Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bitch 17

11.04.2010 (20:00) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2140×

BELLA

Všetko sa zbehlo tak prehnane, nadľudsky rýchlo. Udivovala som sa nad rýchlosťou chvíle a snažila sa zaostriť zmysli. Nevedela som koho vidím, ba čo viac, pozabudla som na doktora z dnešného predpoludnia.

Podviedol som ťa? Chodilo mi hlavou, všetky my šlienky boli zaplnené prostou, trojslovnou vetou. Nič mi nedochádzalo, cítila som sa ako blázon. Všetci v miestnosti, pravdaže okrem mňa – ja som sa stále nevedela spamätať zo všetkého, čo sa práve deje – strnul. Pomaly ma moju čudná nálada opúšťala a pravdu povediac, mohli hovoriť čokoľvek, ešte stále som nebolo schopná rozmýšľať a premýšľať. Pokrútila som hlavou. Prerušila strnutie – ešte stále som sa nepozrela do tváre všetkých v miestností a to bola chyba.

„Čo sa to tu deje?“ opýtala som sa a každá hlava v obývačke sa pozrela na mňa – zlaté oči ma prepaľovali pohľadom. Išla som sa roztopiť. Cítila som, ako sa mi podlamujú nohy a dych sa mi jemne chvie. Napĺňal ma blažený pocit šťastia, tajomnosti a neznámeho strachu, keď v tom... Zbadala som ho – jeho. Môjho doktora. Všetko mi docvaklo – Podviedol som ťa? Chápem. Cítila som sa ako totálny blbec a rumenec na tvári ma prezradil. Sklopila som zrak, prebehla očami po každom v miestnosti. Pohľad mi však zastal.

Zapozerala som sa do dokonalých, zatajených očí a znovu sa začala rozplývať blahom. Chlapec, ktorý ma sledoval a hypnotizoval čudesným spôsobom ma lákal, volal k sebe. Všetky slová mi splynuli. Otrhla som zrak, navonok. Kútikom oka sa stále pozerala na dokonalosť tŕpnucu pred mojimi očami. Stal sa stredobodom môjho vesmíru.

Znovu mi zišla na um moja otázka. Počuli ma? V spätnom pohľade som si jasne uvedomovala, že nikto ma počuť nemohol. Povedala som to vôbec? Stála som strnulá, no niečo sa zmenilo. Slová som nepočula, videla som ako niekto – prinajmenšom môj dokonale krásny doktor vychádza z niekým preč. S manželkou? Toto sa môže stať iba mne. Smutne som sa pozerala, čo som spôsobila a najviac zo všetkého – ešte viac, ako prekročiť vzdialenosť medzi mnou a chlapcom, ktorý ma lákal – som si želala, aby sa nič nestalo. Aby som do tej poondiatej nemocnice vôbec nešla. Nechcem!

„Poď radšej odídeme,“ zvolal Den a chytil moju ruku. Rýchlym pohľadom som sa pozerala do jeho utrápených očí a snažila sa protestovať. Nie! Nie! Predtým, ako som stihla niečo povedať sa ozval môj dokonalý chlapec. Túžila som po ňom, niečo v mojou vnútri sa znovu rozblčalo.

„Nie!“ vykríkol a ja, spolu s každým v miestnosti, som strnula. Prečo zakričal? V kútiku duše som si namýšľala, že kvôli mne, no rýchlo to pominulo. Pozrela som sa do jeho očí a zlato, ktoré v nich tlelo mi niečo vnuklo. Zhíkla som.

„Vie, že som to bola ja?“ pýtala som sa a každý v miestnosti na mňa hľadel ako teľa na nové vráta. Musela som im to vysvetliť, hoci ne-rada, no musela. Odkašľala som si a aspoň čiastočne sa snažila skryť hrču v mojom hrdle.

„Bola som to ja, tá čo spala z vaším... S doktorom. Ja som... Ja,“ zakoktala som sa a strnulosť sa zmenila na hnev? Nádej? Každý okrem môjho anjela sa udivene díval a skúmal môj výraz. Nebodaj to vie? Pýtala som sa v duchu a chlapec sa znovu ozval. Jeho hlas bol tak dokonalý a jemný, že ma ľahko vymanil zo všetkého, čo sa dialo naokolo.

„Je to pravda?“ opýtala sa malá, viditeľne zlatá dievčina, ktorá stála a ako jediná sa usmievala. Je taká optimistka alebo čo? Pred chvíľou mala výraz, ako keby tu nebola – ako keby lietala v inom kraji. Hneď po jej prebudení sa rozbehal aj anjel – môj anjel?

„Je. Ja... Som nevedela, že to je...“ nemohla som dohovoriť. Čo im mám povedať? Veď ani neviem, ako sa volajú a čo im je môj doktor. Snažila som sa nájsť v tom nejaký zmysel, no nedarilo sa mi. Vôbec! Chvela som sa a zavše som sa očkom zatúlala k topenému zlatu. Wow!

„To sa teraz riešiť nejde, nerob si strasti,“ ukončil veľký muž, ktorý stál pri dokonalej blondínke a podišiel bližšie. Podal mi ruku a skúmavo sa na mňa zadíval.

„Emmet,“ predstavil sa a podal mi ruku. Musela som sa usmiať. Jeho úsmev bol proste nákazlivý a na prvý pohľad som mohla povedať, že je to riadny humorista. Díval sa na mňa a usmieval. Viditeľne čakal na odpoveď.

„Bella. Bella Swan,“ vykoktala som. Cítila sa až príliš obyčajná a nepotrebná. Stačil mi jeden pohľad a videla som dokonalosť na sto metrov, ba možno aj ďalej. Ako sa asi môžem cítiť. Hoci každý v miestnosti bol dokonalý, moje oči patrili len a len jemu. Môjmu chlapcovi. Celkom mimovoľne som sa otáčala od Dena.

„Čo to má znamenať, Bella?“ opýtal sa Den a ja som musela pokrútiť hlavou. Vyhnať nepotrebné myšlienky, pričom sa mi zdalo, že anjel sa na mňa pozerá rovnakým, roztúženým pohľadom. Usmieval sa, po tom všetkom sa usmieval. Vedia, kto som? Prebehlo mi hlavou a znovu som sa zapýrila. Rumenec na mojej tvári bol určite veľmi silný a viditeľný. Anjelovi sa to páčilo, roztiahol svoj úsmev do niečoho nadpozemského.

„Čo má znamenať čo?“ odpovedala som proti otázkou a Den z toho viditeľne nebol nadšený. Chcel odpoveď a ja mu dávam len ďalšie otázky.

„No toto. Je to pravda?“ zdal sa byť prekvapený. Čo nevedel, že práve on ma dostal do tohto svinstva. Že on zo mňa spravil toto – nynfomanku, ktorá pokazí lásku dobrej rodiny? Nechápala som. Viditeľne aj on.

„Ja. Čo sa čuduješ. Myslíš, že niečo takéto by som urobila, keby si ma do tohto svinstva nedostal ty? Si...“ nechcela som nadávať. Zagánil na mňa, pričom ja som sa strhla. Bol strašidelný, veľmi, veľmi strašidelný. Odstúpil a ďalšia otázka sa ozvala z mojich úst.

„Dostanú sa z toho? Nechcela som to pokaziť.“ Pýrila som sa stála viac a určite som vyzerala ako paprika. Možno si myslia, že mám horúčku alebo niečo horšie.

„Jasné,“ zašveholila dievčina plná optimizmu. Prebehla ku mne a všetko – šaty, úsmev, vlasy – jej podskakovali od radosti. Čo to nevidí? Nevníma to? Pokazila som jej rodinu? Pricupitala až ku mne, pričom sa záhadne pozrela na môjho anjela a podala mi ruku.

„Ahoj ja som Alice.“ Usmievala sa, nadskakovala a krása, ktorou bola obdarená mi vytrhovala dych. Bola proste dokonalá. Všetci okrem môjho anjela sa usmievali. Má proti mne niečo? Nepáčim sa mu? Podľa jeho túžobného pohľadu som si domyslela, že v tom bude niečo iné. Spaľoval ma ním, vyzliekal.

„Bože,“ zhíkla som a scéna z pred pár minút sa zopakovala znovu. Každý stŕpol.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Alice a jemne sa dotkla môjho ramena. Aj cez tričko, ktoré som na sebe mala som jasne cítila aká je studená. Pochytil ma strach. Prečo sú takí tajomní?

„Ja len...“ nevedela som sa vykoktať. Nakoniec však vyhralo moje predošlé správanie a proste som vyklopila, čo som mala na srdci. Rumenec na mojej tvári bol na najvyššej úrovni.

„Vy to viete? Všakže? To, že som bola porno herečka?“ pýtala som sa a pohľadom som sledovala anjela. Len sa pousmial – konečne normálna reakcia. Jeho úsmev bol taktiež dokonalý. Tak ako všetko, čo urobí alebo všetko, čo na ňom je.

„Áno,“ zašveholila Alice a ja som si vážne pomyslela,  že táto osôbka nie je normálna. Určite na  niečom fičí. Ešte predtým, ako som sa nad tým stihla zamyslieť sa Emmet spolu s tou blondínkou otočili chrbtom.

„My už musíme. Vlastne pomaly by sme sa mali vytratiť všetci. Až sa náhodou vrátia,“ dumal Emmet. Zdal sa mi veľký, nebezpečný, no pritom veľmi veľký idiot. Nieže by bol sprostý, ale ten humorista, ktorý predo mnou stal nebol celkom normálny.  Pravdu povediac, nikto z tejto miestnosti – ani ja – nebol normálny. Znovu som pozrela na anjela. Ako veľmi by som chcela vedieť jeho meno.

„Edward, prosím, odprevadíš Bellu pred dom. Musím sa porozprávať s Emmetom,“ nadhodil Den a konečne som získala najväčšiu výhru. Edward – aké krásne a nezvyčajné meno. Edward. Den sa posunul k Emmetovi a Edward ku mne. Stále sme však boli ďaleko. Nemohla som sa ho ani dotknúť. Niečo mi ušlo? Všetci sa správali, ako keby prebrali niečo počas môjho spánku. Ale ja som nespala a všetko si pamätám. Určite sa nerozprávali.

„Jasné. Pokojne,“ hovoril cez zaťaté zuby a tváril sa až príliš túžobne. Neviditeľne malými krôčikmi sa ku mne približoval bližšie a bližšie – čo sa mi pravdaže nadmieru páčilo. Emmet si zakašľal a naša malá chvíľka bola prerušená.

„Mohli by ste odísť. Teraz. Musíme sa porozprávať,“ nadhodil Den a pohľad, ktorým sa pozrel na Edwarda ma prekvapil. Div, že sa na neho nevrhol. Žiarli? Pichlo ma pri srdci, no Edward sa znovu o niečo priblížil a ja som stratila niť myšlienok. Oči mu počerneli, mal tmavé kruhy pod očami a namiesto túžby sa v jeho pohľade zjavil hlad. Zdalo sa mi to čudné a pravdu povediac strašidelné, no nemohla som odtrhnúť zrak. Bol dokonalý a chcel ma. Aspoň jeho pohľad a telo.

„Poď ideme!“ Otvoril dvere, podržal mi ich a ja som vystúpila do sychravého počasia. Čo tu ani raz za rok nevyjde slnko? Buď prší, je zamračené a sychravé alebo prší. Dážď sa mi páči – páčil – ale odtiaľ potiaľ.

„Ahoj, ja som Edward,“ skoro som podskočila pri tóne jeho hlasu. Sršala z neho vášeň, túžba, chtíč, všetko v jednom, no stále mal príjemný zamatový hlas. Jeho čierne oči ma vťahovali do svojich útrob. Podal mi ruku, pričom mi podskočilo srdce. Mám sa ho dotknúť – jeho. Môjho anjela. Odkašľala som si a jemne vložila svoju ruku do tej jeho. Usmial sa – nasilu, ale usmial. Bol celkom pohltený svojou túžbou.

Kiež by ma teraz chytil, odniesol do lesa a začal sa so mnou milovať tam, na mokrej zemi. Kiež by ma objal a vtisol mi ten najvášnivejší bozk, aký som kedy zažila. Kiež by ma hladil na každom kúsočku tela. Kiež by stenal pri mojich dotykoch. Kiež by sa ma ešte dotkol – inak, vrúcnejšie. Fantázia mi pracovala na veľké obrátky a moje telo na to reagovala viac než dobre. V nohavičkách som pocítila akúsi šťavu, ktorú som už dosť dlhú dobu necítila. Vytekala zo mňa a čakala jedine nato, kedy sa jej niekto nasýti.

„Isabella, ale musíš ma volať Bella. Isabella sa mi veľmi nepáči a nehodí.“ Usmievala som sa a on so mnou. Wow. Všetko bolo také dokonalé. Proste sa nakloniť a dotknúť sa jeho tvrdých pier. Zacítiť jeho vôňu. Dotknúť sa ho. Pomaly sme sa k sebe naťahovali a išli sme sa pobozkať. Všetky hormóny v mojom tele sa búrili, dýchala som rýchlejšie a srdce mi bežalo o sto šesť. Nakláňal sa nado mňa a vzdialenosť, ktorá sa medzi nami nachádzala bola až príliš. Musí sa zmenšiť. Šťavy zo mňa vychádzali – chcela som viac, než úbohý dotyk.

„Domov ťa odveziem ja.“ Vrútil sa do miestnosti Den a my sme sa narovnali. Prečo? Prečo to všetko pokazil. Ešte stále som dýchala rýchlo a srdce mi bežalo o preteky, no Den, ako keby si to ani nevšímal. Čo to nevidí?

„Prečo?“ pýtala som sa v snahe vrátiť chvíľu tak dokonalú, že utkvie v mysli naveky. Snažila som sa priblížiť k Edwardovi a pobozkať ho, no bohužiaľ, všetko bolo stratené. Edward sa otočil, pozrel na mňa pohľadom plným smútku, zúrivosti a vášne, ktorá tu pred chvíľou sršala a bolo ňou naplnené celé ovzdušie.  Viditeľne by sa na Dena najradšej vrhol a zbil ho. Ovládal sa.

„Ahoj Bella, ahoj Den,“ zúrivo vyslovil Edward a Denove meno vypľul ako nejakú nadávku. Otvoril dvere a odišiel.

Všetko sa pominulo. Všetko, čo som pred malou chvíľkou cítila bolo preč. Moja túžba však nevyhasla. Už veľmi som sa tešila domov. Na moje...

„Idem po auto, počkaj tu. Hneď som tu.“ Ani som si nevšimla, kedy to auto odpratali. Som taká spomalená alebo oni takí rýchli? Znovu som sa chytila starej myšlienky. Prehľadávala som myšlienky a snažila sa nájsť niečo, čo by dokonale uspokojilo moju túžbu. Ako na zavolanie prišiel Den aj s autom.

„Nasadaj,“ skríkol a ja som podskočila. Musí byť až taký nahnevaný? Čo som mu urobila? Zatiaľ nič. Táto myšlienka ma až bolela. Keby prišiel o pár minút neskôr, keby... Znovu som sa strácala v predstavách a Den si musel odkašľať, aby som ho vnímala.

„Čo to malo znamenať?“ pýtal sa a ja som ničomu nechápala. Na čo sa to hrá? Čo tým myslí?

„Nechápem Den. O čo ti ide?“ krútila som hlavou a Den stúpil na plyn. Pritlačilo ma k sedadlu. Pustil sa strmhlav cestou. Na chvíľu ma prešla zlosť a nahradil ju strach. Ako môže ísť tak rýchlo?

„Jasné. Ty nič, ty muzikant. Prosím ťa Bella. Aj s Carlislom a teraz s Edwardom,“ vykrikoval mi priamo do očí a na cestu sa ani nepozrel. Viditeľne bol nahnevaný. Bol stuhnutý a len len, že sa udržal. Začala som sa ho báť. Stemneli mu oči.

„Prosím? Ako som mala vedieť, že je tvoja rodina? Ako som mala vedieť, že je ženatý? A nebránil sa, tak čo? Zbláznil si sa?“ pýtala som sa celá nahnevaná. Znovu vo mne všetko vrelo, nie tak ako predtým. To ma naštvalo ešte viac.

„Nemala si byť taká povoľná a teraz?“ takže jemu viditeľne vadí, že sa mi páči Edward. Viac než páči, túžim po ňom. Úžim ho bozkávať, láskať a milovať sa s ním. Všetko to, čo s Denom nechcem. Všetko.

„No prepáč. Čo si čakal, že sa znovu dáme dokopy? Čo si si myslel? Ako vidím stále si taký idiot, ako predtým!“ vykríkla som, Den sa len, len že držal na uzde.

„A ty si stále tá istá kurva!“ V aute všetko vrelo a nemohla som. Vlepila som Denovi jednu cez hlavu. Facku.

Oči mu stemneli, prikrčil sa a zavrčal ako nejaké zviera. Posledné, čo som videla boli jeho biele tesáky. Áno tesáky, nie zuby.

Ľudia. Chcela by som sa Vás opýtať, či by ste boli ochotní čítať moje iné poviedky. Bojím sa, že keď skončím Bitch, tak ma nikto nebude čítať. Mohli by ste napísať do komentárov, čo by ste radi odo mňa čítali. Nejaký nápad, ktorý by sa mi páčil a ja by som ho spísala. Čo by ste čítali. Rozmýšľam nad niečím, ale to až po vašich návrhoch. Prosím!

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bitch 17 :