Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 2. kapitola

06.05.2012 (11:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 24× • zobrazeno 2788×

Bozk tajomnej pani

2. kapitola

Keď prešli veľkou drevenou bránou, Edwarda prekvapil ten frmol, ktorý tu panoval. Vyzeralo to tu ako v mravenisku. Všade sa hemžilo kopec ľudí a každý niečo robil. Trochu ho to fascinovalo. Nikdy nič podobné nezažil. Veď kde by to videl? V meste? Už sa doslova tešil, ako tu istú dobu pobudne. Toto miesto si totižto hneď zamiloval.

„Teta Esme,“ zakričal Emmett do davu, z ktorého sa následne odpojila žena a vydala sa s úsmevom na tvári smerom k nim. Edward si ju obzrel a musel uznať, že bola veľmi krásna. Nemohla mať viac ako tridsaťpäť rokov, no nevedel to presne odhadnúť. Uvedomoval si, že život na farme a tvrdá práca človeku na veku pridajú.

Esme si hneď uvedomila, koho má pred sebou. Keď podišla k malej skupinke, hneď sa vrhla priateľke okolo krku.

„Elizabeth, drahá, tak rada ťa vidím,“ šepkala v objatí. Elizabeth sa skotúľali po tvári slzy. Boli to slzy šťastia, že po dlhých rokoch opäť vidí svoju priateľku a takisto slzy úľavy, že konečne zdolali tú cestu.

„Vôbec si sa nezmenila,“ začala Elizabeth naoko nahnevane vyčítať svojej priateľke. Tá len pretočila oči a mávla nad tým rukou.

„To iste,“ preniesla a zamerala svoj pohľad na Edwarda stojaceho obďaleč.

„A kto je tento mladý muž?“ spýtala sa zaujato a premerala si ho od hlavy až k päte. Esme musela uznať, že je veľmi pohľadný a má urastenú postavu. Na farmu ako stvorený. Pousmiala sa nad svojimi myšlienkami. Elizabeth sa vymanila z jej objatia a pristúpila k svojmu synovi.

„Toto je Edward,“ prehlásila s hrdosťou v hlase. „Môj syn.“ Esme sa naňho usmiala a roztiahla ruky.

„Tak poď ku mne, chlapče, nech si ťa objímem.“ Edward sa nesmelo usmial a podišiel k nej. Dal sa objať od tejto neznámej ženy a musel uznať, že sa cítil dosť podivne. Nikdy sa neobjímal so ženami. Nebol ako jeho rovesníci. Preňho doteraz existovala len kariéra, na ženy vôbec nepomyslel. No pri tomto objatí sa cítil príjemne. Mal pocit, akoby ho objímala vlastná matka. Ustúpil o krok a zdvorilo pozdravil.

„Dobrý deň želám.“ Esme musela uznať, že je Edward dobre vychovaný, ale nebolo sa čomu čudovať. Veď je synom Elizabeth. Edward začul spoza chrbta tichý smiech. Otočil sa tým smerom a uvidel Emmetta ako mu krúti ústa. Zamračil sa naňho, pretože nemal ani potuchy, čo mu je na smiech. Emmett vycítil jeho odmeranosť a hnev, a preto sa hneď ujal vysvetľovania.

„Prepáč, braček, ale keby si sa počul? No bolo to také, jak to vy mešťani hovoríte? Strojené? Tak mi to prišlo smíšne, no,“ bránil sa hneď Emmett a pri tom krčil ramenami. Nechcel si tohto mladíka pohnevať, pretože sa mu veľmi pozdával. 

„Dobre, nechajme tie reči a poďte. Ukážem vám, kde budete spať. Zložíte si veci, trochu si oddýchnete po dlhej ceste, a potom vám to tu poukazujem,“ povedala Esme s úsmevom a viedla ich k menšej budove. Edward sa obzeral okolo a videl mnoho takýchto menších domov. No zahliadol aj stajne a miesta, kde bola hydina. Vyzeralo to tu veľmi zaujímavo. Občas zachytil pohľady dievčat, ktoré sa naňho usmievali. Cítil sa trochu nesvoj. Za to dievčatá z neho nemohli spustiť oči. Takého krásavca tu už dávno nemali. Hádzali po Edwardovi veľavravné pohľady a smiešne pri tom mykali mihalnicami. Možno sa im to zdalo zvodné, no Edwardovi to prišlo smiešne, preto im radšej prestal venovať pozornosť.

Keď ich Esme zaviedla dnu a Edward zbadal svoju posteľ, doľahla na neho únava z celej cesty. Už nemusel byť v strehu a dávať pozor na matku a všetky ich veci, a preto sa spokojne natiahol na matrac a oddal sa spánku. Nevedel, ako dlho spal. Zobudil ho však podivný pocit, akoby ho niekto pozoroval. Edward sa strhol a pozrel okolo. Nad ním sa týčil Emmett a pobavene ho pozoroval.

„Vyzíraš jak bábatko, keď drichmeš,“ zasmial sa. „Si taký sladký. Ešte, že ťa tak nevideli naše dívčence. By sa na teba vrhli a to už by som ti ani ja nepomohou,“ dodal.

„Čo tu robíš, Emmett?“ spýtal sa ho Edward prekvapene. Nebol zvyknutý na to, že sa zobudí a okukuje ho cudzí chlap.

„No... Teta Esme ma poslala. Vraj ti to tu mám ukázat,“ povedal a posadil sa k Edwardovi na posteľ. „Budem ťa mat na starosti. Budem tvoj velký šéf,“ preniesol s hrdosťou Emmett a vypol svoju svalnatú hruď. Tešilo ho, že ho teta Esme poverila takou dôležitou úlohou. Bude musieť na tohto holobriadka dozrieť. A že sa oňho dobre postará, o tom nebolo pochýb.

„Tak už stávaj, ty leňochod. Ideme to tu ukuknút. A nebude sa kukat na baby, ale na dobytek. To len, aby si nebol sklamaný,“ povedal a pustil sa do rehotu. Edward si len povzdychol. Už si to vedel predstaviť. Emmett bude ten typ, čo si ľúbi z každého uťahovať. Má sa teda naozaj na čo tešiť. Radšej sa ale postavil, nechcel riskovať, že ho Emmett sám vytiahne z tej pohodlnej postele. Podišiel k dverám, pri ktorých stálo vedro s vodou. Opláchol si tvár a utrel si ju do košele. Až vtedy si uvedomil, že sa ani neprezliekol. Vzal svoj batoh a vytiahol z neho čistú košeľu. Tú špinavú zo seba zhodil a navliekol si čistú. Všimol si, že Emmett ho stále pobavene pozoruje.

„Je tu niečo smiešne?“ spýtal sa.

„Né, len sa chystáš, jak keby si stel íst na bál. Ideme medzi kravy, takže si si tú košelu kludne mohou nehat. Ale jak steš. Keď sa ale zasviníš, nenadávaj mi,“ povedal a pobral sa k dverám. Edward sa rýchlo vybral za ním. Cestou Emmett rozhadzoval rukami na všetky strany, keď sa snažil Edwardovi vštepiť, kde sa čo nachádza.

„Tu,“ povedal a ukázal na ďalšiu z menších budov. „Je místo, kde šeci jíme. Jak to vy meštani voláte?“

„Jedáleň?“ preniesol do otázky Edward.

„Hej. To je ono. No, ale móžeš tomu nadávat jak já, kantína. Tam dostaneš jest trikrát za den. Ale pamataj! Najprv sa mosí najest dobytek. Až potom, ked je už on sýty, móžeš jest ty. Je ti to jasné?“ Edward len prikývol na súhlas.

„No a čil ti ukážem tí naše zázraky. Poď!“ Emmett potešene pokýval hlavou a už Edwarda viedol k veľkým budovám, ako sa neskôr Edward dozvedel, boli to stajne. Ale Emmett to nazýval inak. Vravel tomu „kraviny“ či tak nejako. Z toho ich nárečia bol Edward v pomykove. Často sa stalo, že ničomu nerozumel, ale našťastie tak rozprávali len starci a Emmett. Lenže toho mal Edward na krku stále. Emmett ho totižto bral stále so sebou a ako sa neskôr dozvedel, všetko mali robiť spoločne.

Keď už ho Emmett konečne zoznámil s každým kusom dobytka, ktoré, samozrejme, nazval každé svojim menom, bol Edward už taký popletený, že netušil, v ktorej z tých malých budov má svoju posteľ. Bol by sa tam najradšej zavrel,  ale Emmett mu na to nedal príležitosť. Tentokrát ho ťahal smerom pod les, ktorý sa tiahol okolo celej farmy.

„No a čil budeš čumet,“ prehlásil pobavene Emm. Keď zašli za malý výbežok lesíka, naskytol sa mu neuveriteľný pohľad. Pred sebou mal vlniace sa more.

„Čo to je?“ spýtal sa prekvapene.

„Já sem to vedeu. Títo meštani. Šak nevidíš! To sa naše ovce!“ povedal a rozrehotal sa. Až vtedy si Edward všimol, na čo sa díva. Naozaj to bolo stádo oviec. Spokojne sa páslo na lúke a keďže bolo zomknuté v kope, na prvý pohľad ani nebolo možné rozoznať, že o ovce ide. Pobavene sa zasmial s ním.

„Je tu krásne,“ povedal zasnene, keď sa rozhliadol okolo seba.

„Ked myslíš! Mne to príde normálne,“ oponoval mu Emmett.

„Predstav si, že by si ty prišiel do Chicaga. Aj ty by si žasol!“ Edward si ho vedel naživo predstaviť, ako s otvorenou pusou chodí po uliciach tohto mesta.

„To asi hej,“ musel mu dať za pravdu Emmett. Nikdy v takom veľkom meste nebol. A nikdy nebol v Amerike. Možno raz, keď si zarobí dostatočné peniaze, vydá sa na cesty. Potmehúdsky sa pousmial nad svojimi plánmi.

„No, tak poď. Dáme si niečo do huby a pójdeme obriadit dobytek.“ Emmett mu pokýval rukou. Na to sa Edwardov  pohľad zameral nad les a on si všimol nejakú vežu.

„Emmett?“ ohlásil ho, no pohľadom z toho miesta neuhol. „Čo je tamto?“ spýtal sa po chvíli, keď už si myslel, že mu Emmett venuje nejakú pozornosť.

„Čo myslíš?“

„Tamto,“ zopakoval Edward a rukou ukázal k tomu miestu.

„Jáj. Ty myslíš zakliaty zámek? To neni ništ pre teba!“ povedal razantne a znova sa otočil na odchod. Edward mu už nechcel oponovať, tak sa vydal za ním. No párkrát sa ešte otočil a pozrel tým smerom. V hlave mu zneli Emmove slová. Zakliaty zámok. Ten chlapec asi stále nevyrástol z rozprávok. Ako si môže niečo také myslieť? Edward len pokrútil nad tým hlavou, a potom už poslušne Emmetta nasledoval.

Život na farme bol pestrý. Stále tu bolo čo robiť. Edward si uvedomoval, ako sa jeho život zmenil. Už preňho nebola prioritou škola. Teraz mal iné starosti. Všetko to začínalo skorým ranným vstávaním, zaopatrením dobytka a až potom prišiel na rad Edwardov hladný žalúdok. Celý deň zvykli s Emmettom tráviť mimo statku. Mali na starosti kosenie lúk, ktoré ku statku patrili. A takisto museli občas dozerať i na pasúce sa stáda. Občas šli dobytok poumývať k miestnemu jazeru, alebo prevetrať koníky. Edward si na to všetko pomaly zvykal. 

Jedného dňa, keď už boli na statku nejaké dva týždne, prišiel Emmett za ním do stajne. Edward práve čistil kone. Už pomaly končil, keď sa za ním ozval Emmett.

„No čo? Už máš hotovo?“ spýtal sa a pohladil žrebca po hrive. Edward sa otočil k nemu a prikývol.

„To je dobre. Dnes musíme navrátit ovce. O jeden den bude noc, kedy bude gulatý mesác,“ povedal zamyslene a odvrátil sa od koňa.

„Navrátiť? Čo to znamená?“ spýtal sa ho Ed, pretože toto ešte nerobil a nerozumel, čo ho čaká.

„No, poď! Vysvetlím ti to po ceste. Nesmíme sa zdržuvat,“ preniesol vážne a vybral sa von zo stajní. Edward ho potichu nasledoval. Vedel, že Emmett je v práci na statku veľmi skúsený. Ako mu sám povedal, vyrastal tu a za tie roky sa toho veľa naučil. A to, že tomu rozumel, bolo vidieť pri všetkom, čo robil. Už dávno Edward pochopil, že Emmett je jednoduchý človek, no rozdal by sa celý. Takú mal povahu. V Emmettovi videl brata, ktorého nikdy nemal. Keď už boli dosť ďaleko od farmy a stádo oviec videli, Emmett sa k nemu otočil.

„Víš,“ začal. „Vždy, keď prichádza gulatý mesác.“

„Máš na mysli spln?“ spýtal sa Edward, aby v tom mal jasno. Emmett mu prikývol.

„Áno. Vy to tak voláte. No vtedy zaženeme dobytek, čo najvác k statku a zatvárame ho na tú noc gulatého mesáca,“ vysvetlil mu. To už sa ale priblížili k ovciam. Emmett Edwardovi ukázal, ako má správne statok hnať, aby sa mu nerozutekal. Postupovali pomaly, no bolo to náročné. Hnali ich už skoro tri hodiny a postúpili len o kúsok. Toto bolo asi to najťažšie, čo tu Edward za tú dobu robil.

„Príliš mi to nejde,“ posťažoval sa, keď k nemu podišiel Emmett. Ten sa nad tým len pousmial a potľapkal ho po ramene.

„Neboj sa, braček. Aj toto sa naučíš. Šak to neni až taká robota. Len musíš dójsť na to, jak ich okabátit. Šak si šikovný a nájdeš ten správny spósob. Ale čil toho na chvílu nehaj a poď sa posilnit. Teta Esme nám zabalila koláče. S lekvárem. Tí mám najradšej,“ usmial sa Emmett a pohladkal si brucho. Edward sa tomu len pousmial a sadol si k Emmettovi pod strom. Keď zacítil vôňu domácich koláčov tety Esme, aj on sa potešil. Žalúdok mu skrútil hlad, a tak sa hneď na ne vrhol. Pritom pozoroval ovečky, ako sami pomaly postupujú k farme. Akoby poznali cestu. V diaľke pod lesom však zbadal pár zatúlaných kúskov. Postavil sa a chcel sa vybrať k nim, zavrátiť ich späť.

„Ná a kde ideš?“ oboril sa naňho Emmett. Nemal rád, keď sa niekto stavia od jedla. Potom začne ťahať aj jeho a on sa nemôže pokojne najesť.

„Zbadal som tam pod lesom pár kúskov oviec. Chcem ich zahnať späť,“ vysvetlil mu Edward a ukazoval smerom, kde pre malou chvíľkou do lesa vošli ich ovce.

„Tí nehaj tam, kde sú!“

„Ale...“

„Povedau som? Povedau! Tak očúvaj!“ tvrdil si stále svoje Emmett a aby pridal svojim slovám na vážnosti, tresol rukou do zeme.

„A povieš mi prečo?“ nedal sa Edward. Veď prečo by ich tam mali nechať? To im je jedno, že sa im takto zatúla pár kusov dobytka?

„Tak očuj. Povím ti teraz jeden príbeh. Minule si sa ma pýtau na ten náš zakliaty zámek, že?“ Edward len horlivo prikyvoval. Bol doslova nedočkavý, že sa o tom zámku konečne niečo dozvie. Nech sa s touto otázkou otočil na kohokoľvek, vždy ho len odbili a nič mu nepovedali. Rýchlo si prisadol k Emmettovi a počúval.

„Tak, je to príbeh starý jak ten zámek, hádam. Už keď som bou malý chlapec a vlastne každému decku túto rozprávku vyprávajú už od kolísky. Je to príbeh o pani, čo vraj žije na tom zámku. Je to netvor. Ohava. No skrátka je špatná jak noc. Len jeden deň, a to keď je gulatý mesác, na seba bere podobu krásnej ženy. Vtedy sa k nej ale neradno priblížit... V tom čase sa chodí krmit... A aby mohla prežit, musí pit... krv.“ Emmett chcel na túto časť príbehu dať veľký dôraz, preto stíšil hlas a medzi vetami si robil malé prestávky. Zdalo sa mu to potom desivejšie. Pozoroval pri tom Edwarda, ktorý ho napäto počúval.

„No a miestni ľuďá zo strachu, aby ich tá obluda nenapadla, jej nehávajú pár kusov dobytka, aby si radšej pochutnala na ňom, jak na nich. Preto sme aj my nehali tých pár kusov pod tým lesom. Ona vycucá tí ovce a nás nehá na pokoji. Chápeš?“ Edward ho pozoroval. Najprv si myslel, že si z neho Emmett robí žarty, ale Emmettova tvár bola vážna. Aj tak mu to ale nedalo a musel sa ho spýtať.

„Ty tomu veríš, Emmett? Veríš legende, ktorá sa rozpráva deťom pri kolískach?“ pousmial sa Edward. Čakal, že Emmett spustí ten jeho obvyklý rehot a kým zo seba s ťažkosťou bude dostávať slová a tom, že mu naletel, bude sa váľať po zemi a od smiechu sa držať za brucho. No Emmettov výraz sa nezmenil a aby potvrdil Edwardovi, že to naozaj myslel vážne, tak mu súhlasne prikývol.

„Ja na rozprávky neverím,“ stál si Edward za svojim. Emmett sa k nemu nahol.

„Počuj, najskór som aj ja mysleu, že sa to len dáke báchorky. Ale raz po noci s gulatým mesácom, keď som ovce hnal spátky na pašu, som našól tú jednu našu. Ležala mŕtva na okraji lesíka. A bola vycucaná. Ani kapka krvi v nej neostala. Až vtedy som uvereu aj ja. A aby si vedeu, nikdo ma nepresvedčí, že to neni pravda,“ dodal napokon. Edward ho neveriacky pozoroval. Je možné, aby takýto chlapisko veril v rozprávky? Stále mu to nešlo do hlavy. Ale radšej sa rozhodol, že už Emmettovi nebude odporovať. Aj tak by to k ničomu neviedlo. Ako ho poznal, stále si bude stáť za svojim.

Po chvíli sa Emmett zdvihol a Edward ho poslušne nasledoval. Už bola tma, keď dorazili na statok. Zavreli ovce do ohrady a pobrali sa každý do svojej postele. Edward si unavený ľahol spať. V tú noc sa mu sníval podivný sen. Stál v honosnej miestnosti na zámku. Pozeral na seba do zrkadla. Mal oblečené drahé šaty. Musel uznať, že mu to veľmi pristane. Zrazu sa za ním ozval prekrásny ženský hlas.

„Dobrý večer, Edward.“ Edward sa po jej pozdrave chcel otočiť, keď ho tá žena zahriakla.

„Neotáčaj sa! Ak chceš, aby som zostala, nesmieš sa otočiť,“ preniesla s prosebným tónom.

„Dobrý večer, pani moja,“ odpovedal jej na pozdrav. Edward zostal stáť bez pohnutia. „Ďakujem za krásne šaty,“ preniesol pokorne a zadíval na svoj obraz v zrkadle. Za sebou zahliadol tieň. Spozornel a uprel svoj pohľad na to miesto v odraze zrkadla. Vtedy to miesto ožiarilo slabé svetlo mihotajúcej sa sviece a Edward pohliadol na zviera – obludu, ktorá stála za ním.

„Aaa...“ skríkol a posadil sa. Obzrel sa okolo seba a spozoroval, že je vo svojej posteli. S úľavou si povzdychol.

„Ja toho Emmetta zabijem,“ šepol do tmy.

 V prvom rade chcem poďakovať za všetky komentáre, ktoré ste k prvej kapitole napísali. Veľmi ma potešili. A samozrejme spôsobili to, že je tu pokračovanie tak rýchlo. Nebudem vás prosiť o žiadny komentár, ale kapitoly budem pridávať len na základe nich. Takže ak chcete čo najskôr vedieť, ako to bude pokračovať ďalej, viete, čo je vašou úlohou. Vaša GCullen :)

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 2. kapitola: