Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 13. kapitola

06.08.2012 (18:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 2236×

13. kapitola

Deň ubehol Edwardovi prekvapivo rýchlo. Aj dnes ho trávil vonku. Pokosil trávu a rozhodol sa, že opraví malú fontánku, ktorá sa nachádzala uprostred malého parku, ktorý sa tiahol popri zámku. Príliš sa mu nedarilo. Bola veľmi zanesená, ale Edward veril, že to chce len čas a on ju dá do poriadku. Potom pozve Isabellu k tomu miestu a spolu sa budú pozerať na prúdy vody stekajúce po kameni, znázorňujúcom ženu držiacu krčah. Dúfal, že jej tým urobí radosť.

Keď sa už deň chýlil ku koncu, pobral sa do svojej izby, kde sa umyl a pripravil sa na večer. Tešil sa na to, kedy príde Isabella a strávi s ním pár chvíľ. Toto jediné ho držalo celý deň, toto jediné ho upokojovalo. Bol tu už dlhú dobu a pomaly strácal nádej, že tu niekto žije, keď sa znenazdania sama objavila a oslovila ho.

Posadil sa v knižnici do kresla, vzal do rúk knihu, no neotvoril ju. Len ju držal v rukách a premýšľal nad Isabellou. Dúfal, že príde. Sľúbila mu to. Už sa jej nevedel dočkať. Sedel tam už asi pol hodiny, keď zacítil slabý vánok, ktorý k nemu priniesol prenádhernú vôňu. Jej vôňu. Cítil ju i ráno po prebudení. Celá jeho izba ňou bola nasiaknutá.

Premýšľal o tom, kde sa tam vzala, no na nič neprišiel. Možno skôr, ako opustila hrad, prišla sa naňho ešte pozrieť. Toto zistenie mu spôsobilo mravenčenie po celom tele. Chodí ho pozorovať v spánku? A prečo vlastne v noci nespí? A kde pobýva celý deň? Tieto otázky ho pálili na jazyku. Premýšľal o tom, či sa jej na to spýtať. No nakoniec to zavrhol. Mal strach, aby sa neurazila. Cítil jej prítomnosť, ale neozval sa. Čakal, kým prvá povie slovo a nemusel dlho. Po chvíli sa ozval jej prekrásny hlas, ktorý narušil to podivné ticho v miestnosti.

„Dobrý večer, Edward,“ pozdravila. V jej hlase cítil úsmev. Tak veľmi chcel zazrieť jej tvár. Chcel vedieť, či je aj ona taká krásna ako jej hlas.

„Dobrý večer, Bella. Už som sa bál, že neprídete.“ V Edwardovom hlase boli cítiť výčitky. Nechcel jej vyčítať, že ho nechala čakať, ale bol taký nervózny z toho, že by neprišla, a preto sa v jeho hlase odzrkadlili.

„Sľúbila som ti to predsa,“ pošepkala za jeho chrbtom Isabella. Znova stála tesne za ním a pozorovala ho. Pozerala na jeho ruky, ktoré mu neposedne spočívali v lone. Držali jej knihu, no dnes nečítal. Keď vošla dnu, bol zahĺbený v myšlienkach, preto Isabella chvíľu váhala, kým ho oslovila. Nechcela ho vyrušiť a ani vyľakať. Jeho vlasy sa krásne leskli v svetle ohňa, ktorý nepravidelne osvetľoval knižnicu. Mali podivnú farbu s bronzovými pramienkami. Kto vie, ako vyzerajú na slnku. Isabella si smutne povzdychla, pretože vedela, že to nikdy nezistí. Nikdy neuvidí jeho tvár zaliatu lúčmi slnka.

„Ďakujem za váš dar,“ prerušil jej myšlienky Edward. Isabella sa naňho prekvapene pozrela. Až po chvíli jej došlo, čo myslí tým darom.

„Potešilo ťa to?“ spýtala sa ho zaujato. Edward pokýval súhlasne hlavou.

„Veľmi. Tie králiky sa už nedali jesť.“

„Som rada, že som bola aspoň nejako užitočná. Zámkom sa nesie podivná vôňa, takže si niečo varil?“

„No, neviem, či sa to dá nazvať kuchárskym umením, ale zjesť sa to dalo,“ zasmial sa nahlas Edward nad svojim výtvorom. Po tom, čo do mäsa podával všakovaké koreniny, dalo sa povedať, že to má aj nejakú chuť.

„Povedz mi niečo o sebe,“ vyhŕkla zrazu Isabella. Chcela o ňom vedieť všetko. Chcela poznať jeho minulosť. Chcela vedieť, kto bol Edward v živote mimo zámku.

„Čo by ste chceli vedieť?“ opýtal sa jej Edward. Netušil, čo ju zaujíma.

„Všetko. Ako si žil... Čím si bol... Čo si robil... O tvojej rodine, priateľoch... A ako si sa dozvedel o mojom zámku a prečo si sem prišiel?“ vymenoval Isabella všetko, čo ju zaujímalo. Bolo toho samozrejme viac, ale veď oni majú toľko času pred sebou. Môže si niečo nechať aj na iné noci.

„Dobre,“ začal Edward. Cítil sa trochu podivne, že jej má o sebe rozprávať, hoci ho tešil jej záujem. „Do tejto krajiny som prišiel len nedávno s matkou. Dovtedy sme žili v Štátoch, v mestečku Chicago, kde som chodil do školy. Mojim jediným snom bolo, stať sa vojakom. Lenže bol som príliš mladý na to, aby ma vzali na front. Čo samozrejme vyhovovalo mojim rodičom,“ pousmial sa Edward nad spomienkou protestujúcich rodičov.

„Keď sa mi konečne dostala možnosť splniť si svoj sen a odísť na front, pretože vláda povolila vstup i chlapcom v mojom veku, moji rodičia mi to prekazili. Rozhodli sa opustiť Štáty a tým mi to znemožnili. Nikdy som svojim rodičom neodporoval, vždy som poslúchal, no teraz som mal chuť sa im postaviť. Ale neurobil som to.“

„Bál si sa?“ skočila mu do reči Isabella. Edward si povzdychol.

„Nie. Odvahu som mal, ale stala sa taká vec... Môj priateľ, ktorý sa na front dostal pol roka pred tým... Zabili ho,“ šepol so smútkom Edward.

„To je mi ľúto. Mal si ho rád?“ Edward si v mysli vybavil Williho usmievajúcu tvár. Prikývol.

„Áno, bol mi ako brat, ktorého som nikdy nemal. Mali sme spoločný sen. Ten jeho sa splnil, no tak rýchlo ako sa na front dostal, tak rýchlo sa i rozplynul. Čo to je pol roka? Krátka doba. Jeho šťastie trvalo presne tento čas. A potom zhaslo spolu s jeho životom. Tým som si uvedomil, a takisto za to mohli otcove múdre slová, že vojna nie je to, za čo som ju považoval. Je krutá. Berie životy, šťastie, lásku...“ Isabella počúvala jeho slová a premýšľala, kde sa v ňom berú. Zdal sa jej mladý na to, aké myšlienky má.

„Prišiel si do Škótska s rodičmi?“ skúsila Isabella zmeniť tému. No po chvíli zistila, že to nebol dobrý nápad. Edward si opäť povzdychol.

„Nie, len s matkou. Otec zostal v Chicagu.“

„Ale príde za vami, nie?“

„Nie,“ odpovedal jednoducho Edward. Isabella nechápala, čo sa stalo, ale mala zlé tušenie, že to bolo niečo, čo Edwarda trápi. Rozhodol sa ich otec opustiť? Už sa chystala spýtať nahlas, keď znova prehovoril.

„Je mŕtvy.“ Isabelle sa z jeho smutných slov stiahlo vnútro. Premýšľala nad jeho slovami, ale zároveň premýšľala nad svojimi pocitmi. Cítila sa podivne, akoby jej to všetko bolo ľúto. Neboli to len prázdne slová, ktoré vyriekla na jeho útechu, naozaj sa cítila smutne. Takto sa necítila už dávno. Možno storočia. Netušila, kde sa to v nej berie. No mala pocit, že to všetko spôsobuje jeho prítomnosť. To on z nej spravil niekoho úplne iného. Niekoho znovu schopného cítiť a prežívať pocity toho druhého.

„Takže ti zostala len matka,“ skonštatovala Isabella. Zrazu jej na myseľ vyskočil obraz osamelej ženy stratenej v lese. Uvedomila si ich podobu. Tá žena bola Edwardovou matkou. Isabella o tom nemala pochýb. Aj z nej vyžarovalo niečo, prečo jej neublížila. Cítila pri nej zvláštne pocity, podobné ako k Edwardovi.

„Áno, len ona a aj tú som opustil,“ prehovoril po chvíli Edward.

„Opustil? Prečo si ju opustil?“ Nechápala Isabella. Edward sa vystrel v kresle a odhodlane preniesol.

„Pretože som sa rozhodol vás nájsť.“

„Vieš, že si blázon?“ zasmiala sa Isabella. „Riskoval si svoj život pre niekoho, koho vôbec nepoznáš,“ vyčítala mu jeho chovanie.

„Viem, ale musel som,“ bránil sa horlivo Edward. Cítil, že jej to musí povedať. Ona musí vedieť, že on ju potrebuje, že už bez nej nemôže byť. Potrebuje ju cítiť, rozprávať sa s ňou a mať ju nablízku.

„Ako si sa vlastne o mne dozvedel?“ zaujímala sa Isabella. Chcela vedieť, či tuší o historkách, ktoré sa hovoria o jej zámku.

„Na farme, kde som býval, žil jeho skvelý chlapík, Emmett,“ začal opäť s úsmevom rozprávať Edward. Spomienka na Emmetta v ňom vyvolala úsmev. Mal ho rád. „On mi rozprával o tomto zámku. Ale boli to vymyslené historky. Ja na rozprávky neverím. No a keď som jednej noci zahliadol v jednej zámockej izbe svetlo a v ňom postavu, zatúžil som tú osobu poznať. Musel som sa sem vybrať a na vlastné oči zistiť, či sú tie reči pravdivé.“

„Stále si presvedčený, že tie historky sú vymyslené?“ Isabella vedela, o aké reči ide. Vedela, že si obyvatelia pod zámkom rozprávajú historky o krásnej žene, ktorá sa živý krvou. Na jednej strane chcela, aby o nej Edward vedel pravdu. Chcela, aby vedel všetko, aby tým historkám veril, ale mala strach, že potom utečie a nechá ju tu samu.

„Vy mi prezraďte, čo je na tom pravdy. O tom, že tu žije prekrásna žena, tomu verím. Viem, že tak nádherný hlas musí patriť k nádhernej tvári. No tie ďalšie reči, tomu neverím. Viem, že ste dobrá. Láskavosť z vás priam sála.“ Edwardove myšlienky ju prekvapovali. Cítila, že jej verí. To pre ňu veľa znamenalo. Mala by mu veriť aj ona. On je niekto viac. Na myseľ jej vyskočili slová z kliatby. Je možné, že on by bol ten pravý, kto ju môže z toho prekliatia dostať? Môže dúfať?

„Chceš poznať môj príbeh?“ spýtala sa Isabella znenazdania. Premkol ju pocit, že sa musí Edwardovi zveriť, že mu o sebe musí prezradiť viac. Edward horlivo prikývol.

„Povedal som vám o sebe a rád by som aj ja o vás chcel vedieť viac.“ Isabella si povzdychla.

„Možno to bude neuveriteľné. Môj príbeh je trochu desivý. Si naozaj presvedčený, že ma chceš spoznať?“ spýtala sa znova, aby sa uistila.

„Nič nechcem viac. Mám pocit, že sa potrebujete vyrozprávať. Možno vám to pomôže, tak ako mne. Niekedy je ťažké dostať zo seba svoje trápenie, ale ak máte na blízku osobu, ktorá je ochotná vás vypočuť, využite toho. Uľavte svojej duši." Duši, pomyslela si Isabella. Má ona vôbec nejakú dušu? Pochybovala o tom. Ale naisto vedela, že má svedomie, pretože ak by ho nemala, bez milosti by ho dávno zabila. Lenže ona vedela, že ak to spraví, ublížila by nie len sebe, ale aj iným.

„Je ťažké rozprávať o sebe a pritom ťa nevydesiť. Verím, že ak by som ti povedala všetko, utečieš odo mňa,“ vyznala sa Isabella. Vedela, že povedala až príliš.

„Tým mi chcete naznačiť, že je niečo pravda na tých historkách?“ spýtal sa jej Edward a Isabella si všimla, že jeho hlas pôsobil vyrovnane a pokojne. Vôbec nebol vydesený. Zatiaľ.

„Vždy je niečo pravdy na historkách a rozprávkach, ktoré sa rozprávajú.“

„Takže som mal pravdu, ste krásna,“ skonštatoval Edward a Isabella si povzdychla, že si nevybral práve tú najvhodnejšou časť.

„Áno aj nie,“ odpovedala mu. Nikdy viac, ako teraz, ju netrápila jej podoba. Keby tak mohla byť opäť stále krásna. Možno by našla v sebe silu odolať jeho vábivej vôni a neublížila by mu, keby to malo za následok, že by si mohla užívať jeho prítomnosť.

„Tomu nechápem,“ priznal sa sklesnuto Edward.

„Ani sa to nesnaž pochopiť. Sama tomu občas nerozumiem. Ale už je to tak,“ povzdychla si Isabella. Premýšľala, či mu povedať o kliatbe, aby mu tým naznačila svoj osud. Nakoniec sa rozhodla. „Porozprávam ti jeden príbeh. Bude to rozprávka o jednej dievčine. Sám si z neho vyber, čo chceš považovať za pravdu a čo za výmysel, ale zober v úvahu, čo som ti povedala. Na každej rozprávke je čosi pravdy.“

„Dobre,“ prehovoril nakoniec Edward, pohodlne sa usadil do kresla a s horlivosťou očakával jej slová.

„Stalo sa to veľmi dávno. V jednom sídle, uprostred hôr, žila jedna šťastná rodina. Rodičia a ich tri deti.“ Isabella si spomenula na svoju milujúcu rodinu. Bolo jej za nimi smutno, ale bolo to už dávno. „Ich najstaršia dcéra bola pomaly súca na vydaj. Poslali ju preto do veľkého mesta k jej tete, aby sa dostala do spoločnosti a našla si vhodného ženícha. Cestou tam sa však stalo nešťastie. Jej povoz bol napadnutý krvilačnou beštiou. Stretnutie s týmto tvorom zmenilo dievčine život. Prebrala sa o pár dní a jej telo bolo iné. Bolo odolnejšie, silnejšie a ona mala pocit, že bola ešte krajšia, ako pred tou udalosťou. No jedna zmena ju netešila. Jej srdce zostalo nemé. Nevydávalo už ten krásny zvuk. Už sa nerozbehlo rýchlosťou, keď sa preľakla, alebo keď bola z niečoho uchvátená. Zostalo naveky tiché. Keď sa tá dievčina prebrala po bolesti, zoznámila sa s tvormi, ktorí ju zachránili. Vysvetlili jej, čo sa z nej stalo a že bude až do konca svojej večnosti otrokom krvi.“

Isabella stíchla. Chcela zistiť, ako Edward reaguje na jej slová. Čakala, že jeho srdce bude uháňať, no on bol pokojný. Bola prekvapená, ako reaguje, ale pokračovala vo svojom rozprávaní ďalej. 

„Zmierila sa so svojim životom a zostala so svojou novou rodinou. No ani toto šťastie jej nebolo súdené. S rodinou veľa cestovali, presúvali sa z miesta na miesto, až sa ich cesta dostala do veľkého mesta, kde žili iní ich druhu. Istý čas tam dievčina so svojou rodinou trávila. Učila sa novým veciam. No osud je krutý a rozhodol sa dievčine zasadiť ďalšiu ranu. Na hrade, v ktorom sa zdržiavali, žili traja vládcovia. Jednému z nich deva nebola ľahostajná. Často vyhľadával jej spoločnosť, aj keď ho deva neustále odmietala. Nakoniec sa rozhodol a uvrhol devu a jej rodinu do väzenia. Držal ich tam veľmi dlho a chcel dosiahnuť, že podľahnú vábeniu ich prirodzenosti. No oni sa držali. Žili v presvedčení, že zabíjanie je kruté, a preto nechceli ubližovať živým tvorom. Ale dievčina nebola taká silná. Jej sebaovládanie nebolo na takej vysokej úrovni, ako ovládanie jej rodiny, a tak jedného dňa podľahla. V amoku zabila troch ľudí a stalo sa z nej monštrum, ktoré si nezaslúžilo lásku jej rodiny. Tá bola nakoniec donútená opustiť múry hradu. Dievčina na tomto mieste zostala ešte veľmi dlho. Žila ten istý život, ako jeho obyvatelia. Nemala v sebe zľutovania. Náklonnosť vládcu voči nej sa však nezmenila. Dokonca po tom, čo odišla jej rodina, dúfal, že ju skôr zdolá. Netušil však, že v jeho blízkosti je osoba, ktorá prahne po jeho spoločnosti. On ju prehliadal, a tak sa tá osoba rozhodla, že to vezme do svojich rúk. Jedného dňa, keď bol vládca kvôli povinnostiam mimo hradu, prišla za dievčinou a zverila sa jej so svojimi citmi. Prezradila jej, ako dievčinu nenávidí preto, že jej stojí v ceste. A tak uvrhla na dievčinu kliatbu. Od tej doby je dievčina nútená pretĺkať sa svetom sama. Bez priateľov, bez rodiny. Musí sa schovávať pred slnkom a žiť len nocou. Uväznená v tele...“ Isabelle sa zadrhol hlas. Netušila, ako nazvať to, čím bola, a tak radšej mlčala.

„Uf...“ vzdychol si Edward. „To bolo zaujímavé,“ priznal.

„Skôr desivé,“ skonštatovala Isabella. Nevedela, či jej slová padli na úrodnú pôdu a po pravde ani netušila, či chce vedieť, ako sa k tomu Edward postaví a ako zareaguje.

„Bol to váš príbeh, alebo naozaj išlo len o povedačku?“

„Vezmi to, ako chceš,“ prehodila znudene Isabella. Nemala síl presviedčať ho.

„Na každej historke je niečo pravdivé,“ zopakoval jej slová a Isabella tušila, že nad tým premýšľa.

„Presne, ako som povedala. Príbehy, ktoré si rozprávajú ľudia, v sebe ukrývajú pravdu. Museli predsa vzniknúť na nejakom základe. Je už len na ľuďoch, čomu napokon uveria.“ Isabellu bolestne pichlo na mieste, kde pred mnohými rokmi bilo jej srdce. Bolo to z pocitu, že jej rozprávanie naozaj zobral len ako povedačku a neuveril jej. Mrzelo by ju to, pretože každé slovo, ktoré vyslovila, bolo pravdivé.

„Ale dnes už je neskoro. Mal by si ísť spať. Aj zajtra je deň,“ prehovorila napokon. Potrebovala sa teraz od neho dostať. Cítila v sebe úzkosť a jeho prítomnosť jej teraz vôbec nepomáhala. Bála sa, že sa v tom začne vŕtať.

„Ešte sa mi nechce,“ ohradil sa Edward. „Môžem mať ešte otázku?“ Isabella si povzdychla, ale nakoniec povolila.

„Kde trávite svoj čas? Chodíte za mnou len v noci, aj to len na chvíľu a potom odídete. Kde ste počas dňa?“ Isabella naňho prekvapene pozrela. Čo mu na to mala povedať? Že v noci čaká, kým zatvorí oči, aby ho mohla pozorovať pri spánku? A že cez deň leží zatvorená pred slnkom a okolitým svetom vo svojej rakve?

„Mám povinnosti,“ odpovedala vyhýbavo. „A teraz už naozaj musím ísť. Dobrú noc, Edward.“

„Nie, počkajte ešte. Prosím, nechoďte, Bella,“ ozval sa naliehavo. Isabella sa medzitým presunula k dverám. Poslednýkrát sa naňho pozrela a bez odpovede opustila zámok. 

Tak, máte úspešne za sebou ďalšiu kapitolu. A že to ani tak nebolelo, že? Alebo hej?

Veľmi by ma zaujímalo, čo na ňu hovoríte. Ak by ste mi teda zanechali nejaký ten komentík, nenahnevala by som sa.  Viem, že som dlho nepísala. A posledné dve kapitoly tu pribudli po dlhej dobe. Ale chcela som vám urobiť radosť a hneď som vám sem obe hodila. Kedy bude pokračovanie, to je vo hviezdach. Takže dúfam, že ste si to užili. :D Vaša GCullen 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 13. kapitola: