Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bitch 3

28.01.2010 (12:15) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1990×

BELLA

„Želáte si ostrihať?“ opýtal sa celkom pekný - no podľa hlasu a vystupovania určite gay - muž. Sedela som v kaderníctve a čakajúc na rad  rozmýšľala nad vecami, ktoré som si pred nedávnom kúpila. Peniaze, ktoré som dostala za auto – môjho miláčika – som minula skoro celé. Oblečenie vhodné do chladu a vlhka nie je lacná záležitosť - už to viem.

„Nie. Len prefarbiť na hnedo, bez toho červeného odlesku.“ Poprosila som kaderníka s nožnicami v ruke. Odložil ich, s ľútosťou pozrel na moje vlasy.

„Prečo sa chcete prefarbiť? Vaše vlasy vyzerajú dokonale.“ Pochválil ma kaderník, usmiala som sa. Je milý.

„To vás zaujímať nemusí“ odsekla som milo, nechcela som sa vykecávať s mojej životnej situácie. Nie je mi to treba, podobné rozhovory si ešte užijem.

„Ideme na to!“ povedal tesne predtým ako mi zaklonil hlavu.

Neviem prečo ani s akého dôvodu no presto som sa zamyslela. Spomínala na detstvo v ktorom sa všetko zdalo krásne. Nikdy som si svoju budúcnosť nepredstavovala takto, to viem naisto. Mala som mať manžela, pekný dom, deti. Skončenú strednú, veľa kamarátok a žiadne problémy. Mala som byť slušná, zlatá a spoľahlivá. Mal som byť... nechcelo sa mi premýšľa nad minulosťou no najmä nad vetou - čo by bolo keby. Čo sa stalo, už sa neodstane, tak to býva. Musím sa zmieriť s opovrhovaním a rečami, ktoré sa budú viesť na škole.

Zvíťazila som!, keď som sa prebojovala do druhého ročníka, presne ako som chcela. Začať od prvého ak máte sedemnásť by bolo dosť čudné a bez vysvetlenia nepochopiteľné.

Zvládnem vôbec rozmýšľať ako tínedžer? Pýtala som sa sama seba. Ako náhle som pocítila farbu, usmiala som sa. Už len krôčik a môžem domov. Vlasy mám, auto mám, šaty mám, peniaze, ktorých veľa nie je mi postačia. Môžem byť šťastná, že otec ma domov vôbec zobral. Mamine reči, ktoré o mne mala predtým ako som odišla boli nehorázne.

Šťastný vzťah mamy a dcéry. Všetko bolo v poriadku pokiaľ si nenašla priateľa. Volal sa Seth a všetko zničil. Nemohla som to z mamou vydržať a tak som ušla. Charliemu – môjmu otcovi – som zavolala a povedala, nech sa nebojí. S čím pochopiteľne nesúhlasil - chcel ma ísť hľadať - no nepodarilo sa. Volala som mu každý mesiac uisťujúc, že sa mám dobre a všetko je v poriadku. Divila som  sa, že ma v tom tak nechal. Nemal vyhlásiť pátranie? Vtedy mi došlo, že o mame som mu klamala. Povedala som, že žijem v tom istom meste, len  nie s ňou a to ho upokojilo. Mama na otca číslo vôbec nemala a po mojom odchode, som jej  ani trošku nechýbala.

Telefonáty, ktorých sekvencia sa menila z týždňa na dva, tri a nakoniec mesiac si ani nevšimla. Veľakrát som plakala, no teraz som už silná, dospelá – hoci nie na papieri – žena, ktorá vie, čo chce a dúfa, že raz stretne princa na bielom koni – alebo nejakom dobrom, namakanom fáre.

„O pol hodiny príďte. Dáme to dole. Zatiaľ si môžete sadnúť do čakárne.“ Oznámil mi kaderníkov hlas, ktorý my vytrhol zo zamyslenia. Nestihla som sa ani spamätať, vlasy boli nafarbené. Vstala som, uvolnila miesto ďalšej, smerovala rovno a doľava. Bola tam čakáreň s plnou kopou časopisov. Ako náhle som sa uvidela v zrkadle, zahanbene som zvesila hlavu a tackala sa dopredu. Našťastie nikto tam nebol.

„Slečna Swan?“ hlas kaderníka ma dnes už po druhý krát vytiahol zo... Vlastne tento raz zo spánku. Ani som si neuvedomila kedy som zaspala. Moja únava bola opodstatnená. Dvadsaťštyri hodín som nespala - v aute je to predsa nepohodlné.

„Prepáčte! Tuším som zaspala.“ Ospravedlnila som sa, vstala a mierila si to k sedadlu na ktorom som pred pol hodinou sedela.

„To nevadí, stáva sa to veľakrát.“ Usmial sa kaderník.

Mala som  sto chutí opýtať sa na jeho meno. Aspoň jeden priateľ v novom živote, by nezaškodil. Potlačila som nutkanie, sadla si a uvoľnila ruky. Nebude to trvať dlho a budem doma – po dlhom čase budem s niekým, komu na mne aspoň trošku záleží. Usmiala som sa - konečne niekto.

„Skutočne to nechcete podstrihnúť?“ opýtal sa kaderník, a náhle ma presvedčil. Neviem prečo, kývla som na znak súhlasu. Chcela som sa zmeniť, stať sa inou Bellou.

„Môžete ma ostrihať pod plecia, možno po. Ako uznáte za vhodné.“ Odpovedala som, zatvorila oči, nechala sa prekvapiť. Dúfam, že nebudem ľutovať.

„Slečne, už je to hotové. Môžete otvoriť oči. Verím, že sa vám to bude páčiť.“ Otvorila som neveriacky oči, a to čo  som uvidela ma zaskočilo. Aj napriek dohadu, že vlasy po plecia sa mi chodiť nebudú som bola oveľa svojskejšia než predtým. Zmena je život!

„Výborne!“ povedala som nadšene kaderníkovi, dvíhala sa zo stoličky. Hnedá farba, ktorou boli moje vlasy poznačené, sa mi páčila oveľa viac ako tá predtým. Presne takto som si to predstavovala. Ladila mi s očami.

Jediné, čo na mne bolo staré, boli oči. S tým sa ale zmierim. Povzdychla som si zisťujúc, že na šošovky nemám a ani nikdy mať nebudem. Už nie som porno herečka.

„Koľko to bude stáť?“ opýtala som sa kaderníka, ktorého som pred chvíľkou chcela požiadať o meno. Teraz sa mi to zdalo čudné. Vyzeral úplne inak ako predtým. Bohvie prečo? Pozeral sa na mňa presne tak ako ten s autami.

„Pre vás to bude zadarmo, zlatko.“ Odpovedal a ja som sa zarazila. Prvé, čo ma napadlo a čo bola pravda, bolo, že zistil kto som a domyslel si svoje.

„Prečo to mám zadarmo?“ opýtala som sa a dúfala, že mi odpovie niečo iné, než na čo som myslela.

„Viete myslel som si, keď ste tá, no porno herečka, či by ste nemohli...“ Len som otvorila ústa a on prestal. Pravda bolí viac ako som si myslela.

„Nie nemohla. Tu máte peniaze a dúfam, že sa nažeriete.“ Na pult som chodila tri papierovky a bežala preč.

S očí sa mi začali rinúť slzy. Ako je to možné? Neplakala som už dlho, veľmi dlho. Moje auto bolo blízko, naskočila som a zapla motor. Ohlušujúci rachot ma vyľakal, no plakať som neprestala.

EDWARD

Utekal som už vyše troch hodín, keď mi došlo, čo robím – presnejšie, čo som urobil. Prečo som ušiel? Prečo som sa neospravedlnil?

Prepáč, ktoré som povedal Emmetovi stálo tak za veľké hovno. Stále znova a dokola som sa zastavoval nad pocitmi, ktoré som cítil, keď som vybuchol. Nechápal som im, nechápal som ničomu. Bolo mi to divné a zároveň jasné. Dráždil ma a ja som proste nevydržal. Je to až také hrozné?

„Áno je!“ skríkol som sa celý okolitý  les. Museli ma počuť aj v meste.

Presne v tej chvíli, vo chvíli, ako som si spomenul na mesto ma začal neznámy dôvod ťahať na východ. Neviem čo a ani kto tam bol, no presto som sa otočil a bežal smer východ. Netrvalo dlho, zazrel som mesto. Keďže sa mi nechcelo otáčať či potulovať v lese, vstúpil som do mesta, prechádzal sa  tri hodiny až kým sa  nezotmelo, pričom som ďakoval bohu za sychravé, mrakmi prilepšené počasie.

Svetlo lámp, ktoré dopadalo na chodníky mi prišlo prekrásne. Ešte viac ako predtým som zatúžil mať u seba niekoho kto bude ochotný obetovať za mňa život. Niekoho koho budem milovať viac ako seba.

Prvý krát čo sme spolu – tým myslím všetci Alice, Jasper, Rosalie, Emmet, Esme a Carlisle som im závidel. Oni majú to, čo mi od dnešného dňa tak veľmi chýba. Môžu milovať.

Áno, presne to som chcel a potreboval. Túžil som niekoho milovať – či už psychicky alebo fyzicky. Spomenul som si na hlavnú roztržku, kvôli ktorej som na Emmeta vyskočil. Dievča, ktoré vo mne vzbudzovalo neznáme pocity ma stále vzrušovalo. Presne táto myšlienka ma donútila kúpiť si dnešné noviny. Išiel som okolo stánku s novinami a uvidel ich. Seatlejský denník. Kúpil som ho  - našťastie som u seba tých pár drobných našiel – sadol na lavičku, čo bolo nezvykom  a otvoril noviny. Nikdy som sa príliš novinami nezaoberal, no dneska som mal chuť prečítať ich celé.

Strana trinásť vo mne vzbudila najväčšiu pozornosť. Titulok článku znel jasne „Kráska s porno filmov skončila“. Prvé, čo ma napadlo, prvý kto ma napadol bola moja osobná kráska s nezabudnuteľne hnedými očami. Moja hviezda porno. Obrátil som stranu a div s kože nevyskočil. Pár hnedých, hlbokých očí na mňa zízal v tenkej, priesvitnej podprsenke a veľmi malých, úzkych tangáčoch. Skoro som zošalel. Toto nemôže byť pravda! Ako?

„Cŕŕŕn.“ Zazvonil mi mobil. Už asi trinásti krát, no až teraz som sa rozhodol zdvihnúť.

„Prosím?“ veľmi dobre som vedel, kto volá a čo sa stane.

„Edward! Kde si? Vieš ako som sa o teba bála?“ hoci číslo, ktoré som spoznal na prvý pohľad patrilo Alice, hlas v mobile pre zmenu patril Esme. Celá vystrašená sa pýtala kde som a kedy sa vráti.

„Už vstávam.“ Odpovedal som dvoma slovami, postavil sa a vyštartoval. Noviny si  pravdaže nechal v rukách. Nemohol som zachodiť moju krásku!

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bitch 3: