Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boîte à bonbons 4. kapitola

25.06.2010 (07:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 885×

"Minulosť nás mení, no my nemôžeme meniť ju. Tak menme budúcnosť, ktorou zmeníme seba tak, ako chceme my."

4. kapitola

hudba

Sadla som si do kresla a sledovala, ako si vymieňajú pohľady, keď v tom...

... sa Edward postavil a jeho obočie sa na mňa škaredo pozeralo, no dobre nebudem tu poetizovať... mračil sa na mňa a hodil pohľadom na Jaspera.

„To si nemusel!“ zasyčal, zvrtol sa na päte a už ho nebolo, posledné čo som počula, bolo buchnutie dverí. Zodvihla som jedno obočie a Jasper sa na mňa len usmial... no dobre tak asi ráno Edward nedostal veľkú dávku. Hlúpy biely prášok... myslím, že mu ho kúpim, ako darček k odchodu. Alebo k potešeniu porazeného. Och, ako ho nenávidím, aj ten zvláštny pocit odišiel a ostala čistá nenávisť. Myslím, že ten pocit som navždy, ale naozaj naveky zakopala niekde pod moje vnútro. Niekam až k pätám som ho posunula.

„Ideme ďalej?“ usmiala sa Alice a ja som bolestne zamrnčala:

„Alice, prosím... už nie, stačilo!“

„No, dobre. Tak teda zajtra!“ rozveselila sa a šťastne tlieskala rúčkami. Niekedy mám pocit, ako keby dopredu vedela, že jej zajtra podľahnem. To som až taká predvídateľná? Vstala som a utekala sa hore do izby prezliecť z týchto handier. Nasúkala som na seba obyčajné šedé, rozťahané tepláky a k tomu biele tielko. Schmatla som to jediné, čo ma tu mohlo zachrániť a otvorila okno. Pozrela som sa smerom dolu na tú výšku a vzdychla si, ty to zvládneš! Chytila som sa odtokovej rúry a začala sa nenápadne a tíško šúchať dole. Hore v izbe som nechala zapnutú hudbu a vankúšmi som napodobnila mňa... no však vy dobre viete, že som krajšia. Ale nie, zliezla som dole a keď už som si myslela, že pristávam, pustila som sa, no moje výpočty boli omylné, skončila som rovno na zadku. Vstala som, potíšku sa oprášila, samozrejme som nezabudla aj tíško nadávať a rozutekala som sa priamo do les. Utekala som hlboko, aby ma nebolo vidieť a aby nebolo cítiť dym. Oprela som sa o strom a vytiahla balíček mojich malých tenkých miláčikov.

„Zlatíčko!“ Tú vyvolenú som pobozkala a rýchlo zapálila. Hrdlom sa mi rozlieval pocit úľavy, mala som pocit, že to abstinovanie mi už lezie na mozog a hlavne tu v tejto pošahanej rodine! Ťahala som a nechávala sa unášať pocit voľnosti, rebelskosti a hlavne som chcela dobre napáchnuť, aby sa mi snívali pekné sny!

Keď moje zlatíčko zomrelo, zapálila som ďalšiu a stále som sa nezabudla rozplývať tou účastnosťou. Myslím, že o nich začnem aj písať!

„Vieš o tom, že to škodí zdraviu?“ Myslela som, že mi z tela vyskočí duša, ako som sa naľakala. Predo mnou stál Edward a opieral sa o strom. Rýchlo som toho chrobáčika odhodila a poriadne zahasila, zadupala nohou. Tak viete, keby začal horieť les. Hneď by bolo moje meno v novinách. Fotka, ako sa držím mreží a nado mnou veľký nápis, Isabella Marie Swan zatknutá za poškodzovanie domova zvierat!

„Hm, čo myslíš? Veď nič nerobím!“ vyštekla som a on na sekundu nahodil pokrivený úsmev a potom sa, ako obvykle začal mračiť.

„Nie som slepý!“

„Ale si!“ zachechtala som sa a on bol v mžiku pri mne. Jednou rukou sa opieral o strom a druhú mal spustenú pozdĺž tela.

„Ehm, uhm... dovolíš?“ koktala som a vyšmykla som sa jeho zvedavým očiam. Niekedy mám pocit, že o mne môže vedieť všetko, že by som aj chcela, aby ma naozaj spoznal, no jedno viem, že sa to nikdy nestane!

„Choď domov, Bella!“ zavelil a to moju dravú dušičku ešte viac rozštengrovalo. Mala som chuť otočiť sa a vydriapať mu oči.

„Ak si si nevšimol, tak už nemám päť a nehrám sa s barbie.“

„Prepáč, ale nevšimol,“ zachechtal sa a mňa popadol hnev. Otočila som sa a vrazila mu facku, ani to ním nepohlo, no mňa za to ruka bolela ako fras! Mám pocit, že ju mám zlomenú, ale čo zlomenú. Ak ju vôbec mám! Veď ja v tejto tme nič nevidím! Rozbehla som sa preč, tadiaľ kadiaľ som, teda myslím, prišla. Utekala som a tvár mi zmáčali horké slzy, au, ako to bolí! No, a ako teraz späť do okna? Prišla som k odtoku a snažila sa šplhať jednou rukou hore.

„To ani nemusíš skúšať, Isabella!“ Ou, moja mama. Tak tento tón hlasu neznamená nič dobré! Stiahla som si z tváre kapucňu a previnilo sa so sklopenou hlavou k nej otočila. Pozrela som sa jej do očí a mňa hrklo. Ona pila!

„Mama!“

„No, čo je! Ja nie som tá, ktorá porušuje pravidlá?!“ zvrieskla a mňa striaslo. Moja mama je dobrý človek, no v minulosti mala problémy s pitím a bola aj na liečení, bila ma a ocko sa s ňou skoro rozviedol.

„Ty si pila,“ šepla som a ona sa začala hnevať.

„Povieš mi, čo teba do toho?!“

„Kde sú ostatní?“

„Otec s Carlislom šiel ešte do nemocnice pre nejaké papiere, či čo a Cullenovci šli na večernú prechádzku!“

Rýchlim krokom som prebehla okolo mami a utekala k nim do izby. Hádzala som jej veci von z kufru a našla som aj to, čo som hľadala. Schmatla som tie tri fľaše do rúk a bežala dole do kuchyne. Prvú som vyliala a chystala sa na tú druhu. Plakala som a skúšala tlačiť spomienky preč od mojej hlavy.

„Čo to robíš!“ počula som za svojim chrbtom mamu, jej kroky sa blížili a neskôr som ju aj ucítila. Schmatla ma za vlasy a ťahala preč od drezu.

„Mama prestaň, prosím!“

„Buď už ticho!“ zvrieskla a šmarila ma o sklenenú vitrínku. Pocítila som len slabé pichanie v ľavom zápästí. Ako to Cullenovcom vysvetlím? Otočila som sa k mame a ta sa zo šialeným výrazom v tvári hnala k fľaške, strhla vrchnák a liala si ten alkohol do krku. Vstala som a rýchlo šla k nej, nemyslela som na bolesť, ale na tú hanbu, na vysvetľovanie a všetko okolo toho.

„Prestaň!“ zakričala som a päsťou jej vrazila do fľašky, ktorá odletela a vrazila rovno do bielej steny.

„Čo si to spravila, ty hlúpaňa!“ zvrieskla a vrazila mi poriadnu facku. „Toto som ťa učila? Robiť neporiadok v cudzom byte?“ mlátila ma po chrbte a ja som sa krčila v kúte kuchyne. Prosím, dosť, dosť!

„Dosť!“ zakričala som a odhodila ju od seba. Prekvapene na mňa pozerala a ja som cítila, ako sa v mojom tele rozlieva bolesť, strata, spomienky. Ona začala piť po smrti môjho staršieho brata... po mojom šťastku. Stratila som ho... strácam aj ju! Počuli sme buchnutie dverí a chvíľu ticha.

„Renné?“ Otcov hlas sa ozýval po celom dome.

„Tati!“ zakričala som a on stál vo dverách.

„Pane Bože!“ pípol a hnal sa k mame. Schmatol ju a začal ňou triasť.

„Povieš mi prečo? Bolo to tak dlho? Prečo si to spravila znovu?“ Už tu bol aj Carlisle a jeho manželka Esme. Jej oči viseli na mne. Boli čierne, no to ma teraz nezaujímalo. Vzlykla som a Carlislov pohľad sa stočil na mňa.

„Prepáč Carlisle, naozaj ja! Zajtra odídeme a najprv ti uhradím škody a...“

„To je dobré, Charlie, a myslím, že by ste tu mali ostať.“ Mrkol na neho a potľapkal ho po ramene. Otec mamu zobral na ruky a niesol ju preč, asi do izby. Carlisle sa na mňa pozrel a jemne sa usmial.

„Už je to v poriadku.“

„Je mi to tak ľúto, ona taká nie je... ale, prepáčte...“ To už pri mne stála Esme a jemne a hlavne opatrne ma držala okolo ramien. Vzlykla som a z obývačky som počula slabé hlasy, šepot.

Vo dverách stál Edward a pozeral sa na nás. Ruky mal v päsť a oči čierne ako uhoľ. Čo sú oni, chameleoni?!

„Poď, ošetrím ťa.“ Carlisle ma chytil za ruku a viedol do obývačky. Kde sedeli všetci, všetci sa na mňa pozerali ľútostívým pohľadmi a to ma mrzelo. Ja nepotrebujem ľútosť, ani pochopenie. Len pokoj, spánok a odchod spomienkam. Usadil ma na stolík a zbehol hore pre lekárske pomôcky.

„Si v poriadku?“ Sadla si ku mne Alice a jemne ma pohladila po pleci.

„Jasné,“ usmiala som sa ale mala som pocit, že to asi moc nezabralo. Carlisle došiel dole a začal ma ošetrovať. Obviazal mi ruku, nalepil náplaste, zošil, čo trebalo a vydezinfikoval rany.

„V poriadku?“ Kývla som a vstala na nohy.

„I-idem spať.“

„Nechceš spoločnosť?“ opýtal sa smutne Emmett a Rosalie po ňom hodila vankúš, usmiala som sa a on sa na ňu urazene otočil.

„Tak som to predsa nemyslel!“ Ona len prevrátila oči a ospravedlňujúco sa na mňa usmiala.

„Dobrú noc, všetkým.“ Posledný pohľad som venovala Edwardovi, mala som pocit, že sa na mňa pozeral až kým som nezašla za roh.

Zhodila som sa na posteľ a vydýchla si, nechala som slzy voľne stekať po tvári a počítala som svoje nadýchnutia. Ani neviem ako, ale zaspala som.

„Thomas Swan!“ kričala som na svojho pošahaného bračeka z izby. Dnes mal maturity a ja som sa obliekala do krásnych modrých šiat a chýbala mi moja obľúbená voňavka. Vždy mi ju skrýval...

„No?“ vykukol spoza dverí a trčal mu iba nos. Klopkala som nohou a ruky som mala v bok.

„No, kde je?!“

„Povieš mi najprv, čo myslíš?“

„Tú voňavku, Tom!“

„Ja naozaj neviem! Už musím ísť!“ vypískol a ja som sa rozbehla do dverí. Frnkla som mu do nosa a on sa zasmial. Prehodil si ma cez rameno a tým mi zničil vlasy a pokrčil šaty. Cestou po schodoch som mu nadávala a búchala mu do chrbta.

„No, stop vy dvaja!“ zasmiala sa mama, ktorá bola dnes priam nádherná, na tvári sa jej skvel pyšný úsmev a oči jej žiarili šťastím, ako nám každému. Naša rodina bola asi tá najšťastnejšia akú som poznala. Inej asi niet.

„Mamí, že môžem ísť dnes sám autom!“ prosíkal ju Tom a používal môj psí pohľad. Kopla som ho podpätkom do nohy a on sykol.

„Sviňucha!“ zasmial sa a vtisol mi bozk do vlasov. Vždy si na mňa vykladal bradu, až taká malá som oproti nemu bola.

„No , dobre, ale iba dnes!“ zasmiala sa mama a hodila mu kľúče, on ich nadšene chytil a už ho nebolo. O pár minút sme šli mi ockovým autom. Prechádzali sme ulice, okolo lesa a uvideli sme húf ľudí, sanitku a ocko pribrzdil. Niekto zase nevie jazdiť... zakrútila som hlavou, no môj zvedavý pohľad stále visel na tej havárke. Videla som auto, ktoré nabralo najbližší strom, prizrela som sa bližšie a uvidela som značku, farbu a pri ceste stužku.

„Brzdi, otec, zabrzdi!“ kričala som a búchala mu do sedadla. Vyskočila som z auta a utekala sa pozrieť bližšie, preliezla som žltú pásku a utekala k sanitke.

„Kde je? Kde si, Tom?“ kričala som a za sebou som počula výkriky mojej mami. Otočila som sa za jej hlasom a uvidela to, na čom som nikdy nemyslela. Videla som, ako cez môjho bračeka dávajú bielu plachtu a počula som, ako najbližší policista utešuje môjho ocka. Nie, nie, nie!

„Nie!“ kričala som a metala sebou na posteli.

„Tíško, Bella! Pšššt...“ niekto ma hladil po vlasoch a ja som tú ruku strhla.

„Thomas!“ zakričala som a už som aj sedela opretá o posteľ. Utrela som si slzy a pozrela sa previnilo ockovi do tváre. On ma iba objal a nechal ma plakať na jeho ramene...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boîte à bonbons 4. kapitola: