Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Budem ťa milovať naveky - 10. kapitola

24.02.2012 (18:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 3206×

10. kapitola

Rose:

„Emmett? Môžeš mi prísť, prosím ťa, pomôcť s večerou?“ zakričala som do útrob domu. Bola som nervózna, pretože už prišiel čas, aby som Emmovi oznámila, že som tehotná.

„Jasné, zlato,“ odvetil a už aj bol pri mne.

„Pokrájaj cibuľu,“ nakázala som mu. Hneď sa do toho pustil. No nie je to skvelý manžel? Ani nefrfle, keď mu niečo poviem.

„Rose, deje sa niečo? To sa mi nezdá, keď nič nehovoríš,“ povedal po chvíli ticha. Ajaj, je to tu.

„Vlastne... musím ti niečo povedať.“

„Preboha, Rose, ty si chorá?“ skríkol a chytil mi čelo, či nemám teplotu.

Prevrátila som oči. „Nie, nie som chorá. Nestresuj,“ upokojovala som ho.

„Tak už hovor, čo sa deje,“ zaúpel. Rozhodla som sa, že nebudem viac chodiť okolo horúcej kaše.

„Emm, som tehotná.“

Nastalo hrobové ticho. Toto neveští nič dobré. Zahryzla som si do pery a zrazu sa mi tá biela podlaha zdala byť strašne zaujímavá.

„Čo?“ zašepkal Emmett po nekonečnej minúte. Viem, že po minúte, pretože som to v duchu odrátavala.

„Budeš otcom,“ pípla som. Ani som sa nenazdala a už som bola v jeho medveďom náručí.

„To je výborné!“ Začal ma bozkávať po tvári a ja som sa usmiala.

„Tešíš sa?“ spýtala som sa.

„Jasné, že sa teším. Oh, Rose,“ usmial sa, „a v ktorom mesiaci si?“

„V treťom.“ Emmett sa zasmial a znova ma k sebe pritiahol. Bola som neskutočne rada, že to takto zobral. Ale vlastne - mohla som to očakávať. Emmett bol skvelý manžel. Keď sa trošku upokojil, znova sme sa pustili do prípravy večere.

Bella:

Sedela som na sedačke a pohľad upierala na vázu, do ktorej som dala kyticu ruží. Premýšľala som, od koho môžu byť. Keď som za poslíčkom zatvorila dvere, celú kyticu som poprevracala, ale žiadny lístok od „ctiteľa“ som v nej nenašla. Najprv som ju chcela vyhodiť, ale potom mi jej prišlo ľúto, pretože bola skutočne krásna a určite stála nemalé peniaze. Pozostávala z presne dvadsiatich červených ruží. Pokrútila som hlavou.

Niekto ma musí mať skutočne rád, pomyslela som si. Najprv dostanem letenky do Miami, potom mi posiela kyticu ruží.

Čo som krava? Prečo som si taká istá, že to poslal ten istý človek? Mohli to byť dvaja úplne cudzí ľudia. Bože, prestaň! nakázala som si. Nefandi si tak. Nemôžem očakávať, že by som mala dvoch ctiteľov. A ktovie, či mi to neposiela nejaká kamarátka. Túto možnosť som však okamžite zatrhla. Nie, kamarátka určite nie. Toto bude muž. Na sto percent. Veď ja na to prídem.

Deň sa striedal za dňom, týždeň za týždňom, až nakoniec ubehol ďalší mesiac môjho života. V podstate sa nič zaujímavé neudialo. Emmett sa tešil z toho, že bude otcom a začal navštevovať obchody s detským oblečením. Rose sa tešila spolu s ním, Jessica bola nadšená, pretože dva týždne po príchode z Miami za ňou prišiel Tom. Všetci boli dokonale šťastní. Ani ja si nemôžem až tak sťažovať, ale nejaká extra natešená som zo svojho života nebola.

Práve som odkladala do skrine svoje ožehlené veci. Povzdychla som si, keď som dlaňou prešla po Edwardových tričkách. Bella, už to musíš urobiť! prikázala som si. Zbehla som do obývačky, kde sa mi už týždeň povaľuje prázdna škatuľa. Chytila som ju do ruky a odišla späť do spálne. Otvorila som ju a začala do nej vkladať Edwardove veci. Trhalo mi to srdce, pretože to znamenalo, že je s ním definitívny koniec. Už naňho nebudem mať žiadnu pamiatku. Len fotky a svoje spomienky. Ale vedela som, že je to správne. Musím sa vo svojom živote pohnúť ďalej.

Zotrela som si z líc slzy, ktoré ešte stihli pretiecť cez okraj. Jeho tričko som si priložila k tvári a vedela som, že je to poslednýkrát, čo budem cítiť tú vôňu. Nie, takto to nepôjde. Tričko som zložila a so všetkými ostatnými jeho vecami ho hodila do škatule. Potom som ešte vzala z vane jeho mydlo, šampón a prihodila to k tým veciam. Škatuľu som potom zalepila lepiacou páskou. Zajtra to všetko vyhodím.

Ráno ma prebudilo klopanie na dvere. Vyskočila som z postele a navliekla na seba župan. Vo dverách ma čakalo milé prekvapenie.

„Alice!“ zvýskla som.

„Ahoj,“ objala ma, „už som si myslela, že mi ani neotvoríš.“

„Prepáč, ešte som spala. Poď ďalej.“

„Tak sa ospravedlňujem, že som ťa zobudila,“ povedala, ale myslím, že to nebolo celkom úprimné. Zasmiala som sa.

„Rada ťa vidím,“ povedala som.

„Aj ja teba. Prišla by som už aj skôr, ale vôbec som nemala čas,“ odvetila a posadila sa v obývačke.

„Dáš si niečo?“ navrhla som jej.

„Nie, vďaka. Inak, Bells, dúfam, že nevadí, že som sa zastavila takto neohlásene. Ja som len mala cestu do Seattlu a tak si vravím, že keď som už tu, tak ťa prídem pozrieť. Ani som nemala čas na premýšľanie.“

„To je v poriadku, som rada, že si tu,“ odvetila som. „Alice? Ale ako si vedela, kde bývam?“ Pokiaľ si dobre pamätám, nehovorila som jej to.

„Ehm... No... mám svoje zdroje,“ povedala nervóznym hlasom, ale nakoniec sa zasmiala.

Zdvihla som obočie, no Alice dodala: „Ale nie, veď ty si mi to hovorila ešte v Miami, nespomínaš si?“

To teda nie. Ale možno som jej to aj vravela. Ktovie. Alice zmenila tému.

„Čo je v tej škatuli?“ spýtala sa a ukázala na škatuľu s Edwardovými vecami.

„To sú veci môjho manžela. Idem ich vyhodiť.“

„Počkať, ty máš manžela?“

„Mala som, ale pred piatimi mesiacmi mal autonehodu a zomrel,“ zašepkala som.

„To mi je ľúto,“ odvetila Alice a pohladila ma po ramene. Prikývla som.

„Ale možno by si to nemala vyhodiť,“ pokračovala.

„Prečo?“

„Aby si to potom neľutovala.“

Neodpovedala som na to. Radšej som zmenila tému. „A ako sa má Carlisle?“ Dúfala som, že sa k téme Edward už nevrátime. Mala som šťastie. Alice začala rozprávať o Carlisleovi, Jasperovi, Esme...

Napriek tomu, že vonku pršalo, som zažila pekný deň. Alice sa vždy podarilo mi zlepšiť náladu. Boli sme u mňa a pozerali sme rôzne filmy a seriály. Bolo už neskoro večer, tak som Alice navrhla, či u mňa nechce zostať cez noc. Nechcem, aby náhodou pri ceste domov havarovala alebo čo.

„Jasné, bolo by to super,“ zvýskla. Odišla som do kuchyne pre čaj. Keď som sa vrátila, Alice sa mňa zvláštne zadívala.

„Bells, môžeme si pohovoriť?“ spýtala sa.

„Jasné, niečo sa stalo?“

„No, potrebujem, aby si to, čo ti budem hovoriť, brala vážne.“

Prikývla som a posadila sa k nej.

„Tak, čo máš na srdci,“ vyzvala som ju.

„Dobre, teraz ti poviem niečo, kvôli čomu som vlastne tu.“

„Aha,“ hlesla som. Začínalo sa mi to páčiť čo raz menej.

„Fajn, takže, veríš na mýtické bytosti?“ začala s vypytovaním.

„Myslíš tým víly, morské panny a tak?“

„No povedzme.“

„Nie, neverím, možno keď som bola malá tak áno, ale teraz už nie,“ zakrútila som hlavou.

„A veríš na upírov?“

Preglgla som. „Mala by som?“

„Počuj, keby som ti povedala, že tvoj manžel žije, verila by si mi?“ spýtala sa.

„Prečo sa ma na niečo také pýtaš?“ povedala som roztrasene.

„Len mi odpovedz na otázku.“

„Nie, neverila,“ odvetila som. Alice sa usmiala.

„Vieš, pýtam sa ťa to preto, lebo sa to týka tvojho manžela Edwarda.“

„Odkiaľ vieš, že sa môj manžel volal Edward?“ skríkla som.

„Bella, pokoj!“ Chytila ma za plecia a pozrela sa mi do očí.

„Odkiaľ to vieš?“ nevzdávala som sa.

Chvíľu bolo ticho, až nakoniec povedala: „Lebo on žije a poznám ho.“

„Alice, ty niečo berieš?“

„Bella, musíš mi veriť.“

„Ale veď hovoríš z cesty. Edward je mŕtvy! Zomrel pri autonehode!“ kričala som na ňu. Krútila hlavou.

„Viem, že sa tomu dá ťažko uveriť,“ povedala pokojne.

„Vôbec sa tomu nedá uveriť,“ odvrkla som. Jej preskočilo? Panebože, pustila som si do bytu blázna.

„Pozri sa, pýtala som sa ťa, či veríš na upírov, však?“

Prikývla som.

„No vidíš. Takže povedzme, že existujú,“ pokračovala.

„Dobre, ale čo to má spoločné s Edwardom?“ spýtala som sa.

„Vieš, Edward pri tej autonehode nezomrel. Prežil to. Ale nie ako človek,“ odvetila bez známky humoru v hlase.

„To nie je možné,“ zašepkala som. „Veď keby to prežil, kde by bol potom tých päť mesiacov? Počkať a čo znamená, že nie ako človek?“ Absolútne ničomu som nerozumela.

„Dobre, ja ti to poviem rovno. Ja aj celá moja rodina sme upíri.“ Čo? Najprv som si myslela, že si zo mňa robí srandu, ale výraz jej tváre hovoril niečo iné. Začala som sa od nej pomaly odťahovať.

„Nemusíš sa ma báť. Ja ani nikto z našej rodiny ti neublížime,“ rýchlo zo seba vychrlila.

„Alice, ja ti neverím,“ povedala som. Nič nepovedala, len sa postavila a podišla k oknu. Otvorila ho. Poobzerala sa po okolí a vyskočila von.

„Alice,“ skríkla som a rozbehla sa k oknu. Pozrela som sa dolu, ale nikto tam nebol.

„Áno?“ ozval sa za mnou pobavený hlas. Rýchlo som sa otočila a zbadala ju so širokým úsmevom na tvári.

„Ale veď si skočila...“ Nedokončila som. Srdce mi splašene bilo.

„Hej, skočila. Ale povedala som ti, čo som. Musela som ti to nejako dokázať.“

„Panebože,“ hlesla som a posadila sa na zem. Alice ku mne podišla. „Prosím, neubližuj mi,“ prosila som ju.

Vyvalila oči. „Bella, nikdy by som ti neublížila. Ja a moja rodina sa neživíme ľudskou krvou.“

Pochybovačne som sa na ňu pozrela. „A čím potom?“

„Krvou zvierat. Nie je to také chutné ako ľudská krv, ale na prežitie nám to stačí,“ odvetila. „Viem, že ti to pripadá neuveriteľné, ale na svete chodí veľa vecí, o ktorých normálny smrteľník nemá potuchy. A jednou z týchto vecí sú aj upíri,“ pokračovala.

Tento svet nie je normálny. Ja nie som normálna. Zdravý rozum mi vravel, že jej nemôžem veriť, ale oči neklamali. Videla som, ako skočila von z toho okna, ale nič sa jej nestalo. Nie je možné, aby sa človeku nič nestalo.

Potom mi napadla ešte jedna vec. „A čo má vlastne toto všetko spoločné s Edwardom?“

„No, keď mal tú autonehodu, mal ohromné šťastie, že neďaleko bol Carlisle. Zacítil krv, tak sa išiel pozrieť, čo sa stalo. Na mieste nehody zbadal Edwarda a ešte toho druhého šoféra. Vedel, že sanitka je už na ceste, tak musel konať rýchlo. Bol si istý, že ten druhý chlap to prežije, aj keď upadol do bezvedomia. Tak šiel za Edwardom, ktorý bol na tom oveľa horšie. Vedel, že umiera. V nemocnici by mu už nestihli pomôcť. Tak ho premenil. Tá nehoda sa stala na moste, čo mu celú situáciu veľmi uľahčilo. Edwarda dal do svojho auta, jeho auto potlačil takým smerom, aby sa zdalo, že pri zrážke prerazil cez okno a spadol  z mosta do vody. Preto sa vlastne nenašlo jeho telo.“

Čo sa týka kapitoly, pokojne mi vynadajte. Viem, že je hrozná.

Taktiež by som chcela poďakovať za komentáre pri predchádzajúcej kapitole. Som neskutočne rada, že vždy sa nájdu nejaké dobré dušičky a zanechajú tam aspoň smajlíka. Vždy ma poteší, keď viem, že niekto moju poviedku stále číta. Takže tým pár vyvoleným patrí toto ĎAKUJEM! :)

Inak baby, v budúcej kapitolke sa môžete pripraviť na Edwarda. :D

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Budem ťa milovať naveky - 10. kapitola: