mi však nepozdávalo boli farby a celkový vzhľad budovy.

„Sme tu. Vyzerá to tu dosť zle, ale doktori sú tu úžasní,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku a dodal mi aspoň trošku odvahy. Aj keby to bola stajňa, vliezla by som do nej, tak veľmi ma ruka bolela.

„Dobrý. Moja dcéra si poranila ruku. Niečo s tým má. Kam by sme mali ísť?“ opýtal sa Charlie a sestrička nás nasmerovala do správnej miestnosti. Už-už chcel ísť Charlie so mnou, keď som ho zastavila.

„Charlie hádam tam nepôjdeš so mnou. Upokoj sa o chvíľu z tade vyjdem.“ Vo chvíli, ako som dohovorila Charliemu zazvonil mobil, vybral ho z vrecka a pritisol k uchu.

„Áno. Teraz? Jasné, prídem.“ Odľahlo mi, čo nemôžem povedať o Charliem.

„Bella, ja musím ísť. Bude ti to prekážať? Niečo sa stalo a potrebujú ma. So...“ prerušila som ho, prečo sa stále toľko bojí?

„Upokoj sa oci. Choď, je to len ruka. Dajú mi stehy, masť a pôjdem domou. Niečo dobré uvarím, budeš sa oblizovať.“ Usmiala som sa na Charlieho a snažila sa tváriť normálne, čo sa mi však nedarilo. Len pri pomyslení na ihlu a niť, no najmä, na svoju kožu zošitú ihlou a niťou som sa striasla.

„Fajn. Ahoj.“ Otočil sa a rýchlo, tak rýchlo som ho utekať ešte nevidela, sa vytratil z nemocnice. Ja som čakala pred dverami ošetrovne na doktora, ktorého sestrička zavolala z jeho doktorskej izby. Nemali dnes ruch a tak si určite popíjal kávičku. Bola som však z toho šťastná, pretože som si na sto percent mohla byť istá, že bude menej rečí. Sestrička na informáciách sa na mňa pozerala celkom normálne.

„Isabella Swan?“ ozval sa ten najdokonalejší hlas a ja som sa otočila.

EDWARD

„Edward, takto to ďalej pokračovať nemôže. Môžem mi prosím ťa povedať, čo sa stalo?“ opýtal sa vážnym hlasom a ja som si veľmi dobre uvedomoval, že tento rozhovor bude dlhý, no príde na koreň veci, všetkých problémov. Tvár som pokrivil do bolestivého výrazu a namiesto odpovedi som povedal.

„Ja som nechcel, mám ju rád.“ Dosť chabá výhovorka, no Carlisle ma pochopil. Podišiel ku mne, chytil ma za plecia a pozrel mi do očí. Všetko, čo som v nich videl, mi pomohlo aspoň trošku sa pozviechať.

„Neboj sa, len mi povedz, čo sa ti stalo?“ opýtal sa znova a ja som pre tento raz odpovedal. Načo to predlžovať? Pomaly som strácal nádej, že dnes sa to vyrieši.

„Ja som sa bavil a potom, sa všetko zmenilo. Proste som sa nahneval alebo ja neviem, ako to nazvať, no so..“ nevedel som sa vykoktať, prvý krát v živote som nevedel povedať, čo mám na mysli. Ako to mám vysvetliť?

Celý život sa mi zrútil, všetko sa pokazilo. Carlisle si viditeľne všimol moje znepokojenie. Bez jediné slovo sa natiahol a objal ma. Musel som sa usmiať.

„Ďakujem Carlisle. Si ten najlepší otec, ktorý na svete existuje.“ Možno to celé vyzeralo dosť divno, ale nám to bolo jedno. Bol som na dne a viem, že pre tento raz sa s tým tak ľahko nezmierim. Čo mám robiť? Prečo sa to so mnou  deje?

„Carlisle myslíš, že to prejde? Je to tým, že...“ ešte nikdy som sa pred Carlislom necítil tak trápne, nikdy v živote, som sa nebál povedať, čo mám na srdci.

„Neviem.“ Pre istotu to za mňa dokončil. Veľmi dobre som mu čítal myšlienky a chápal som, že mi chce pomôcť, a že sa na rozdiel odo mňa na mňa nehnevá. Zachvel som sa.

„Deje sa niečo Edward?“ opýtal sa Carlisle a ja som nevedel ako ďalej. Čo mu mám povedať? Prečo som sa otriasol?

„Neviem.“ Zvolil som pravdu a videl, že Carlisla moja odpoveď neprekvapila.

„Edward, neviem, čo sa s tebou deje, ale o chvíľu sa pôjde do školy. Odreaguješ sa a všetko bude v absolútnom poriadku. Ten Tanyin príchod by si mal...“ prerušil som ho. Aj ja sám som už prišiel nato, že Tanya nebola dobrý nápad. Moje sex obdobie sa už skončilo, aspoň tak som to cítil. Mám oveľa väčšie problémy.

„Zavolám jej a zruším to. Aj mne došlo, že to nebol dobrý nápad, dúfam, že si to pochopil tiež?“ Carlisle prikývol a bol som šťastný, že sme si vyjasnili aspoň niečo.

„Zavolaj jej teraz. Vyčistí ti hlavu a potom sa ešte porozprávame.“ Zakýval som na súhlas a snažil som sa spomenúť, kde som nechal mobil. Našťastie, Carlisle bol rýchlejší. Podal mi mobil a ja som vytočil číslo.

„Edward!“ vykríkla šťastná Tanya. Viditeľne sa až prehnane tešila. Budem ju musieť sklamať.

„Tanya. Stalo sa tu toho veľa a nie je vhodné, aby si prišla. Je to tu dosť zlé a tak radšej...“ nemohol som dohovoriť. Naschvál som začal počítať sekundy. Až po osemdesiatich sekundách odpovedala. Na upíra dosť pomalá reakcia. Kus mňa ju však chápalo. Už som jej to sľúbil a teraz som ju zrušil. Musí sa cítiť hrozne.

„Fajn. Nič sa nestalo. Možno inokedy.“ Chcela zrušiť, no zastavil som ju. Nemám rád, keď je kvôli mne niekto smutný. Usmial som sa, snažil sa byť pokojný.

„Je to kvôli mne, neboj sa. Možno inokedy, máš pravdu a prepáč, že som ťa tak nabaláchal. Mám osobné problémy, ktoré nevie vyriešiť Carlisle, takže ty Tanya...“ dúfam, že toto pochopí a nebude sa hnevať. Jasne som cítil, že sa pretvarovala, no nechal som ju tak.

„Je to dobré. Nič si z toho nerob!“ odpovedala a pre tento raz nezložila.

„Ahoj a dúfam, že si všetko vyriešiš,“ odpovedala, vypla telefón a ja som sa konečne mohol vopchať do mojej bubliny.

Tak ako prvé, by som sa chcela poďakovať týmto ľuďom: Taylorissocute, BadLovelyLucy, Adis, MirushQka, mispulka, Andrea a Regi, no aj ostatným. Som Vám vďačná za všetky komentáre. Prepáčte, že som nenapísala všetky mená. Vybrala som tie, od ktorých si nájdem komentár pri každej kapitole. No aj Vám ostatným, ešte raz, ďakujem.

Za druhé. Rada by som Vás poprosila, či by ste mi nemohli napísať komentár (kritiku, rady, nápady) k tejto poviedke. TU. Je to moja nová poviedka a bola by som rada, keby ste si aspoň jedna našlo čas a napísala komentár.

Ďakujem a dúfam, že sa tešíte na ďalšiu. Prosím ZANECHAJTE KOMENTÁR! To Vás hádam nezabije.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bitch 12: