Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bitch 19

18.04.2010 (19:00) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2558×

BELLA

Stála som uprostred lesa a pohľad mi padal na dvoch dokonalých, viditeľne nemožných mužov, ktorí sa práve začali váľať po zemi. Hoci som sa bála a kolená sa mi triasli div som nespadla, nemohla som si odpustiť narážku na mužskú debilitu. Čo si myslia? Prečo to robia?

Stále som neverila vlastným očiam a snažila sa vytlačiť z hlasiviek, čo i len jeden zvuk. Nič. Hádzali sa po sebe, krútili a podivne vrčali. Niečo ako zvieratá, no predsa len iné. Neverila som vlastným ušiam, očiam, ba ani nohám. Nemala som sa už dávno zviesť k zemi?

„Ako si mohol?“ pýtal sa Edward Dena, no stále neprestával vrčať a pribíjať brata k zemi. Raz on, raz Den. Ako na hojdačke. Ja som sa len prizerala. Stále. Nemala by som niečo urobiť?

Po minúte nič nerobenia som si všimla dôležitú skutočnosť. Predstierajú. Nebijú sa, robia to naschvál...

Neverila som. Celé telo mi naplo a energia, ktorú som pocítila v každej bunke ma postavila na nohy. Pokrútila som hlavou a vyletela. Neviem prečo, nestáva sa mi to. Proste som sa neudržala!

„Čo to má znamenať?“ Nikto ma nepočúval. Nikto. Zase sa len na oko bili a váľali po zemi. To vo mne naštartovalo len ďalšiu vlnu zúrivosti.

„Čo to robíte!?“ zúrila som a konečne si ma všimli. Hlas som mala o dve oktávy vyšší ako normál a celá som sa triasla. Neverím! Dívali sa na mňa ako na toho najväčšieho debila a mne pomaly dochádzala trpezlivosť!

„My?“ spýtal sa Den a konečne sa zastavili. Postavili, oprášili a hľadeli – na mňa. Pokrútila som hlavou a neodpustila si malý povzdych nad ich krásou. Najmä teraz. Vlasy mali po zápase rozhádzané a zhlboka dýchali.

„Áno, vy. Máte niečo za lubom? Predstierate niečo?“ nevedela som sformulovať otázku, no aj napriek tomu mi porozumeli. Pokrútili hlavou v znaku – my nič, my muzikanti a pozreli na seba nechápavým pohľadom. Vážne my žrali nervy.

„My? Akože Bella, si v poriadku?“ Pre tento raz sa ozval Edward a z jeho hlasu mi podskočilo srdce. Cítila som sa pri tom zamatovom zvuku ako v nebíčku, no stále som na sebe nič nedávala znať. Nemôžu vedieť, aký na mňa majú účinok. Využili by ho.

„Hneváte ma, chlapci!“ zdôraznila som slovo chlapci a snažila sa držať ustálený výraz. Nemohla som povoliť z ostražitosti. Pozrela som sa za seba a smutne zistila, že niekto ma musí odviesť domov, niekto musí nasadnúť a pozvať ma dnu. Edwardovi to viditeľne došlo a predbehol Dena s dôležitou otázkou.

„Zveziem ťa?“ opýtal sa, lišiacky sa usmial a nasadol do Denovho, červeného auta. Nezaklopil dvere a pozeral na mňa prosebnými očkami.

„Nastúp si!“ prikázal a na Dena sa ani nepozrel. Sršalo z neho zúfalstvo a viditeľne sa nevedel dočkať, kedy konečne vyrazíme. Pozrela som sa Denovým smerom a zúrivo som prepichla jeho vrúcny pohľad. Len sa pousmial.

Nasadla som do auta a snažila sa nevšímať vôňu, ktorá ho napĺňala úplne celé. Cíti to aj Edward? Teraz, keď som bola s ním mi spomienka na Dena a náš sex vadila. Hnusila. Jeho dotyky mali byť tie Edwardove a jeho úd mal byť ten Edwardov.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa zo záujmom v hlase Edward a nevedel si ani len predstaviť, čo zožiera moju dušu a myseľ. Ktorí z nich? Edward alebo Den. Pri pomyslení na to, že budem bez Edwarda ma bolelo srdce, myseľ, duša a telo ľutovalo, že už nikdy nebudeme môcť byť spolu – alebo skôr, že nikdy nebudeme spolu. Pri pomyslení nato, že si vyberiem Edwarda utrpelo len moje telo – jeho sexu chtivá časť. Usmiala som sa. Srdce mi jasne hovorilo, akým smerom sa poberať. Pozrela som sa Edwardovím smerom a odpovedala na jeho otázku: „Nie, nič sa nedeje!“ Úsmevom som prežiarila celé auto a očkom pokukovala po Edwardovej dokonalej, perfektnej, neopísateľnej, prenádhernej, no najmä úchvatnej tvári. Kútikom úst mu behal úsmev.

„A ty? Ako sa máš?“ opýtala som sa a až po vyslovení onej vety som si uvedomila, akú vetu som povedala. Pred chvíľou som ušla z jeho domu, kvôli tomu, že som sa vyspala s niekým, ako jeho otcom a to zistila jeho manželka. Potom som odišla s jeho bratom, s ktorým sme práve v tomto aute mali sex. Presne ma mieste, kde teraz sedí Edward. Tesne predtým, ako sa s jeho bratom stihla vyspať druhý krát prišiel on a uvidel nás. Videl ma nahú, vie, že som porno herečka a bohvie čo. Pobil sa kvôli mne s niečím, ako bratom. A ja sa ho ako taká krava opýtam, ako sa má? Nechcelo sa mi tomu veriť a neveriacky som točila hlavou. To nemyslím vážne? Naháňam si strach.

Rozrehotal sa na celé auto a ja som pochopila, že moja otázka vážne nebola na mieste. Nečudovala by som sa, keby ma teraz vysadil a obrátil sa domov. Celú ma zalial rumenec a dúfala som, že mi to čoskoro vysvetlí. Namiesto toho sa však stále smial, smial a smial. Nevedel utíšiť svoj prenádherný smiech.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa a čakala na odpoveď. Znovu ho zavalila vlna smiechu, no snažil sa ju zadržať a povedať mi pravdu. Po čase, ktorý  vyplnil smiechom zistil, že povedať to nemá význam a tak len ukázal rukou. Jeho ukazovák smeroval k doske pod čelným sklom. Obrátila som hlavou a...

Skoro som sa prepadla pod zem. Na otváraní priečinku pod oknom boli moje roztrhané, červené, čipkované nohavičky. Viseli na mieste a pohyb auta ich kolísal z jednej strany na druhú. Vo chvíli, ako som to uvidela som musela byť červenšie dokonca viac ako tie červené nohavičky.

Pozrela som sa na Edwarda, ktorého smiech už ustal a zmenil sa na nevraživosť.

„Tak toto je nanajvýš trápne,“ dodala som a obidvaja sme sa vniesli do nekončiaceho víru smiechu. Smiali sme sa, no stále som musela očkom pokukovať po dokonalosti Edwarda. Sedel tam – na svojom mieste, riadil a usmieval sa. Bol krajší ako Boh. Nedal sa ani opísať.

„To sa vám teda podarilo,“ dumal Edward a smiech ho prešiel. Znovu nahodil ten svoj mučiteľský výraz a prepaľoval ma očami. Prečo to robí? Baví ho to?

„Edward ja. Neviem, čo si mám myslieť. Chodila som s Denom, no teraz je to úplne iný chlap. Neviem, čo sa s ním stalo, no keď vidím teba, srde sa mi roztlčie, ako nikdy. Ja...“ nevedela som sa vykoktať. Celá som sa červenala a na nohavičky a trápnosť situácie som zabudla. Pozeral na mňa neveriackym pohľadom a snažil sa všetko si v hlave upratať. Mal v tom zmätok ako ja?

„Rozbúcha srdce?“ opýtal sa, no stále sa pozeral do neznáma a na mňa sa ani nepozrel.

„Áno. A som z toho šťastná,“ dodala som a vtedy sa Edward otočil. Zabrzdil a pritlačil sa na moje pery.

Nevedela som, čo sa robí, no v chvíli, ako sa jeho jazyk dostal do mojich úst – pochopila som. Bol studený, no zamatový. Kĺzala som sa rukami po jeho trupe a on po mojom. Naše jazyky neprestávali pracovať. Bol to ako sen. Musela som sa usmievať. Jeho tvrdé pery sa k tým mojim hodili a všetko sa zdalo také dokonalé. Začala som prerývane dýchať.

„Si dokonalá,“ vydýchol a moje srdce vynechalo zopár úderov. Cítila som sa nová, nepoškvrnená. Netúžila som po sexe, jedine tak po dotykoch a jemných bozkoch. Po jeho slovíčkach lásky a po romantike.

„Aj ty,“ vydýchla som a dala mu maličkú pusu na ústa.

„Už by si sa mohol pohnúť, o chvíľu je večer,“ dodala som, no vôbec sa mi nechcelo odísť. Čo budem robiť? Tým som si hlavu vôbec nelámala. Na to budem mať čas zajtra a napozajtra. Dneska som chcela byť jedine  s ním. Jedine s ním, a s nikým iným.

„Už sme u teba doma.“ Usmieval sa a ja som sa obrátila. Vážne sme stáli pred mojim domom. Ani ho nebolo vidno, keďže pršalo ako z krhly a všetko bolo rozmazané. Stále to bol môj dom. Ako sme sa tak rýchlo dostali až sme?

„Tak rýchlo?“ pýtala som sa a točila hlavou. Ničomu som nerozumela.

„Áno. Mala by si ísť dnu. Otec ťa určite čaká. A...“ nedokončil. Vedela som, čo chce povedať. Usmiala som sa a chytila ho za ruku.

„Hoci mám v hlave zmätok, viem, že zajtra sa s tebou potrebujem stretnúť. S tebou. Nie s Denom ani s nikým iným. S tebou. Prepáč, že som pokazila vzťah medzi Carlislom a Esme a prepáč, že sa stalo s Denom to, čo sa stalo. Ja som stratila zmysli,“ dokončila som a na Edwardovej tvári sa objavil ten najkrajší úsmev, ktorý som kedy videla.

„Z toho som šťastný. Tak zajtra. Prídem po teba a spravíme si program,“ dumal Edward a dal mi jemnú pusu na ústa. Usmiala som sa.

„Ahoj,“ pozdravila som sa, otvorila dvere a vstúpila do dažďa.

„Ahoj a pekné sny.“ Stúpol na pedál a vyštartoval, smer domov.

EDWARD

Skočil som na pedál a uháňal preč. Hoci sa mi cesta s Bellou páčila a bolo to to najkrajšie, čo som v živote zažil, nemohol som sa zbaviť toho strašného hnevu, ktorý vo mne vrel. Ako mohol? Ako mi to mohol urobiť? Hovoril, že ju nechce. Vždy sa o nej tak zmieňoval a teraz? On si iba tak príde a pretiahne človeka, do ktorého som sa zamiloval?  Nechce sa mi veriť ničomu z toho, čo som videl. Už len pri pomyslení na to, ako ju obchytkáva ma triaslo do nevydržania.

Radšej som si spomenul na Bellu. Jej hnedé oči, ktoré ma mňa pozerali túžobne a boli plné lásky. Na jej vlasy, ktoré sa jej vlnili a dotýkali chrbta. Na to, že sa mi splnilo to najväčšie prianie na svete. Hudba v aute potichu hrala a podmaz k mojím spomienkam bol dokonalý. Vnáral som sa hlbšie a hlbšie. Hlbšie a hlbšie. Bol som skoro na dne a strácal pojem o svete, keď mi zazvonil mobil. Kto zas otravuje? Pozrel som sa na obrazovku. Áno. Mohol som si myslieť, Alice. Už-už som bral telefón do rúk, keď na okienko spolujazdca niekto zaklopal. Telefón som položil naspäť do priehradky a vybehol von.

„Ahoj Edward!“ V daždi, celý mokrý sa na mňa vyškieral Den. Skoro ma porazilo. Ako to myslí? Čo to robí?

„Čo tu robíš, Den?“ opýtal som sa a moje spomienky sa stratili. Znovu som pocítil ten hnev, ktorý zožieral moju dušu. Kvapky padali a cupitali na auto. Dodávali nášmu stretnutiu akýsi nestály rytmus.

„Ako si sa opovážil odviesť ju domov?“ pýtal sa a moje telo sa naplo. Opovážil? Nezbláznil sa náhodou. Pokrútil som nad ním hlavou a chcel všetko urovnať. Priblížil som sa k autu s úmyslom nastúpiť, no Den ma strčil na stranu. Teraz som sa už vážne nahneval.

„Prosím ťa, Den. Choď preč, lebo to skončí zle!“ varoval som ho a dúfal, hoci som vedel, že neposlúchne, že poslúchne.

„Takže ty ma o niečo prosíš? Ty? Prebrať mi dievča?“ strácal som nervy, pravdu povediac, už som ich stratil. Osočil som sa na neho. Čo si to dovoľuje? Aké dievča?

„Den počúvaj. Ona tvoje dievča nie je a zato, že s tebou mala sex, môže len to, že si použil svoj upírsky šarm a všetko dookola. Čo si sakra myslíš? Že ťa má rada? Zničil si jej život a to sa napraviť nedá? Uvedom sa a už ma nenaťahuj, pretože sa neudržím a môžeš si domyslieť, ako to skončí. Som starší a silnejší!“ vychŕlil som na neho dlhý monológ, pričom on len stál a znudene sa pozeral.

„Chceš povedať, že ťa nepremôžem? Vážne si to myslíš? Čo som ti ja zač?“ pre tento raz sa rozkrikoval Den a ja som stratil nervy.

Prikrčil som sa a vymrštil do vzduchu. Prekonal som krátku vzdialenosť medzi mnou a Denom a vrhol sa na neho ako na psa. Hoci to čakal a pripravil sa, zakolísalo s ním a div sme nespadli na zem. Zasyčal a začal sa prebojovávať k môjmu krku. Zastavil som ho jednou ranou do hlavy, kvôli ktorej odletel k najbližšiemu stromu. Postavil sa, vyceril zuby a zasyčal.

„Toto si nemal Edward Cullen,“ pohrozil a ja som sa rozosmial. Viditeľne ho to naštvalo ešte viac a znovu sa na mňa vrhol. Čo to ten chlapec robí? Uhol som sa a Den pristál na mieste, kde som pre chvíľou stál ja. Pozeral na mňa vražednými očami a jeho jediným želaním bola moja smrť. Pokrútil som hlavou.

„Ty to myslíš naozaj?“ spýtal som sa a Den len odfrkol. Dal mi jasný signál. Rozbehol som sa, skončil na neho a nechal sa unášať inštinktmi. Driapal som z neho oblečenie a zatúžil po jeho prosebnom výraze. Zasyčal. Zvalil som ho na zem, kde som sa ocitol tiež a chvíľkovú nepozornosť z jeho strany som využil skokom k jeho krku.

„Edward!“ vykríkol a moje zuby sa rýchlo približovali k jeho krku. Netrvalo dlho, preťal som ho. Jeho krk. Zvrešťal a odhodil ma od seba. Vzdialil sa a šúchal si zranené miesto. Ja som sa usmieval a bez problém sa držal na uzde.

„Ty si to chcel. Pamätáš?“ môj smiech sa rozliehal lesom a jeho ozvena znela hrôzostrašne. Počítajúc k tomu dážď – boli sme úplne mokrí – a blesky, všetko sa podobalo na horor. Dokonca aj hlavné postavy. Nebezpeční upíry. Zasmial som sa na svojom vlastnom vtipe a Den sa opäť vrhol.

Už – už som chcel skočiť, keď sa pred jeho telom zjavil Jasper a odtiahol ho na stranu. Hneď za ním ku mne pricupitala Alice.

„Ty si sa zbláznil?“ vykríkla a všetko mi hodila do tváre. Čo som urobil? Znovu si myslí, že som to bol ja? Nevidela to?

„Alice, ja som nič neurobil.“ Držal som sa svojho, ale Alice protestovala.

„Jasne som videla, že si ho napadol ty!“ zúrila a jej malé telo sa pomaly pálilo v plameňoch. Pokrútil som hlavou a všetko vysvetľoval.

„Ja som išiel a on doliezol za mnou!“  Čo sa jej stalo? Pýtal som sa a pozeral, ako sa moja malá sestra stráca v myšlienkach.

„Ako to? Čo som pokazila? Čo sa deje?“ pýtala sa vo chvíli, ako k nej pribehol Jasper. Objal ju a vyčítavo na mňa pozrel.

Svoju otázku som nemusel ani vysloviť. V Jasperovej mysli som si rýchlo našiel odpoveď. Odviedol Dena čo najďalej a ten potom utiekol. Bastard jeden. Bohvie kam išiel. Chvel som sa zvnútra, no stále očkom pokukoval po Alice.  Bola to moja sestra a ja som sa bál. Ublížil jej niekto?

„Čo sa deje Alice?“ opýtal sa Jasper a Alice v rovnakej chvíľke vykríkla a podlomili sa jej kolená.

Diablova milenka - Prológ (moja nová poviedka)

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bitch 19: