Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bitch 5

30.01.2010 (07:15) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1662×

BELLA

Mesto, ktoré sa predo mnou rozprestieralo sa sto percente podobalo na to, ktoré som pred piatimi rokmi posledný krát navštívila. Všetky obchody, výklady ba dokonca aj odpadové koše a kupy stáli na tých istých miestach ako predtým. Spomienkami, ktoré sa nedali zastaviť som zamierila do detstva, ktoré som prežila v radosti.

„Nie je to Bella?“ opýtal sa muž stoj aci pri obchode s ovocím, pred avača, ktorý mal obedňajšiu prestávku a fajčil. Usmiala som sa. Určite si nemysleli, že ich počujem.

„Bella?“ opýtal sa neveriacky predavač.

„Aká Bella?“ zakrútil hlavou vkladajúc cigaretu do úst.

Takže môj výzor mi pomohol. V duchu som poďakovala bohu a stále čakala pokiaľ sa nákladiak s drevom preženie cez ulicu.

„No predsa šerifova dcéra.“ Oznámil povýšenecky zákazník, odfrkol si.

Auto sa stále nehýbalo, čo mi prišlo vhod. Predavačova odpoveď ma zaujímala oveľa viac ako by sa patrilo.

„Ona? Skôr by som povedal tá porno herečka, o ktorej sa písalo v novinách?“ Čože?

Zostala som ako vyhúkaná. Aké noviny? Ktože? Porno herečka? Skade to vedia? Ako na zavolanie sa zákazník opýtal otázku podobnú tej, ktorú som si kládla ja sama.

„Vo včerajších Seatlejských novinách sa písalo o mladej a nádejnej porno herečke, ktorá odstúpila. Nečítal si to?“ toto mi stačilo.

Nákladiak sa konečne pohol a ja som popri ňom prekĺzla až príliš rýchlo. Skoro som narazila do auto za ním. Ani som sa nezamýšľala nad tým, čo robím. Zaparkovala som pri najbližšom stánku s časopismi, presne na druhej križovatke od rezervácie, vystúpila a bežala kúpiť noviny, ktoré ma surovo ohovárali – alebo skôr hovorili nechcenú pravdu.

„Máte včerajšie Seatlejské noviny?“ opýtala som sa zo zatajeným dychom a hlavou sklonenou čo najviac k zemi. Predavačka nazrela pod pult a na moju radosť vytiahla včerajšie noviny.

„1 dolár!“ poprosila s milým, niečo tušiacim úsmevom.

A som v kaši, každý bude vedieť kto som. Načo som sa vlastne prišla schovávať? Otvorila som noviny, listovala čo najväčšou rýchlosť. Až pri aute som našla článok, ktorý som tak úporne hľadala. Oprela som sa o kapotu, začítala sa do článku s názvom „Kráska s pornom filmov skončila“. Div mi oči nevyskočili po prečítaní celého, veľmi uleteného textu. S očí sa mi nenazdajky spustili slzy. Ako v detstve, pomyslela som si a k môjmu plaču sa pridal dážď zmáčajúc diabolskú stranu novín.

„Slečna, ste v poriadku?“ opýtal sa zákazník, ktorý ma pred malou chvíľou milo ohováral. Uveril predavačovi?

„Nie, ďakujem za opýtanie.“ Priznala som pravdu, hľadiac na cestu s novým nádychom farbi. Áno, aspoň niečo tu zmenili.

„Skutočne?“  Slušnosť muža mi v tomto prípade prišla ako dotieravosť. Odbila som ho dvoma slovami.

„Áno. Dovidenia.“

Naskočila som do auta, smer domov. Som zvedavá na Charlieho – otcovu - reakciu. Myslím, že určite sa dočítal a kráske , ktorá skončila a fotku spoznal na prvý krát. Dúfam, že ma príme a nebudem sa musieť sťahovať. Kde by som vlastne išla?

Cesta, ktorá sa ohýbala doprava mi prišla až prehnane známa. Veľmi dobre som vedela kde sa nachádzam. Na mojej známej, domácej ulici. Usmiala som sa – i presto, že som plakala. Musím to zvládnuť.

Zabočila som na príjazdovú cestu, kde ma už čakal vytešený Char... otec. Usmiala som sa ešte viac, zotrela slzy. Mám šťastie, že moja zmena imidžu zahŕňala aj maľovanie, ktoré som obmedzila na minimum. Odopla som pás, otvorila dvere – pričom ma ovial veľmi studený vzduch, až som sa rozklepala a vystúpila.

„Ahoj dcérka!“ naradostene sa rozkríkol Charlie – neviem ho volať otec  znie to čudne a objal ma všetko silou akú v sebe našiel. Na to, že bol policajt bol až príliš slabý, čo mu v malom mestečku ako je toto – kde nič nehrozí aj vyhovovalo.

Veľmi presne si pamätám ako ma pozval k nemu do práce, že vraj sa zahrám s kolegovým synom. Radi tam hrávali karty, poker a podobne. O deti sa nestarali.

„Ahoj ocko. Veľmi si mi chýbal.“ Povedala som trošku nezrozumiteľne pretože mi drkotali zuby. Nevedela som sa  poriadne vykoktať.

„Poď dnu, lebo mi zmrzneš. Nechcem ťa stratiť teraz, keď si prišla. Veľmi si mi chýbala.“ Ešte raz ma objal a pokračoval v ceste k domu. Otvoril dvere a mne sa do nosa navalila tá istá, otcovská vôňa akú som si pamätala z detstva.

Omráčene som sa porozhliadla po dome  v domnienke, že aspoň niečo sa tu zmenilo. Opak bol pravdou. Všetko bolo po starom. Dokonca aj fotky mňa a René boli tam kde pred sedemnástimi rokmi. Môj otec sa viditeľne nepreniesol cez René, svoje stroskotané manželstvo. V hĺbke duše som však ďakovala, že ho nechala. Viditeľne by s ňou dobrý živote nemal. Pri spomienke na René, moju mamu s ktorou sme si tak rozumeli,  no jej priateľ nás rozdelil sa mi do očí nahrnuli slzy. Potlačila som ich, snažila sa prísť na to prečo stále plačem. Čo mi toto nové prostredie urobilo zo slznými kanálikmi?

„Ako vidím, veľa sa tu nezmenilo,“ podpichla som Charlieho, dávajúc si bundu na starý, modrý vešiak.

„Veru nie. A načo. Celý deň som v práci a doma len spím.“ Usmial sa Charlie. Teraz mal iný viditeľne so mnou spojený program. Užijeme si ma pokiaľ bude môcť. Spolu avšak mlčky – s Charliem bolo ticho vždy, čo mi aj vyhovovalo - sme sa presunuli do kuchyne. Sadol si na najbližšiu stoličku k oknu a hlavou pokynul na stoličku oproti.

„Sadni si.“ Poprosil a jeho výraz sa zmenil. Radostný vymenil bolestivý. Až teraz, dosť neskoro som si všimla včerajšie Seatljeské noviny na stole pred Charliem. Vzdychla som  si a sadla, pripravená na dlhý a veľmi poučný, slzami naplnený rozhovor.

EDWARD

„Edward, rozprávali sme sa s Tanyou. Vieme, že je tvoja dobrá priateľka, nič viac, no rada by ti pomohla.“ Usmiala sa Esme, no vzápätí stíchla. Pokračoval Carlisle.

„Preto sa ťa pýta, či by si nechcel, aby ťa prišla navštíviť. Aspoň na týždeň, aby si sa odreagoval a možno by si si ju začal všímať aj v inom smere.“ Tak toto!

Chcel som namietať, no v tom som si spomenul na myšlienky, ktoré mi blúdili hlavou cestou domov. Ako som si pomaly Tanyu vyzliekal pred očami, nebola to taká hrôza. A až mal Emmet pravdu a dala by mi aj na jednu noc? Už len pri tejto myšlienke ma striaslo, no presto som kývol na súhlas.

„Fajn. Súhlasím. Nech príde, možno...“ nedokončil som vetu, zahanbene sa pozrel smerom von. V dlani som pocítil Esminu drobulinkú dlaň a myšlienky, ktoré sa jej honili hlavou mi prišli nepredstaviteľné. Ruka v ruke s Tanyou s veľkým úsmevom, šťastní, celý zaláskovaní - nejako mi to nesedelo, no za pokus nedám nič. Možno si trošku užijem a dosť.

Pohody v mojej hlave podobné tým Emmetovým sa mi nezdali až príliš racionálne, no i tak som sa musel tešiť. V tele som znovu pocítil prúd vášne, ktorú som cítil veľakrát. Nebolo to  to , čo som cítil včera. Nebolo to to , čo som cítil pri mojej kráske z novín.

„Som šťastný, že si si to rozmyslel a že sa snažíš spamätať. Neboj sa Tanya ťa chápe a nebude na teba tlačiť. Môžete byť priatelia, nič viac. Aspoň za zabavíte a budeš mať program na celý týždeň.“ Carlislov úsmev sa mi pozdával, a začal som sa tešiť. Možno to predsa len vyjde, pomyslel som si snažiac sa nájsť odvahu zavolať Tanyii a pozvať ju.

„Edward, mal...“ Carlisle začal, no musel som ho prerušiť. Prikývol som.

„Neboj sa. Ja jej zavolám.“ Usmial sa, chytil Esme za ruku a spolu vybehli von. Som zvedavý ako to urobím. Zobral som si mobil. Nadýchol som sa – neviem načo keďže kyslík som nepotreboval a vyťukal Tanyine číslo. Presne ako každý upír, mobil mi zdvihla po prvom zvonení.

„Edward!“ naradostene zvýskla. Naozaj to chcem?, opýtal som sa v duchu, keď som sa snažil prísť na dobrý slovosled môjho pozvania.

„Ahoj. Neotravujem?“ opýtal som sa slušne, snažiac sa prísť na niečo lepšie, než to čo sa mi práve honilo hlavou.

„Ty nikdy. Potrebuješ pomoc?“ náhoda alebo nie? Na teraz som sa tým nezaoberal a odpovedal som kladne. Bez zbytočných ďalších slov.

„Áno.“ Zahanbene, hoc ma nevidela, som zmĺkol.

„A čo presne by si potreboval?“ popohnala ma, aby som konečne vyklopil, čo chcem.

„Mohla by si sem prísť?“ opýtal som sa snažiac sa o vyrovnaný tón, čo sa mi našťastie podarilo. Vypískla radosťou.

„Jasné! Kedy?“ pýtala sa, no podľa jej hlasu by sa sem najradšej dostala hneď. Dúfam, že si niečo nezačne nahovárať skôr ako to bude potrebné.

„Pondelok?“ opýtal som sa, hoc som vedel odpoveď. Určite bude môcť, pre mňa všetko. Presne toto mi povedala deň predtým ako sme stade pred mesiacom odchádzali.

„Skvelé“ Už len z hlasu som si mohol predstaviť jej úsmev. Pozdravil som sa a zložil telefón.

„Dúfam, že to nebude najväčšia chyba akú som urobil.“ Povedal som si rozbiehajúc sa do lesa. Moje oči mali zlatú farbu, no potreboval som sa odreagovať!

Dúfam, že sa vám kapitola páčila a nesklamala som vás. Veľmi ma tešia vaše komentáre. Nezabúdajte však, že málo komentárov=žiadne ďalšie kapitoly. Môžte sa tešiť. Už len kapitolu a začne sa to. Možte si domyslieť čo! Vaša BlackRosexq.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bitch 5: