Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boîte à bonbons 1. kapitola

01.05.2010 (20:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1114×

"Umelec je iba jeden druh človeka"

Boîte à bonbons

1. kapitola

hudba

„To nemyslíš vážne, mami!“

„Ale áno, Bells.“

„Ja tam nejdem, aby si vedela a vôbec nemám záujem spoznávať nejakého nagelovaného frajera!“

„Máš smolu, zlato. Už je to dohodnuté a mladý Edward sa na teba teší. Bolo by nezdvorilé zrušiť náš výlet.“

„Bolo by nezdvorilé... niekedy mám pocit, že som sa ocitla v zlom čase.“

„Bež sa baliť, zajtra ráno odchádzame do Forks.“

„Bože... ako keby sme nemohli ísť k moru.“

„Carlisle je dobrý priateľ tvojho otca.“

„A bla, bla, bla...“ Vyšliapala som schody do mojej izby a zabuchla za sebou poriadne dvere. Ako keby ma zaujímalo mesto, od ktorého bývam pár kilometrov. Bože, veď žijem v Seattle. Nie, my nemôžeme ísť k moru, my sa musíme trepať za nejakým Carlislom, čo ma detí ako smetí a hlavne syna Edwarda. Ako keby to bol pupok sveta. Už teraz ho nenávidím! Zazvonil mi mobil a ja som sa hodila na posteľ a zodvihla ho.

„Bella, neuveríš čo sa mi stalo!“

„Teraz nie, Sherly.“

„Tak pozor, čo sa deje?“

„Ideme za tým Edwardom.“ Jeho meno som vypľula ako nadávku, ale takú, že by si malé detičky zakrývali uši a mamičky by na mňa pohoršene pozerali.

„To je super, nie? Nový chalan volá, Bells!“

„Kam si skryla svoj doterajší feminizmus, Sherly?“

„A koľko si ty skrytá vo svojej ulite, Bells? Už je to rok!“

„Dobre, dobre!“

„Okej, mama ma volá, musím ísť, ale ešte sme neskončili.“

„To mi je jasné.“ Pípla som to a mobil hodila na kopu špinavého prádla. Zachráňte ma niekto... prosím!

Všade bola tma, no zrazu niečo urobilo ššš... a moje oči dostali čo preto.

„Vstávaj, Bells!“

„To už naozaj nemyslíš vážne, mami!“ zavrčala som a hodila po nej vankúš. Ona mi to vrátila a presne do tváre.

„A myslím, pohni kostrou. Ocko už prešľapuje pri dverách a počíta minúty k odchodu.“

„Tak nech zatiaľ prešľapuje a ja si ešte zdriemnem.“

„Isabella!“

„Idem...  nevrč...“

„Tak si švihni!“ Vyliezla som z postele a dotackala sa pred zrkadlo. Moje vlasy boli nejaké živé... schmatla som hrebeň a začala rozčesávať tie chumáče. Keď som už vyzerala ako človek vyliezla som z izby s ruksakom a dvoma veľkými kuframi. Dúfam, že otec je už dole, pretože sa mi to naozaj do auta nechce ťahať samej.

„Otec!“

„No?!“ Zjavne bol už nervózny, ale to ma teraz naozaj nejako neberie.

„Kufre!“ Počula som už len vzdychnutie, dupanie po schodoch a jeho obvyklé mrmlanie popod nos.

Zoskackala som schody a nastúpila do auta. Zbohom domov... zbohom vysnívané leto. Vitajte nočné mory! Vitajte prefajčené večery! Och, áno, ja viem, nie som dokonalá. Nie som krásna, nie som milá a usmievavá. Som divoch!

„Bells, zlatko.“

„Nechaj ma, už mi ide vlak.“ Zrazu so mnou niekto zakymácal a ja som sa ocitla späť. Nie, to nebol sen? Ja chcem ísť domov, mamí!

„Už sme tu.“ Usmial sa hrdo otec a ja som vyčarila jeden zo svojich šklebov. Super, tak ťa teda vítam svätý domov. Už som chcela vystúpiť, no zrazu sa otvárali dvere na mojej strane. Zodvihla som hlavu a uvidela Carlisla. Je to jediný “človek“ ktorého z jeho rodiny poznám. Vôbec nevyzerá ako človek... vyzerá ako vystrihnutý z časopisu alebo ako vosková figurína. Rada by som vedela, či by sa roztopil keby som si pri ňom zapálila. Možno...

„Rád ťa vidím, Isabell.“ Usmial sa a pobozkal ma na dlaň. Vždy ku mne veľmi zdvorilý... ako pravý muž. Usmiala som sa a na chvíľu som mala pocit spokojnosti a nádeje, že to bude lepšie, no tak ako prišiel, tak som ho aj rýchlo zahnala.

„Och, Carlisle. Priateľu!“ Objímal sa s mojim otcom a mne bolo zle. Sakra, prečo?! Prečo mi to robíš, Bože?! To som až tak neskutočné hriešna?

„No, poďte dnu, chlapci vám pomôžu s vecami, však?“

„Jasné, oci.“ Usmial sa chalan, ktorý stál k nám najbližšie. Aj by ma zaujímalo, ako je možné, že ho počul až sem? No dobre, asi by som ja mala zájsť k ušnému a neobviňovať niekoho za ultra super sluch, no nie?! Bol veľký a na hlave mal krátke, kučeravé a čierne vlasy. Oči mal po Carlislovi len mu v nich blištalo šibalstvo. Z verandy sa pobrali ďalší dvaja... jeden vyzeral ako keby bol namočený v kyseline, nie nemyslím tým, že je to nejaká zrúdička... to by sa ani v rodine Cullenovcov predsa nedalo... ale vyzeral na bolesti. Vlasy mal ako tavené zlato a o očiach sa asi nemusím ani zmieniť. A ten tretí? Bol... vyzeral ako antický Boh ako vytesaný anjel... no niečím mi pripomínal leva. Tak divokého, ale pri tom zlaté mačiatko. Zakrútila som hlavou a trochu viac skúmala. Mal bronzové vlasy a krásny úsmev. V očiach nehu a porozumenie. Do prdele, od kedy sa zo mňa stala rozcitlivená nicka? Vzchop sa, Bells!

Chalani pobrali kufre, ako keby v nich nič nebolo, a my ostatní sme sa pobrali dnu.

„Máte to tu krásne,“  jásala moja mama a ja som len prevracala oči. Ach, kde je moja stará Renné? Alebo sa mám opýtať inak? Kde je Bella? Stop!

„To zariaďovala mama,“ usmialo sa na moju mamu malé dievča. Bola krásna a drobná. Vyzerala ako lesná žienka. Ako Bohyňa lesov. Mala krátke čierne vlasy, ktoré jej neposlušne trčali do strán. Úsmev škriatka a oči plné detskej radosti. Držala za ruku Toho bolestného a ten veľký medveď držal blondínu. Bola krásna... priam nádherná. Myslím, že teraz už som viac než škaredá, môžem utiecť niekam do lesa, zahrabať sa pod kopu mokrého lístia a dýchať cez slamku. Ale myslím, že i pod tou krásou niečo je. Vyzerá chladne, ale to je podľa mňa iba obal jej vnútra. Myslím, že sa dám na psychológiu, pretože tu začínam filozofovať viac než dosť!

„Takže, rád by som vám predstavil moju rodinu. Toto je moja manžela Esme.“ Privinul si ju k sebe a nežne ju pobozkal do vlasov. Jednoduché gesto plné lásky a citu. Bola to krásna mama... mala som chuť bežať k nej stúliť sa jej v náručí a plakať. Moja mama taká nebola nikdy. Nemala som ten pocit bezpečia ten, ktorý tak deti veľmi potrebujú. Ja som ho nemala a preto som na to i doplatila...

„Toto je Emmet a Rosalie, Jasper a Alice a na koniec Edward.“ Usmial sa a ukázal na moju kôpku nehy a dôvery. Prečo práve on musí byť Edward? Tým si podpísal rozsudok smrti!

„Veľmi nás teší. Ja som Renné a toto je Isabell.“ Chytila ma za chrbát a posunula do predu ako malé dieťa. Super mami, vyzerám ako nesvojprávna.

Keď nám ukázali izbu, bola som celá vytešená. Mala som podkrovnú izbu. Bola nádherná a hlavne tu bolo stropné okno. Okno k hviezdam.  Oprela som sa o parapet a pustila si hudbu. A spomienky sa začali vracať... Sherly sa ma vždy pýtala, ako je možné, že mám toľko nešťastia a moja odpoveď bola jednoduchá, som Bella, Bella Swanová. Niekto mi zaklopal na dvere a ja som neodpovedala, nechcela som rušiť tok mojich myšlienok, lenže tu som nebola doma.

„Ďalej!“

„Ahoj, ja som Alice. Len som sa ťa chcela opýtať, či nie si po ceste hladná.“

„Uhm, nie, ďakujem.“

„Nechceš si pokeckať?“ usmiala sa na mňa a ja som to nemohla urobiť. Sklamať jej detské oči, zatratila by som tak to čo v nej vidím. Zabudla by som na ňu... už by som ju v nej viac nevidela. Tá podoba, ta milosť a odvaha.

„Jasné, sadni si.“ Sadli sme si na posteľ a prekecali celú noc. Rozprávali sme sa o všetkom možnom, smiali sme sa, no moje oči už pomaličky vypovedali službu a ja som dopadla do tvrdého spánku.

„Dobré ráno.“ Vliezla mi do izby mama a odostierala závesy.

„Naozaj ťa to baví, však?“

„Ani nevieš ako!“ Skočila na posteľ a začala ma štekliť.

„Mamí!“ pišťala som a škriabala sa z postele.

„Za chvíľku budeš mať raňajky, Esme je bohyňa kuchyne. Budeš sa až za ušami oblizovať.“

„Choď už, prosím ťa!“ Zavrela za sebou dvere a ja som si dala na hlavu vankúš a začala doň kričať.

„Dobré ráno.“ Usmiala som sa na Esme, ktorá mi práve pokladala tanier na barový pult.

Boli to moje obľúbené palacinky.

„Vy si nedáte?“

„Nie, zlato, a prosím, tykaj mi.“

„Tak... teda ahoj Esme.“ Zasmiala som sa a ona ma pohladila po líci. Bolo to... neuveriteľné. Len tak z ničoho nič ma pohladila po líci, nemala dôvod. Nebola to nejaká predpísaná etiketa. Nebolo to nič čo urobila pre niečo.

Keď som sa nadlabala, zoskočila som zo stoličky, umyla riad a pobrala sa do obývačky, všetci tu sedeli a ja som sa hodila do kresla, ktoré vyzeralo tak veľmi opustene.

„Dnes vás necháme samých. Charlie a Renné idú s nami na výlet k jazeru.“ Usmial sa Carlisle a ja som len na sucho preglgla. Super, len nech so mnou nie je on!

„No, ocko, ja a Jasper ideme do obchodného centra.“

„A Rose a ja ideme na chatu... niečo tam prerobiť.“ Neviem čo na tom bolo vtipné, ale Emmet sa začal hurónsky smiať. Sám na sebe, pochopíte to?!

„Takže to vypadá tak, že ti Edward ukáže okolie, Isabell.“

No a tak sa začal môj  príbeh... ak chcete môžete ostať až do konca a ak nie... tak tým budem musieť prejsť sama.

Dúfam, že sa vám začiatok páčil. Toto bol zatiaľ iba taký úvod do deja. Za chviľu začne to pravé orechové. Bella verzus Edward. Oheň verzus ľad. Láska verzus Láska? Uvidíte samy... =)

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boîte à bonbons 1. kapitola: