Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boîte à bonbons 5. kapitola

10.10.2010 (13:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 794×

"Miluješ ma. To nemyslíš vážne!"

5. kapitola

hudba

Stála som pri dverách a počúvala rozhovor môjho ocka a Carlisla, o chvíľku sa pripojila aj Esme. Počúvala som ich a nechávala moje slzy dopadať na studenú dlážku.

„Chudák dievča,“ šepla Esme a chytila Carlisla za ruku.

„Charlie, ak budeš potrebovať pomoc...“

„Zvládneme to... vždy sme to zvládli,“ trhane sa nadýchol a oprel sa o stenu. Och, ocko.

„Renné bude musieť ísť na liečenie, Charlie.“ To nemyslia vážne? Znovu? Znovu odíde? Už mi odišiel Thomas, nemôže odísť aj Renné. Nie, nemôže. Zošuchla som sa na zem a oprela sa o privreté dvere.

„A čo s Bells?“ opýtala sa Esme a Charlie si vzdychol.

„Nemám potuchy. Zničí ju to, to dievča si vytrpelo dosť. Neviem, ako to zvládne. Neviem, ako sa jej zvládnem pozerať do utrápených očí.“

„Budeme stáť pri tebe, Charlie,“ šepla Esme a priateľsky ho poťapkala po ramene. Teda aspoň som to počula. Zvalila som sa na zem a chladila si líce na studenej podlahe. Slzy mi tvorili pri nose malé slané jazierko. Nemohla som takto ďalej, nie pre seba, ale kvôli ockovi. Pomaličky som sa pozviechala zo zeme a vyrazila do kúpeľne. Dala som si studenú sprchu a pokúsila sa make-upom zahaliť škody na mojej tvári. Keď som bola hotová vyliezla som z izby a zliezla schody.

„Ahojte,“ šepla som na rodinu a jemne sa usmiala. Ešte to bolelo, mala som rozbitú peru.

„Carlisle? Kde je ocko?“ šepla som a on sa na mňa súcitne pozrel.

„Aha.“ Kývla som a šla rýchlo von. Obula som si topánky a vzala bundu.

„Nebudem ďaleko,“ zakričala som z chodby a zabuchla za sebou dvere. Zoskočila som z verandy a začala utekať. Utekala som do lesa, rukami som si bránila tvár pred konármi. Zakopávala som, padala som, ale cítila som sa slobodne. Nič ma neviazalo, proste som utekala preč. Musela som utiecť, vedela som, že sa večer vrátim, ale teraz som potrebovala vzduch, pocit voľnosti a hlavne života. Nového života. Vybehla som na veľkú a priestrannú lúku. Pozrela som sa na modré nebo, bolo miestami zašednuté oblakmi. Večer bude búrka, postavila som sa do stredu a začala sa točiť. Točila som sa a kričala. Nie o pomoc, nie zlosťou, ale strachom. Už dlho sa ma zmocňovala úzkosť a ja som ju potrebovala dostať von. Točila som sa a kričala až do kým som nepadla na zadok. Začala som sa smiať, no smiech sa zrazu zmenil na zúfalý plač. Všetko je pokazené, nie je tu on, ona odchádza a ocko je na dne. Celá naša rodina sa rozpadá. Teda... ak už niekedy vôbec bude celá. A to nemá zmysel. Nemá zmysel znovu ju skladať, keď jedna dôležitá čiastka chýba.

„Nemala by si tu byť sama.“ Otočila som sa za hlasom a uvidela tam jeho. Na kraji lesa stál Edward a mračil sa na mňa.

„Sleduješ ma?“ vyštekla som a on kráčal ku mne.

„Nie, to by som si nedovolil,“ šepol. Nehovoril to ironicky, bolo v tom počuť niečo ako...

„Čo odo mňa vlastne chceš?“ opýtala som sa ho a utrela si slzy,ktoré mi neustále stekali po tvári.

„Chcem, aby si sa znovu usmievala,“ šepol a kľakol si ku mne. Jeho tvár bola oproti tej mojej. Jeho dych ma šteklil na perách a srdce mi šlo o závod.

„Prečo ťa to trápi? Hm?“ Po tvári mi stiekla ďalšia zúfalá slza, ktorú však zotreli jeho prsty. Pousmiala som sa a on tiež.

„Vidíš, že to ide.“ Zasmial sa a vstal na nohy. Podal mi ruku a ja som sa na tú krásu predo mnou pozerala zdola.

„Pôjdeme domov?“ opýtal sa a ja som kývla. Podala som mu ruku a nechala  si pomôcť vstať. Čakala som, že ju pustí, no on ju chytil ešte pevnejšie a vkročil so mnou do lesa. Celú cestu sme šli mlčky. Edward mi pomáhal cez konáre, sem tam ma vzal na ruky. A stále zo mňa nespúšťal zrak. Možno som sa v ňom mýlila. Možno práve teraz som odkryla jeho pravé ja.

„Sme doma!“ zakričal Edward. Vyzuli sme sa a vošli do obývačky. Môj otec tu však stále nebol. Moja tvár sa skrútila do sklamaného šklebu. Edward si sadol do sedačky a ja som tam chvíľku stála. Bolo voľné miesto vedľa Emmetta, ale ja som kráčala k Edwardovi. Ten na mňa prekvapene pozeral. Sadla som si mu na kolená a schúlila sa do klbka.

„Vadí?“ šepla som a on ma začal hladiť po chrbte.

„Samozrejme, že nie,“ odpovedal mi blízko pri uchu a mne po tele nabehli zimomriavky. Esme sa na nás usmievala a Alice tancovala po byte. Emmett si pospevoval Tichú Noc a ja som sa konečne cítila príjemne. Ani neviem ako, ale zaspala som. Zobudila som sa až na to, ako ma Edward pokladal do postele. Položil ma do perín a prikryl. Už stál pri dverách, keď mi zrazu stiahlo srdce.

„Kam ideš?“ šepla som a on sa znovu tak prekvapene otočil.

„Spať?“

„Ostaneš tu so mnou, prosím?“ pípla som sa on vyzeral, že v sebe zvažuje pro a proti. Pomaličky kráčal ku mne a ja som sa posunula. Ľahol si ku mne a ja som sa mu schúlila pri tele.  Znovu ma začal jemne hladiť po chrbte a ja som okamžite upadla do ríše snov.

Ráno som sa v izbe zobudila úplne sama. Vzdychla som si a schovala sa v kúpeľni. Keď som bola hotová, šla som sa dole naraňajkovať. Všetci dole boli, len on nie. Trochu som sa ošívala, bolo mi trápne pýtať sa, kde je, keď sme sa len pred včerom chceli zabiť.

„Edward tu nie je,“ šepla zamyslene Alice a ja som sa na ňu otočila.

„Ďakujem,“ usmiala som sa a ďalej si natierala chleba.

„Keď ho budeš tak dlho natierať, tak sa celý roztrúsi, zlatko.“ Pohladila ma po ramene Esme a ja som sa spamätala. To ho ešte stále natieram? Odložila som príbor a zakusla doň. Jedla som kúsok po kúsku až som skoro praskla.

Prechádzala som sa pri vchodových dverách a prehrabovala si vlasy. Kde do pekla je?

„Vyšliapeš tak velikánsku jamu, Bella!“ zasmial sa Emmett a Rosalie ho ťapla po hlave. Vyplazila som mu jazyk a v tom sa otvorili dvere. Ani neviem ako, ale už som visela okolo Edwardovho krku.

„Toto mi už nikdy, ale nikdy nerob!“ zamrnčala som a on ma opatrne položil na zem.

„Si v poriadku, Bell?“ opýtal sa zarazene a ja som si vzdychla.

„Asi nie,“ šepla som a on ma vzal za ruku. Vyšli sme schody a zavreli sa v jeho izbe. Ležali sme len tak na posteli a debatovali o všetkom možnom. O tom akú hudbu počúva, aké knižky mám rada a podobne, spoznávali sme sa. Nikdy by som nečakala, že mi bude na ňom záležať. Je zaujímavé, koľko zvratov nastalo za dva krátke dni. Teraz si len prajem, aby sa tie dva mesiace nikdy neskončili a aby som sa nemusela vrátiť domov.

„Vieš o tom, že keď sa usmievaš, robia sa ti jamky?“ šepol a ja som sa zasmiala.

„Čo ťa to napadlo?“ začervenala som sa a on ma pohladil po tvári.

„Len som tým chcel povedať, že si krásna,“ šepol a naklonil sa ku mne. Ja som prekročila poslednú hranicu a dotkla sa jeho pier. Boli ľadové a tvrdé, no pre mňa to bolo ako vyslobodenie z mučenia. Toľko som po nich tajne v noci túžila a teraz som sa ich nevedela nabažiť.

Edward sa odpojil, keď už moje srdce a dych nevládali. Zvalila som sa do perín a pomaličky chytala dych, on sa iba zasmial a obkresľoval rysy mojej tváre.

„Viem, že to je skoro, ale milujem ťa Bella.“ V tom okamihu som sa začala dusiť vlastnou slinou. Och, Bella, tebe vždy všetko tak krásne vyjde!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boîte à bonbons 5. kapitola: