Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bitch 4

29.01.2010 (16:30) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1918×

BELLA

Moje nezvyklé správanie, presnejšie plač ma neopustil dosť dlhú dobu. Dážď, ktorý zmáčal predné sklo môjho nového auto mi riadiť nezabraňoval, čo však nemôžem povedať o slzách, ktoré sa neprestajne valili po mojej tvári. Hoc som chcela zrýchliť, zdržala som sa. V žiadnom prípade. Konečne som sa dostala z toho bordelu a teraz sa mám zabiť? Nič také , to nedovolím nikomu.

Natiahla som sa k rádiu, ktoré som jedným plynulým pohybom zapla. Chvíľ u mu to trvalo, no nakoniec som počula pesničku podobnú môjmu najobľúbenejšiemu žánru.

„Dnešná teplota sa bude pohybovať v príjemných pätnástich stupňoch, ktoré väčšinu z nás vylákajú von. Nebude prekážať ani dážď, ktorý sa k nám blíži zo severozápadu a o malú chvíľu pohltí náš polostrov.“ Skeptický, unudený moderátorov hlas mi prišiel atraktívny.

V pod brušku som pocítila čudný, veľmi naliehavý pocit, ktorý som dobre ba až nadmieru poznala. Prestala som naň myslieť skôr, ako by ma celú opantal. Nedopadlo by to dobre.

Sex? Už žiadne odrhovačky!, pekne s niekým koho milovať. Pri predstave čakania ma až napadlo. Veľmi dobre som si uvedomovala, že môj predchádzajúci život, ktorý som si sama vybrala a až po čase mi prišiel zlý, neúnosný ma naučil spôsobom, ktoré si nechcem pripustiť. Nemôžem byť nynfomanka.

Buchla som do sedadla vedľa mojej pravej ruky – zase! Prečo stále myslím len na to? Započúvala som sa do správ, ktoré rozprával stále ten istý mužský hlas a ktorý ma vzrušoval viac ako predtým.

Oveľa viacej ma však zaujímalo počasie, ktoré opakovali azda každých päť minút. Dážď, dážď a zase dážď. Stále dookola. Kto to má vydržať?

„A teraz pesničku, ktorá by nám mala zdvihnúť náladu. Sunny od Bonney - M. Príjemný deň.“ Už len pri pomyslení na pesničku som snívala.

Moje detstvo, ktoré som si na rozdiel od života potom užívala bolo naplnené slnkom, plážami a morom. Veľmi dobre som si pamätala západ slnka, piesok, prechádzky do večera či mušle, ktoré ma príliš fascinovali. Nemohla som si pomôcť, mala som ich celú kopu.

Teraz sa mi už len pri pomyslení na pláž, more a mušle – respektíve na pomyslenie na môj domov dvíha žalúdok. Už dávno nie som - dievča – žena, ktorá obľubuje prechádzky, palmy a najmä svoju mamu.

S veľkým nadšením som pozerala na tabuľu označujúcu diaľku miest. Už len štyridsať kilometrov a budem tam. Pri svojom otcovi, v daždivom, opršanom meste.

Nemôžem tomu uveriť – otec. Musím sa priznať, že na neho sa teším najviac. Rodina!

„Tak máme tu ďalšie počasie. Odrhovačka ako vždy, no potrebná pre život na olympínskom polostrove.“ Až teraz, dosť neskoro som si uvedomila, akú stanicu počúvam.

Neverím, našla som ju? Stanicu, ktorú som počúvala ešte s mojím otcom vždy pri ceste z letiska. Milujem ju. Neviem prečo. Pesničku sú tie isté ako v iných, moderátori sú horší než v ostatných, no presto je to niečo na čom letím. Usmiala som sa, pohladkala rádio – dosť čudné, pomyslela som si vzápätí a radšej sa venovala ceste.

„Ďalšie super vecička, pre tento raz však niečo modernejšie. Máte ich tu. Váš obľúbený Linkin park“ usmiala som sa. Oni ma majú azda radi? Siahla som po zvuku, pridala a vniesla sa do rytmu obľúbenej pesničky. Neviem ako dlho som takto bola a ako som dokázala šoférovať, no proste ma to uchvátilo a zobudila – odhypnotizovala - som sa päť kilometrov od Forks.

Pomaly som začínala spoznávať prírodu, miesta na ktoré som tak ne rada chodievala. Rezervácia okolo ktorej som prechádzala mi pripomenula stará časy s Billym, Charlieho najlepším kamarátok. Myšlienkami som zablúdila ešte ďalej, do dôb keď som sa s Billyho synom hrávala za naším domov. Jeho meno si nepamätám, no hry áno. Vždy sme sa dobre zasmiali a len kvôli nemu som ľutovala odchod. Tuším to bol Josh – Jerry? Neviem, musím sa Charlieho opýtať.

Čas letel ako diví a tak nečudo, že domy sa začali zhusťovať a ja som vliezla do malého, mrakmi posiateho mestečka – môjho Forsku.

EDWARD

Cesta domov mi trvala oveľa dlhšie, čo sa dalo celkom pochopiť. Hnev, smútok strach – všetky pocity, ktoré ma vyhnali z domu boli fuč. Jediné, čo mi ostávalo bolo malé, no presto zničujúce vzrušenie. Noviny, ktoré som stále držal v ruke, sa rozmočili, zožuhvali, pokazili. Nedali sa vôbec čítať - až som  nadskočil, keď moja drahá tvár s obálky zmizla.

„Som vôbec normálny?“ opýtal som sa pol hodiny pred domom, uvedomujúc si situáciu v ktorej sa nachádzam. Vrhnúť sa na Emmeta, rozprávať sa s časopisom, utiecť z domu? Nechcelo sa mi veriť pocitom, ktoré som cítil. Chcel – alebo skôr potreboval som ženu, niekoho , kto ma bude milovať –  či už nadosmrti alebo aspoň fyzicky, pomyslel som si rozmýšľajúc koho poznám. Jediná osoba –žena, ktorá ma počas môjho rozímania napadla bola pravdaže Tanya.

„Môžem?“ opýtal som sa znovu sám pre seba, cítil sa oveľa bláznivejšie ako predtým. Snažil som sa myslieť na jej dokonalé telo, krivky, zlaté oči či úsmev, ktorým ohúrila každého muža – krem mňa.

Dumajúc nad Tanyou, rozbehol som sa rýchlejšie než som čakal. Bol som skoro doma, keď mi došlo aká je Tanya atraktívna a dokonalá. Znovu ma pochytili vzrušujúce pocity – nie také silné ako včera, no presto som mal čo robiť aby som sa udržal. Moje rozímanie pozastavila čistinka, ktorú som poznal naspäť. Veľký biely dom – alebo skôr vila, ktorú sme pre tento čas obývali mi pripadala cudzia, nechcená.

„Edward!“ vyletela Esme, ako náhle ma uvidela stáť vo dverách. Pribehla ku mne, objala ma, spustila hŕstku nadávok.

„Čo si si myslel? Vieš, ako som sa o teba bála? Viem, že si sa trápil ale proste si sa neudržal. Emmet sa nehnevá.“ Pri poslednej vete som počul tiché, no presto výstižné Rosaline vrčanie. Ešte stále mi neopustila. Vrhnúť sa na jej životnú lásku, ju muselo vážne naštvať.

„Prepáč.“ Vykoktal som zrýchla. Nech to už mám za sebou. Zrazu, až som cukol, pocítil som na ramene Emmetovu ruku.

„Neboj bratček. Ja sa nehnevám. Proste som to prešvihol. Rosalie si nevšímaj. Ona sa upokojí.“ Uisťoval ma Emmet. Pri pohľade do Rosaliných temných očí som si istý nebol, no jej som sa pravdu povediac vôbec nebál. Aspoň by som mal, čo chcem. Pomyslel som si pri spomienke na nápad alebo skôr túžbu, ktorá sa zradila v mojej hlave už po druhý krát v mojej existencii.

„Prepáč Emmet, ja som to tak nemyslel. Skutočne. Neudržal som sa.“ Priznal som skormútene, stále hľadiac na zem.

„Čo si si myslel, že vyhráš?“ usmial sa Emmet, rozosmial sa na celý dom. Až som cukol – znova. Čo to som mnou je?
“Emmet!“ ohriakla ho Esme, presto sa neprestal smiať. Rýchlosťou blesku alebo skôr upírskou rýchlosť mi zobral noviny, ktoré som zvieral v ruke. Nevedel som čo robiť, radšej som mu ich nechal. Nieže sa znovu niečo prichodí.

„Čo to tu máme?“ obzeral si Emmet noviny. Nič ho nezaujalo pokiaľ nenašiel stranu mojej hnedookej krásky. Cukly mu kútiky, spustil ešte väčší – hurónsky smiech. Myslel som si, že sa to úplne rozpilo, viditeľne som sa mýlil. Zahanbene som sklopil hlavu, obrátil sa k oknu.

„Emmet, choď už preč. Rosalie zober ho niekde.“ Poprosil Carlisle, ako náhle ma uvidel smutného, zarmúteného, no najmä bažiaceho po žene. Čo to mám vyryté na tvári? Večný panic!?

Čudoval som sa ako rýchlo Emmet odišiel, nechce sa mi tomu veriť. Až rak rýchlo?

„Edward?“ spýtal sa ma Carlisle a až teraz som si všimol, že okrem Esme a nás dvoch v miestnosti nikto nie je a podľa mojich dobrých, upírskych uší, nikto nieje v dohľade kilometra. Pozrel som sa smerom ku Carlislovi, usmial sa príliš neveriackym  úsmevom.

„Edward! Chceli by sme sa s tebou o niečom porozprávať!“ usmiala sa Esme, hoci vnútro jej zožierali obavy. Len som prikývol mysliac – znovu - na moje dievča v novinách. Už len pomyslenie na jej krásu mi vytrhovalo dych. Neviem, čo ale presto som po  nej túžil všetkými desiatimi. Chcel som ju a to hneď.

„Oči...“ povedal som potichu, skoro nečujne. Nikto to nepočul, ba ani Carlisle, ktorý ma sluch nadmieru vycvičený.

„Edward, rozprávali sme sa s...“

Veľmi, veľmi, veľmi, veľmi... pekne ďakujem za vaše komentáre. Dúfam, že ich stále bude viac a viac. Veľmi ma teší sa vám páči moja poviedka - najmä prvé kapitoly, ktoré práve čítate - a som vám zato zaviazaná. Budem sa snažiť písať, čo najkrajšie a najzrozumiteľnejšie. Dúfam, že som vás ani pre tento raz nesklamala, pretože mne osobne sa táto kapitola páči najmenej. Možno preto, že mi blbol počítač a opravovala som ju veľmi, veľmi, veľmi dlho a možno, preto, že nie je dobrá. Dúfam, že sa vám páčila a zanecháte komentár. Vaša BlackRosexq

PS: Áno ja viem, veľmi často sa tam vyskytuje slovo "presto". Budem sa to snažiť nejako spraviť.  

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bitch 4: