Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bitch 18

15.04.2010 (20:30) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3091×

Ahojte! Musím povedať, že toto som ešte nerobila, no budem šťastná, až si to aspoň prečítate. Takže, osobitne by som chcela poďakovať anysek. Si zlatá a hoci ma všetky komentáre priviedli do neba, tvoj to zaklincoval. Bol dlhý a odpovedala si dokonca aj na moju otázku (nie že by bola jediná, ale rozpísala to). Veľmi Ti ďakujem a dúfam, že slovami nebudeš šetriť a sem-tam ma aj poriadne skritizuješ. Teraz by si mohla, pretože mne osobne sa táto kapitola vôbec nepáči, no nemám síl ju ešte opravovať. Patrí ti veľké ďakujem.

Ďalej by som sa chcela poďakovať huny, mispulke, Lettynke, MirushQke. Veľmi ste ma potešili a som Vám nesmierne vďačná, že hoci máte málo času a priznajme si, nechce sa Vás, vždy zanecháte komentár, ktorým ma poteší. Aj Vám štyrom patrí obrovská vďaka, ktorá sa nedá ani opísať. Ste pre mňa veľmi dôležité (dúfam, že chápete, ako to myslím) a bez Vás by som už dávno skončila s písaním Bitch. Thank you, so much!!!

Za tretie by som sa chcela poďakovať emuske a mell, ktoré ma taktiež, ako každý, potešili svojimi komentármi a dodali mi nádej s tým, že moje poviedky sa čítajú, len lenivosť vyhráva a tak nezanechávajú komentáre. Ešte raz ďakujem a dúfam, že týmto ďakovným odsekom som Vám dala aspoň z časti to, čo vy dávate mne komentármi a svojím čítaním. Ďakujem.

A za štvrté, ďakujem Lyre, kvetinke57, SisseVampire, jennnys, anonimu1235811, esme, MIROSeLAVE, pass, hellokitty. Ste skvelé a dúfam, že moja poviedka Vás neomrzí.

A ešte tu máme dve osoby. Moju dobrú kamarátku Taylorissocute, ktorej pravdaže nevadí, že som jej prezývku nenapísala tak, ako sa píše, a príme moje ďakujem. Díky Romča. A miu, ktorá ma potešila a zároveň rozosmiala poznámkou, že zo mňa bude dobrá spisovateľka. Díky.

Ešte by som sa chcela poďakovať každému, kto moju poviedku číta a nezanecháva komentáre. Ďakujem, že čítate!!! A to by už bolo  všetko. Jedine až tak:

ĎAKUJEM DIEVČATÁ!

BELLA

Posledné, čo som videla boli jeho tesáky, ktoré sa blížili k môjmu krku. Zľakla som sa, no čas na prosenie som nemala. Pritisol si ma bližšie a ja som už upadala do temnôt. Bála som sa. Stres, ktorý som cítila spôsobil jedine to, že som začala omdlievať. Naklonil sa, oblizol mi krčnú tepnu a prisal sa na moje ústa.

Bozkával ma vášnivo a každý chlp či vlas na mojom tele na to reagoval rovnako. Postavil sa dupkom. Chvela som sa, zrýchlene dýchala a bála sa. Čo to robí?

„Den,“ vyjachtala som, no ďalej som nemohla. Túžba s akou ma bozkával, chcel a hladkal, prešla aj na mňa. Chvela som sa, zrýchlene dýchala a túžila – po ňom. Zobral ma do svojich veľkým dlaní, sadol na sedadlo a položil ma na seba. Sedela som na ňom obkročmo a veľmi dobre cítila, ako sa jeho malý kamarát prebúdza k životu. Auto sa pomaly napĺňalo vôňou našej túžby a nespať pred niekoľkými hodinami s doktorom Carlislom, povedala by som, že lepšie bozky a dotyky som ešte nezažila. Trel sa o mňa, bradavky mi vystúpili.

„Bella,“ vydýchol moje meno. Bola to ako báseň. Chcela som ho. Znovu som pocítila, ako zo mňa vytekajú moje šťavy a pýtajú si pozornosť. Cítila som vzťahy a chcela ho tak veľmi až to bolo neúnosné. Cítiť jeho úd vo mne, hýbať sa spolu s ním. Chcela som cítiť tú bázeň, keď sa všetko skončí. Tvrdo som sa na ňom vlnila, no predsa neprotestoval. Hladila som ho rukami na každom centimetri tela a najviac som sa zdržovala pri jeho rozkroku.

„Bella, chcem ťa,“ znovu vydýchol a začal zrýchlene dýchať. Moje srdce bežalo ako o preteky a jediným možným riešením môjho problému bolo zbaviť ho oblečenia a zasunúť jeho úd do mojich útrob.

Dokonalosť. Potila som sa a vlasy sa mi lepili na chrbát. Na svojom trupe som pocítila niečo studené, pričom som sa strhla. Den mi pomaly sťahoval tričko. Najprv hrudník, psia, krk. Podprsenka bola to najmenej potrebné oblečenie, aké sa v tejto chvíli dalo nájsť. Usmiala som sa. Rýchlosťou blesku mi dal dole aj ju a bola som polo nahá. Meškal a to bol znak, že musím byť vrúcnejšia a viacej spolupracovať. Vyzliekla som mu jeho značkové tričko – ktoré bolo pekné – a hladila jeho dokonalú, studenú hruď. Bola dokonalá. Nová. Vôbec sa nepodobala tej, ktorú som poznala spred pár mesiacov.

„Si dokonalý,“ vydýchla som a jediným dôvodom prečo som ho znovu nepobozkala bolo, že to stihol skorej. Pritisol si môj krk k jeho ústam a začal ho slastne bozkávať. Naskakovali mi zimomriavky. Od zimy to pravdaže nebolo. Cítila som sa ako v siedmom nebi.

„To ty tiež.“ Usmial sa, pritisol si mojej pery na tie jeho a lačne ma bozkával.

Jeho jazyk bol tvrdý a studený. Skutočne dokonalý. Hýbal sa ako tá najkrajšia melódia a išlo mu to skutočne dobre. Naše jazyky sa preplietali v starom rytme a nič krajšie som v živote nezažila. Chytal mi moje prsia a moje bradavky sa vyduli ešte viacej. Nemohla som uveriť, skoro praskli. Stískal ich, lízal a bozkával – boli vytvorené priamo pre neho. Lahodili mu.

„Malé priestory,“ zašepkal do môjho uška, keď sa mi snažil dostať do nohavíc. Napäla som sa a odtlačila od neho čo najviac, aby mi mohol rozopnúť a vzápätí vyzliecť nohavice. Išli ľahko, kĺzali sa po mne ako satén. Znovu som si uvedomila šťavu, ktorá ma prevádza a vytekala z mojich útrob. Celé nohavičky jej boli plné, mokré. Tešili sa na Dena a jeho stoporený penis.

„Malé,“ pritakala som, no vôbec sa nesnažila nadviazať rozhovor. Pre tento raz som sa ja zatúlala svojimi rukami do jeho lona a vyzliekala mu nohavice. Ani neviem ako, no nejako sa to podarilo. Boli vyzlečené. Sedeli sme sa sebe len v spodnom prádla a jasne sme cítili naše prirodzenia. Veľmi dobre som cítila jeho penis, ako sa snaží dostať do mojich útrob. Najhoršie na všetkom boli nohavičky. Ani som sa nenazdala a nohavičky boli dole – roztrhané. Nadvihla som obočie a Den zakrútil hlavou. Nechala som to tak. Nech to pláva. Zbavovala som sa jeho boxeriek. Spadli na zem a konečne do mňa vnikol.

„Den,“ zakričala som v extáze rozkoše. Vnikol do mňa a moje šťavy ho privítal s veľkým nadšením. Nebolo ťažké a dostal sa až na moje dno. Cítila som sa úplne zaplnená. Až príliš – trošku to bolelo, čo sa mi páčilo. Spamätala som sa a poprosila.

„Priraz,“ rozkázala som. Poslúchol. Prirazil. Vnášali sme sa do rozkoše a každá moja bunka vedela o jeho penise v mojom lone. Bolo to niečo dokonalé, lepšie ako predtým. Zmenil sa. A veľmi. Prirážal a ja tiež. V skliesnených pomeroch auta sme sa dotýkali. Moje prsia sa treli o jeho hruď, nehovoriac o stehnách, ktoré si vyžadovali jeho pozornosť. Prirážal, stále rýchlejšie a rýchlejšie. Moje vnútro reagovala. Pomaly som sa začínala spínať. Moje útroby prichádzali k vrcholu.

„Den,“ vykríkla som a upokojila moje telo. Spínalo sa a Den stále prirážal. Ešte tri krát a vybuchol aj on. Oddychovali sme sami na sebe a pocit jeho penisu v mojom vnútri bol dokonalý. Potešujúci.

„Bolo to dokonalé,“ uistila som ho. Len sa usmial a pritakal. Jeho dych sa stál neupokojil, presne tak, ako moje srdce. Bežalo o preteky a želalo si ešte. Naklonila som sa a pritisla sa na jeho krk. Spomínala na jeho dokonalé telo.

„Čo tak sa presunúť von?“ opýtala som sa, usmiala sa a obtrela o jeho telo. Moje telo na to zareagovalo podobne, ako jeho. Čakala som však niečo iné. Jeho penis sa v mojom lone znovu postavil. Zostala som zaskočená. Už môže? Znovu som zdvihla obočie a Den sa pousmial.

„Som výkonný.“ Blaženosť, s ktorou to hovoril bola väčšie než jeho ego a úd. Bolo to dokonalé. Tak blízko pri sebe.

Hoci iná poloha, kde by sme sa mohli všetkému dookola venovať viac, by mi neublížila.

„Čo tak sa presunúť inde?“ opýtala som sa znovu tú istú vetu a pozrela som sa do jeho dokonalej, bielej tváre, ktorá sa tak veľmi zmenila. Veľmi rada by som sa mu venovala plnými dúškami. Ešte predtým, ako mi dal odpoveď som ho znovu pobozkala na hruď. Usmial sa.

„Kde by si chcela ísť? Von je zima a o ničom inom v blízkosti neviem,“ dumal, no viditeľne ho trápilo, že mi tu v aute nie je až tak pohodlne. Rozmýšľal a niečo ho napadlo.

Zhíkol a zadíval sa mi do očí. Už som si myslela, že má nápad a my môžeme pokračovať, keď v tom zahrmelo. Spoločne s hromom prišiel aj iný, dunivý zvuk. Den ma preložil na sedadlo a nadpozemskou rýchlosťou si natiahol nohavice. Tričkom sa nezaoberal. Vybehol von a postavil sa zoči – voči... Nemohla som uveriť vlastným očiam. Sedela som úplne nahá na sedadle spolujazdca a začudovane sa pozerala na dvoch dokonalých mužov. Edwarda a Dena.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa Den a pozoroval Edwarda, ako zúrivo pozerá na celý svet. Znovu som pocítila tú silu, ktorá ma ťahala k Edwardovi a mala som sto chutí strhnúť ho na stranu a znásilniť. Vtedy som však zbadala Dena a jeho dokonalé telo. Chcela som aj jeho. Moje myšlienky si to pospájali a mne všetko došlo. Musím si vybrať.

„Čo tu robím? Čo tu robíš ty?“ opýtal sa Edward a viditeľne zúril.  Obidvaja vyzerali ako vystrihnutý z časopisu alebo z nejakého filmu.

„To ti mohlo dojsť!“ vykríkol Den. Viditeľne zúril.

Ja som si všetko pomaly začala uvedomovať a obliekla som sa. Našla som si veci a nohavičky nechala tak. Boli roztrhané.  V aute mi to išlo dosť ťažko, no nakoniec som bola oblečená. Chlapci zatiaľ krúžili v daždi a snažili sa získať presahu. Rýchlo som vybehla von z auta a všetko som dala na správnu mieru.

„Čo to robíte? Zbláznili ste sa?“ pýtala som sa akonáhle som vyšla z auta. Obidvaja sa na mňa pozreli a nahodili mučiteľský výraz. Ničomu som nechápala. Tvárili sa tak, nejako ako zvieratá. Sršal z nich strach. Ešte predtým, ako mi stihli odpovedať som sa opýtala znovu.

„Pokoj chlapci. Čo sa tvárite tak tajomne? Pokoj,“ hovorila som a hlas sa mi triasol. Zadívali sa na mňa ako na... Nevedela som to pomenovať. Bolo to čudné a znovu mi naskočili zimomriavky. Bol to strach.

„Bože vážne mi naháňate strach,“ priznala som. Dážď mi kvapkal na vlasy a blesky šľahali všade naokolo. Všetko dokopy mi to naháňalo strach ešte viac, ako predtým.

„Bella, prosím, nasadni do auta a choď preč!“ vykríkol Den a prikrčil sa do obraného postoja. Čo s tým až tak majú? Prečo sú takí? Nemôžu sa predsa proste porozprávať a nechať to tak? Už my vážne lezú na nervy.

„Bella!“ vykríkol Den. Ja sa nikam nejdem ponáhľať.

„Bella!“ Znovu. Prečo mi toto robia?

Chcela som im niečo vykričať a povedať, no Edward sa zahnal a skočil na Dena. Podskočila som. V ich očiach bolo niečo, čo ma vyľakalo – niečo... Niečo zlé.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bitch 18: