Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bitch 16

28.03.2010 (16:45) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2284×

EDWARD

Sedel som za klavírom, hral moju obľúbenú pesničku, no oveľa viac sa sústredil na Carlisla a jeho myšlienky. Hebrejčina? Lekársky text? Tu sa niečo muselo stať. Prsty som stále nechával na klávesoch a hral prekomponovanú skladbu, nechcel robiť paniku predtým , než sú moje dohady opodstatnené. Nevydržal som.

„Stalo sa niečo, Carlisle?“ opýtal som sa, a dosť ma zaskočilo, keď zaváhal. Hoci som vedel, že niečo tají, prekvapilo ma, keď sa zamyslel. Znovu som sa musel pozastaviť nad mojim čudesným chápaním života. Vážne nie som v poriadku. Niečo so mnou je.

Zatiaľ, čo v izbe prebiehal rozhovor, ja som mal na rozume jedine dve, dosť dôležité veci. Carlislove myšlienky, ktoré sa stále nevyjasňovali a moja terajšia situácia. Očkom som pozeral na rodinu, ktorá sa strachovala o Carlisla, mysľou preberal môj stav a rukami mechanicky ťukal do klávesov. Hudba, ktorú som práve vyhrával sa hodila k tejto situácii až priveľmi. A práve vtedy, Carlisle zvážnel. Spomenul si na niečo, čo mi rozjasnilo pamäť. Nemohol som dýchať, žiť, umrieť. Pomaly som prechádzal spomienkami, ktoré prežil a zhrozil na nad dvoma vecami.

Prvá, dievčina, s ktorou sa Carlisle pred hodinou vyspal ja Bella, moja kráska z videa. Celé telo mi stŕplo a mal som sto chutí na Carlisla skočiť. Nebolo to ako vtedy, keď sa to stalo len tak, že som o tom ani nevedel. Cítil som sa ako zviera, žiarlivý vlk. Druhá, veľmi dôležitá a podstatná (nebyť nej určite na Carlisla skočím) on sa vyspal s Bellou – podviedol Esmé.

Ešte predtým, ako som sa čo i len mohol spamätať, to Carlisle vyslovil nahlas. Chcel som ho zadržať, zakričať. Nezaslúži si to vedieť takto, no nemohol som. Stŕpli mi končatiny a súkal som zo seba vetu ako z chlpatej deky.

„Esmé, podviedol som ťa,“ vyslovil Carlisle, dvere sa otvorili a v nich stál môj nový, nie celkom obľúbený brat Den spolu s... Nemohol som uveriť vlastným očiam. Bola... Bola to... Bella – Carlislova milenka, moja pokušiteľka a Denova bývala priateľka, ktorá mu dopomohla na všetko si zaspomínať.

Pršalo, kvapky dopadali na zem a z čisto jasnej nudy som počítal, koľko ich spadne na náš dvor počas jednej minúty – celkom dobrá hračka pre upíra.  Raz – dva – tri. Myšlienkami ľudí naokolo, myšlienkami mojej rodiny, som sa vôbec nezaoberal. Chvíle ako tieto, kedy mi aspoň niečo vychádzalo som potreboval ako soľ. Nič som nevnímal, počítal kvapky a prstami behal po čiernych a bielych klávesoch. Vnímal som len hudbu, keď sa dvere otvorili.

„Den?“ opýtal sa s neveriackym hlasom Carlisle a dvíhal sa z gauča, na ktorom sedel len zo zvyku. Obrátil som hlavu a pozrel do očí môjho nie veľmi obľúbeného kamaráta – alebo skôr Carlislovho priateľa – Dena.

„Carlisle.“ Hlas mal ostýchavý, no nie ako inokedy, prebehlo mi hlavou a musel som sa zaškeriť. Zatvoril dvere, podišiel bližšie a pozeral len a len na Carlisla. Vedel, že všetci sa riadime podľa jeho a jeho názor akceptujeme.

„Pamätáš si na tvoj sľub,“ opýtal sa tichým hláskom a moje srdce podskočilo. To nemyslí vážne? Prečo? Prečo sa ku nám chce nasťahovať? Dobre vie, že ho nikto nemá rád. Prečo?

„Áno, pamätám.“ Carlisle zvažoval každé slovo, no na jeho tvári bolo už dávno badať, že nepovie nie. Vzdychol som si, obrátil sa naspäť ku klávesom a potichu hral, zatiaľ, čo moje vnútro vrelo. Prečo?

„Viem, že žiadam veľa, ale nemôžem. Nemôžem žiť v Denali, nemôžem žiť zo svojou rodinou,“ zakoktal sa Den a na jeho tvári bolo badať, že sa až nadmieru hanbí. V kútiku duše som ho chápal, ani ja by som netúžil po spoločnosti a lá Tanya, no zvyšok mojej mysle a tela hovoril opak: Prečo si prišiel? Otoč sa! Revalo moje vnútro, no Carlislova odpoveď bola jasná, tak ako to, že naše existencia je večná.

„Den, pokojne tu môžeš zostať. Zvykneme si. Si tu vítaný,“ odpovedal Carlisle a všetci sme vzdychli. Dokonca aj Esmé sa to bohvieako nepáčilo. Pozrel som sa jej smerom a videl nútený úsmev na jej dokonalej tvári, úsmev, ktorí mal každý člen mojej rodiny – aj ja – na tvári. Vážne som ho nemusel. Nie že by bol zlý, no proste sme si nesadli. Nie sme na tej istej zvukovej vlne. Ako niektorí ľudia, pomyslel som si vzápätí, a keďže som počul Carlislove myšlienky, postavil som sa spoza klavíra, prešiel popri svojej rodine a podal ruku novému členovi našej rodiny.

„Vitaj.“ S neskrývaným šťastím ňou potriasol a vyčaroval ten najdokonalejší úsmev.

Hnev v mojom tele sa ešte zväčšil. Ako je toto možné? Ani nie desať centimetrov od seba pri vchodových dverách. Den a moja – podotýkam MOJA – hnedooká kráska. Všetko vo mne sa vzbúrilo a nebyť Carlislovho pohľadu a výčitiek, dávno by som vyskočil. Len-len, že som sa udržal.

Všetci stŕpli. Carlisle sa s neskrývanou hystériu pozeral na Esmé a nič, ba dokonca ani Bella, s ktorou sa dnes vyspal (podviedol Esmé) mu nezišla na um. V jeho mysli sa mihotali len ospravedlnenia, ktoré bohužiaľ, nedokázal vyrieknuť. Bol paralyzovaný.

Ako to mohol urobiť? Bella stála vo dverách a ničomu nerozumela. Viditeľne nie je oboznámená s našou situáciou, no vie viac, ako som si myslel. Skade sa s Denom poznajú. Na túto otázku sa mi v sekunde naskytla odpoveď. V Denových myšlienkach bolo všetko podrobne opísané. Ona – to je ona. Tú, čo miloval, zradil a opustil. Ona? Tá dievčina? Nemohol som tomu uveriť. Ako sa niečo také mohlo stať?

Doteraz som svoj život bral ako normálnu vec.  Čo je pravdaže dosť čudné, keďže som upír, no nebránil som sa, ale teraz. Toto sa môže stať iba v rozprávke a v ničom inom, ba ani v americkom filme. Zastavoval sa mi mozog nad podobnými situáciami. Pokiaľ som sa ja takto zamýšľal nad úbohými vecami, Esmé sa začalo rozvidnievať. Prehovorila a ticho, ktoré nastalo po jej slovách bolo až bolestivé.

„Podviedol?“ opýtala sa a vedel som, že keby teraz zistila, že to bola práve Bella, rozplakala by sa. Nie je to možné, ale v tomto prípade by to sedelo. Carlisle sa nezmohol na nič iné, ako na slovká lásky. V mysli už dávno oľutoval, že jej niečo povedal. Mal som to nechať len na nás. Keď budeme sami. Stále a stále dookola. Ako som mohol? Pýtal sa a vrelo to v ňom tak, ako to vrelo v nás dohromady. Nemohol som uveriť.

Carlisle šepkal – čo počul každý.

„Milujem ťa, milujem ťa.“ Dookola. Pripadal mi ako blázon, no v kútiku duše som sa bránil a chcel na neho vyskočiť. Ako mohol? Pri spomienke na Bellu, na to, čo som k nej cítil a cítim, ma pochytil taký hnev, že by som Carlisla najradšej zabil. Radšej som – hoci nechtiac – upriamil svoju pozornosť iným, oveľa vábivejším smerom. Stála tam, vo všetkej svojej kráse. Moja Bella. Držala sa ďaleko od Dena a pocit, ktorý som pocítil, keď sa stretli naše oči boldokonalý. Nemohol som uveriť, nemohol som uhnúť. Bola všetko – moje všetko. Predstavoval som si ju nahú a moje nohavice sa povoľne zodvihli. V iných situáciách by som sa cítil trápne, no teraz sa každý zameriaval len na Esmé a Carlisla. Opätoval som Bellin pohľad, pozrel na Esmé, ktorá dospala ku konečnému záveru.

„Poď za mnou, musíme sa porozprávať,“ vybehla – pravdaže upírskou rýchlosťou – z domu a Carlisle vzápätí za ňou. Nikto nevedel, kam išli, no situácia sa hneď odľahčila. Všetci sme však stáli ako obarení.

„Poď radšej odídeme,“ povedal Den, ktorý sa len pred pár hodinami, až nie minútami, vrátil domov.

Sedel som za klavírom, deprimovaný zo života a pokúšal sa nevnímať Emmettove hlášky o mne a moje sexuálnom živote. Hral som Esminu najobľúbenejšiu, keď sa ku mne myšlienkami dostali dobré správy. Upriamil som pozornosť a čakal na Dena, ktorý čoskoro vyšiel z dverí.

„Musím odísť,“ povedal zhurta, nešiel okolo horúcej kaše. To sa mi páčilo. Moje vnútro sa radovalo, hoci som ho už začínal mať rád. Bol jediný, s ktorým som sa mohol ako tak porozprávať – nieže by som bol gay, alebo také niečo, proste sa s ním dobre rozpráva – a nerobil si srandu z môjho už spomínaného sexuálneho života – alebo skôr z môjho žiadneho sexuálneho života. Jasper s Emmettom mi vážne liezli na nervy.

Stál uprostred obývačky, hneď vedľa neho Carlisle. Boli sme v rovnakom rozostavení ako vo chvíli, keď sem prišiel.

„Dáš nám aj nejaké vysvetlenie?“ opýtal sa Carlisle a hľadel na všetkých v miestnosti. Ako som tak prechádzal mysľami prítomných, každému bude chýbať, zvykli sme si na neho.

„Ja – dostihla ma minulosť – to dievča žije v tomto meste,“ odpovedal a ja som sa znovu snažil vybaviť si jej tvár. Ľudské spomienky, ktoré ju skrývali mi to bohužiaľ neodvaľovali. Aj napriek tomu sa mi však zdala povedomá, alebo nie? Nevedel som si odpovedať.

„Bella,“ podotkol jedným slovom Carlisle a my sme pochopili. Znovu, ako predtým (táto scéna sa mi až príliš podobala na tú spred niekoľkých mesiacov) som sa postavil a odkráčal podať ruku svojmu bratovi

„Ahoj, budeš nám vážne chýbať,“ v mojom hlase určite počul istotu a všetko, čo bolo treba a tak sa nehodlal hádať. Aspoň tak si to vysvetľoval vo svojich myšlienkach. Každý sa s ním rozlúčil a bez veľkých ceremónii (nebol predsa s nami tak dlho, aby sme ho všetci mali až tak radi, bol skôr dočasný hosť) odišiel.

Ešte raz som sa pozrel jeho smerom a znovu si sadol za klavír, tentoraz s úmyslom zahrať pesničku stvorenú pre Emmetta.

„Nie,“ vykríkol som a až potom si uvedomil, čo som urobil.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bitch 16: