Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bitch 13

10.03.2010 (08:15) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2202×

BELLA

Neverila som vlastným očiam. Čože? Nič dokonalejšie, nádhernejšie, úžasnejšie som nikdy predtým nevidela. Úporne, ba až bolestivo som sa snažila nájsť na dokonalosti zvečnenej pred mojou tvárou chybu – márne. Stratila som niť myšlienok. Ruka, ktorá ma nenormálne pálila a bolesť, ktorú som nevedela nijako utíšiť som vôbec necítila. Videla som jeho – boha.

„Slečna Swan, deje sa niečo?“ opýtal sa doktor a v snahe pomô cť mi, podišiel bližšie. Div som z koži nevyskočila, keď sa ma dotkol. Vtedy som u ž vážne nemohla. Zo všetkých hormónov, ktoré sa nahromadili v mojom tele som sa zosypala. Dotkol sa ma – stisol ma. Skoro som omdlela – čo mi však jeho dych vyžarujúca krása nedovoľovala.

Pripadala som si ako v sne. Mala som sto chutí štipnúť sa, no nejako to nešlo. Nemohla som sa odtrhnúť od dokonalosti, ktorá ma zvierala v rukách.

„Slečna?“ stále ten istý, dokonalý hlas. Bože! Odriekavala by som modlitby aj celé storočia, len aby sa táto chvíľa neskončila. Nemohla som si pomôcť. Pripadala som si ako blázon. Čo  sa so mnou deje? Prečo sa to stalo mne? Prečo blúznim?

„Odnesiem vás dovnútra.“ Ukázal na dvere, ktoré stáli naproti a neviem, ako ma odniesol dnu. Posadil na malú sedačku a podal pohár z vodou.

Zdá sa mi to alebo je naozaj taký rýchly? Zatiaľ čo sa moje myšlienky utrieďovali, všimla som si aj niečo iné ako jeho tvár. Ja... ja som sa zakoktala dokonca aj v myšlienkach. Preplo mi. Nemohla som.

„Slečna?“ stále ten istý vystrašený hlas. Skoro som odpadla, znovu. Prečo mi to robí? Pozbierala som všetky sily a zmohla sa na jedno, jediné slovo.

„Doktor?“ jeho úsmev, wow. Akože, kto ma to trestá? Stále som čumela na jeho dokonalú tvár a nevedela si predstaviť nič krajšie. Prebiehala som pamäťou a snažila sa nájsť muža čo i len kus tak nádherného ako bol tento, no nešlo to. Bol neopísateľne krásny, no predsa som nemohla myslieť len na jeho krásu.

„Áno som ošetrujúci doktor. Vadí vám to?“ tón jeho hlasu bol akýsi múdry, akýsi, ako keby vedel niečo čo ja neviem. Vtedy som si to len ťažko uvedomovala. Musela som sa pozerať na dokonalosť stojacu pred mojimi očami.

„NIE!“ vykríkla som zo strachom v očiach. Prečo? Nech neodchádza. Ja ho chcem tu! Snažila som sa kričať, chcela som kričať nech neodchádza, no nič na nedialo. Všetko bolo po starom.

„V poriadku, ostanem tu. Čo vás trápi?“ sadol si za svoj pracovný stôl s maličkým úškrnom. Mala som sto chutí opýtať sa ho prečo, no znovu som nemohla. Cítila som sa ako batoľa, ktoré niečo chce, no nemôže o tom povedať, pretože nevie hovoriť. Zastavoval sa mi mozog.

„Čo vás bolí slečna?“ pri slove slečna mi telom prebehol nádherný pocit, povznášajúci. Dve minúty som ako taký tĺk sedela a hľadela na stvorenie, ktoré predo mnou stálo. Čo sa ma to pýtal? Čo ma to bolí?

„Ste v poriadku?“ opýtal sa znovu, v rýchlosti som odpovedala.

„Bolí ma ruka. Včera som si ju poranila črepinami. Myslela som si, že to nie je nič, no viditeľne som sa mýlila. Hrozne to bolí a je to červené!“ vystrčila som ruku a bola pyšná sama na seba. Zvládla som povedať jednu normálnu vetu zaradom. Sršala som šťastím. Ako  je to možné? Hovorila som si zatiaľ, čo doktor sa postavil a pokynul rukou smerom k stolu a stoličke uprostred.

Hneď mi mohlo dôjsť, že je to vyšetrovací stôl, no s potemnenými myšlienkami to nešlo.

„Sadnite si!“ dodal, aby som sa konečne zdvihla z gauču a išla sa posadiť na stoličku. Kráčala som pomaly. Dýchala rýchlo. Srdce mi bilo ako o preteky, čo sa mi nepáčilo. Prečo pociťujem takéto pocity? Sadla som si, položila ruku na stôl a zahľadela sa do doktorových očí. Odviazal mi obväz, zo záujmom pozrel na moju ruku. Zhrozil sa.

„Prečo ste s tým neprišlo skôr?“ opýtal sa smutne, keď sa pohol a smeroval si to k svojím doktorským náradiam.

„Ako som hovorila. Myslela som si, že to nič nie je!“ dokončila som vetu a stála ako omámená, hľadela na doktora krásku. Usmial sa, tváril sa akosi inak, nepoznane. Jeho tvár ma tak uchvátila, ako nikdy predtým žiadna iná.

„Slečna, nebudúce to tak nepodceňujte. Stane sa vám niečo viac,“ hovoril pričom sa božsky usmieval. Hlavou mi prebehla otázka: Nie je zakázané byť taký nádherný a dokonalý? Odpoveď na otázku som nevedela, no predstaviť si život bez tejto krásy ma až bolelo. Usmiala som sa, konečne normálna reakcia a chcela začať rozhovor.

„Ešte...“ vzdychla som, neviem prečo, chcela som vysloviť vetu, ale pohyby, ktorými mi viazal ranu ma nenechali sústredenú.

„Ešte aj pri večery sa musím porezať, lezie mi to na nervy, moja večná smola.“ Postavenie a tvár môjho dokonalého doktora sa zmenila, pozrel sa na mňa a pošepkal niečo, čo som od neho nečakala. Nieže by som si neverila alebo tak, no skôr som si nestihla uvedomiť to, čo jemu už určite došlo.

Vie, kto som. Vtedy, práve vo chvíli ako mi šepkal to najlákavejšie slovo na svete, mi to bolo jedno. Nech si myslí, že som aj ovca, komu na tom záleží?

„Isabella...

EDWARD

Telefonát s Tanyou dopadol dobre a na moje prekvapenie ma vôbec nezaujímalo, čo si myslí a ako na mňa nadáva. Hoci Carlisle ešte chcel, aby sme sa porozprávali, nemohli sme. Išiel do nemocnice, bolo už ráno. Nedošlo nám to! Ospravedlňujúco sa usmial a odkráčal vo z dverí. Až vtedy ma však pochytil strach. Dverami vošiel Jasper s Alice za chrbtom.

„Ahoj,“ pošepkala Alice zatiaľ čo ja som ako debil hľadel na Jaspera a čakal na jeho reakciu. Určite mi tak skoro neodpustí. Musím niečo vymyslieť. Usmial som sa, pozrel na Alice a ospravedlnil som sa jej.

„Prepáč.“ Ako som vedel, keďže čítam myšlienky, vôbec jej to nevadilo, pribehla ku mne a objala ma celou silou. Pre tento raz som sa musel usmiať od srdca.

„Alice, veď ma zmačkáš!“ smial som sa a pritom hovoril. Hoci by ma normálne nebolo rozumieť, bol som upír a to všetko vyriešilo. Jasper sa krčil pri dverách a jeho myšlienky mi išli na nervy a poriadne ma boleli. Viem, že sa nedajú odstrániť, no musí cítiť ako sa cítim, musí to vedieť, prečo mi teda robí to, čo mi robí?

„Jasper?“ opýtal som sa  a skúmavým pohľadom pozrel jeho smerom. Neotočil hlavu ale myšlienkami sa na mňa sústredil, mohol som začať.

„Prepáč, ja som nechcel. Viem, že sa to  nedá odčiniť ani nič také a viem, že mi tak rýchlo neodpustíš, je toho už veľa,“ úkosom som sa pozrel na tri maličké jazvičky na Alicinom krku, „dúfam, že mi odpustíš, časom,“ všetko som vyslovoval veľmi pomaly a zreteľne, a dúfal, že sa upokojí. Každá jeho myšlienky sa zameriavala na to, aby na mňa neskočil a nezabil ma. Bolo to pre neho ťažké, veľmi ťažké!

„Edward, čo by si chcel počuť? Že mi to nevadí? Že sa nič nestalo? Že na to zabudnem? Pochop to. Je to najdôležitejšie čo v živote mám a neviem akým zázrakom cíti to isté aj ona ku mne. Pochop ma! Milujem ju a dal by som za ňu všetko. Ako? Ako by si sa cítil ty keby som ti skočil na človeka, ktorého miluješ?“ odmlčal sa, no vzápätí dodal.

„Viem, že nemáš človeka, ktoré by si tak miloval ale skús sa pochopiť. Ja ty neviem odpustiť. Nejde tu o to, že by som nechcel alebo nemal. Proste neviem,“ hovoril úprimne, to bolo vidno a s veľkou pokorou. Ja som všetko pochopil.

„Chápem. Ďakujem za odpoveď.“ Musel som sa nejako rozptýliť. Otočil som sa k Esme, ktorá sedela na gauči a s veľkým úsmevom jej odpovedal na nevyslovenú otázku.

„Idem na lov. Večer sa uvidíme.“ Vybehol som z izby a nič ma nezaujímalo, všetko sa skončilo, všetko!

Nová poviedka (paródia). Dúfam, že sa Vám bude páčiť. Zanechajte komentár. Mutácia!

12 Bitch - 14 Bitch

Zhrnutie

Nezabúdajte - 20 komentárov

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bitch 13: