Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Budem ťa milovať naveky - 11. kapitola

04.03.2012 (07:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 3906×

11. kapitola

„Bella, prečo nič nepovieš?“ spýtala sa ma Alice, keď som hodnú chvíľu nič nepovedala.

„Neviem, čo mám povedať,“ odvetila som neprítomne. Srdce mi bilo ako o život. Práve som sa dozvedela, že moja, trúfam si povedať, skoro najlepšia priateľka, nie je človek. Predstavila sa ako upír, prosím pekne.

A aby toho nebolo veľa, ešte do toho svojho divadla zaplietla aj môjho zosnulého manžela.

„Môžeš povedať hocičo,“ zaúpela. Šľahla som k nej pohľadom.

„Fajn, mala by si zájsť za psychiatrom,“ vyhlásila som. No uznajte, keby vám niekto povedal, že je upír, neposlali by ste ho tam tiež?

Alice si povzdychla. „Bella, musíš mi veriť.“

„Prečo by som mala?“

„Pretože aj teba sa to týka,“ odvetila naliehavo.

„Čo tým myslíš?“

„Myslím tým to, že tvoj manžel žije! A tým, že si jeho manželka, sa to týka aj teba.“

„Alice, prestaň! Všetko, čo hovoríš, je hlúposť. Môj manžel je mŕtvy, rozumieš?!“ kričala som na ňu. Čo je veľa, to je veľa.

„Nie, nie je,“ stála si za svojim.

„Prosím ťa, odíď. Potrebujem byť sama.“

„Ale...“ začala, no skočila som jej do reči.

„Alice, choď preč. A, prosím ťa, už sa mi neozývaj. Nechcem mať s tebou absolútne nič spoločné. Zabudni, že si ma vôbec niekedy spoznala,“ hovorila som pomaly. Všetko, čo som povedala, som myslela úprimne. Ja nepotrebujem mať za kamarátku psychopatickú ženu, čo vyhlasuje, že ona aj celá jej rodina, vrátane môjho manžela, je upír.

„Tak dobre,“ odvetila potichu. „Keby si si to však rozmyslela, pokojne sa ozvi. Budem čakať. A, Bella, prosím, nikomu nič z toho, čo som ti povedala, nepovedz.“ Prehodila si kabelku cez rameno a kráčala ku dverám. Tam sa na mňa ešte raz pozrela a povedala: „Mimochodom, Edward ti odkazuje, že ťa ľúbi, nech sa stane čokoľvek. Vraj navždy zostaneš jeho slniečko.“ S týmito slovami za sebou potichu zatvorila dvere.

Stuhla som. Slniečko mi hovoril len Edward a vedeli sme o tom len my dvaja. Pred nikým iným mi tak nehovoril. Tak ako je možné, že to Alice vedela? Iba žeby... Nie, to rozhodne nie.

Napriek tomu som sa však neubránila slzám. Pomaly mi stekali po tvári a ani som sa nesnažila ich zotrieť.

Nevedela som, čo mám robiť. Či mám, alebo nemám Alice veriť. Čo si myslela, že spravím, keď sa to dozviem?

Len tak si sem nakráča a povie mi, že je upír! Lenže, musela som uznať, že to môže byť pravda.

V Miami a ani tu som ju nikdy nevidela niečo zjesť alebo vypiť. Mala neprirodzene bledú a studenú pokožku. To som si pamätala ešte od nášho zoznámenia, keď sme si podávali ruky. Ďalej, nikdy som ju cez deň nezahliadla v meste. Vždy, keď sme sa dohodli, že si niekam vyrazíme, dohodli sme sa na večer. Alebo aspoň na vtedy, keď už slnko ako-tak zašlo. Lenže nikdy som sa nad tým nepozastavovala. Vždy som to pripisovala tomu, že proste má s Carlisleom nejakú prácu.

Alebo jej oči. Menili farbu. Zo zlatej na čiernu a potom naopak.

Ale teraz, keď tu bola táto možnosť, musela som  priznať, že niečo na nej bolo. Dokonca som musela začať vážne premýšľať o tom či by to mohla byť pravda.

Lenže, videla som ju, ako skočila z okna. Bývam na siedmom poschodí. Neexistuje, aby sa jej niečo nestalo. Som si stopercentne istá, že skočila. Videla som to na vlastné oči. Zrazu sa však zjavila opäť v obývačke.

Až v tomto momente mi to celé akoby došlo. Panebože, ona hovorila pravdu. To ale nemení nič na fakte, že s ňou už nikdy v živote nechcem nič mať. Lenže, keď je upírka, znamená to, že Edward skutočne žije? Nie, lepšia by bola otázka: je možné, aby žil? A na to som nevedela presnú odpoveď.

Do rukáva od trička som si utrela posledné slzy. Vbehla som do spálne a vzala si pyžamo. V kúpeľni som si začala napúšťať do vane vodu. V tej som strávila asi dvadsať minút. Napriek tomu, že bola horúca, viackrát ma striasla zima. Bolo to všetko kvôli Alice a jej „tajomstvu“. Nič som si nepriala viac ako to, aby sa tento deň už skončil.

Prešiel už týždeň a o Alice som nemala žiadne nové správy. Bolo mi to aj trošku ľúto a priznám sa, že som čakala, že sa ozve sama. Lenže keď sa neozvala ani prvý, ani druhý deň, vedela som, že je už úplný koniec.

Ach, Masenová, mala by si sa nakopať do zadku, pomyslela som si. Keby si Alice vtedy neposlala preč, teraz by si toho vedela viac. Aj o nej, aj o Edwardovi.

Najhoršie na to však bolo, že som jej povedala, že ju už nikdy v živote nechcem vidieť. Nemôže mi to však mať za zlé, pretože som bola v tom momente v šoku. Druhá najhoršia vec bola tá, že som si nebola istá Edwardom. Slniečko, stále som na to myslela. Niečo však na tom musí byť.

Ale bála som sa zistiť pravdu. Povedala som si, že sa v tom viac nebudem kutrať. Pre mňa môj manžel zomrel pred piatimi mesiacmi a bodka.

Stále som ale myslela na to, aké by to bolo, keby sa Edward skutočne vrátil. Samozrejme, že by som sa tešila, pretože ho milujem, ale nechcela som si robiť zbytočné nádeje.

Veď päť mesiacov som sa usilovala o to, aby som naňho ako-tak zabudla alebo aspoň, aby som bola schopná bez neho ďalej žiť.

Nemôžem si teraz dovoliť znova dúfať. A druhá vec, bola by som schopná prijať svojho manžela ako upíra? Na to som však odpoveď nepoznala.

„Bells, nad čím premýšľaš?“ vytrhol ma zo zamyslenia Rosaliin hlas. Potriasla som hlavou a spomenula si, že sa práve nachádzam v kaviarni Cafénet, na rohu ulice, kde býva Rose.

„Ale nad ničím,“ odvetila som a snažila sa o úsmev. Nevyšlo to.

„Bella, čo sa deje? Vieš, že ťa poznám už dosť dlho na to, aby som vedela, kedy mi klameš a kedy nie.“ Ach, jaj. Rosalie bola vždy vnímavá. Pravdu som jej, aj keď som chcela, nemohla povedať. Požiadala ma o to Alice a ja jej prianie budem rešpektovať.

„Skutočne nič.“

„Na isto?“

„Na isto.“ Zasmiala som sa.

„Tak fajn,“ povzdychla si. Vedela som, že už sa v tom ďalej nebude rýpať a bola som za to vďačná. Jednu otázku som si však nemohla odpustiť.

„Rose?“ spýtala som sa váhavo. Prikývla, že ma počúva.

„Bola by si schopná byť s Emmettom v hocijakom prípade?“

„Čo je to za otázku? Prečo?“ divila sa Rosalie.

„Len tak sa pýtam. Vieš, myslím tým, že či by si ho ľúbila aj vtedy, čo ja viem, keby nebol človekom?“

Rose sa zasmiala. „Bella, čo to melieš? Veď čím iným by mohol byť?“

Napríklad upírom. Pokrčila som plecami. Rose sa ešte raz zachichotala, ale odpovedala: „No myslím, že áno. Vieš, určite by som pri ňom stála vždy. Či už v dobrom alebo zlom. V podstate sme si to sľúbili v manželskom sľube.“

Rosalie mala pravdu. Ako som mohla byť taká hlúpa? Čo keď je skutočne pravda, že Edward niekde žije a snažil sa so mnou spojiť? Teraz mi to dávalo všetko dokonalý zmysel. A ja som sa zachovala ako jedna hlupaňa. To ja som ho zradila, nie on mňa. Veď predsa, ja som mala pri ňom stáť. Vtedy, už minulý týždeň a aj práve v tomto momente. Nezáleží na tom, či je alebo nie je upír a či sa mi to páči alebo nie. Dôležité je to, že som mu sľúbila, že pri ňom budem stáť za všetkých okolností. A kde som teraz? Pri ňom? Ani zďaleka. 

Možno ma práve potrebuje. Myslím, že som pochopila, že skutočne žije. Alice by mi predsa neklamala. A keby som bola trošku šikovnejšia, napadlo by ma to už skôr. Veď to bolo také očividné. Už v Miami, keď nám hovorila o svojom bratovi Edwardovi a podozrivo sa na mňa dívala, mi malo prísť, že sa niečo deje. Alebo keď povedala, že on má dvadsaťšesť a ja som si okamžite spomenula, že aj môj Edward mal dvadsaťšesť. Potom jej zvláštne telefonáty, kde vravela, že „trpezlivosť ruže prináša“, hovorili za všetko. Veľakrát ma napadlo, akoby hovorila o mojom Edwardovi. A až teraz mi došlo, že ona o ňom skutočne hovorila. Keby som si kúsky tejto skladačky bola pospájala už skôr, mohlo to celé dopadnúť úplne inak.

Vďaka Rose som to všetko pochopila. Až ona mi otvorila oči. Vedela som, čo musím urobiť.

„Rose, už musím ísť. Mám niečo dôležité. Ahoj a pozdravuj odo mňa Emmetta,“ vychŕlila som zo seba rýchlo a vstala zo stoličky. Na stôl som ešte hodila bankovku, aby to Rose nemusela celé zaplatiť sama.

„No fajn, budem. Ahoj,“ odvetila prekvapeným hlasom.

Bežala som ku mne do bytu. Našťastie to nebolo od kaviarne až tak ďaleko, takže za dvadsať minút som vbehla do vchodu.

Keď som sa dostala do vnútra svojho bytu, rozutekala som sa do obývačky. No tak, kde si?

Prehrabávala som sa v šuplíkoch, ale nikde som ten poondiaty papier s Alicinou adresou nevedela nájsť.

Dala mi ju ešte v ten osudný deň minulý týždeň pred tým, ako som sa to všetko dozvedela.

V obývačke nebol. Ach, panebože, prosím, nech som ten papier nevyhodila. To by bolo zlé, pretože jej číslo som si vymazala. Lenže, teraz som jej už uverila. Verila som tomu, že je upírka a aj tomu, že to čo vravela o Edwardovi, je pravda. Musela som ho nutne vidieť. Síce neviem, ako sa zachovám, keď tam bude, ale to budem riešiť potom.

Ten sprostý, malý papier nikde nebol. Zvalila som sa na gauč a začala sa utápať v depresii z toho, že je všetkému koniec, keď som pohľad uprela na škatuľu s Edwardovými vecami.

Ešte stále som ju nevyhodila. Nebola som toho schopná.

Rozbehla som sa k nej a rýchlo ju otvorila. Spomenula som si, že ten papierik som tam hodila v záchvate zúrivosti.

Tričko, nohavice, ďalšie tričko... tu si!

Schovala som ho do zadného vrecka jeansov a rozišla sa ku dverám. Tie som ešte rýchlo zamkla a bežala k svojmu autu. Od nehody, čo sa stala Edwardovi, som to svoje vôbec nepoužila. Bála som sa.

Naštartovala som a vyrazila som smerom do Forks. Bella, dýchaj, hovorila som si. Srdce mi bilo ako splašené z toho, čo som sa chystala urobiť. Dobrovoľne som šla do domu upírov, aby som sa ospravedlnila svojej priateľke a odniesla si domov svojho muža. Nevedela som na isto, či tam bude, ale v hĺbke duše som o tom nepochybovala. Keď som chcela mať ale úplnú istotu, musela som sa presvedčiť na vlastné oči.

Keď som o, približne, hodinu prechádzala okolo tabule oznamujúcej, že som prekročila Forks, zhlboka som sa nadýchla.

Pokoj, Masenová. Hádam to tu s tebou teraz nesekne. Už si blízko, chlácholila som sa v duchu.

Bolo to skutočne malé mestečko. Pri ceste stálo len pár malých domčekov a nejaký ten supermarket.

Prišiel čas, aby som vytiahla papierik s adresou. Bola na nej napísaná ulica, ale až teraz som si všimla, že je tam prihodená malá poznámka, ktorá oznamovala, že z tej ulice sa len odbáča smerom do lesa.

Pokrčila som plecami. No fajn, veď sú úpíri. Mohla som očakávať, že nebudú bývať pri ceste.

Odbočila som na lesnú cestičku, o ktorej som si myslela, že by mohla byť tá, ktorú hľadám. Chvíľu som po nej šla, ale žiadny náznak civilizácie tu nebol. No nevzdávala som sa. Oplatilo sa to. Po chvíli som zastala pred obrovským bielym domom. Mal dve poschodia. Okolie bolo upravené, niekto sa tu o to určite staral.

Ešte stále som však sedela v aute. Bála som sa vystúpiť. Neviem, čo sa so mnou stalo, ale moje odhodlanie, ktoré som mala ešte pred hodinou, bolo momentálne na bode mrazu.

Pokoj, opakovala som si. Už som tu. Teraz neodídem. Mala som jedinečnú šancu raz a navždy všetko vyriešiť.

 Poslednýkrát som sa zhlboka nadýchla a vystúpila z auta. Bola tu možnosť, že sa ani nenachádzam v dome Cullenovcov, ale povedala som si, že by to nevadilo. No, tak by mi otvoril niekto iný. Veď to sa stáva.

Keď som slimačím tempom vychádzala po schodoch, otvorili sa vchodové dvere a vykukla z nich Alicina hlava. Vedela som, že som na správnom mieste.

Začala som sa cítiť strašne previnilo za moje správanie z minulého týždňa. Aj keď Alice bola upírka, stále to bola moja kamarátka a ja som sa k nej zachovala hnusne.

Hneď ako som k nej pristúpila, spustila som: „Alice, prepáč. Mňa to všetko strašne mrzí. Ja...“ začala som naliehavým hlasom, ale skočila mi do reči.

„Bella, nič si z toho nerob.“ Objala ma. „Vôbec sa na teba nehnevám. Veď ani nemám za čo. V podstate si reagovala tak, ako by reagoval každý iný človek.“

„Skutočne sa nehneváš?“

„Nie.“ Usmiala sa. „Vlastne, ja by som sa ti bola ozvala aj skôr, ale chcela som, aby si si všetky myšlienky utriedila v hlave sama. Aby si sa s tým vyrovnala,“ pokračovala, „ale najhlavnejšia otázka je tá, či mi už veríš?“ Uprela na mňa svoj pohľad.

Prikývla som. „Hej, verím ti. Premýšľala som nad tým dosť dlho, ale nakoniec som prišla k záveru, že by si mi neklamala.“

„To rozhodne nie. Poď ďalej,“ odvetila s úsmevom a pokynula mi rukou, aby som vstúpila.

Padla mi sánka. Interiér tohto domu bol neskutočný. Všetko bolo také svetlé a priestranné. Neviem, čo som čakala, ale toto rozhodne nie.

„Alice, máte to tu krásne,“ povedala som a poriadne sa tu poobzerala. Všimla som si čierne piano, veľký gauč a plazmu.

„Hej, zariaďovala to Esme. Ona je architektka, takže v takýchto veciach sa vyzná.“

Ohromene som zakrútila hlavou.

„Bells, som rada, že si nakoniec prišla,“ ozvala sa Alice. Otočila som sa k nej.

„Aj ja. Vieš, keď si mi to povedala, bola som v strašnom šoku. Nerozmýšľala som. Potom, keď si mi spomenula tú vec s Edwardom,“ nedokončila som. Edward. Je tu? Srdce sa mi znova šialene rozbúchalo.

„Pokoj,“ povedala Alice a chytila ma za plecia. „Edward je tu. Chceš ho vidieť?“ Hlboko sa mi zapozerala do očí. Vedela som, že toto je moja šanca. Šanca, aby som ho uvidela.

„Áno,“ odvetila som pevným hlasom.

„Si si istá?“

„Áno.“

„Dobre. Edward?“ povedala Alice a uprela pohľad ku schodom. Otočila som sa a zbadala ho tam stáť.

„Panebože,“ hlesla som a ruka mi vyletela k ústam. Alice vravela pravdu. Bol to určite on. Bol síce o niečo iný ako predtým, ale bol to na stopercent on. Spoznala by som ho kdekoľvek.

Mal strašne bledú pleť, čo zapríčinilo, že sa zvýraznili jeho bronzové vlasy. Aj tie mal nejako inak. Boli neupravené, rozhádzané do všetkých smerov. Dodávalo mu to chlapčenský vzhľad.

„Slniečko,“ ozval sa a mne sa skoro podlomili kolená. Mal ten najkrajší hlas, aký som kedy počula. Pôsobil ako zamat.

Pomalým krokom zišiel po schodoch, až sa zastavil len pár krokov odo mňa. Ja som sa stále ani nepohla. Len som ho sledovala. Každý jeho krok, každý jeho pohyb, čo spravil, vyzeral tak pôvabne.

„Edward,“ zašepkala som.

„Som to ja,“ odvetil a načiahol ku mne ruku. Uhla som, čo zapríčinilo, že sa zamračil.

„Belli, nemusíš sa báť. Neublížim ti.“

Strelila som pohľadom k Alice, ktorá sa na mňa usmiala.

„Bella, je to skutočne on. Čo si myslíš, že od koho by som ťa tak dobre poznala. To Edward ma naučil o tebe všetky veci. Veď kto vie o tebe viac, ako tvoj manžel?“ spýtala sa a mrkla na mňa.

Otočila som sa a pomaly k nemu podišla. Zhlboka som sa nadýchla a načiahla som k nemu ruku. Jemne som ho pohladila po líci. Zatvoril – teraz zlaté - oči a vtedy zo mňa spadla všetka nervozita. Vtedy som ho videla takého, aký bol pred tým.

Uvidela som pred sebou svojho najlepšieho priateľa, najúžasnejšieho spoločníka, ale hlavne svojho manžela, ktorého som tak milovala. Na nič som viac nečakala a hodila sa mu okolo krku.

Jeho ruky sa okamžite omotali okolo môjho pásu a tlačili ma k sebe ešte viac.

Cítila som, že štruktúra jeho tela sa zmenila. Bolo studené a pevné ako kameň, ale bolo mi to jedno. Vedela som, že je to môj manžel.

Pridávam sem ešte trailer k poviedke, za ktorý vďačím Sharken. :)

Niektoré z vás asi prekvapilo, že v minulej kapitole to Alice všetko Belle tak rýchlo povedala. Lenže, musíte pochopiť, že ona sa vlastne s Bellou dobre skamarátila už v Miami, a tak som si povedala, že túto vec nebudem zbytočne naťahovať do "piatich" kapitol. Je to tak zámerne.

Teraz k tejto kapitole. Niektoré ste možno čakali, že sa bude Bella Edwarda báť a nebude ho chcieť vidieť, ale ja som si povedala, že ju nebudem zbytočne ďalej trápiť. Som si vedomá toho, že sa to možno niektorým nebude tak páčiť, ale ja som to mala takto premyslené už od začiatku poviedky.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Budem ťa milovať naveky - 11. kapitola: