Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bullying 6. kapitola

18.12.2011 (17:15) • nicolCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 1950×

Edward:

Musel som to urobiť, musel som ju pobozkať, pretože jej ústa sa nedali inak zastaviť. Stále sa ma vypytovala, ako sa k nám dostala. A ja som nemal v rukáve žiadnu výhovorku. To, že som jej povedal, že sa zjavila pred naším domom, bola najväčšia hlúposť, akú som kedy vymyslel. Dokonca aj Emmett sa mi smial. Samozrejme v myšlienkach.

Domov som sa ani nedostal, pretože som si musel skočiť na lov. Bola to moja La tua cantante. Vyrovnal som sa s tým, síce mi to trošku prekážalo a jej krv mi stále spieva, nie je to dôvod prečo ju nenávidím. Na ten dôvod som ale nechcel teraz myslieť. Zastavil som pri lesnej čistinke a nechal sa viesť svojimi inštinktmi.

Domov som prišiel pol hodinu pred začiatkom školy a bežal som sa rýchlo prezliecť. Pri čuchnutí k sebe som zistil, že by mi dobre bodla aj sprcha. V rýchlosti som to doma všetko vybavil a najvyššou rýchlosťou, akú mohlo moje autíčko dosiahnuť, som sa ponáhľal do tej zatuchnutej budovy. Vošiel som na parkovisko a všetci tretiaci tu stáli a veselo sa bavili. Alice sa na mňa podivne škerila a ja som zistil, že to tá krpaňa musela vidieť. Od nervov ma išlo roztrhnúť. Jasper na mňa použil svoju moc, ale tentokrát to na mňa neplatilo. Keby tu nebolo kopa ľudí a Bella, ktorá sa zrazu objavila vedľa Alice, tak by som mu skočil po krku.

„Bella, budeš s nami sedieť v autobuse?“ opýtala sa moja obľúbená sestrička.

Čože? V akom autobuse?

„No, ja neviem... tak asi...“

„Jupí!“ vykríkla Alice skôr, než to Bella stihla dopovedať. „Toto bude najlepšia exkurzia.“

Aká exkurzia? Bol som mierne dezorientovaný. Pripadal som si ako Emmett. Takže teraz budem musieť pretrpieť Bellu celý deň. Robíte si zo mňa srandu?

Bella:

Ráno som vstala s pocitom, že to, čo sa večer s Edwardom stalo, bolo naozaj. Dosvedčovala to aj modrina, ktorá sa mi cez noc spravila na ľavej ruke pri dopade na tvrdú zem. Celú noc som bola hore a rozmýšľala nad tým, čo sa vlastne stalo.

Edward ma pobozkal. Ešte teraz som cítila jeho tvrdé pery na mojich. Pravdou bolo, že som sa ho bála. Priam som mala panický strach z pondelka. Pozrela som na hodiny, totálne vyčerpaná a bez energie som sa zdvihla a došuchtala sa do kúpeľne. Pri pohľade do zrkadla som sa zhrozila. Toto som predsa nemohla byť ja. V rýchlosti som sa poumývala, obliekla a stiahla moje neposlušné vlasy do gumičky. Keď som išla zobrať tašku do izby, zbadala som na poličke Alicino požičané oblečenie. Zabalila som ho, hodila do tašky a vyrazila do školy.

Všetci tam už boli. Na parkovisku čakali všetci moji spolužiaci vrátane Cullenovcov. Len tak-tak som zaparkovala, aby som nenabúrala. Zamkla som auto a vybrala sa ku Cullenovcom s úmyslom odniesť Alice jej oblečenie. Edward sa práve kvôli niečomu rozčuľoval a Alice sa usmievala ako mesiačik na hnoji. Strčila som jej kôpku oblečenia do rúk a chystala sa odtiaľ čo najskôr vypadnúť, lenže Alicina ruka ma zastavila spolu so smutnými očami sa ma opýtala otázku, ktorú som nečakala.

„Bella, budeš s nami sedieť v autobuse?“

Dnes sme mali ísť na exkurziu do nejakej firmy na výrobu kompostu. Rozhodne som nechcela byť v Edwardovej blízkosti. Cítila som sa potom, čo sa stalo, trochu divne a on sa tváril trochu zhrozene. Ale Alice sa tvárila tak, že sa nedalo odmietnuť.

„No, ja neviem... tak asi...“ Ani ma nenechala dopovedať a hneď sa radovala. Lenže Edward, Rosalie a Jasper sa tvárili inak. Vtom prišiel pán profesor Mollyn, aby nám dal inštrukcie a každý sa snažil dostať čo najbližšie, aby lepšie počul. Vybrala som sa k tomu hlúčiku ľudí, ale zrazu ma niekto schmatol za bundu.

„Opováž sa ísť s nami. A nepraj si ma!“ hrozivo mi zašepkal Edward do ucha. Alice si asi toho nevšimla a ťahala ma do autobusu spolu s Pánom hrozivým.

Dosť som sa bála následkov. Radšej by som išla s tými mamľasmi v druhom autobuse. Alice si sadla vedľa mňa a ignorovala všetky urážky, ktoré patrili mne od mojich milých spolužiakov. Aj ja som sa o to pokúšala. Bohužiaľ neúspešne.

Len čo autobus zastavil, vybehla som z neho a pokúšala sa spraviť neviditeľnou. Kým sa všetci dali dokopy, prešla polhodina. Vošli sme do starého priemyselného skladu v Port Angeles. Profesor nám niečo poukazoval a potom nám dal hodinový rozchod. Celý čas som cítila dva páry nenávistných očí, ako sa mi zabodávajú do chrbta. Vždy, keď som sa otočila, tak bol Edward pár metrov odo mňa a hrozivo si ma premeriaval. Zakaždým ma striaslo od hrôzy. Chcelo sa mi ísť na malú potrebu a nevedela som nájsť záchody. Je pravda, že v takomto mieste ich budú mať asi ťažko, ale aspoň som sa o to snažila. Vnútri ich nemali, tak som vyšla von s nádejou, že tam budú.

Po boku budovy boli dvere, ktoré mi nešli otvoriť. Až na samom konci som zbadala pootvorené dvere. Riskla som to a rozbehla som sa tam. Za mnou niečo zašuchotalo, poobzerala som sa a nikde nikoho. Konečne som sa dostala k tým dverám a vyzeralo to sľubne. Vošla som dovnútra a v tom okamihu sa dvere za mnou s hlasným buchotom zavreli. Zľakla som sa, že sa odtiaľto nedostanem. Lenže keď som sa poobzerala po tmavej miestnosti - pravdepodobne nejaký sklad - zistila som, že môj strach bol oprávnený. Bol to jediný východ. Začala som búchať do dverí a kričať, ale nikto mi neotváral. Zostala som tu uväznená. Prosím, pomôžte mi niekto. 

Ospravedlňujem sa, že je to trošku neskôr, ale nebol na to čas. Dúfam, že sa Vám to páčilo a zanecháte nejaký ten komentár.

Autor: nicolCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bullying 6. kapitola: